História Gréckokatolíckej farnosti Liptovský Mikuláš

Neuveriteľná história a tajomstvá farnosti Liptovský Mikuláš, ktoré musíte poznať!

V nasledujúcom texte sa dozviete o histórii Gréckokatolíckej cirkvi v Liptovskom Mikuláši.

Počiatky Gréckokatolíkov v Poprade

Gréckokatolíci žili v Poprade už aj v období prvej ČSR, ako aj za Slovenského štátu. Ju­risdikčne patrili pod farnosť Vernár, ktorá bola najbližšou gréckokatolíckou farnosťou. Už vtedajší farár vo Vernári Pavol Spišák, rodák z Telgártu (1939 - 1950), žiadal BÚ v Prešove o zriadenie farnosti v Po­prade a o samostatnú duchovnú starostlivosť o našich veriacich. Pre našu cirkev prišlo tra­gické obdobie rokov 1950 - 1968, keď nebolo možné zriadiť farnosť v Poprade.

Práve v tomto období komunistickej industrializácie a kolek­tivizácie prišiel do Popradu a okolia za prácou veľký počet gréckokatolíkov z celého východ­ného Slovenska. Natrvalo sa tu usadili a zalo­žili si rodiny. V uvedenom období sa mnohí gréckokatolíci prirodzene asimilovali medzi rímskokatolíkov. Boli aj takí, ktorí si zachovali svoju gréckokatolícku identitu a pri najbližšej príležitosti, v roku 1968, sa začali hlásiť k našej cirkvi a angažovali sa pri jej obnovení. Snažili sa svoju vieru prežívať verejne ako gréckokato­líci a chceli mať aj svojho kňaza.

Kňazi bývajúci v Po­prade obsluhovali Vernár, starali sa o veriacich vo Svite (slúžilo sa v Batizovciach). Napriek pokračujúcej nemožnosti zriadiť samostatnú farnosť pôsobili kňazi aj medzi veriacimi v sa­motnom Poprade. Priekopníkom tohto úsilia bol otec Michal Vasiľ (1969 - 1976), ktorý naj­prv dochádzal z Košíc a neskôr žil v podnájme. Napriek ťažkostiam sa venoval pastoračnej čin­nosti v Poprade a okolí (Vernár, Svit, Batizovce) často aj bez prítomnosti svojej vlastnej rodiny.

Potom v rokoch 1976 - 1977 bolo administro­vanie zastupované z iných farností. Situácia sa zmenila v roku 1978 príchodom otca Emila Zorvana st. (1978 - 1986), ktorý prišiel bývať do Popradu. Farnosť spravoval zo svojho malého bytu. Osobnou a rodinnou pastoráciou získal mnohých a prebúdzal v nich gréckokatolícke korene. V byte učil ľudí liturgický spev, pripra­voval ich na prijatie sviatostí, povzbudzoval k aktivite vo svojom vyznávaní viery.

V roku 1986 prišiel do Popradu veľmi agilný kňaz otec Vladimír Tomko (1986 - 1990). Sám ešte býval v pod­nájme, ale svojou aktivitou stmelil gréckokato­líkov pri obdivuhodnom naplnení túžby - mať svoju vlastnú farskú budovu. Napriek času to­tality sa mu podarilo v centre mesta kúpiť dom (1987), ktorý bol v nasledujúcich dvoch rokoch prestavaný na farskú budovu za veľkej pomoci veriacich z Vernára a Popradu. Pomáhali aj ve­riaci z rímskokatolíckej farnosti.

Evanjelická Cirkev na Slovensku (ECAV)

Rozpad Rakúsko - Uhorska na konci roku 1918 znamenal aj zánik Uhorskej evanjelickej a. v. cirkvi a zároveň vznik národných cirkví na pôde jednotlivých nástupníckych štátov. V rokoch 1918 - 1921 pôsobila Evanjelická cirkev na Slovensku (ďalej len ECAV) v provizóriu. Ministerstvo pre správu Slovenska pod vedením Vavra Šrobára určilo Generálnu radu (GR), ktorá mala riešiť otázky správy a riadenia ECAV. Táto následne menovala tzv. administrátorov (biskup, senior - dozorca), ktorí stáli na čele dištriktov a seniorátov. Títo mali byť vo funkcii, kým nebude prijatá riadna Ústava ECAV a uskutočnia sa riadne voľby všetkých volených predstaviteľov ECAV na všetkých úrovniach cirkvi (generálny dozorca, dištriktuálni biskupi a dozorcovia, seniori a seniorálni dozorcovia).

GR rozdelila územie Slovenska na dva dištrikty (Východný a Západný). Administrátorom biskupa Východného dištriktu (VD) bol menovaný Jur Janoška, farár v Liptovskom Mikuláši, administrátorom dozorcu bol menovaný Ján Ružiak. Cirkevné zbory (CZ) VD boli rozdelené do seniorátov: Abanovo - zemplínsky, Gemerský, Liptovský, Malohontiansky, Oravský, Podtatranský, Spišský mestský, Šarišský a Turčiansky.

Synoda, na ktorej bola prijatá ústava ECAV, sa uskutočnila v Trenčianskych Tepliciach, v dňoch od 19. januára do 4. februára a 24. - 25. mája 1921. V posledný deň bola prijatá Ústava Cirkve evanjelickej augšpurského vyznania na Slovensku.

Synoda v Trenčianskych Tepliciach potvrdila existujúce administratívne rozdelenie cirkvi (2 dištrikty, 17 seniorátov). Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska potvrdilo ústavu 15. mája 1922.

V riadnych voľbách v ECAV bol za generálneho dozorcu zvolený Ján Vanovič, za biskupa VD Jur Janoška a dozorcu VD Ján Ruman. J. Janoška bol generálnym konventom zároveň poverený funkciou generálneho biskupa.

Keďže J. Janoška bol zároveň liptovskomikulášskym farárom, sídlom biskupa VD sa stal Liptovský Mikuláš.

V roku 1925 bol za dozorcu VD zvolený Bohuslav Klimo.

Po smrti J. Janošku bol za nového biskupa VD v roku 1930 zvolený Vladimír Pavol Čobrda, farár v Ružomberku. Funkciou generálneho biskupa bol poverený biskup Západného dištriktu Dušan Fajnor(1930 - 1933).

Od júla roku 1930 bol sídlom biskupa VD Ružomberok. V roku 1931 V. P. Čobrda prijal pozvanie prešovského slovenského zboru na 2.uprázdnené farárske miesto, z tohto dôvodu sa biskupský úrad VD premiestnil do Prešova.

Po smrti Dušana Fajnora v roku 1933, sa V. P. Čobrda stal zároveň aj generálnym biskupom. V tejto funkcii zotrval až do roku 1951.

V roku 1939 so vznikom samostatnej Slovenskej republiky sa od ECAV oddelili nemecké evanjelické cirkevné zbory a vytvorili Nemeckú evanjelickú cirkev a. v. na Slovensku, združovala 49 cirkevných zborov, išlo o zbory na Spiši a v Bratislave a okolí. Z dôvodu územných strát v prospech Maďarska po Viedenskej arbitráži (11/1938) prišla ECAV aj o zbory na týchto územiach.

Zákonite došlo aj k organizačným zmenám v rámci VD, zo zvyšných zborov Abanovo - zemplínskeho seniorátu vznikol Zemplínsky seniorát, zo Spišského mestského a Podtatranského seniorátu sa vyčlenili slovenské zbory do Spišského seniorátu a Malohontský seniorát prišiel o niekoľko zborov na území, ktoré pripadlo Maďarsku.

V druhej polovici roku 1944 sa v súvislosti s vojnovými operáciami na Slovenska presunul úrad biskupa VD do Liptovského Mikuláša, a začiatkom roka 1945 do Košíc, Rázusova 6(v Košiciach v tom čase sídlili aj rôzne štátne úrady obnovenej predvojnovej ČSR) a po vojne sa biskupský úrad na krátko opäť vrátil do Prešova.

Po roku 1945 nastali v súvislosti s koncom II. svetovej vojny ďalšie zmeny v administratívnom členení ECAV. Došlo k zrušeniu samostatnej nemeckej ev. cirkvi a k zlúčeniu nemeckých zborov so slovenskými zbormi, na území VD išlo o zbory v mestách Bardejov, Kežmarok, Košice, Levoča, Prešov a Sabinov. Bol obnovený Abanovozemplínsky seniorát, avšak už bez dvoch zborov na území Podkarpatskej Rusi(Nový Klenovec a Užhorod), ktorá bola pričlenená k Sovietskemu zväzu.

Na konci roka 1945 bol V. P. Čobrda zvolený za farára v Liptovskom Mikuláši, kam sa z Prešova premiestnil aj biskupský úrad VD.

K zásadným zmenám v ECAV došlo v roku 1953 v súvislosti s prijatím novej cirkevnej ústavy, ktorej prijatie súviselo s politicko - spoločenskými zmenami v ČSR v roku 1948 po „februárovom prevrate“ a s následnou politikou KSČ(Komunistickej strany Československa).

Už predtým v roku 1951 bol V. P. Čobrda donútený štátnou mocou vzdať sa funkcie generálneho biskupa. 12.októbra 1953 sa na zasadnutí Dištriktuálnej rady VD vzdal aj funkcie biskupa VD. Spolu s ním rezignoval aj dovtedajší dištriktuálny dozorca Ondrej Devečka.

Novým biskupom VD sa stal Július Krčméry, farár v Košiciach, novým dozorcom Fedor Zorkóczy. Od 1. februára 1954 sa sídlom biskupa VD na nasledujúcich 40 rokov stali Košice (Jesenského ulica č.1).

Na základe novej ústavy Slovenskej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v ČSR (neskôr ČSSR) došlo aj k reorganizácii seniorátov VD - bolo vytvorených 6 seniorátov. Gemerský (GES) a Turčiansky (TUS) seniorát ostali viac menej bezo zmeny, Liptovský a Oravský seniorát boli zlúčené do Liptovsko - oravského (LOS), zbory Abanovozemplínskeho seniorátu boli prerozdelené - zemplínske zbory sa včlenili do Šarišško - zemplínskeho (ŠZS), do novozriadeného Košického seniorátu (KOS) boli zaradené zbory z Abova, časť spišských a šarišských zborov. Spišský seniorát bol premenovaný na Tatranský (TAS). Malohontský seniorát bol pričlenený k Západnému dištriktu a premenovaný na Rimavský seniorát. V súvislosti s touto reorganizáciou došlo aj k novým voľbám predsedníctiev seniorátov.

V roku 1958 sa J. Krčméry vzdal funkcie biskupa. Vo voľbách bol za biskupa zvolený košický farár a profesor na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Štefan Kátlovský.

V roku 1963 sa funkcie vzdal dozorca F. Zorkóczy. Za nového dozorcu bol zvolený Ján Haško, dovtedajší dozorca Košického seniorátu.

V máji 1968 zomrel biskup Š. Kátlovský. V nasledujúcom období bol administrátorom biskupa Juraj Lukáč, farár v Liptovskom Jáne a senior LOS.

V roku 1970 bol za biskupa zvolený Július Filo st., farár vo Veľkej, ktorý vo svojej funkcii zotrval až do roku 1994.

V septembri 1972 zomrel Ján Haško, za nového dozorcu bol zvolený Pavel Niederland, dozorca Tatranského seniorátu.

Vo februári 1979 sa P. Niederland vzdal svoje funkcie, v následných voľbách bol za dozorcu zvolený Karol Wurm z Liptovského Mikuláša.

V roku 1989 a potom v roku 1993 došlo k ďalším spoločensko - politickým zmenám, ktoré však do ECAV zásadne zmeny v administratívnom usporiadaní nepriniesli.

V roku 1990 sa novým dištriktuálnym dozorcom stal Ivan Šenšel a po ňom v roku 1992 Ľubor Michna.

V roku 1993 bola prijatá nová cirkevná ústava, ktorá oi. časovo obmedzila pôsobnosť biskupov, seniorov a dozorcov na 6 rokov a max. dve funkčné obdobia po sebe, administratívne členenie ECAV sa nezmenilo.

V roku 1994 sa uskutočnili voľby biskupov, novým biskupom VD sa stal prešovský farár a senior ŠZS Ján Midriak, ktorý od 1. 1. 1995 preniesol sídlo biskupského úradu VD opäť do Prešova (dočasne zborový dom Patmos). Od 1. 1.1998 sa sídlom biskupa stalo Staré Kolégium v Prešove.

Vo voľbách predsedníctva VD v roku 2000 sa novým biskupom stal Igor Mišina, farár v Rankovciach a senior KOS, a dištriktuálnym dozorcom Ján Paciga.

Vo voľbách v roku 2006 bol znovuzvolený biskup I. Mišina, ktorý sa však následne svojej funkcie vzdal a vedením VD bol poverený Jozef Havrila, vtedajší senior TUS. Za nového dištriktuálneho dozorcu zvolený Ján Brozman (2006 - 2018). V roku 2008 sa stal najmladším biskupom v histórii ECAV na Slovensku Slavomír Sabol, farár v Bystrom a konsenior ŠZS. Po 12 rokoch ho nahradil v biskupskej službe Peter Mihoč, tajomník biskupa VD.

Farnosť Nový Ruskov

Terajšia farnosť Nový Ruskov v minulosti, v dokladoch a v pamäti obyvateľov sa spomína ako Veľký Ruskov a Malý Ruskov. To znamená , že sa skladá z týchto dávnych dvoch dedín. Tak je táto farnosť evidovaná aj vo vizitačnom protokole mukačevského biskupa Michala Manuila Olšavského (1743 -1767), ktorý túto farnosť navštívil v roku 1750, o čom spísal o tom vizitačný protokol, ktorý sa zachoval v origináli.: “Farnosť Ruskov. Farárom je tu Jakub Vyrovskij, vysvätený biskupom Bizanciom v roku 1729 a menovaný na túto farnosť. Býva na funduši s maličkou záhradou, vydelených z pozemkov zemepána Homonaya. Spôsobilých k spovedi je 300 osôb. Miestny kňaz odbavuje bohoslužby podľa predpisu, sťažnosť na neho neboli žiadne. Má príručky kazateľské „Vinec“ a „Kazus“, a to vlastné. V chráme je krstiteľnica. Má matriku pokrstených od r. Kňazské rúcha sú tri: jedno z domáceho plátna, druhé z látky , tretie čierne. Kantora vyučeného nemajú. Chrám je drevený, v dobrom stave. Kedy bol pôvodný chrám postavený, nevie sa. Ľudia hovoria, že ich dávno nazývali kalvínmi. Terajší chrám bol vybudovaný pred siedmimi rokmi (1743) a bol posvätený Michalom Manuilom Olšavským. Chrám má všetky predpísané ikony a sú posvätené. Oltár je dosť veľký a bol nájdený čistý. Tambernákulum (kivot) s obrazom, pekný, darochraniteľnica (cibórium) cinová, vo forme krabičky. Čaša (kalich) medená a dávna antimens biskupa Bizancia (1716-1733). Služebník, Trebnik a všetky liturgické knihy okrem Triody pôstnej majú opravené ( previazané). Dvere na chráme majú železný zámok. Zvony sú tri , požehnané terajším biskupom súčasne s posviackou chrámu pred 7 rokmi. Chrám posvätený Pokrovu prečistej Panny Márie. Pred 34 rokmi (1716) jeden veriaci farnosti nechal pre chrám na troch miestach chotára: 5 kablikov, 4 kabliky, 3 kabliky, a to ornej pôdy a dva úle včiel.

Štátny oblastný archív v Košiciach má okrem iných listín v úschove aj matriky grécko- katolíckej cirkvi farnosti Veľký Ruskov od roku 1786 do roku 1895, kedy vznikli štátne matriky. Drevený chrám v Ruskove, postavený v roku 1743, ako i tie, ktoré boli pred ním od nepamäti, vymenili ďalšie drevené. „Starý chrám, ktorý stal 116 rokov“ už nevyhovoval bol malý a ukázali sa trhliny. ke finančných prostriedkov mohli sa pustiť do práce na novom chráme. Zbúrali starú cerkev a na jej miesto postavili novú. Základy starej cerkvi sú vo vnútri novej. Stavba je z kameňa a len veľmi málo z tehál. Kameň bol dovážaný z maďarského Bodrogkerezsturu a piesok z Ondavy a -Tople, práce trvali tri roky, skladali peniaze podľa toho kto koľko mal majetku. Počas budovania sv. bohoslužby sa konali v ľudovej škole oproti cerkvi. Aj na nový chrám prispel starý patrón z rodu Andrassiovcov z Trebišova. Kto bol staviteľom a kto stavbu viedol sa nevie. Hovorí sa, že projekt urobil nejaký Forgáč z Košíc, no sú ľudia čo hovoria, že bol z Peštu. Nič nám nehovorí ani plán , ktorý sa nám zachoval . Je tam iba meno Poľanského ako miestneho farára a kurátorov Ferja a Borovského. Plán bol vypracovaný ešte v roku 1902, To znamená , že už skôr tu mysleli na stavbu avšak nič sa s ňou nerobilo. Až Poľanský spolu s kurátormi tento plán podpísal. „ Oltár v novom chráme chceli postaviť tak isto ako bol v starom chráme - k východu. „Kríž na hlavnej veži je zo starej cerkvi. Inventár zo starej cerkvi veriaci porozdávali na niektoré fary. Jeden zvon dali do zvonice do Malého Ruskova. Ďalší predali do Čeľoviec, vraj do pravoslávnej cerkvi. Zástavy dali do Kašova a rizy venovali do Bačkova.

Na mieste kde stojí chrám bol cintorín. „Údajne pri búraní tohto chrámu bola nájdená fľaša s pamätnou listinou, podľa ktorej chrám stal 250 rokov. To znamená , že bol postavený v roku 1656. V roku 1969 pri oprave fasády chrámu správca farnosti hľadal hluché miesta, ale neúspešne. Údaj v zmienenej listine je v rozpore s historickými údajmi, avšak jedno je isté , že Ruskovčania platili pápežsky poplatok z chrámu už počiatkom 13. Pred farou bola a je i dnes studňa v ktorej sa vždy svätila „Bohojavlenska voda“.

Súčasný gréckokatolícky chrám Pokrova Presvätej Bohorodičky bol postavený v historizujúcom miešanom slohu s prvkami ukrajinského baroka a neorománskej architektúry. Chrám je jednoloďovou stavbou s rovným uzáverom presbytéria, na západnej strane má predstavanú vežu s dvoma menšími postrannými vežami. Veže sú kryté barokovými cibuľami.

Lásku k Bohu v roku 1929 veriaci zhmotnili zbierkou výsledkom ktorej bolo vymaľovanie chrámu. Pamiatku na túto udalosť je oferná listina „virnikov“ umiestnená v gr. kat. Chrám je príkladom dokonalého zvládnutia techniky fresky a skvelého stvárnenia monumentálneho ikonopiseckého umenia vo vzťahu k architektúre objektu, Na tri podkladné farby /modrá, zelená a hnedo-červená/ maľoval svoj umelecký i duchovný odkaz Jozef Bokšay, ktorý v roku 1929 vymaľoval interiér tohto chrámu, ako prvý vo svojom umeleckom živote. Svedčí o tom zaznamenaná výpoveď dp. Jeden zo zakladateľov Zakarpatskej školy výtvarného umenia, národný umelec Ukrajiny Jozef Bokšay vymaľoval interiér ruskovského gréckokatolíckeho chrámu obrazmi svätých, pričom voľné miesta dotváral geometrickým a rastlinným ornamentom maliarsky pomocník Koch. V sakrálnych realistických kompozíciách víťazil realizmus a farebnosť Zakarpatskej školy výtvarného umenia. Svedčia o tom obrazy svätých v životnej veľkosti, umiestnené na bočných stenách chrámu s nápismi v cirkevnoslovančine /staroslovienčine/ . Kompozícia diel je podriadená zobrazovanej duchovnej kvalite, ktorá má svoje prísne zákonitosti. Túto skutočnosť potvrdzujú v chráme obrazy sv. Bazila Veľkého, sv. Jána Zlatoústeho, sv. Gregora Bohoslovca, sv. Cyrila a Metóda, sv. Juraja, sv.

Pri maľbe interiéru ruskovského chrámu Ochrany Panny Márie vychádzal Jozef Bokšay z klasických diel talianskeho baroka, ktoré boli plné života, bezhraničnej fantázie, optimizmu a nadšenia. Lásku k Spasiteľovi dokázal Jozef Bokšay v chrámovej tvorbe vynikajúco spojiť so životom a každodennou prácou jednoduchých ľudí. Takúto paralelu Bokšayovho duchovného umeleckého vyznania možno nájsť aj v jednom z obrazov v chráme, ktorý má pôvod v roľníckej tradícii väčšiny veriacich tejto farnosti. Bokšay dokázal až prekvapujúco dokonale skĺbiť ich prácu s kresťanskou vierou. Jeho zdanlivo jednoduchý motív má hlbokú duchovnú filozofiu. Muž s kosou na ramene a žena so zopätými rukami kľačia pri zviazanom snope obilia a prosia Presvätú Bohorodičku, ktorá sa zjavuje s rozprestretým omofórom - plášťom - o milosť a ochranu. Pod obrazom je nápis „Pod tvoju milosť pribihajem“.

Krížová cesta v druhej časti chrámovej klenby má jednu zvláštnosť. Medzi jej siedme a ôsme zastavenie Bokšay kompozične včlenil výjav z Písma, ktorý zobrazuje Krista kráčajúceho s učeníkmi cez pšeničné pole.

Osobitnú pozornosť si z umelecko-historického a náboženského hľadiska zasluhuje ikonostas. Napriek tomu, že nie je isté, či ho kompozične zostavil Bokšay, alebo sa prispôsobil návrhu Jozefa Briešťanského, usudzuje sa, že ide pravdepodobne o Bokšayov návrh. Ikonostas je vernou kópiou trojvežového chrámu. Dve menšie veže vyplňujú priestor na umiestnenie obrazov. Nad cárskymi /kráľovskými/ dverami je Posledná večera. Základné diela, ktoré dotvárajú ikonostas, sú sv. Mikuláš, Presvätá Bohorodička, Kristus a Pokrova. Stiesnený priestor neumožnil umelcovi umiestniť nad nimi sviatky Pánove a Presvätej Bohorodičky. Tieto boli kompozične včlenené do priestoru ľavej veže ako aj sviatky Pána, ktoré umiestnil na opačnej strane. Dominantné miesto v chráme má oltárny obraz - Zjavenie Presvätej Bohorodičky v Carihrade - Pokrov. Veľkoruskovský chrám Pokrova Presvätej Bohorodičky je výrazom duchovnej sily inšpirácie a životného optimizmu umelca, ktorý ho vymaľoval.

„Duchovný a veriaci museli v rokoch prvej svetovej vojny odovzdať na vojenské účely zvon. Bol to veľký zvon tzv. Zvon , to bola radostná udalosť ale zároveň aj sklamanie. (22.11 1924) Ľudia objednali väčší , no ten zvon ktorý došiel bol menší oproti objednanému, preto boli sklamaní. Cerkovníctvo vykonávala jedna rodina dlhé roky a bolo to už dedičné. Ešte za kňaza Pavla Kutku(1881-1899) bol cerkovník Juraj Kučin. Po ňom prevzal cerkovníctvo jeho zať Pavol Puky. Tento zaúčal aj svojho syna, ktorý mu pomáhal, keď už otec nemohol, nastúpil teda jeho syn Ján Puky. Oltár rezbársky urobil Helfer z neďalekých Veľat.

V čase sociálnych nepokojov cholery vzniklo povstanie, ktoré neobišlo ani farnosť Nový Ruskov. Obyvatelia obce zaútočili na faru a chceli zabiť miestneho duchovného. Farnosť zastupuje farár z Vojčíc. Na farnosť prišiel z farnosti Dvorianky. Ako gréckokatolícky kňaz podpísal pravoslávie. Pri obnovení gr. kat. Kňaz, ktorý po obnovení gr. kat. cirkvi sa prihlásil do gr. kat. Ako gr. kat. podpísal pravoslávie, ale po obnovení gr. kat. V roku 1968 prihlásil sa do gr. kat. cirkvi. Akčný výbor. V roku 1969 bol chrám nanovo zvonku omietnutý a urobila sa v ňom nová elektroinštalácia. V roku 1979 bol postavený nový murovaný farský dom. Správca farnosti. V roku 1981 bol založený cirkevný zbor ako mládežnícky pod vedením Anny Serbinovej r. Hudákovej a postupne prešiel na zbor dospelých. Zbor mladých viedla Ing. Alica Capiková a zbor dospelých Anna Serbinová. Po zlúčení viedla zbor dospelých Ing.

Spolok sv. Cyrila a Metoda bol založený v roku 1996. Mal 50 členov a predsedníčkou spolku je od počiatku Ružena Ferjová. Spolok má svoju mini knižnicu. Arcibratstvo po jeho obnovení malo 130 členov. Okrem neho má svoju činnosť aj doterajší spolok sv. Kantori okrem učiteľov boli: Michal Serbin, Michal Polák, Andrej Serbinčik a v súčasnosti je Ing. Vedenie matrík je od roku 1732. Myšlienka spojiť mladých a dospelých s bicyklami na cestách vznikla v roku 1999. Základný kameň grécko - katolíckého chrámu v Malom Ruskove bol posvätený v roku 1997 a stavba bola posvätená o rok na to. Chrám je zasvätený sv. Kostol panny Márie kráľovnej v Malom Ruskove bol konsekrovaný 21.júna 1998 o dva roky na to kedy 8.9.1996 boli vysvätené základy a základný kameň. Obec Nový Ruskov odpredala pozemok za symbolickú 1 Sk a na stavbu prispelo nielen farníci ale aj jednotliví veriaci z vyše 200 dedín blízkeho či vzdialeného okolia.

tags: #greckokatolicka #farnost #liptovsky #mikulas