Územie zemplínsko-užskej nížiny malo v 8.-10. storočí silné slovanské osídlenie.
Slovanské sídliská a pohrebiská sa koncentrovanejšie vyskytovali v oblasti Kráľovského Chlmca, Vranova a južne od Vihorlatu.
Kontinuita tohto pôvodného obyvateľstva sa zachovala v strednom Zemplíne a na území Užhorodskej stolice až dodnes, čo súvisí s tým, že táto oblasť bola zaujatá Maďarmi až v tretej etape obsadzovania zemplínsko-užskej nížiny uhorským štátom.
Etapy Obsadzovania Územia
I. etapa: Koncom 9. storočia prešli Maďari Vereckým priesmykom z Haliče cez Mukačevo k hornej Tise. V 10. storočí obsadili na území neskoršej Zemplínskej stolice oblasť južne od rieky Latorica so slovanským hradiskom Zemplín a kráľovochlmeckou oblasťou. Severne od Latorice už neprenikli. Táto situácia zostávala aj pri počiatkoch formovania uhorského štátu a za Štefana I. (997-1038).
II. etapa: Za kráľa Abu Samuela (1041-1044) po veľkých porážkach Maďarov na území Dolného Rakúska (1043-1044) venovali Maďari väčšie úsilie svojmu prenikaniu na sever v povodí rieky Tisa. Pohraničné obranné záseky (indagines) a stráže boli približne na línii Lastomír - Laškovce - Sečovce - Slanský priesmyk.
III. etapa: Druhý raz sa posunuli obranné hranice uhorského štátu na rozhraní 11. a 12. storočia. Hranice tvorila línia južné úpätie Vihorlatu - Strážske - Vranov a po starej ceste údolím Tople prenikli uhorské vojská až k Hanušovciam n/T a ďalej na Prešov.
V opisovanej oblasti hranice prechádzali pravdepodobne v oblasti Kučína. Hranica tu bola ešte pomerne dlho, ďalej sa posunula až koncom 13. storočia, keďže ešte roku 1270 sa spomína, že Cičava (neskôr tu postavili hrad) leží in confinio Poloniae (na hranici s Poľskom).
V tomto roku daroval kráľ Štefan V. (1270-1272) magistrovi Reynoldovi, ktorý je považovaný za predka rodiny Rozgonyiovcov, rozsiahle majetky v Abovskej, Sabolčskej a Zemplínskej stolici, medzi nimi i zem Čičavu (terra Chychva), ktoré predtým patrili kniežaťu Rastislavovi. Čičava je ešte r. 1309 terra (zem), hrad postavili medzi rokmi 1309 - 1316, kedy sa aj prvýkrát spomína.
História Nižného Hrabovca
Územie terajšieho Nižného Hrabovca sa prvý raz spomína na listine z 27. decembra 1254 vydanej Belom IV.
Kráľ dal Gregorovi, synovi Natu, na výmenu za spustošený majetok hradu Thubul (kedysi sa nachádzal na území dnešných Kapušian pri Prešove) v Šarišskej stolici zeme Lesné (Lezna) a Pusté Čemerné (Chemerna) v Zemplínskej stolici, na ktorých kedysi bývali Mycuta a Naualyad, ale teraz boli prázdne a bez obyvateľstva.
Pri opise hraníc sa spomína aj les Garboncha (starší autori čítajú Gozbontha alebo Gorboucha).
Druhýkrát sa toto územie spomína r. 1357. Jagerská kapitula zapisuje hranice, vytýčené r. 1335, pri delení lesnianskočemernianskeho panstva medzi Natových potomkov.
Na území južne od Strážskeho pri opise chotárov dedín Stankovce (dnes len dvor Stankovce južne od Vole), Voľa a zaniknutých osád Vagyakoch a Chukahaza sa spomína na území medzi Laborcom a Ondavou veľký les (magna silva) nazývaný Garboucha (či Garboncha alebo Garbarcha) a tiež aj potok Garaboucha (resp. Garaboncha), ktorý sa vlieva zľava do Ondavy.
Tieto názvy prešli do maďarčiny ešte s hláskou g, teda ešte pred druhou polovicou 12. storočia, kým názov neskoršej dediny (Nižný Hrabovec), ktorá vznikla na západnom okraji tohto lesa niekedy po r. 1357, prešiel do maďarčiny s hláskou h ako Hrabóc.
Vznik obce možne vymedziť rokmi 1357 (1360) - 1376, hoci sa domnievame, že už existovala v uvedenom r. 1254, kedy sa spomína veľký les (magna silva) Garboucha, ktorý tvoril hranicu darovaného majetku, takže nebol dôvod uvádzať dedinu ležiacu mimo darovaného územia na západnej strane lesa.
Našu domnienku potvrdzuje názor prof. PhDr. Ferdinanda Uličného, že lat. termín silva = les, v spojení s miestnym názvom dokazuje existenciu dediny, ku ktorej les patril.
To znamená, že obec Nižný Hrabovec je približne taká stará, ako obce (Pusté Čemerné, Lesné, Naciná Ves) ležiace na východnej strane lesa.
Mnohí autori odvodzujú názov Hrabovec od stromu hrab. V literatúre sa mená lesa i potoka prekladajú do slovenčiny ako Hrabovec.
Názvy obce v ďalšom období boli tieto:
- 1413 Haraboch
- 1436 Harabovecz
- 1447 Harabócz
- 1448 Harabocz
- 1598 Hrabócz
- 1666 Hrabócz
- 1733 Hraboc
- 1746 Hrabocz
- 1749 Hrabocz
- 1773 Hrabocz, Hrabócz, Nisny Hrabowecz
- 1850 Unter-Hrabócz
- 1867 Alsó Hrabócz, Ňižni Hrabovec
- 1869 Alsó-Hrabóc
- 1873 Alsó Hrabócz
- 5.11.1883 Alsó Hrabácz
- 1892 Alsó-Hrabócz
- 1900 Alsóhrabócz
- 22.3.1905 Alsógyertyán
- 1910 Alsógyertyán
- 1921-30 Nižní Hrabovec
- 1950 Nižný Hrabovec
V listine z 9. apríla 1413, vydanej leleským konventom, sa obec spomína ako Haraboch spolu s dvoma jej obyvateľmi, istým Benediktom a Žigmundom.
Majetky tu mal rod Tussai z Tušíc. Ten istý rod Tussai Bod tu bol aj r. 1428. Tussaiovci, Hosszumezeiovci a Harabocziovci mali spoločných predkov z rodu Bod (Bótfi, Bodfi, Both).
R. 1434 sa na spravovaní majetkov v Nižnom Hrabovci spomínajú Csontosovci z Nacinej Vsi a Zbugyaiovci.
Pri potvrdzovaní majetkov Čontošovcov z Nacinej Vsi (Csontos de Nathafalva) sa ako zákonitý svedok podľa listiny z 24. augusta 1436, vydanej leleským prepoštom Mikulášom, v ktorej sa cituje listina kráľa Žigmunda zo 17. júla 1436 - uvádza Štefan, syn Botha z Nižného Hrabovca (Stephanus filius Both de Harabovecz), ktorý sa o niečo nižšie, v texte spísanom prepoštom a konventom, píše ako Stephanus Both de Harabocz.
V susedstve mal majetky aj Osvald de Harabocz. Ten sa ako jeden z hodnoverných svedkov (Oswaldus de Harabocz) spomína pri úprave majetkových pomerov v Lesnom v listine vydanej v Budíne Jánom Huňadym 19. júna 1448.
Rodina Haraboczi vymrela. Išlo o rodinu, ktorá ako jediná mala pôvod a majetky v Nižnom Hrabovci, a užívala predikát de Harabócz. Jedným z posledných mužských potomkov bol Štefan, ktory zomrel bezdetný, pravdepodobne v prvých mesiacoch r. 1588.
Okrem Nižného Hrabovca mal majetok v Kladzanoch. Na tieto dediny (mali spolu nie viac ako 32 obyvateľov) si robil nárok Štefan de Báthor. Majetky však nedostal, lebo sa o ne prihlásili zákonití dedičia: vdova Katarína, rodená Haraboczi, po Šimonovi Balpathakym, s deťmi Andrejom, Jánom, Annou, Eufrozínou a Dorotou.
Z tohto obdobia poznáme aj mená ďalších vlastníkov obce: Žigmund a Ján Kórtvelyesiovci, Albert a Mikuláš Tussaiovci, Štefan Possai z Plechotíc, Štefan Deczy a Katarína, manželka Juraja Possaia, s dcérami Zuzanou a Sofiou. V r. 1598 majetky v obci vlastnili Žigmund Szent-Ivani, Juraj Possai, Andrej Soos, Štefan Possai, Michal Szent-Laszlai, Ján Balpataki, Štefan Bireszi a Gašpar Hraboczi.
Veľkosť Nižného Hrabovca v tom čase možno určiť aj podľa zdanenia sedliakov kráľovi od port. Porta ako daňová jednotka predstavovala celú sedliacku usadlosť, na ktorej v 14.- 15. stor. hospodárila jedna, avšak v 16. stor. jedna až štyri sedliacke domácnosti.
Za osadu, resp. malú dedinu sa považovali sídliská, v ktorých bolo do 10 domov, pričom stredne veľké dediny mali 11-30 domov a veľké vyše 30 domov.
Portálne súpisy z r. 1567, 1576, 1578, 1582, 1590, 1609 zaznamenávajú 2 1/2, 2 1/2, l, 1 1/2, 1/2 a 1 portu. Počty domov v r. 1601 a 1602 boli 8 a 9. Tieto súpisy najlepšie ilustrujú hospodársku situáciu Nižného Hrabovca.
V r. 1630 obec vlastní rodina Čontošova, r. 1663 obyvateľov zdecimoval mor. Po krátkom čase sa opäť zaľudnila. Z ďalších majiteľov obce sa spomínajú: Perényi, Bessenyey, Vass, Ujfalussy, Malonyay, Mauks, Horváth, Kossuth, Szirmay, Nikléczy, Benitzky a Kriváczy. Manželskými zväzkami a ďalšími venami prechádzali majetky z rúk do rúk spomínaných šľachtických rodov.
Najväčšie majetkové podiely v Nižnom Hrabovci mali Malonyayovci a ich dedičia až do uskutočnenia pozemkovej reformy. Po nich nasledovali Mauksovci, ktorí jediní zostali v obci až do vymretia rodu.
Kostol v Lesnom a cirkevný život
Miestny chrám patrí k najstarším, dodnes funkčným sakrálnym stavbám na Zemplíne v súčasnosti slúži gréckokatolíckym veriacim. Pôvodná stavba bola postavená možno pred 13. storočím z iniciatívy zemanov. V tridsiatych rokoch 14. storočia v ňom pôsobil farár Šimon, zasvätený bol Všetkým Svätým a mal funkciu farského kostola.
Katolícki farári v ňom slúžili bohoslužby do prelomu 16. a 17. storočia. Od roku 1609 a ešte v roku 1626 v kostole pôsobili evanjelickí reformovaní kazatelia a Lesné bolo kalvínskou farnosťou.
Terajší chrám Nanebovstúpenia Pána v Lesnom ukrýva vzácne umelecké poklady. Pred šiestimi rokmi objavili pri oprave strechy v blízkosti podporných trámov pozostatky nástenných malieb. Ich vznik sa datuje až do prvej polovice 15. storočia.
Fresky v kostole v Lesnom
Vďaka grantu z ministerstva kultúry fresky prešli v rokoch 2004 a 2005 odborným preskúmaním a reštauráciou. Reštaurátori Peter Mlích a Rudolf Boroš zistili, že pochádzajú z dvoch rozličných období. Na severnej a južnej strane sa nachádzajú 8 metrov dlhé a 1,5 m vysoké maľby zo 17. - 18. storočia. V oblúku nad oltárom objavili štyri metre dlhú a 1,5 m vysokú maľbu z prvej polovice 15. storočia urobenú technikou "Al fresco" - viacnásobným nanášaním farieb do mokrej omietky.
Napriek tomu, že ide o 300 rokov staršiu maľbu oproti maľbám na severnej a južnej strane, je vďaka technike nanášania oveľa zachovanejšia. Geosonárnym prieskumom podlahy chrámu a blízkeho okolia sa okrem zvyškov románskych základov priamo pod podlahou chrámu našli s najväčšou pravdepodobnosťou aj hrobky, či náhrobne kamene a niekoľko kostrových pozostatkov.
Chrám prešiel v roku 2014 rekonštrukciou fasády a v roku 2015 sa rekonštruovali spevnené plochy.
Regionálna duchovná prehliadka v Nacinej Vsi
V Nacinej Vsi sa konala regionálna duchovná prehliadka vinšov, kolied, duchovných piesní a vianočných hier pod názvom Christos raždajetsja. Podujatie organizačne zastrešili Spolok sv. Cyrila a Metoda v Nacinej Vsi a Gréckokatolícka farnosť Naciná Ves.
Prítomných na úvod pozdravili starosta obce Anton Šandor a predseda spolku otec Michal Hospodár. Podujatie moderovala Alžbeta Záhorská. Prehliadku svojím vystúpením otvorila domáca ženská folklórna skupina Radosť, spievajúca cirkevnoslovanské koledy.
Spestrením programu bolo vystúpenie Zboru sv. Michala z Michaloviec, ktorý predviedol aj chorály v latinčine. Nasledovalo vystúpenie Zboru sv. Michala archanjela spolu s detským zborom Cherubín z Trebišova.
Scénka detí s využitím symboliky svetla sviec poukázala na potrebu budovania cností v každodennom živote. Vianočné pásmo vinšov, spevov a tieňohry predviedla folklórna skupina Rokyca z Petroviec nad Laborcom. Svoj repertoár vianočných kolied citlivo predviedlo ženské spevácke trio z Pavloviec nad Uhom.
Spoločný spev koledy V Viflejemi novina ukončil vydarené podujatie, ktoré priblížilo prítomným tajomstvo Vianoc a posilnilo ich radosť z viery.
tags: #greckokatolicka #farnost #nacina #ves