História Svätého Jura a Pezinka v 17. storočí je bohatá na udalosti, ktoré ovplyvnili život miestnych obyvateľov, vrátane remeselníkov a stolárov. Toto obdobie bolo svedkom politických zmien, náboženských konfliktov a hospodárskeho rozvoja.
Politické a Spoločenské Zmeny
V prvej polovici 17. storočia, konkrétne 12. októbra 1600, nariadil Rudolf II., aby sa v urbáre mesta spomínala prvá radnica Pezinka. Rudolf II. potvrdil výkup a uvedenie mešťanov oboch mestečiek do vlastníctva oboch hradov a panstiev.
Roku 1603 skončil spor o majetok medzi kráľom a Illésházym jeho obvinením z urážky kráľa a odsúdením na stratu majetku a života.
V roku 1606 vo Viedni vyjednávali zástupcovia kráľa Rudolfa II. a Štefana Bocskaya. Za Rudolfa II. to bol jeho brat arciknieža Matej, ako splnomocnenec Bocskaya Štefan Illéshazy. Uzavreli dohodu, ktorú roku 1608 ratifikoval uhorský snem. Illéshazy nezabudol na svojich odporcov a žiadal schváliť osobitný článok, že mestečká Modra, Pezinok a Svätý Jur nemajú nárok na miesto a hlas v uhorskom sneme a kráľ im nesmie dať výsady bez súhlasu snemu.
11. mája sa chorý Rudolf II. vzdal trónu a uhorským kráľom sa s výdatnou pomocou Illésházyho stal Matej II. Hneď nato zvolil snem Illésházyho za palatína.
Na uhorskom sneme rozšírila šľachta snemovým uznesením svoju moc voči mestám a ich obyvateľom. Prijala aj zákon, že panovník v budúcnosti bude smieť udeľovať významnejším mestečkám práva slobodných kráľovských miest iba so súhlasom Uhorskej kráľovskej rady.
Za podpory palatína Thurzu, listinou z 3. marca, kráľ Matej II. vracia Pezinku slobody, hrad i celé panstvo za diškréciu 250 okovov výborného vína ročne pre kráľovský dvor. Listinou Mateja II. mesto získalo právo meča.
31. marca, po smrti Illésházyho (roku 1609) a nekonečnom odsúvaní záležitosti vlastníctva oboch panstiev, vydal kráľ Matej II. rozsiahle privilégium pre mestečko Pezinok.
V rokoch 1615-1643 boli okolo mesta vybudované hradby s vodnou priekopou. Privilégium kráľa Mateja II. Roku 1624 Pezinok postihlo „mnohonásobné nešťastie, domáce nepokoje a rozpustilosť vojakov“.
Na zvláštnu žiadosť kráľ Ferdinand II. Roku 1626 zomrela Katarína Palffyová a kráľ Ferdinand II.
Náboženské Konflikty a Rekatolizácia
12. decembra, po zosilnení protireformačného tlaku panovníkom Ferdinandom II., sa museli pezinskí evanjelickí mešťania vzdať kostola a jeho zariadení, školy, starobinca a majetkov k nim patriacich. Boli odovzdané katolíckemu farárovi a hŕstke pezinských katolíkov. O kostol sa tak už katolíci s evanjelikmi nemuseli deliť. Je medzníkom v kultúrnych dejinách Pezinka. Popri latinskej škole v meste pôsobili nemecká dievčenská a slovenská škola (až do roku 1674).
14. júna 1633 povolil Ferdinand II. na žiadosť pezinského mestského radcu Jána Wiesera a notára Jána Černáka potvrdil kráľ Ferdinand III. v plnom rozsahu privilégium kráľa Mateja II. z roku 1615 a udelil Pezinku ďalšie výsady. Predovšetkým povolil Pezinčanom pečatiť listiny červeným voskom a používať mestský znak s obrazom sv. Anny držiacej v náručí dieťa. Ďalej im dovolil užívať všetky štatúty, slobody, práva a zvyklosti, ktoré má Bratislava. Na príhovor členov uhorského snemu prijal Pezinok do počtu a radu tých slobodných kráľovských miest, ktoré podliehajú pri odvolaniach pod kráľovský personálny súd a súčasne povýšil Pezinok spolu so Svätým Jurom na slobodné kráľovské mesto. Zato nariadil čo najskôr ohradiť mesto hradbami a prispôsobiť sa vo všetkom ostatným mestám. O dva mesiace neskôr vydal Ferdinand III. privilégium kráľa Ferdinanda III.
Podľa privilégia Ferdinanda III. mal mať Pezinok v erbe sv. Annu s dieťaťom na rukách (v náručí). Na znakovej zástave mesta (z toho roku zachovanej) sa nachádza obraz ženy, odetej v červených dobových šatách a zelenom plášti, s dieťaťom na pravej ruke. Ľavú ruku má žena natiahnutú. Na hlave má korunu, pod nohami srp mesiaca. Dieťa korunu nemá. Spoza týchto dvoch postáv vychádza svätožiara vo forme ohnivých jazykov.
V dôsledku rekatolizácie bol kráľom Leopoldom I. evanjelický kostol pridelený katolíkom, dovtedajší farský kostol dostali kapucíni. Evanjelici museli Pezinok opustiť do dvoch týždňov. Svoju činnosť skončila i evanjelická latinská škola. Najzákladnejšie vzdelanie získavali pezinské deti v samostatných triviálnych školách.
Remeslá a Cechy
Roku 1654 vznikol zámočnícko-puškársky cech.
17. septembra 1655 sa Turci s oddielmi Tatárov, v počte asi 18 000, objavili pred bránami Pezinka. Ani teraz sa im nepodarilo dostať do mesta opevneného mohutnými hradbami, priekopou, padacími mostami, stráženého odvážnymi Pezinčanmi z mestskej stráže a príslušníkmi cechov. Vypomstili sa na pezinskom predmestí. Zapálili Novú (dnes Bratislavskú) ulicu, Cajlu, Vinosady, Viničné i Svätý Jur. Mnoho ľudí zabili, mnohých zobrali do zajatia.
Už 26. júla 1683 sa v Pezinku zišla generálna kongregácia Bratislavskej stolice, ktorá zverila ochranu miest stolice Imrichovi Tökölymu, vodcovi protihabsburgovského povstania.
V roku 1695 mestské lesy strážilo až 6 horárov. V meste bolo spolu 177 remeselníkov. Najpočetnejšie boli zastúpení krajčíri (19), čižmári (18), mäsiari (13), súkenníci (12), debnári (9), ševci a pekári (po 8), kováči a tesári (po 7), halenári, gombičkári a kožušníci (po 6), hrnčiari, tkáči a garbiari (po 5), mydlári, zlatníci, klobučníci, stolári a zámočníci (po 4), povrazníci, sedlári, nožiari (po 3), oknári, remenári a holiči (po 2), mečiar, knihár, medovnikár, kamenár, tokár, farbiar a kúpeľník.
| Remeslo | Počet remeselníkov |
|---|---|
| Krajčíri | 19 |
| Čižmári | 18 |
| Mäsiari | 13 |
| Súkenníci | 12 |
| Debnári | 9 |
| Ševci a pekári | 8 |
| Kováči a tesári | 7 |
| Halenári, gombičkári a kožušníci | 6 |
| Hrnčiari, tkáči a garbiari | 5 |
| Mydlári, zlatníci, klobučníci, stolári a zámočníci | 4 |
Transformácia odpadového dreva – rezbárstvo vhodné pre začiatočníkov krok za krokom
Od 20. rokov 17. storočia do roku 1870 bolo v slovenských mestách postavených asi 30 kláštorných kostolov. Kapucínske sa vyznačovali jednoduchosťou, boli jednoloďové a bez veží.
Začala sa v meste viesť kniha kriminálnych záležitosti. Do knihy boli zapisované rozsudky. Ako trestný kódex sa v Pezinku používal Praxis criminalis Ferdinea, v ktorom sa nachádzali podmienky zadržania, vypočúvania a mučenia pachateľov, tresty.
Na generálnej synode v Pezinku bolo prijaté uznesenie, aby sa na evanjelických školách podľa možnosti zachovávala jednotnosť a odporúčalo sa používať učebnice J. Rhenia, I. Scharffa a G. Vossa.