Gréckokatolícka cirkev má na Slovensku bohatú históriu, ktorá sa prelína s dejinami jednotlivých farností a obcí. Tento článok sa zameriava na Gréckokatolícku cirkev v oblasti Sniny a Stakčína, s dôrazom na ich historický vývoj a súčasné pôsobenie.
V roku 1646, na sviatok sv. Juraja, prednieslo 63 pravoslávnych kňazov v Užhorode nicejsko - konštantínopolské vyznanie viery, a zároveň uznali autoritu vtedajšieho rímskeho pápeža, Inocenta X. Výmenou za to im jágerský biskup, Juraj Jakušič, povolil vysluhovanie bohoslužieb podľa východného obradu. Týmto spôsobom vznikla v Užhorode pred 378 rokmi Gréckokatolícka cirkev. Prvými kňazmi Gréckokatolíckej cirkvi boli kňazi Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolice, ktorí sa zúčastnili vyhlásenia Užhorodskej únie a prisahali vernosť rímskemu pápežovi. Na čele ich cirkvi stál biskup, ktorý bol sufragánom jágerského biskupa.
K zrovnoprávneniu gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho kléru došlo oficiálne až za vlády Leopolda I. V skutočnosti však jágerskí latinskí biskupi opakovane zasahovali do vnútorných záležitostí gréckokatolíkov, a postupne sa snažili o latinizáciu ich obradov a zvykov. Vrcholom týchto snáh bolo prijatie Zamoščskej synody v roku 1726. Išlo o synodu, ktorá sa konala v poľskom meste Zamość, v zmysle ktorej postupne dochádzalo k odstraňovaniu rozdielov medzi latinským a gréckym obradom.
To malo za následok odstraňovanie ikonostasov, zavádzanie bočných oltárov, spovedníc a lavíc do gréckokatolíckych chrámov, ako aj vsúvanie prvkov latinského obradu do gréckokatolíckej bohoslužby (2). Závery synody museli postupne odsúhlasiť všetci kňazi z celej eparchie. Títo kňazi boli pozvaní na dekanátne stretnutia, pričom zápisnice z týchto stretnutí nám poskytujú dobrý obraz o stave a rozmiestnení gréckokatolíckych farností na východe Slovenska v prvej polovici 18.
Všetkých 23 východných katolíckych cirkví vysvetlených za 14 minút.
Svoje postavenie si Gréckokatolícka cirkev upevnila po zriadení Mukačevského biskupstva v roku 1771. Mukačevská eparchia nadobudla postupne taký územný rozsah, že jej eparcha bol nútený rozdeliť jej územie na tri vikariáty, a síce marmarošský, satmársky a košický. Magistrát mesta Košice však na prelome 18. a 19. stor. nebol ochotný prijať gréckokatolíckeho vikára, a tak sa sídlom vikariátu napokon stal Prešov. Katedrála sv. Gréckokatolícka cirkev tu následne nerušene sídlila aj počas nepokojov prvej a druhej svetovej vojny, až do roku 1950, kedy bola počas tzv. Prešovského soboru pod taktovkou komunistickej strany zlikvidovaná, pričom jej duchovní i veriaci mali byť nútene podrobení Pravoslávnej cirkvi. K jej obnove došlo až po roku 1968 v súvislosti s udalosťami tzv.
Gréckokatolícke duchovenstvo viedlo na farských úradoch všetku nevyhnutnú cirkevnú administratívu. Jej súčasťou bolo aj vedenie matričných kníh. Najstaršie známe gréckokatolícke matriky sú doložené z farských úradov v Miklušovciach, okr. Prešov a Sukova, okr. Medzilaborce. Obe matriky začínali v roku 1718, pričom matrika v Miklušovciach sa naposledy spomína v roku 1890, zatiaľ čo existenciu sukovskej matriky dokladá ešte schematizmus z r. 1948. Najstaršou zachovanou gréckokatolíckou matrikou je kniha pokrstených Gréckokatolíckeho farského úradu v Osadnom v okrese Humenné. Matrika pokrstených Gr. kat. Špecifikom gréckokatolíckych matrík bolo, že mnohí kňazi viedli výlučne matriku pokrstených. Najstaršie zväzky gréckokatolíckych matrík bývali spravidla písané v cirkevnoslovanskom jazyku v cyrilike.
Na prelome 18. a 19. stor. dochádza k plynulému presunu k latinčine, ktorú neskôr v 40. rokoch 19. stor. vystriedala maďarčina. V porevolučných 50. rokoch však v dôsledku Bachovho absolutizmu zaznamenávalo mnoho kňazov matriku azbukou v ruštine. Rakúsko - uhorské vyrovnanie v r. 1867 spôsobilo opätovný návrat maďarčiny do jednotlivých zápisov. Maďarčinu do konca 19. stor. vystriedala na niektorých miestach ešte raz latinčina, následne sa kňazi povinne vrátili k používaniu maďarského jazyka.
Zaujímavý je aj osud samotných matričných kníh. Z celkového počtu 200 gréckokatolíckych farských úradov v územnej pôsobnosti Štátneho archívu v Prešove sa kompletná matričná kniha zachovala iba v prípade 77 farností, čo predstavuje 38,5 % farských matrík. Významná väčšina stratených matričných kníh bola zničená počas bojov v 1. a 2. svetovej vojne. Množstvo gréckokatolíckych fár totiž sídlilo v priestore Duklianskeho priesmyku, kde sa počas oboch svetových vojen odohrávali kruté boje, ktoré vyústili v zničenie veľkého množstva dedín spolu s drevenými chrámami a farami.
Časť chýbajúcich matričných kníh mohla prežiť zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950, a pravdepodobne mohla byť ukrytá veriacimi v jednotlivých obciach. Neraz sa stane, že sa vzácna úradná kniha nájde na zaprášenej povale, na mieste, na ktorom by ju nik nehľadal. Akousi nádejou pre šarišské gréckokatolícke farnosti (najmä) z oblasti Duklianskeho priesmyku sa javia matričné druhopisy, ktoré sa povinne začali viesť na území Šarišskej stolice v roku 1827. Štátny archív v Prešove, údaj o zachovaných druhopisoch z r. Existuje pritom šanca, že staršie druhopisy sa môžu nachádzať vo fonde Šarišská župa, písomnosti 1824 - 1849 a Šarišská župa, 1850 - 1859.
Prvý z menovaných fondov sa aktuálne odborne spracúva, pričom doteraz boli vo fonde identifikované napr. druhopisy cirkevných matrík z Toplianskeho okresu za r. 1827 a druhopisy z Makovického okresu za rok 1829 (16). Druhý z uvedených fondov je t. č. kompletne nespracovaný, tzn. pre bežného bádateľa nie je prípustný akýkoľvek výskum v tomto fonde.
História Gréckokatolíckej farnosti v Stakčíne
Obec Stakčín sa nachádza v údolí rieky Cirochy medzi Sninou a Starinou. Prvá písomná zmienka o Stakčíne pochádza z roku 1317. Stopy po osídlení stakčínskeho chotára sú však oveľa staršie, o čom svedčia archeologické nálezy. Pravdepodobne v druhej polovici 14., príp. v 15. storočí sa do Stakčína prisťahovalo rusínske obyvateľstvo so šoltýsom. Obyvatelia Stakčína boli okolo roku 1492 členmi zbojníckej skupiny vedenej Fedorom Hlavatým. Koncom 15. storočia rýchlo vzrástol počet obyvateľov V Stakčíne predovšetkým zásluhou novousadlických rodín. V dôsledku toho bol Stakčín na prelome 16. a 17. storočia veľkou dedinou, najväčšou v severnom Zemplíne.
Prvý záznam o farárovi v Stakčíne pochádza z urbára humenského panstva z roku 1601, ktorý bol pravoslávneho vyznania. Po vyhlásení Užhorodskej únie (1646) obyvatelia Stakčína najneskoršie na prelome 17. a 18. storočia prijali katolícke vierovyznanie. Písomné zmienky o gréckokatolíckej farnosti v Stakčíne sú súčasťou záznamov latinských jágerských biskupov z 18. storočia. V roku 1726 podpísal stakčínsky farár Prokop Grinevič (Horenovics, Hrinyovics), text tzv. Zamočského vyznania viery a akceptoval závery spomenutej synody, ktorá sa konala v roku 1720 v meste Zamość.
V súpise chrámov a fár časti severného Zemplína Jágerského biskupstva z roku 1733 je zmienka o tom, že v obci sa nachádza „väčší drevený chrám, vybavený najpotrebnejším“. V podobnom súpise farností Šariša a Zemplína z roku 1746 sa opäť spomína drevený chrám, ktorý je v dobrom stave, stakčínskym farárom bol v tom čase Alexej Csanás, ktorý tu pôsobil už od roku 1731. Podľa kanonickej vizitácie mukačevského biskupa M. M. Olšavského z roku 1750 tu bol stále farárom Alexej Csanás chrám bol drevený, zasvätený bol sviatku Narodenia Ježiša Krista, v dobrom stave s dvoma zvonmi. Na spoveď chodilo 282 veriacich, gazdov bolo 30.
V roku 1772 bol v Stakčíne postavený nový murovaný chrám, pričom zároveň došlo aj k zmene patrocínia, ktoré ostalo až do súčasnosti: Ochrany Presvätej Bohorodičky. Chrám bol vybudovaný z darov miestnych veriacich a patróna grófa Stephana Wenckheima. V roku 1796 bol štátnou správou prevádzaný tzv. jozefínsky regulačný súpis farností, v ktorom sa uvádza, že farnosť v Stakčíne „existuje od nepamäti“, je začlenená do hostovického dekanátu, patronátne právo nad farnosťou má Ladislav Szirmay. Chrám je murovaný drevený (!), s kapacitou 500 ľudí. Fara je drevená, postavená v roku 1782.
V rokoch 1814 - 1815 prebehlo tzv. „predprešovské zisťovanie“, tzn. súpis gréckokatolíckych farností pred vznikom Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva, ktoré na základe kráľovského príkazu inicioval košický rímskokatolícky biskup. Tento súpis opakuje a dopĺňa predchádzajúce súpisy, v prípade Stakčína prináša nasledujúce údaje: Patronátne právo nad farnosťou má Andrej Dessöwffy. Chrám je gréckokatolíckeho obradu, bol postavený starostlivosťou gréckokatolíkov, má dva zvony, ktoré boli taktiež zadovážené vlastnou starostlivosťou a nákladmi miestnych farníkov. V obci pôsobí iba gréckokatolícky farár, všetci veriaci sú gréckokatolíci okrem 14. rímskokatolíkov ustanovených na desiatkovej stanici.
Začiatkom 19. storočia sa tu usadzujú obyvatelia rímskokatolíckeho vierovyznania, ktorí pracovali predovšetkým na majeri, lesnej správe a v sklárni. Ich počet narástol po prvej svetovej vojne príchodom poľských robotníkov na parnú pílu. Veľmi silnú komunitu tvorili obyvatelia židovského vierovyznania.
Počas celej existencie Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva bol Stakčín gréckokatolíckou farnosťou s dvoma filiálkami - Jalová a Stakčínska Roztoka. Po vzniku Československa sa v obci v 20. rokoch prejavilo pravoslávne hnutie. Iniciátormi boli nespokojní veriaci farnosti, ktorí protestovali proti spôsobu výberu kobliny a rokovinymiestnym gréckokatolíckym kňazom Alexijom Petrašovičom. V roku 1925 väčšia časť pôvodne gréckokatolíckych veriacich pod vedením starostu a členov obecnej rady vystúpilo vo farnosti stabilizovala, a aj keď časť obyvateľov ostala pravoslávna, veľká časť sa vrátila naspäť do gréckokatolíckej cirkvi.
Po skončení II. svetovej vojny sa však v Stakčíne opäť skomplikovala náboženská situácia. V júni roku 1945 pravoslávni veriaci v Stakčíne násilne odobrali gréckokatolíkom ich chrám, pričom na pravoslávie opätovne prestúpilo viacero gréckokatolíckych veriacich. Keďže pravoslávni chrám nevrátili ani po viacerých výzvach gréckokatolíckeho biskupského ordinariátu, biskup P. Gojdič sa dokonca v tejto záležitosti obrátil aj na Okresný národný výbor v Snine. Ten však na jeho žiadosť vôbec nereagoval, preto biskup následne o vzniknutej situácii informoval Povereníctvo SNR pre školstvo a osvetu.
Podobný obsah mal aj ďalší list biskupa, ktorý zaslal Povereníctvu SNR 24. júna 1945. V tomto liste biskup Povereníctvo prosí, aby sa zasadilo za urýchlene riešenie situácie v Stakčíne, pretože podobné prípady nezákonného zaberania gréckokatolíckych chrámov a majetku sa rozšírili do ďalších obcí v sninskom okrese, ako napr. v Pčolinnoma Pichniach.
Aj keď bol gréckokatolícky chrám opätovne vrátený, nebol to trvalý stav. Dňa 22. marca 1950 Okresný národný výbor v Snine zverejnil výmer, v ktorom rozhodol, že dáva Pravoslávnej cirkvi v Stakčíne k užívaniu gréckokatolícku bohoslužobnú miestnosť a to so všetkým zariadením bez náhrady. Hneď o mesiac prebehol smutne známy tzv. Prešovský sobor, po ktorom bola gréckokatolícka cirkev násilne zlikvidovaná a postavená mimo zákon. Celý majetok gréckokatolíckej cirkvi v Stakčíne (ako vlastne aj celej Gréckokatolíckej cirkvi v Československu) pripadol Pravoslávnej cirkvi.
Posledný gréckokatolícky farár, ktorý pôsobil v obci pred Prešovským soborom, bol Mikuláš Vladimír (1947 - 1950). Ten už 18. apríla 1950 dostal rozhodnutie štátnych orgánov o urýchlenom vysťahovaní sa z fary.
K obnove gréckokatolíckej farnosti v Stakčíne došlo až po celospoločenských zmenách v Československu po roku 1990. Stakčínskych veriacich, ktorí sa stále hlásili ku gréckokatolíckemu vierovyznaniu, postupne spravovali excurendo kňazi z blízkej Kolonice: Štefan Ištvaník CSsR (1990), Štefan Kitľan CSsR (1991 - 1992) a Peter Geletka (1992 - 1994).
Vývoj počtu gréckokatolíckych veriacich v Stakčíne
Vývoj počtu gréckokatolíckych veriacich v Stakčíne (v celej farnosti Stakčín):
- 1792: 736 (871)
- 1821: 856 (1371)
- 1841: 1001 (1490)
- 1861: 639 (999)
- 1882: 791 (1148)
- 1903: 897 (1300)
- 1921: (1470)
- 1938: 593 (1279)
- 1948: 442 (1020)
- 1991: 262 (593)
- 2001: 326 (656)
- 2011: 350 (673)
Údaje o počte obyvateľov gréckokatolíckeho vierovyznania pre jednotlivé roky sú z nasledujúcich prameňov:vyplýva z protokolu dekanskej vizitácie farnosti zo dňa 17. marca 1948.
Sakrálne stavby v Stakčíne
Prvý murovaný gréckokatolícky chrám s patrocíniom Ochrany Presvätej Bohorodičky bol postavený v roku 1772 bez veže. V tomto roku bola postavená aj fara. Veža k chrámu bola pristavaná na začiatku 19. storočia, v roku 1872 bol chrám rekonštruovaný. V druhej svetovej vojne bol chrám v značnej miere poškodený, predovšetkým vonkajšie múry, ako to vyplýva z protokolu dekanskej vizitácie farnosti zo dňa 17. marca 1948.
Po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950 bol chrám v roku 1957 zbúraný. Na jeho pôvodných základoch bol postavený nový gréckokatolícky chrám až v roku 1994, opäť zasvätený Ochrane (Pokrovu) Presvätej Bohorodičky.
V roku 1928 bol v miestnej časti obce postavený drevený pravoslávny chrám zasvätený sviatku Pokrova Presvätej Bohorodičky. Aj tento chrám zanikol po druhej svetovej vojne. V roku 1955 bol dokončený nový murovaný pravoslávny chrám s patrocíniom Sošestvije Svjatovo Ducha. V roku 1995 bol v obci postavený rímskokatolícky chrám zasvätený svätému Piovi X.
Okrem týchto existujúcich a doložených sakrálnych stavbách v obci, sa traduje, že na území katastra Stakčína sa v minulosti nachádzali ďalšie 2 sakrálne stavby. Prvú zachytáva Lazarova mapa Uhorska z roku 1528, predpokladá sa, že by mohlo ísť o zaniknutý Kláštor svätej Kataríny na mieste, zvanom Monastyrec (kláštorisko) nad obcou. Druhou je kaplnka, zakreslená na mape obce z roku 1866 - po prvej svetovej vojne bola rozobratá.
Školstvo
Najstaršia správa o školskom vyučovaní v obci pochádza z roku 1846. V tomto období školu v Stakčíne navštevovalo 15 detí. Prvým učiteľom v obci bol Mikuláš Demko, ktorý sa od roku 1843 uvádza nielen ako stakčínsky kantor, ale i ako tunajší učiteľ (docens). V roku 1852 Alexander Duchnovič spomína ďalšieho učiteľa - kantora Ivana Strenovského, absolventa Užhorodskej učiteľskej akadémie.
V spomínanom roku 1852 sa v Stakčíne uskutočnili záverečné skúšky žiakov Hostovického dekanátu spojené s oslavami, tzv. juniálesom. Zúčastnilo sa ich 462 žiakov a prítomný bol aj Alexander Duchnovič.
Prvá drevená škola stála v blízkosti vtedajšej gréckokatolíckej fary. Zriadenie slovenskej štátnej národnej školy sa datuje do roku 1932. V rokoch 1953 - 1956 v obci existovala jedenásťročná stredná škola s vyučovacím jazykom ukrajinským (predchodca gymnázia). Pre nedostatok ubytovacích miest v obci bola škola presťahovaná do Sniny.
V súčasnosti sa miestna základná škola nachádza v budove, ktorá bola postavená v rokoch 1956 - 1959. Počas existencie školy v Stakčíne sa v nej vystriedalo 7 riaditeľov, 8 zástupcov riaditeľa, takmer 160 pedagogických zamestnancov, z toho 126 učiteľov, tisíce žiakov zo Stakčína, Stakčínskej Roztoky, Kolonice, Jalovej, Ladomirova a Kalnej Roztoky.
Osobnosti späté so Stakčínom
- Vasiľ Duchnovič - miestny gréckokatolícky farár, otec buditeľa a básnika A. Duchnoviča
- Anca Jaburová (1898 - 1984) - najznámejšia rusínska ľudová speváčka, z jej podania bolo zapísaných viac ako 900 piesní
- Juraj Kolynčak (1909 - 1984) - najznámejší rusínsky ľudový básnik v okrese Snina
- Jenö Banffy de Lossonczi (1894 - 1914) - príslušník uhorskej šľachty, barón, ktorý zahynul počas bojov prvej svetovej vojny v obci Starina, je pochovaný na miestnom cintoríne.
Kňazské a rehoľné povolania
- Vladimír Juraj Sedláček, OSBM
- Jozef Paraska, CSsR
- sr. Patrícia Iveta Parasková, SNPM
Zoznam farárov a správcov farnosti
- 1726 - ? Prokop Grinevič
- 1746 - ? Alexej Chanás
- 1788 - 1792 Ján Chanás
- 1803 - 1816 Vasiľ Duchnovič
- 1816 - 1818 Demeter Gerbery
- 1818 - 1821 Ján Gerbery
- 1821 - 1822 Vasiľ Gerzanič - excurendo z Pakostova
- 1822 - 1831 Ján Demjanovič
- 1832 - 1857 Michal Starecký
- 1857 - 1903 Jozef Viravec
- 1903 - 1926 Alexej Petrašovič
- 1926 - 1944 Eduard Vladimír
- 1945 - 1947 Eugen Dohovič
- 1947 - 1950 Mikuláš Vladimír
- 1990 - 1990 Štefan Ištvaník CSsR - excurendo z Kolonice
- 1990 - 1991 Štefan Kitľan CSsR - excur.
- 1995 - 2003 Peter Tremko
- 2003 - 2003 Peter Tremko - excur. zo Sniny
- 2003 - 2016 Juraj Voroňák
- 2016 - ?
tags: #greckokatolicka #farnost #starina