História Gréckokatolíckej farnosti Trnava

Gréckokatolícka farnosť sv. apoštola a evanjelistu Lukáša v Trnave má zaujímavú históriu, ktorá sa začala písať ešte pred jej oficiálnym zriadením. V tomto článku sa pozrieme na jej vznik, vývoj a významné udalosti, ktoré formovali túto náboženskú komunitu.

Založenie farnosti

Farnosť v Trnave bola zriadená 15. januára 2008 dekrétom vtedajšieho prešovského sídelného biskupa vladyku Jána Babjaka SJ. Územie farnosti bolo vyčlenené z farnosti Bratislava a tvorili ju okresy Trnava, Galanta a Senec.

Po územnej reorganizácii Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku (30. januára 2008) prvý bratislavský eparcha vladyka Peter Rusnák upravil teritórium farnosti. Od leta 2008 do nej patria všetci gréckokatolíci žijúci v okresoch Trnava, Galanta, Piešťany a Hlohovec. Podľa sčítania v roku 2001 mala farnosť 551 veriacich.

Dekrétom bratislavského vladyku Petra, zverejneného na prvej odpustovej slávnosti 19. októbra 2008, bola farnosť zverená pod ochranu sv. apoštola a evanjelistu Lukáša.

Správa farnosti

Spočiatku bola farnosť v Trnave spravovaná excurrendo z Bratislavy. Prvým správcom farnosti bol o. Ján Burda SJ, ktorý v nej pôsobil od 15. januára 2008. Súčasným správcom farnosti je o. František Fedorišin, ktorý bol uvedený do úradu na Syropôstnu nedeľu, 19. februára 2012.

Gréckokatolícke sväté liturgie sa už pred zriadením farnosti (od júla 2006) slávili v uršulínskom chráme sv. Anny. Od septembra 2010 sa slávia v chráme sv. Heleny. Farský úrad sídli na Tamaškovičovej ul. č. 14 v Trnave.

Filiálka Piešťany

Farnosť má jednu filiálku - Piešťany, kde sa každú prvú a tretiu nedeľu v mesiaci slávia sväté liturgie v kaplnke Božského Srdca Ježišovho pri Kolonádovom moste, o 15.30 hod. o. ThLic.

5. výročie farnosti

V nedeľu o mýtnikovi a farizejovi 20. januára 2013 sa v gréckokatolíckej farnosti sv. apoštola a evanjelistu Lukáša v Trnave konala slávnosť pri príležitosti 5. výročia založenia farnosti. Slávnostnú liturgiu celebroval protosynkel Bratislavskej eparchie, mitroforný protojerej o. Vladimír Skyba. V homílii poukázal na postavu mýtnika, ktorý v pokore pred Bohom prichádza do chrámu a vyzval veriacich, aby prijímali seba navzájom so svojimi slabosťami, lebo Kristus prvý prijal nás, keď sme boli ešte hriešnici. Aby tak cez pokoru a vzájomné prijímanie rástla naša láska k Bohu i ľuďom.

Historický kontext Trnavy

Pre lepšie pochopenie prostredia, v ktorom farnosť pôsobí, je dôležité poznať aj historický kontext samotnej Trnavy. Archeológ Karol Andel uvádza, že v Trnave pri Laborci v hone Hore jarkami sám zistil nálezy z mladšej doby kamennej, potom tzv. východoslovenské neolitické mohyly, pri lese Huďaj jednu oválnu a jednu okrúhlu mohylu, jednu päť metrov vysokú pri Slivkovom jarku a neďaleko nej tri ďalšie menšie mohyly. Neďaleko trnavského chotára už na michalovskom na Bielej hore-Chomove domky a na stráňanskom poli po jednej mohyle. V Trnave sa o tej piatej mohyle tradovalo, že je to turecký cintorín.

Richard Marsina v Codexe publikuje listinu, v ktorej je prvá písomná zmienka o Trnave zo 7. septembra 1249 v podobe Turnua, keď šľachtic Peter, syn Sobeslava spolu so svojou manželkou Agátou dáva svojim dcéram Kataríne a Petronele tri dediny Trnava, Vinné a Zalužece. Z obsahu listín o darovaní je zrejmé, že Trnava jestvovala nepochybne pred 13. storočím. Niektorí historici ju dávajú až do 11. storočia.

V písomnostiach z 13. - 16. storočia sa vyskytuje pod názvami Turna, Torna, Tarna, čo boli maďarizované tvary pôvodného slovenského nárečového názvu Tarnava, teda Trnava. Ten korení v slove tŕň, označujúcom kerovitú drevinu, ktorá sa hojne vyskytovala na mieste, kde vzniklo tamojšie sídlisko.

Trnava bola v prvej polovici 13. storočia majetkom šľachtica Petra, možno už jeho otca Sobeslava. Petrova dcéra Petronela v roku 1258 darovala svoju časť majetkov panstva Michalovce a aj v Trnave sestre Kataríne. Vo vlastníctve ich dedičov, šľachticov z Michaloviec, bola Trnava nepretržite v nasledujúcich storočiach.

V prvej polovici 14. storočia sa so súhlasom zemepánov usadili pri Trnave prisťahovalci so šoltýsom a podľa zákupného práva vybudovali nové sídlisko, ktoré sa stalo samostatnou obcou. Žili tam ešte v druhej polovici 16. storočia. Dve Trnavy mali priliehavé názvy Malá Trnava a Veľká Trnava, respektíve Nižná a Vyšná Trnava.

V roku 1374 sa v Trnve nachádza kostolík s cintorínom. Bol to drevený kostolík, vybudovaný okolo polovice 14. storočia usadlíkmi podľa zákupného práva.

V roku 1427 boli sedliacke domácnosti okrem richtárovej a šoltýsovej zdanené daňou kráľovi od 43 port. Dedina vtedy patrila 5 šľachtickým rodinám. Stálo tam vyše 45 domov. Počas druhej polovice 15. a v 16. storočí sa časť sedliakov odsťahovala, viacerí po strate pozemkov schudobneli. V roku 1567 a 1588 sedliakov zdanili o 12,5 resp. 7 port.

V roku 1588 v oboch dedinách so samostatnými richtármi hospodárilo len 15 sedliackych domácností, 17 želiarskych a 4 šoltýske.

V roku 1599 stálo vo Veľkej Trnave 44 a v Malej Trnave 15 obývaných poddanských domov. Aj napriek tomu ostala veľkou dedinou. Koncom 16. storočia mala výlučne poddanské obyvateľstvo. V roku 1715 tam hospodárilo len 7 sedliackych a jedna želiarska a v roku 1720 len 6 sedliackych domácností. V kaštieli bývali šľachtici. Chotár obce je známy vinicami.

Časť poddanského obyvateľstva bola katolícka, časť gréckokatolícka, tvoriac v polovici 18. storočia gréckokatolícku farnosť. Trnava sa charakterizuje ako slovenská dedina.

Názov obce sa vyvíjal nasledovne: 1249 Turnua, 1258 Tornoa, 1408 Kys Tarna, 1419 Alsotarna, 1808 Tarnawa a až v roku 1920 Trnava a od roku 1948 Trnava pri Laborci.

Známe sú počty obyvateľov od roku 1869 a kolíšu sa od 665 po 748 v roku 1900, 684 v roku 1930, 683 v roku 1948, 645 v roku 1970 po 547 v roku 1999. V roku 1828 žilo 466 obyvateľov v 49 domoch, dnes je to 180 domov.

Bývanie za posledných sto rokov sa menilo tak, ako je to charakteristické pre poľnohospodárske časti východného Slovenska. Poslednú tretinu 19. storočia charakterizujú trojpriestorové domy-chyža, priklet a komora, buď zrubové, alebo dreveno-hlinené. V jednom dome žilo aj viacero rodín.

Koncom 19. storočia sa vracali prví vysťahovali z Ameriky s peniazmi, čo umožnilo zlepšiť a zmeniť bývanie. Rodiny sa začali osamostatňovať.

V 20-tych a 30-tych rokoch aj po vplyvom Amerikánov sa budujú tehlové domy, rozšírovala sa ich dispozícia do hĺbky dvora. Po roku 1945 sa stavali domy s pôdorysom tvaru L a štvorca v intraviláne aj mimo neho. Hygienické vybavenie bolo ešte mimo objektu. Od 70-tych rokoch sa začali stavať poschodové domy, zvýšil sa štandard bývania. V 80-tych rokoch pribudla záhradkárska osada.

Pôvodne vretenovite rozšírená ulicovka s dominantou kostola sa vývojom vidlicovito rozrástla. Cez potok sú zachované ojedinelé kamenné mostíky, ktoré sú spolu s gréckokatolíckym kostolom a kúriou evidované v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky.

Kultúrne pamiatky v Trnave

Kúria Ehrenheimovcov bola pôvodne barokovoklasicistická z polovice 18. storočia, po roku 1853 bola prestavaná a prefásadovaná. Bol to súbor budov s ústrednou prízemnou kúriou a bočnými hospodárskymi budovami situovanými symetricky z oboch strán na rovnakú vzdialenosť.

Kostol Zoslania Ducha svätého je barokový, postavený v roku 1713, opravovaný v roku 1870 - 1872 a niekoľkokrát aj v tomto storočí. Je to jednoloďová baroková stavba s oblým uzáverom presbytéria a predstavanou vežou. Presbytérium je zaklenuté valenou klenbou, v lodi má valená klenba štyri lunety. Strecha veže bola pôvodne krytá šindľom.

Na kopci Hirjač v lese je zachovaný cintorín pôvodných šľachtických majiteľov obce z rodu Ehrenheim a Sztaray a ich rodinných príslušníkov od minulého storočia.

Obdobie druhej svetovej vojny a povojnové roky

Obec bola oslobodená 26. novembra 1944. 27. - 30. októbra sú nad dedinou letecké útoky a susedná obec Vinné je vypálená. Nemci odchádzajú 25. novembra. Nasledujúci deň v ranných hodinách prichádza Červená armáda. Tanky ostávajú v dedine do jari 1945.

V roku 1945, na čele obce stál Ján Koucun, obnova hospodárstva. V roku 1947, Ján Badida, parcelácia veľkostatkárskeho majetku.

V roku 1941 bolo v obci založené potravné družstvo. 27.II.1952 slávnostne začala autobusová doprava do obce. Na začiatku 50. rokov bolo asi 50 nevysvetliteľných požiarov. 1956 elektrifikácia obce, 28.2.1957 sa zapojilo elektrické svetlo so slávnosťou pri transformátore. 22.11.1995 bol napojený posledný dom.

Kolektivizácia a rozvoj obce

Prvé menšinové družstvo 4. typu so 49 roľníkmi vzniklo v roku 1958. Michal Tomovčík, člen správy, doviedol družstvo v roku 1966 k celoobecnému. V roku 1974 bolo zlúčené do JRD Vinné Pavla Boroša.

V roku 1964 za tajomníka a predsedu Pavla Štefaniča bola vybudovaná asfaltová cesta do dediny, predajňa s rozličným tovarom, zavedený miestny rozhlas a verejné osvetlenie, reguloval sa potok.

V roku 1971 Štefan Palička a predseda Jozef Badida začali s výstavbou kultúrneho domu.

Rok 1973 sa nesie v znamení doplňovacích volieb a až do roku 1976 na čele obce stál Štefan Fedorčák. Pokračuje sa vo výstavbe kultúrneho domu, asfaltovanie miestnych komunikácií, oplotieva sa cintorín, opravuje Materská škola. Začal pracovať Zbor pre občianske záležitosti a založil sa spevácky súbor Tarnavčanka, ktorý vedie učiteľka Šamudovská. Miestna ľudová knižnica bola vyznamenaná titulom Vzorná knižnica.

Od roku 1981 do 27.11.1986 stavba Hydinárskeho závodu, ktorý patrí pod Výskumný ústav Ivanka pri Dunaji.

Rok 1976 - za Michala Kuriplacha je dokončená výstavba kultúrneho domu a rekonštrukcia miestneho rozhlasu.

1987 - Ľubica Mišľanová - ukončený je hlavný rozvod plynu do obce a prípojky pre 12 domácností. V roku 1988 je kolaudácia plynofikácie domácnosti napojených 110. V roku 1989 sa splynofikuje budova MNV a základná škola.

Po roku 1989

1991 - 1998 - Jozef Ontkoc - starosta obce - studňa na cintoríne, úprava okolia obecného úradu, návrh erbu obce, príprava kanalizácie.

1991 - nová predajňa Rozličného tovaru, majiteľom bol Mojmír Koščák, 1993 - oslavy storočnice narodenia Viliama Gaňu s odhalením pamätnej tabule. Roku 1996 má obec 15 podnikateľov, založené je požiarné družstvo.

1998 - 2009 - starostom bol Ing. Gabriel Skus - začalo sa s výstavbou vodovodu a kanalizácie, skolaudovala sa vybudovaná časť vodovodu a kanalizácie (cca po obecný úrad) postavil sa Dom smútku, modernizoval sa kultúrny dom a Obecný úrad.

2009 - 2010 - po smrti predošlého starostu bol zástupcom starostu menovaný Ing. Michal Puškár - pokračovalo sa budovaním kanalizácie (od hájenky po les). Bolo ukončené fungovanie Materskej školy pre nedostatok žiakov.

2010 - 2014 - starosta obce bol Ing. Ignác Štefanič - skolaudovala sa I.etapa kanalizácie a skolaudovala sa vybudovaná časť vodovodu v obci (cca po cerkev). Ukončili sa dlhotrvajúce súdne spory spojené s výstavbou vodovodu a kanalizácie a vodovod a kanalizácia v obci prešla do majetku VVS a.s. Organizovalo sa medzinárodné stretnutie Trnáv v našej obci (2013).

2014 - 2018 - starostom obce je Ing.

Užhorodská únia a jej dôsledky

V roku 1646, na sviatok sv. Juraja, prednieslo 63 pravoslávnych kňazov v Užhorode nicejsko - konštantínopolské vyznanie viery, a zároveň uznali autoritu vtedajšieho rímskeho pápeža, Inocenta X. Výmenou za to im jágerský biskup, Juraj Jakušič, povolil vysluhovanie bohoslužieb podľa východného obradu. Týmto spôsobom vznikla v Užhorode pred 378 rokmi Gréckokatolícka cirkev. Prvými kňazmi Gréckokatolíckej cirkvi boli kňazi Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolice, ktorí sa zúčastnili vyhlásenia Užhorodskej únie a prisahali vernosť rímskemu pápežovi. Na čele ich cirkvi stál biskup, ktorý bol sufragánom jágerského biskupa.

K zrovnoprávneniu gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho kléru došlo oficiálne až za vlády Leopolda I. V skutočnosti však jágerskí latinskí biskupi opakovane zasahovali do vnútorných záležitostí gréckokatolíkov, a postupne sa snažili o latinizáciu ich obradov a zvykov. Vrcholom týchto snáh bolo prijatie Zamoščskej synody v roku 1726. Išlo o synodu, ktorá sa konala v poľskom meste Zamość, v zmysle ktorej postupne dochádzalo k odstraňovaniu rozdielov medzi latinským a gréckym obradom. To malo za následok odstraňovanie ikonostasov, zavádzanie bočných oltárov, spovedníc a lavíc do gréckokatolíckych chrámov, ako aj vsúvanie prvkov latinského obradu do gréckokatolíckej bohoslužby (2). Závery synody museli postupne odsúhlasiť všetci kňazi z celej eparchie.

Títo kňazi boli pozvaní na dekanátne stretnutia, pričom zápisnice z týchto stretnutí nám poskytujú dobrý obraz o stave a rozmiestnení gréckokatolíckych farností na východe Slovenska v prvej polovici 18. storočia.

Ďalšie podrobnejšie záznamy o gréckokatolíkoch žijúcich na východnom Slovensku máme z vizitácie jágerského biskupa Františka Barkóczyho, ktorý navštívil postupne Zemplínsku, Užskú a Šarišskú stolicu v roku 1749.

Svoje postavenie si Gréckokatolícka cirkev upevnila po zriadení Mukačevského biskupstva v roku 1771. Mukačevská eparchia nadobudla postupne taký územný rozsah, že jej eparcha bol nútený rozdeliť jej územie na tri vikariáty, a síce marmarošský, satmársky a košický. Magistrát mesta Košice však na prelome 18. a 19. stor. nebol ochotný prijať gréckokatolíckeho vikára, a tak sa sídlom vikariátu napokon stal Prešov. Gréckokatolícka cirkev tu následne nerušene sídlila aj počas nepokojov prvej a druhej svetovej vojny, až do roku 1950, kedy bola počas tzv. Prešovského soboru pod taktovkou komunistickej strany zlikvidovaná, pričom jej duchovní i veriaci mali byť nútene podrobení Pravoslávnej cirkvi. K jej obnove došlo až po roku 1968 v súvislosti s udalosťami tzv. Pražskej jari.

Cirkevné matriky

Gréckokatolícke duchovenstvo viedlo na farských úradoch všetku nevyhnutnú cirkevnú administratívu. Jej súčasťou bolo aj vedenie matričných kníh. Najstaršie známe gréckokatolícke matriky sú doložené z farských úradov v Miklušovciach, okr. Prešov a Sukova, okr. Medzilaborce. Obe matriky začínali v roku 1718, pričom matrika v Miklušovciach sa naposledy spomína v roku 1890, zatiaľ čo existenciu sukovskej matriky dokladá ešte schematizmus z r. 1948. Najstaršou zachovanou gréckokatolíckou matrikou je kniha pokrstených Gréckokatolíckeho farského úradu v Osadnom v okrese Humenné.

Špecifikom gréckokatolíckych matrík bolo, že mnohí kňazi viedli výlučne matriku pokrstených. Najstaršie zväzky gréckokatolíckych matrík bývali spravidla písané v cirkevnoslovanskom jazyku v cyrilike. Na prelome 18. a 19. stor. dochádza k plynulému presunu k latinčine, ktorú neskôr v 40. rokoch 19. stor. vystriedala maďarčina. V porevolučných 50. rokoch však v dôsledku Bachovho absolutizmu zaznamenávalo mnoho kňazov matriku azbukou v ruštine. Rakúsko - uhorské vyrovnanie v r. 1867 spôsobilo opätovný návrat maďarčiny do jednotlivých zápisov. Maďarčinu do konca 19. stor. vystriedala na niektorých miestach ešte raz latinčina, následne sa kňazi povinne vrátili k používaniu maďarského jazyka.

Z celkového počtu 200 gréckokatolíckych farských úradov v územnej pôsobnosti Štátneho archívu v Prešove sa kompletná matričná kniha zachovala iba v prípade 77 farností, čo predstavuje 38,5 % farských matrík. Významná väčšina stratených matričných kníh bola zničená počas bojov v 1. a 2. svetovej vojne. Množstvo gréckokatolíckych fár totiž sídlilo v priestore Duklianskeho priesmyku, kde sa počas oboch svetových vojen odohrávali kruté boje, ktoré vyústili v zničenie veľkého množstva dedín spolu s drevenými chrámami a farami. Časť chýbajúcich matričných kníh mohla prežiť zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950, a pravdepodobne mohla byť ukrytá veriacimi v jednotlivých obciach.

Akousi nádejou pre šarišské gréckokatolícke farnosti (najmä) z oblasti Duklianskeho priesmyku sa javia matričné druhopisy, ktoré sa povinne začali viesť na území Šarišskej stolice v roku 1827.

Štátny archív v Prešove, údaj o zachovaných druhopisoch z r. Existuje pritom šanca, že staršie druhopisy sa môžu nachádzať vo fonde Šarišská župa, písomnosti 1824 - 1849 a Šarišská župa, 1850 - 1859. Prvý z menovaných fondov sa aktuálne odborne spracúva, pričom doteraz boli vo fonde identifikované napr. druhopisy cirkevných matrík z Toplianskeho okresu za r. 1827 a druhopisy z Makovického okresu za rok 1829 (16). Druhý z uvedených fondov je t. č. kompletne nespracovaný, tzn. pre bežného bádateľa nie je prípustný akýkoľvek výskum v tomto fonde.

Prehľad o stave zachovania matrík v jednotlivých farnostiach poskytuje nasledujúca tabuľka:

Sakrálne pamiatky v Trnave

Trnava sa môže pochváliť bohatou históriou a mnohými sakrálnymi pamiatkami, ktoré svedčia o jej náboženskom význame. Medzi najvýznamnejšie patria:

• Bazilika sv. Mikuláša (Hrubý kostol) a kaplnka P. Márie: Nachádza sa na Námestí sv. Mikuláša a stojí na mieste románskeho kostolíka sv. Michala zo 14. storočia. V rokoch 1543 - 1820 bola katedrálnym chrámom ostrihomského arcibiskupa. V roku 2008 bol chrám vyhlásený za mariánske pútnické miesto Trnavskej arcidiecézy a pápež Benedikt XVI. ho koncom roka 2008 vyhlásil za baziliku minor.
• Katedrála sv. Jána Krstiteľa: Patrí medzi najhodnotnejšie historické pamiatky Trnavy a ide o prvú ranobarokovú stavbu väčšieho významu na území Slovenska. Postavil ho taliansky staviteľ P. Spazzo ako súčasť komplexu univerzitných budov. Ešte nedokončený kostol vysvätili v roku 1637. Významným medzníkom v jeho existencii bola i návšteva pápeža Jána Pavla II. v roku 2003.
• Kostol sv. Jakuba st.: Prvá zmienka o prítomnosti františkánov v meste je z roku 1224. Kostol prešiel tromi architektonickými fázami: predgotickou, gotickou a barokovou. Zaujímavosťou je, že kostol je orientovaný presbytériom na západ a vchodom na východ, smerom k mestu.
• Kostol sv. Heleny: Barokový kostol, najmladší spomedzi kostolov v historickom jadre, ako posledný postavený vo vnútri hradieb uzatvára kapitolu trnavskej barokovej sakrálnej architektúry. Kostol je zasvätený sv. Anne a je zároveň kláštorným kostolom rehole sestier uršulínok.
• Kostol sv. Jozefa: Ranobarokový jednoloďový kostol je typom protestantských sieňových kostolov bez veže. Nakoniec bol v rámci intenzívnej protireformačnej politiky mesta kalvínom odobratý a v roku 1671 ho mesto a arcibiskup Juraj Selepčéni - Pohronec odovzdali rádu pavlínov.
• Kostol sv. Alžbety: Je najstarším dodnes stojacim kostolom Trnavy. Ide o pôvodne gotický kostol zo 14. storočia, barokovo upravený v 17. storočí a predpokladá sa, že mu predchádzal starší kostol. Je súčasťou areálu stredovekého špitála prestavaného v klasicizme.

tags: #greckokatolicka #farnost #trnava