Gréckokatolícka farnosť Vysoká nad Uhom: História a vývoj

Najstaršia písomná správa o Vysokej nad Uhom pochádza z roku 1214. Nachádza sa v listine uhorského kráľa Ondreja II., ktorou potvrdil založenie a obdarovanie premonštrátskeho kláštora pri kostole Svätého Kríža v Lelesi vacovským biskupom Boleslavom (1188 - 1211).

V písomnostiach z 13. - 18. storočia sa dedina vyskytuje v tvaroch Vyzaka, Wyzoka, Viszoka, Wiszoka, Wysoká. Jej názov je slovenského pôvodu a vyjadroval skutočnosť, že dedina ležala na vyvýšenine.

Podľa historika, univerzitného profesora Ferdinanda Uličného dedina jestvovala už pred 11. storočím. Odôvodňuje to vznikom Pavloviec nad Uhom v 11. - 12. storočí, osady Plavcov, ktorích uhorskí panovníci najali na stráženie krajinskej cesty. Táto cesta viedla osídleným územím, teda museli sa pri nej nachádzať staršie slovansko - slovenské osady.

V priebehu 11. storočia bolo okolité územie pričlenené k uhorskému štátu a stalo sa majetkom uhorských kráľov Arpádovcov. Na prelome 12. a 13. storočia sa obec stala vlastníctvom leleského prepošta. V polovici 14. storočia sa tu snažili získať časť polí šľachtici Drugetovci. V druhej polovici 15. storočia mali o jej rybníky a zátoky záujem šľachtici z Pavloviec.

V druhej polovici 16. storočia obyvateľstvo tvorili prevažne poddaní, zaoberali sa roľníctvom, ovocinárstvom, chovali dobytok, včely a venovali sa remeslám, napríklad krajčírstvu. Sociálnu skladbu miestneho obyvateľstva tvorili richtár, sedliaci, želiari a slobodníci. Najpočetnejšou národnosťou v dedine boli Slováci, žili tu aj Maďari. V polovici 15. storočia sa tam zdržiavala skupina Cigánov, ktorí táborili pri zátoke. V roku 1459 tu žilo 17 poddanských domácností, čiže okolo 90 - 108 obyvateľov.

Až v poslednej tretine 16. storočia obyvateľov aj domov pribúdalo. V roku 1599 tu stálo 30 obývaných poddanských domov a zaiste aj mlyn. Vysoká patrila medzi veľké dediny.

V 17. storočí sužovali krajinu stavovské povstania, turci, vojny, rabovanie a ničenie. Mnoho ľudí dedinu opustilo alebo umrelo. Navyše v rokoch 1709 - 1710 zdecimovala obyvateľstvo obrovská morová epidémia. V roku 1715 hospodárilo vo Vysokej len 7 sedliackych domácností a 1 želiarska, okolo 40 - 48 obyvateľov.

V roku 1782 sa uskutočnilo prvé vojenské mapovanie, známe pod názvom „jozefínske“ (podľa mena panovníka Jozefa II. 1780 - 1790). Na mapu kartograf zapísal obec pod názvom „Viszoka“.

V roku 1785 vydal panovník Jozef II. patent o zrušení nevoľníctva. V roku 1848 bola v Uhorsku zrušená feudálna závislosť urbárskych poddaných za náhradu, ktorú mal šľachte poskytnúť štát. Zákony zrušili i cirkevný desiatok.

V roku 1914 vypukla prvá svetová vojna. Nedostatok potravín, následný hlad a choroby, utrpenie a bieda symbolizovali nezmyselnosť vojny.

Najbližší poštový a telegrafický úrad sídlil v Pavlovciach, kde bola i četnícka stanica. Najbližšia železničná stanica bola vo Veľkých Kapušanoch a zastávka vo Vajkovciach. Najbližšia vojenská posádka v 20-tych rokoch 20. storočia sídlila v Drahňove. Za lekárskym ošetrením cestovali až do Pavloviec nad Uhom alebo okresného mesta. Pre potreby obyvateľstva slúžilo Potravné družstvo a Úverné družstvo. V 30-tych rokoch, v čase hospodárskej krízy, prišla ďalšia vlna vysťahovalectva. 14. marca 1939 vznikol Slovenský štát. Konštituovanie nového štátu využilo hortyovské Maďarsko, ktorého vojsko bez vyhlásenia vojny vniklo na územie Slovenska. Tragické udalosti deportácie sa dotkli aj obce.

Po druhej svetovej vojne sa život Vysočanov začal rapídne meniť. Hneď po vojne postavili vojaci železný most cez Uh. V 50-tych rokoch bola obec elektrifikovaná, zapájali sa telefónne siete. Stavali sa nové budovy miestneho národného výboru, hasičskej zbrojnice, školy a školská bytovka. Zriadila sa pravidelná autobusová linka. V roku 1951 vzniklo JRD. Po roku 1989 sa JRD transformovalo na Poľnohospodárske družstvo „UH“. V 60-tych rokoch sa rekonštruuje verejné osvetlenie a dokončuje sa budovanie obchodnej siete. V 90-tych rokoch sa buduje vodovod, nová cestná komunikácia, rekonštruuje sa cestná sieť, plynofikuje sa obec. Stavia sa „Rozlúčková sieň“, výstavba zvonice v časti Majer, opravuje sa budova obecného úradu, miestneho rozhlasu, oplotenie cintorína.

Náboženské pomery v okolí

História Rímskokatolíckej cirkvi vo Veľkých Kapušanoch a okolí je bohatá a úzko spätá s politickými a spoločenskými zmenami v Uhorsku a neskôr na Slovensku. Táto oblasť, známa ako Užská stolica, bola svedkom mnohých náboženských vplyvov a zmien, ktoré formovali jej súčasný charakter.

Rok 1711 sa stal dôležitým medzníkom v dejinách Uhorska (a tým i Slovenska) - podpísaním Satmárskeho mieru sa totiž skončilo posledné, no najväčšie protihabsburské povstanie pod vedením Františka II. Rákociho. Uhorsko bolo definitívne včlenené do habsburskej monarchie, uhorská šľachta si však uchovala svoje výsady - predovšetkým nezdaniteľnosť. Začala sa postupná hospodárska konsolidácia krajiny.

Sťahovanie (zbehávanie, úteky) poddaných za lepšími podmienkami bolo začiatkom 18. storočia veľmi rozšírené. Pohyb obyvateľstva neustal ani v nasledujúcom období - napr. v rokoch 1724 až 1728 utiekli z Čičaroviec mimo hraníc Užskej stolice šiesti poddaní. Zo súpisu, ktorý bol v Užskej stolici zhotovený počas zimných mesiacov na prelome rokov 1735 a 1736, sa dozvedáme, že z Čičaroviec (tie boli súčasťou kapušianskeho okresu) dovtedy utieklo celkovo 30 poddaných a zostalo tu 10 poddaných, resp. „hláv“ poddanských rodín. Na druhej strane sa v dedine usadili poddaní z iných obcí - napr. v roku 1745 to boli piati poddaní zo vzdialenejších oblastí Užskej stolice.

Zložitý proces urbárskej regulácie, ktorý mal na podnet panovníčky Márie Terézie vyústiť do spísania povinností poddaných voči zemepánovi, prebiehal v Užskej župe v rokoch 1771 - 1774. Bližšie informácie o zdroji obživy poddaných, o spôsobe ich života, o zvykoch i o poddanských povinnostiach nám prinášajú odpovede na otázky 9-bodového dotazníka z čias urbárskej regulácie.

V roku 1785 panovník Jozef II. zrušil v Uhorsku nevoľníctvo, čím odstránil bezprávne postavenie poddaných a obnovil ich osobné slobody. Všetky základné povinnosti poddaných vymedzoval urbár - ak chcel zemepán niečo navyše, bol povinný s poddanými uzavrieť zmluvu a za prácu im musel riadne zaplatiť. Urbárom sa čičarovskí poddaní museli riadiť až do polovice 19. storočia.

V 18. storočí sa v Čičarovciach utvorila náboženská štruktúra, ktorá pretrvala aj nasledujúce storočia. V dedine popri sebe žili protestanti (kalvíni a ojedinelí luteráni), rímskokatolíci, veriaci východného obradu a židovskí veriaci.

V roku 1764 - pod ochranou vojska - obsadili katolíci tunajší kalvínsky kostol. Ale za krátky čas, po odchode vojakov, získali kalvíni chrám späť. Aby však katolíci nezostali bez bohoslužieb, župan a zemepán Gabriel Orosz z Čičaroviec dal postaviť na vlastnom dvore malý drevený kostolík, v ktorom slúžil bohoslužby pavlovský farár. Drevený kostolík časom schátral, preto v roku 1796 začali veriaci budovať nový kostol. Po dokončení bol chrám zasvätený svätému Ladislavovi.

V roku 1804, po odčlenení časti Jágerského biskupstva, vznikla nová diecéza so sídlom v meste Satmár (dnes Satu Mare, Rumunsko) - do tohto novozriadeného biskupstva bola následne začlenená i čičarovská farnosť s filiálkami. Začiatkom 19. storočia k filiálkam farnosti patrili obce Čepeľ, Ižkovce, Malé Kapušany, Veľké Kapušany a Vojany. Po vzniku farnosti so sídlom vo Veľkých Kapušanoch farnosť Čičarovce tvorili filiálky v Beši, Ižkovciach, Krišov, Mokča a Vojany. Začiatkom 60. rokov 19. storočia bola na konci dediny vybudovaná Kaplnka Nepoškvrneného počatia Panny Márie (jej výstavbu zabezpečil čičarovský rímskokatolícky farár Ladislav A. Molnár).

V roku 1914, resp. v roku 1915 čičarovský rímskokatolícky farský úrad spravoval tunajšiu ľudovú školu, Spolok Srdca Ježišovho, Ružencovú spoločnosť a Pokladnicu sv. Antona, miestny gréckokatolícky farský úrad mal v správe ľudovú školu a Ľudový spolok.

V roku 1751 navštívil uniatské farnosti v Užskej stolici mukačevský biskup Michal Manuel Olšavský. Čičarovce boli v tom čase filiálkou farského úradu so sídlom v Maťovciach (dnes je to časť Maťovských Vojkoviec). Vo farskej obci stál drevený Chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky so šindľovou drevenou strechou, farnosť administrovali jovranskí a haločskí duchovní. Vo filiálnej obci Čičarovce žilo v tom čase 11 uniatských (neskôr gréckokatolíckych) rodín, miestni veriaci však nemali svoj vlastný filiálny chrám.

Po oficiálnom zriadení gréckokatolíckeho biskupstva so sídlom v Mukačeve vzniklo na jeho území viac farností, medzi nimi aj čičarovská. Súpis farností z roku 1792 však už hovorí o tom, že v obci stál drevený farský chrám (post farára tu zastával Gábor Knizay) a 183 tunajších gréckokatolíkov odvádzalo pre potreby čičarovskej fary ročne 62 zlatých a 21 grajciarov. Podľa súpisu z roku 1806 žilo v dedine celkovo 266 gréckokatolíkov (patrili do päťdesiatich rodín). V roku 1825 do rozsiahlej čičarovskej gréckokatolíckej farnosti s dvanástimi filiálkami (do farnosti patrili napríklad obce Pavlovce nad Uhom, Vysoká nad Uhom, Vojany) patrilo celkovo vyše 1 500 veriacich.

Gréckokatolíci pôvodne patrili medzi menej majetných. Ale už na konci 18. storočia sa časti z nich podarilo v sociálnej hierarchii vystúpiť vyššie a zaradiť sa do vrstvy bohatých dedinských gazdov. Schematizmus mukačevského biskupstva z roku 1870 uvádza, že okrem murovanej fary tu stál i murovaný Chrám Ochrany Presvätej Bohorodičky (o jeho výstavbu sa zaslúžila predovšetkým patronátna rodina Oroszovcov) - v čase budovania chrámu patrila čičarovská farnosť do bežovského dekanátu.

V prvej tretine 18. storočia do čičarovskej kalvínskej farnosti užského seniorátu patrili veriaci z obcí Vojany, Beša a Ižkovce. Napriek neľahkej situácii sa farnosť udržala aj v ďalších rokoch, o čom svedčia vizitácie zo 60. a 70. rokov uvedeného storočia. Kalvínsky murovaný kostol bol v priebehu 18. a 19. storočia niekoľkokrát opravovaný.

V priebehu 18., resp. 19. storočia sa do obce prisťahovali aj obyvatelia židovského vierovyznania, ktorí patrili do veľkokapušianskej židovskej náboženskej obce.

Počet veriacich v Čičarovciach podľa jednotlivých náboženstiev:

Tzv. marcovými zákonmi z roku 1848 uhorský snem zrušil poddanstvo a nastolil základné občianske slobody. Zrušenie poddanstva ostalo v platnosti i po definitívnom víťazstve cisárskych jednotiek a po porážke revolúcie v lete 1849. Urbárski roľníci sa zmenili na roľníkov, hospodáriacich na vlastnej pôde, pričom užívali i niektoré spoločné pozemky (napr. pasienky). Osobná závislosť bývalých želiarov, podželiarov a ďalších nemajetných ľudí sa zmenila na závislosť ekonomickú - živili sa námezdnou prácou na veľkostatkoch alebo službou u miestnych zemanov či bohatších gazdov. Z tejto sociálnej skupiny sa vytvorila vrstva deputátnikov, poľnohospodárskych robotníkov a nádenníkov.

Aj po zmene pomerov zostali najväčšími vlastníkmi v Čičarovciach členovia zemianskych rodín Orosz, Buday, Altay a grófska rodina Barkóczy.

Po hospodárskej kríze v roku 1873 začala aj v najvýchodnejšej časti Slovenska „vysťahovalecká horúčka“. V 70. rokoch 19. storočia - v dôsledku viacnásobnej neúrody zemiakov a malej možnosti zárobku - vysťahovalectvo začalo nadobúdať čoraz väčšie rozmery. Mnohí Čičarovčania tiež hľadali šťastie za „veľkou mlákou“ - v Amerike.

V roku 1910 sa najviac tunajších obyvateľov živilo poľnohospodárstvom a len niekoľkí remeslom či obchodom. V roku 1910 stálo v dedine 242 budov. Zo 1203 tunajších obyvateľov vedelo plynule čítať a písať 797 dedinčanov. Z celkového počtu Čičarovčanov sa k slovenskej národnosti hlásili traja obyvatelia, k maďarskej 1 193 dedinčanov, k nemeckej štyria ľudia, k rusínskej dvaja a jeden obyvateľ sa prihlásil k inej národnosti.

Žiaci - katolíci navštevovali svoje vlastné cirkevné ľudové školy, podobné to bolo aj v prípade žiakov reformovaného vierovyznania. V jednotlivých školách sa žiaci učili písať, čítať, počítať, osvojovali si tiež základy náboženstva. Vyučovacím jazykom bola maďarčina, náboženstvo sa učilo podľa jednotlivých vierovyznaní. Po zavedení povinnej školskej dochádzky v Uhorsku v roku 1868 každú z uvedených škôl navštevovalo niekoľko desiatok žiakov.

Napriek povinnej školskej dochádzke deti z dediny dochádzali do školy poväčšine len počas troch - štyroch zimných mesiacov, zvyšné týždne v roku museli pomáhať rodičom pri poľnohospodárskych prácach.

Náboženské zloženie Slovenska v roku 2021

V lete roku 1914 začala prvá svetová vojna. Po jej vypuknutí vyhlásili mobilizáciu i v Rakúsko-Uhorsku. Cez územie dnešného Slovenska viedli dôležité zásobovacie trasy. Po železnici prechádzali transporty s vojakmi, ranení boli odsúvaní do tyla. Čičarovce s okolím sa do pásma bojov nikdy nedostal, preto bolo v úradných hláseniach konštatované, že vojnové udalosti obec nijako nezasiahli.

Celkovo však situácia v Rakúsko-Uhorsku bola počas vojny veľmi zlá - zásobovanie potravinami viazlo, ceny rástli rýchlym tempom. Z obchodov pomaly zmizlo všetko - múka, masť, cukor, textil, obuv i petrolej. Veľká časť mužov bola mimo domova, množstvo pôdy nemal kto obrábať. Bremeno prác na gazdovstve tak museli niesť ženy a deti.

V bojoch na východných a južných bojiskách viacerí občania padli, iní sa dostali do zajatia. V poslednom roku vojny vyvrcholila kríza a v celej krajiny sa prejavili dôsledky rozpadu hospodárstva. Odchod mužov na front, vojnové dodávky a rekvirácie spôsobovali biedu vyčerpaného obyvateľstva, ktoré neraz stálo na pokraji hladu.

Blahoslavená Anna Kolesárová

Blahoslavená Anna Kolesárová (* 14. júl 1928 Vysoká nad Uhom, ČSR - † 22. novembra 1944 Vysoká nad Uhom, ČSR) sa narodila vo Vysokej nad Uhom. Pochádzala z katolíckej rodiny Jána a Anny, rodenej Kušnírovej, sama bola tiež zapálenou veriacou. Anka mala staršieho brata Michala. V roku 1938 zomrela jej mama a Anka sa začala starať o domácnosť.

Na jeseň 1944 sa front priblížil k okresu Michalovce. 22. novembra 1944 sa spolu s rodinou a susedmi v skrývala v pivnici pod kuchyňou ich domu kvôli prebiehajúcim bojom v okolí. Kvôli panujúcej neistote sa podobne ako mnohé iné ženy obliekla do čierneho, aby nevzbudzovala pozornosť vojakov. Po tom, čo do pivnice pri prehľadávaní domu nazrel jeden zo sovietskych vojakov, ju otec poslal do kuchyne, nech vojakovi prinesie jedlo. Dievča však vojaka zaujalo a preto jej prikázal, aby šla s ním. Keď nechcela, priamo jej povedal, že buď pôjde a vyspí sa s ním, alebo ju zabije. Keď opäť odmietla, povolil jej jednovetovú rozlúčku s otcom a na mieste ju zastrelil. Jej vražda zostala nepotrestaná. Nie je známy ani vojak, ktorý tento čin vykonal.

Proces blahorečenia Anny Kolesárovej prebiehal od 3. júla 2004. Jej hrob vo Vysokej nad Uhom je cieľom pútnikov z celého Slovenska, najmä z radov mládeže. Pápež František 6. marca 2018 podpísal dekrét o mučeníctve Božej služobníčky Anny Kolesárovej, čím umožnil jej blahorečenie. Anna Kolesárová bola vyhlásená za blahoslavenú 1. septembra 2018 v Košiciach. Pápež stanovil deň liturgickej spomienky na blahoslavenú Annu na 20. november.

tags: #greckokatolicka #farnost #vysoka #nad #uhom