V dnešnom svete sa stretávame s bohatou slovnou zásobou. Otázkou však je, akej sféry sa táto slovná zásoba týka. A nečudo, keďže žijeme v dobe technického pokroku, v dobe, kedy sa naše sny o živote často pohybujú len v rovine hmotnej, že sa z našej reči vytratila jemnejšia dimenzia.
Vieme farbisto popísať svet okolo nás, ťažšie to už je, keď sa snažíme vystihnúť deje a čaro nášho vnútorného sveta. A keď sa chceme našou rečou dotknúť sfér jemnejších ako sú tie hmotné, sfér duševných alebo sfér nebeských, dochádza nám slovná zásoba. No nebolo to tak vždy.
V starodávnych kultúrach dokonca existovali reči a písma, ako napríklad senzar, ktoré boli určené len na zachytenie toho večného, duchovného, či nebeského. Toho, čo preniká celou prírodou, oživuje ju dychom a všadeprítomným životom, dáva jej poriadok a harmóniu a teda i hlboký zmysel. A to všetko sa nachádza i v človeku.
Keď sa však na to pozrieme očami filozofa, človeka, ktorý kráča životom a jeho dobrodružstvami upriamujúc svoj pohľad k Hviezde - Múdrosti a Poznaniu, uvedomíme si, že práve tie starodávne kultúry, ktoré v sebe našli kľúče k sakrálnemu svetu prostredníctvom sakrálneho písma a reči, že práve tieto kultúry tu zanechali obrovské dedičstvo, z ktorého sa človek dokáže mnoho naučiť ešte aj dnes, po toľkých rokoch.
Pre tieto starodávne kultúry mali vždy veľký význam mýty a správy Bohov, ktoré sú v mýtoch symbolicky vpečatené. Mohlo by sa zdať, že v tejto technickej ére nie je miesto pre pojmy, ktoré majú svoj pôvod v mýtoch. No opak je pravdou. V našom každodennom jazyku je mnoho pojmov s koreňmi v mytológii.
Hoci náš novodobý každodenný jazyk nemôžeme nazvať sakrálnym, aj tak sa v ňom skrývajú slová, ktorých hlboký význam nás nabáda, aby sme nezabudli, že cesta k Hviezdam je v nás a vedie skrz sebapoznanie a odhaľovanie tajomstiev prírody. Možno to je tým, že Bohovia nikdy neopustia svoje deti - ľudí a i napriek tomu, že sme dnes zameraní na hmotu viac ako na čokoľvek iné, Bohovia nám neúnavne pripomínajú, kam máme upriamiť svoj zrak, aby sme dosiahli ľudské naplnenie, zistili kým v skutočnosti sme a aké je naše ľudské poslanie.
Staroveké Grécko položilo základy západnej kultúry. Staroveké Grécko bola vyspelá európska kultúra. Zemepisne sa vzťahuje na oblasť súčasného Grécka aj na oblasti v tom čase osídlené Grékmi - Cyprus, Turecké pobrežie Egejského mora (Iónia), Sicíliu, južné Taliansko a rozptýlené sídla na pobreží dnešného Albánska, Bulharska, Egypta, Francúzsko, Líbie, Rumunska, Španielska či Ukrajiny. Staroveké Grécko sa spravidla datuje pre celú Grécku históriu pred spojením s Antickým Rímom (okolo 3000 pred Kr. až 146 pred Kr.).
Grécka mytológia je plná fascinujúcich postáv, ktoré zosobňujú rôzne aspekty ľudského života a prírody. Poďme sa pozrieť na niektoré z nich:
Bohovia strachu v gréckej mytológii
V gréckej mytológii existuje niekoľko božstiev spojených so strachom, hrôzou a panikou. Medzi najvýznamnejšie patria:
Thanatos
Grécky výraz thanatos prekladáme jednoducho ako smrť. Thanatos - boh smrti - však nie je pre archaického človeka vôbec postrachom či hrôzou. Profesorka Vermeule dokonca tvrdí, že v ranej gréckej poézii nie je Thanatos personifikovaná bytosť, ale sa v nej genitívne hovorí o oblaku čierneho Thanata. On sám tu vystupuje ako oblak, závoj, hmlovina dvojfarebného vzhľadu: čierna a porfýr. Thanatos je teda oblak, ktorý zatieňuje, zahaľuje človeka, robí ho tmavnúcim.
„Gréci v podstate nemali slovo pre nezvratnú smrť; človek nezomiera, ale sa stmieva.“ Vďaka tomu lepšie rozumieme, prečo sú Thanatos a jeho brat Hypnos synmi bohyne noci Nyx: privádzajú človeka do tmy, do podsvetia, do spánku. Thanatos ako syn bohyne Nyx sa však javí len ako fragment noci. Nie je hrozivým bohom, ktorý zabíja človeka, ale ktorý už len berie mŕtveho do náručia a odvádza ho do temnôt Hádu.
Bohovia smrti a spánku sú často zobrazovaní ako okrídlené bytosti, ktoré nežne dvíhajú telo mŕtveho hrdinu. Thanatos sa stará o zomrelých, Hypnos zas o spiacich. Obaja sú v blízkosti človeka, ktorého život zhasína v dôsledku únavy, napr. únavy z choroby alebo smrteľnej rany.
Thanatos a Hypnos nesúci mŕtveho bojovníka.
Nebezpečnejšia je však v gréckej mytológii ker thanatoio, záhadná služobníčka čierneho Thanata. Slovo ker je neznámeho pôvodu a preto je aj problematické nájsť k nemu vhodný ekvivalent: „ona je agens, kým on je vzhľad; nie je smrteľnou bohyňou smrti, ale temnoty.“ Táto ker je schopná premôcť a ovládnuť človeka, ona sa ho priamo dotýka a z nej má antický človek aj oprávnený strach. Je zlá, krutá, bezohľadná, pyšná a spupná (hybris).
Deimos a Fobos
Deimos a Fobos sú synovia boha vojny Area a bohyne lásky Afrodity. Ich mená priamo znamenajú "Hrôza" a "Strach". Títo bohovia sprevádzali svojho otca Area do bitiek, kde šírili strach a paniku medzi nepriateľmi. Ich prítomnosť mala demoralizujúci účinok na bojujúcich, čo zabezpečovalo prevahu Areových vojsk.
Ares, boh vojny, otec Deima a Foba.
V rímskej mytológii boli Deimos a Fobos známi ako Timor a Metus, čo sú latinské ekvivalenty pre "strach" a "hrôzu". Ich úloha bola rovnaká - šíriť strach a paniku v bojoch.
Ďalšie postavy spojené so strachom
Okrem Thanata, Deima a Foba existujú aj ďalšie postavy v gréckej mytológii, ktoré sú spojené so strachom a hrôzou:
- Hekaté: Bohyňa mágie, čarodejníctva a temných síl, ktorá bola často spájaná s nočnými hrôzami.
- Lamia: Démonická postava, ktorá unášala a zabíjala deti, čím vyvolávala strach a zúfalstvo.
- Empusa: Démonická bytosť so schopnosťou meniť podobu, ktorá desila cestovateľov a vyvolávala nočné mory.
Význam a symbolika bohov strachu
Bohovia strachu v gréckej mytológii neboli len zosobnením negatívnych emócií. Mali aj dôležitú funkciu v spoločnosti a kultúre. Strach bol vnímaný ako prirodzená súčasť života, ktorá mohla slúžiť ako varovanie pred nebezpečenstvom a motivácia k prežitiu.
Prítomnosť bohov strachu v mytológii pripomínala ľuďom, že život je plný neistoty a rizík, a že je potrebné byť ostražitý a pripravený na rôzne situácie. Uctievanie týchto božstiev mohlo tiež slúžiť ako spôsob, ako zvládnuť strach a hrôzu, a ako nájsť silu v ťažkých časoch.
Záver
Grécki bohovia strachu, ako Thanatos, Deimos a Fobos, boli dôležitou súčasťou starovekej mytológie a kultúry. Ich mená a symbolika nám dodnes pripomínajú, že strach je prirodzenou súčasťou ľudského života, a že je potrebné ho zvládnuť a využiť vo svoj prospech.
Grécki bohovia.
Musím podotknúť, že Grécka mytológia je takmer rovnaká ako Rímska, až na to, že majú rozdielne názvy a mená. Napriek tomu je to podľa mňa obdivuhodné ako tam má všetko zo všetkým súvis. Mojim cieľom bolo priblížiť Vám Grécku mytológiu, ako vznikla, ako sa vyvíjala a nejaké zaujímavosti okolo toho.
Na počiatku vekov Boh Rod zrodil bohyňu Ladu a šiestich synov - Svaroga, Perúna, Velesa, Dija, Nija a Kaščeja. Predtým, ako sa uložil na opätovný spánok do zlatého vajca, zrodil ešte jedného syna, ktorým je Prove.