Totalitný národno-socialistický štát nielenže chcel mať pod kontrolou všetky oblasti spoločnosti, ale tiež duše ľudí, ktorí obývali jeho územie. Uprednostnením árijskej rasy nechceli dosiahnuť iba získanie životného priestoru, ale aj úplné popretie židovsko-kresťanských vyhlásení, totálne vyhubenie židovského národa a neskôr zničenie každej formy kresťanskej viery.
Národní socialisti, ktorí si hovorili „veriaci v Boha“, svojimi skutkami jasne dokázali, že neveria v Boha, ktorý je zjavený v Písme svätom. Ich cieľom bolo násilné zatlačenie veriacich do pasivity, aby tak umožnili zrod „Novej Európy“.
Keby sme národný socializmus neskúmali vyslovene ako politický program, potom by bolo prekvapujúce, koľko náboženských prvkov by sme našli v zámeroch a v praxi nacizmu. Predovšetkým disponoval jednou historickou víziou, v ktorej sa nová Nemecká ríša - nazvaná Tisícročnou - snažila o naplnenie mystických cieľov árijského ľudu. Mala vlastný náboženský jazyk, náboženské liturgie a sväté rituály, ktoré sa zabudovali do okruhu metafor krvi a ohňa.
Keď nacisti prevzali moc v januári 1933, každoročne oslavovali Dni strany v Norimbergu vytvorením rituálneho priestoru tak, aby predstavitelia nemeckého ľudu mohli spoločne zbožňovať svojho mesiáša - Adolfa Hitlera. Postavili Kongresovú halu, aby v nej Führer raz za rok predniesol svoju reč pred niekoľko desaťtisícovým davom členov strany.
Začiatkom jesene, v septembri, na Dni strany ríše prichádzala zo všetkých kútov krajiny Hitlerova mládež, ktorá pešo, na spôsob púte, prešla často aj niekoľko sto kilometrov. O týchto cestách boli natočené aj propagandistické filmy, ktoré tak poukazovali na mladosť a silu budúcnosti nacizmu. Pohanské predstavy a pojmy sa zmiešali s kresťanskými prvkami. Zvlášť to bolo pravdou pre elitu nacistov, SS, organizovanú a vedenú Heinrichom Himmlerom.
Pri večnom Vodcovi Ríše stálo za každých okolností dvanásť generálov SS, napodobňúc tým vzťah Ježiša a dvanástich učeníkov. Táto organizácia sýtená hlbokým okultizmom a nordickou (severskou) mytológiou vedome bojovala proti žido-kresťanským vyhláseniam. Pozdrav Führerovi vyjadrený rukou zdvihnutou smerom k nacistickej zástave v Tretej ríši napĺňal mnohých až „zbožným pokojom“.
Národný socializmus mal vlastného mesiáša: Adolfa Hitlera. Nacisti vystúpili s dôrazom na záujmy rodiny a rasy a sľubovali porážku ateizmu a komunizmu. Týmto odviedli pozornosť mnohých veriacich od podstaty: od otázky novej viery. Na počiatku veľa kresťanov chápalo národný socializmus ako morálnu obnovujúcu silu pre nemecký národ. A hoci bolo z nacistickej rétoriky možné vyčítať ich úmysly vyhubiť národy, predstavitelia kresťanstva a veriaci ich - omylom - považovali len za politickú stranu.
Kým prišli na to, že je tu reč o konkurenčnom náboženskom hnutí, bolo neskoro, nacisti už vtedy „zhltli“ celý štát. V podstate už nezostala možnosť uplatnenia záujmov. Najväčšie šance zostali ešte katolíckej cirkvi, ktorá - na rozdiel od roztrieštených štruktúr protestantizmu - bola centrálne riadenou inštitúciou. Preto ju nacisti považovali - z pohľadu národného socializmu - za omnoho nebezpečnejšiu ako protestantov.
Konkordát s Vatikánom
Biskupi katolíckej cirkvi Nemecka odopreli službu sviatosti predstaviteľom nacistických myšlienok po prevzatí moci. Vznikol vážny duchovný rozpor medzi veriacimi a tými, čo popierali Boha. Po 8. júli 1933 sa ale všetko zmenilo. Vtedy totiž podpísali konkordát, ktorý bol jedným z najvýznamnejších krokov k medzinárodnej konsolidácii hitlerovskej moci.
„Predseda vlády“ a štátny tajomník Vatikánu Eugenio Pacelli (neskôr pápež Pius XII.) viedol prípravné rozhovory bez vedomia katolíckej cirkvi Nemecka. Touto dohodou chcel zabezpečiť práva a výsady katolíckej cirkvi Nemecka. Po tomto nemohli vikári zakázať ani jedinému katolíckemu veriacemu vstúpiť do nacistickej strany. Konkordát prakticky bránil tomu, aby sa katolícky klér a sčasti aj laici mohli postaviť na odpor voči nacistom.
Ako sa nacistická politika - z pohľadu rasy, ale aj v iných ohľadoch - radikalizovala, pred katolíkmi boli dve možnosti: buď porušia konkordát, alebo budú mlčať. Väčšina si zvolila druhú možnosť. Aj napriek tomu nacistické vedenie a ich úrady neprestajne obťažovali cirkev: zabrali katolícke materské školy, členov cirkvi falošne obvinili, zo škôl odstránili krucifixy, dali zatvoriť cirkevné tlačiarne a zabraňovali fungovaniu takých sociálnych programov a činností, ktoré sa starali o „nežiadúce osoby“ kvôli rasovej príslušnosti.
Pod vplyvom týchto okolností vydal pápež Pius XI. encykliku „S pálčivou starostlivosťou“, v ktorej odsudzuje rasizmus. Nahnevaní nacisti pokračovali v obťažovaní katolíckych veriacich, no v roku 1939 koncom jesene s tým prestali. Nútený pokoj zbraní mal jednoduchý dôvod: vypukla druhá svetová vojna a Hitler totálne zničenie kresťanstva odložil na neskôr, veď nateraz potreboval milióny katolíkov na fronte.
Verejný protest proti eutanázii
Konflikt sa ale ešte niekoľkokrát obnovil: od jesene 1939 prebiehal tzv. Masové vyvražďovanie sa, samozrejme, nedalo utajiť. Keď tieto správy prenikli do širších kruhov verejnosti, munsterský biskup August von Galen vo svojej verejnej kázni pozdvihol hlas proti programu násilnej eutanázie, čo vyvolalo ostré procesy v širokých kruhoch obyvateľstva. Proti pokusu o vyhladenie Židov protestovalo už len niekoľko málo významných kňazov: Konrad von Preysing, berlínsky biskup, a Joseph Frings, kolínsky arcibiskup.
Oboch prenasledovalo a obťažovalo Gestapo. Napokon, s odvolaním sa na konkordát a vedení nacionalistickým cítením, túto možnosť zavrhli.
Podpis Ríšskeho konkordátu v Berlíne 20. júla 1933. Zľava: Nemecký vicekancelár Franz von Papen, štátny tajomník Eugenio Pacelli, nemecký prezident Paul von Hindenburg.
Protestantizmus v Nemecku
Ohliadnime sa teraz za tým, ako sa vyvíjal osud tradičného protestantizmu. Teológovia a vodcovia protestantských zborov, nasledovníci luterskej reformácie, formovali nemeckú kultúru zvestovaním Slova v národnom jazyku a v znamení poslušnosti politickým stranám. Cirkevný systém podriadili v moci postaveným, preto sa nemecké cisárstvo po rozpade roku 1918 stalo labilným.
Veľká väčšina protestantských cirkevných vodcov - ešte aj nepriateľ systému Martin Niemöller - vítali nastolenie nacistickej moci. Sotva rok po nastolení nacizmu sa nemecká protestantská cirkev rozdelila na dve časti. Pokus o nastolenie národnosocialistickej moci v rámci cirkvi sa spustil prostredníctvom tzv. Jedným z prvkov pokusu o nacistickú centralizáciu bolo to, že v mene nemeckých kresťanov pod vedením ríšskeho biskupa Ludwiga Müllera založili novú cirkev. Neopierali sa o Bibliu a cirkevné náuky, ale v prvom rade o nacistickú ideológiu. Chceli byť radšej Nemcami než kresťanmi.
My, nemeckí kresťania, tvoríme najprednejšiu frontovú líniu národného socializmu. Novú zmluvu odmietli ako „príliš židovskú“ knihu. Ako cieľ si vytýčili očistenie kníh Novej zmluvy od každého židovského prvku a vplyvu. Chceli vylúčiť tých duchovných vodcov, ktorí nemohli dokázať svoj čistý árijský pôvod. Samotný Müller o tom vyhlásil nasledovné: „My, nemeckí kresťania, tvoríme najprednejšiu frontovú líniu národného socializmu.
Cirkev vyznania
Keď nemeckí kresťania získali v cirkevných voľbách väčšinu, povstala jedna skupina a zrodila sa Cirkev vyznania. Dnes na nich môžeme pozerať ako na veriacich, ktorí sa postavili proti nacizmu. V máji roku 1934 v meste Wuppertal zvolali synodu, kde vydali vyhlásenie Barmenského teologického vierovyznania. V ňom vyjadrili svoju vieru v Ježiša Krista ako Slova, ktoré sa stalo telom, že len skrze Neho môže získať človek odpustenie hriechov; že cirkev nie je ľudskou organizáciou, ale je spoločenstvom veriacich v Ježiša Krista ako Spasiteľa. Vyhlásili tiež: úlohou štátu je zaručiť pokoj a nastolenie práva.
Výrazná osobnosť Cirkvi vyznania, duchovný vodca Martin Niemöller - dnes často citovaný - trpko vyhlásil: „Najprv odvliekli komunistov a ja som nepovedal nič, pretože som nebol komunista. Potom odvliekli socialistov a ja som nepovedal nič, pretože som nebol socialista. Potom odvliekli členov odborovej organizácie a ja som nepovedal nič, pretože som nebol člen odborovej organizácie. Potom odvliekli Židov a ja som nepovedal nič, pretože nie som Žid.
Náboženský odpor v počiatočnom období režimu prebiehal výlučne v náboženskom rúchu. Bola ešte možnosť správať sa nonkonformne. Po roku 1935 sa tlak na nemeckú spoločnosť a cirkvi stupňoval, preto sa do popredia dostala politická nepoddajnosť. Počas vojnových rokov sa Cirkev vyznania ako politický odpor rozpadla. Okrem iného aj preto, lebo duchovných povolali do vojenskej služby. Verní, ako ovce bez pastiera, sa buď rozutekali a vzdali sa, alebo - v malom množstve - sa dostali do podzemného odboja.
Synoda Cirkvi vyznania v Berlíne-Dahleme, 1934.
Dietrich Bonhoeffer
Medzi nich patril Dietrich Bonhoeffer, ktorý sa v roku 1935 vrátil z Londýna a pripojil sa k Cirkvi vyznania ako vedúci kazateľ seminára. Bonhoeffer sa v určitých oblastiach nedokázal oddeliť od nesprávnych názorov svojej cirkvi, zvlášť v otázkach rasy. „Smutnou pravdou je, že Bonhoeffer bol omnoho lepším človekom, ako ho predstavuje jeho teológia,“ píše o ňom historik Frank H. Napokon ho v roku 1940 Gestapo zadržalo. Zakázali mu hlásanie Božieho slova, vyučovanie a publikovanie.
Prostredníctvom svojho švagra sa zapojil do nemeckého odbojového hnutia. V roku 1943 ho zatkli a odsúdili. Po nevydarenom pokuse o atentát na Hitlera z 20. júla 1944 ho spolu s viacerými členmi Abwehru odviedli do mučiarne RSHA. Odtiaľ ho premiestnili do Buchenwaldu, neskôr do koncentračného tábora Flossenburg. Keď začiatkom apríla 1945 objavili tajný denník admirála Canarisa, Hitler nariadil popravu všetkých spolupracovníkov Abwehru za sprisahanie. Na osobitný príkaz Himmlera, vodcu ríšskej SS, dňa 9.
Veľká väčšina členov protestantskej cirkvi - sčasti pod vplyvom zastrašovania - zostala voči systému pasívna a lojálna, plniac si ciele ako dobrí občania. No tých, ktorí sa nejakým spôsobom postavili proti režimu, bez váhania odvliekli do koncentračného tábora.
Dietrich Bonhoeffer.
Prenasledovanie menších zborov
Zatiaľ čo vo vedení nacistickej strany boli - aspoň čo sa týka praktických otázok - odlišné koncepcie vo vzťahu ku katolíckej a protestantskej cirkvi, menšie zbory im nastolili naliehavejšie otázky. Boli im, okrem iného, podozrivé ich vzťahy so zahraničím a účasť v evanjelických organizáciách (subjektoch). No, boli medzi nimi aj takí, ktorí si zvolili morálny aj praktický odpor. Lester Sumrall, americký duchovný, vo svojom životopise napísal, že keď kázal v roku 1937 v Nemecku, zistil, že istá časť letničných prijala a uznávala Hitlera ako takého vodcu, od ktorého očakávala, že utlmí boľševizmus.
Natoľko Führera uznávali, že mu urobili zbierku aj napriek tomu, že ich nacistické vedenie vnímalo ako sektu a urobilo všetko pre to, aby ich skupiny zlikvidovalo. Prenasledovanie malých zborov začalo v roku 1934, ich skúmanie a likvidácia boli výsostnou úlohou bezpečnostnej polície. Mená neposlušných zvýraznili, aby tým ostatných zastrašili a takto ich kontrolovali a zatlačili do pasivity. Adventisti od prvej chvíle verejne deklarovali svoj nacionalizmus a vernosť nacistickej strane.
Pozmenili liturgiu tak, aby bolo možné z nej vyčleniť texty zo Starej zmluvy a vypracovali spôsob spolupráce so štátom. Avšak istá skupina členov Reformného hnutia Adventistov neurobila kompromis a prijala prenasledovanie pre vieru. Nacistické vedenie malo možnosť zakázať niekoľko „siekt“, a predsa tak neurobilo. Prevažná časť zúčastnených strán totiž uisťovala nacistické strany o svojej podpore, ďalej spolupracovala na naplnení cieľov režimu, a keď nie, tak sa ticho stiahla do ilegality.
Tu musíme vyzdvihnúť jednu teologicky nekresťanskú cirkev - Bibliu však prijala - ktorej členovia neurobili s nacistami ani jediný kompromis: reč je o Svedkoch Jehovových. Zvolili si radikálne inú cestu než taktizujúci katolíci, protestanti či slobodné cirkvi. Ignorovali zákazy zhromažďovania a evanjelizovania, vo svojich článkoch otvorene poukazovali na hriechy nacistického režimu, so zvláštnym dôrazom na prenasledovanie Židov.
Svedkovia Jehovovi
Neboli ochotní vziať do rúk zbraň, vzdať hold nacistickej zástave ani sa zdraviť „Heil Hitler“. Napriek zákazu spoločne študovali Bibliu. Gestapo na nich nemilosrdne udrelo. Najprv ich uväznili a potom sa v roku 1935 medzi prvými dostali do táborov ako nepolitickí odporcovia systému. Označili ich fialovými trojuholníkmi ako ľudí študujúcich Bibliu. Kedykoľvek mohli byť oslobodení, keby uznali právo existencie nacistického režimu a zapreli svoju vieru. Nevieme o takých, ktorí by to boli urobili. Z takmer dvadsaťtisícovej skupiny viac než jedenásťtisíc poslali do táborov, kde takmer dvetisíc z nich prišlo o život.
Deti odtrhli od rodičov, aby ich potom vychovávali v nacistických rodinách. Ako to predvídal Martin Niemöller - hoci on samotný sa v začiatkoch zastal iba Židov obrátených na kresťanskú vieru, ako duchovný Cirkvi vyznania - v roku 1937 si prišli aj po neho. Bol obvinený zo zneužitia úradu duchovného. Po siedmich mesiacoch vyšetrovania ho súd odsúdil na peňažný trest a prepustil na slobodu. Hitler vydal zvláštny príkaz, aby duchovného, ktorý nechcel zavrieť ústa, znova uväznili. Najprv ho odvliekli do koncentračného tábora Sachsenhausen neďaleko Berlína, v roku 1941 ho previezli do Dachau, kde bol do roku 1945 väznený až do svojho prepustenia.
Fialový trojuholník, označenie Svedkov Jehovových v koncentračných táboroch.
Adolf Hitler: Démon alebo pragmatik?
„Ako taký úbohý človek ako Hitler, ktorý vyšiel z neznáma, dokázal ovládnuť jeden z najväčších a najkultivovanejších národov sveta a uvrhnúť ho do priepasti, je mi doteraz záhadou,“ povedal nemecký historik Joachim C. Fest v rozhovore pre čitateľov časopisu Die Welt 10. septembra. „Nikto z veľkých historikov, ktorých som poznal, nemal na túto otázku odpoveď.“ Bol to teda snáď démonizmus?
„Tento výraz som ja nikdy nepoužil,“ týmito slovami odmietol Fest túto otázku. „Hovorím radšej o svojvôli a o nedostatku zodpovednosti a schopnosti podriadiť sa.“ S touto zdržanlivosťou nie je Fest prirodzene sám a takmer sa zdá, že sa stala znamením všetkých pokusov zistiť moc zla v Hitlerovi a okolo neho. Jeho vôľa ničiť bola nevysvetliteľná, neopísateľná, nezrozumiteľná, nepochopiteľná.
Hitler sám bol v tomto ohľade menej zdržanlivý: „Kto nenosí v sebe démonické semeno, nikdy nedá zrod magickému svetu,“ podčiarkol si viackrát hrubo ceruzou v jednej zo svojich obľúbených kníh, ktorá ho sprevádzala od 20. rokov až do jeho posledných dní v bunkri „vodcu“. Knihu napísal istý Dr. Ernst Schertl a jej titul znel: „Mágia - história, teória, prax“. Adolfovi Hitlerovi ju venoval s úctou.
Nebola to jediná príručka z jeho knižnice, ktorá dokumentuje jeho sklony obdivovať satanizmus a mágiu. Mnohé poličky v jeho knižnici možno pripodobniť skrinkám s jedmi. Niečím skutočne novým však toto všetko nie je. Naopak, to, že „vodca“ prepadol okultizmu, hypnóze, kyvadlu, grafológii, jasnovidectvu i čiernej mágii v novopohanskej gnóze, ako aj radikálnemu vegetariánstvu, astrológii a akémusi druhu fundamentalistického nefajčiarstva, je už dávno známe.
Preto hraničí takmer až s mágiou, ako sa táto najmarkantnejšia oblasť Hitlerovej duše stratila z historického výskumu na celé desaťročia. Takmer nikto nechcel brať v príslušných súvislostiach vážne výrok v jeho prejave z 5. augusta 1933, ktorým jednoznačne definoval jadro svojho programu: „My sami sa staneme cirkvou!“ Bol to veľmi zákerný ťah, ktorým Hitler zmiatol neskorších skúmateľov jeho konania. Pretože nemalo to skôr znieť tak, že náboženstvo treba brať vážne?
Gdanský predseda senátu Rauschnigg vo svojich osobných spomienkach už na začiatku vojny napísal, že „nevie nič o nacionálnom socializme ten, kto ho chápe iba ako politické hnutie.“ Tohto politika pôvodom z nemeckého Weimaru desaťročia považovali za neseriózny prameň. Nestačilo ani to, že jeho pamäte z roku 1939 boli tak presvedčujúce svojou priam prorockou jasnozrivosťou a rozhľadom. Hitlerove idey označiť ako akési nové náboženstvo stačilo na to, aby to Rauschnigga úplne diskreditovalo - hoci jeho pozorovania sa do všetkých podrobností zhodovali s Hitlerovými fantastickými výrokmi.
Hitler nebol iba moderným ezoterikom. Z istého hľadiska ho môžeme považovať aj za otca nesmierne radikálneho neverectva, čo bolo dedičstvom jeho „slobodomyseľného otca“. Ale to nebolo všetko. Hitlerov projekt skutočne nebol nijakou stranou. Bola to bizarná démonická anticirkev. Kultúrny prelom nacistov bola uhľočierna krutá satanská omša, ktorej za 12 rokov padli v Európe za obeť milióny Židov a kresťanov.
Vôbec nepomohlo, že pápež Pius XI. už včas Hitlera demaskoval ako „proroka šialenstva“. Mal pravdu. Pravdu mal strašidelným spôsobom však aj Adolf Hitler, keď hlásal „obrovský prevrat morálnych pojmov a duchovnej orientácie ľudí“ a vykrikoval:„Ukončíme mylnú cestu ľudstva. Tabule zo Sinaja stratili svoju platnosť. Svedomie je židovským vynálezom ...“ O víťaznom postupe tohto presvedčenia po svojom páde by sa asi čudoval zo všetkých najmenej.
Adolf Hitler.
Bývalí katolíci v radoch nacistov
Je to vskutku na zamyslenie, no je to tak: takmer všetci najznámejší a najvplyvnejší nacisti boli bývalí katolíci, ktorí od svojej viery odpadli, aby Kristovo evanjelium nahradili tým Hitlerovým - ktorý sám bol tiež odpadlý katolík. Himmler, Goebbels, Heydrich, Frank, Streicher či Höss - všetci boli pokrstení v katolíckych kostoloch.
Heinrich Himmler
Heinrich Himmler bol obávaný veliteľ SS, minister vnútra Tretej ríše a muž, ktorý mal pod palcom koncentračné tábory a teda aj všetko, čo sa v nich dialo. Bol jeden z najhorších nacistov - ak nie ten najhorší. Pochádzal pritom zo zabezpečenej rodiny z Mníchova, ktorá bola vždy katolíckeho vierovyznania, jeho otec bol riaditeľ gymnázia vo Wittelsbachu a strýko bol dokonca jezuitský kňaz. Narodil sa 7. októbra 1900, po dosiahnutí príslušného veku navštevoval katedrálnu školu.
Už v detskom veku bol fascinovaný vojskom, no I. svetovú vojnu už nestihol. Prihlásil sa na Technickú univerzitu v Mníchove, kde študoval agrokultúru. Začala ho však priťahovať nacistická ideológia a už vo svojich 23 rokoch sa prihlásil do nacistickej strany. Portál nationalww2museum.org o ňom uvádza:„V auguste 1923 sa Himmler pridal k nacistickej strane. Zidealizoval si vodcu strany, Adolfa Hitlera, zanechal svoju prácu a svoju kariéru oddal strane.“
Ako uvidíme, toto je len prvý z príkladov, kedy sa niekto z budúcich nacistov dobrovoľne telom a dušou oddal práve „antikristovi“ Hitlerovi. Ale z Cirkvi mu predsa len niečo ostalo. Podobne ako Hitler, aj Himmler obdivoval jej administratívnu organizáciu a štruktúru. Časopis Catholic Herald píše:„Zaviedol špeciálne hodnosti a uniformy, insígnie a reálie, pseudonáboženské obrady a rituály a požiadavku absolútnej poslušnosti - šlo o zvrátený obraz samotnej Cirkvi. Rovnako ako Hitler, aj Himmler zavrhol katolicizmus ako mladý muž a nahradil ho výstrednou zmesou homeopatie, špiritizmu a okultizmu.“
Heinrich Himmler.
Joseph Goebbels
Joseph Goebbels bol minister propagandy a otec slávnej myšlienky: „Tisíckrát vyslovená lož sa stáva pravdou.“ Bol to génius propagandy a vizionár vo využívaní televízie a rádia pre propagačné účely. Pre Hitlera sfanatizoval celé davy. Ale až po tom, čo zavrhol Krista. Jeho otca, Friedricha Goebbelsa, encyklopédia Britannica označuje ako „zbožného rímskeho katolíckeho úradníka v továrni“.
Katolícka rodina so šiestimi deťmi teda bola dobre zabezpečená. Malý Joseph Goebbels, narodený v roku 1897, bol trýznený chorobami. V škole mával problémy. K svojmu otcovi neprejavoval vo svojich záznamoch žiadnu úctu, nazval ho „proletárom s naškrobeným golierom“ a pohŕdal jeho „sparťanskou disciplínou“. O matke sa však vyjadroval v pozitívnom duchu. Bol to samotár a vášnivý čitateľ kníh. Rodina ho síce viedla ku katolíckej zbožnosti, no tá u neho zjavne nezapustila korene.
Joseph si dokonca viedol denník. Podľa Hugha Trevor-Ropera, ktorý tento denník študoval, bol Goebbelsov život emočne vyprázdnený, a to až kým neobjavil Hitlera. Trevor-Roper píše:„Takže on žil z Hitlera… Jeho jediným ideálom bolo ničenie… chválospevy nenávisti voči buržoázii, boľševikom, Židom. Je pozoruhodné všimnúť si pseudonáboženský jazyk, ktorý Goebbels použil, keď opísal svoje prvé stretnutie s Hitlerom: (termíny ako) „vzkriesenie“, „obetovanie“ a „viera“ naznačujú, že keď stratil vieru z detstva, našiel novú a zvrátenú alternatívu. V jeho hrdinskom uctievaní Hitlera.“
Ako chlapec prejavoval intelektuálne tendencie a chcel ísť študovať medicínu. Niektoré zdroje však tiež uvádzajú, že v istom okamihu dokonca uvažoval aj nad povolaním kňaza, no potom začal existenciu Boha vo svojom vnútri spochybňovať. Istá náklonnosť k niečomu duchovnému a nadprirodzenému mu však predsa ostala - a tá ho nasmerovala k „spasiteľskej aure“ Adolfa Hitlera…
Joseph Goebbels.