Osvietenstvo je myšlienkový smer, ktorý vznikol vo Veľkej Británii v 18. storočí. Širokým myšlienkovým prúdom sa osvietenstvo stáva až v 18. storočí. Pôvodne vzniklo v Anglicku a postupne ovplyvnilo celý politický vývin v Európe. Odtiaľ sa postupne šírilo do ostatných krajín Európy. V osvietenstve sa kladie dôraz na jednotlivca.
Osvietenstvo je obdobie v dejinách, ktoré zásadne zmenilo spôsob, akým ľudia premýšľajú o svete, spoločnosti aj sebe samých. Aj keď sa toto hnutie začalo v 17. a 18. storočí, jeho myšlienky ovplyvňujú naše každodenné rozhodnutia, hodnoty i pravidlá spoločnosti doteraz. Ak si sa niekedy zamyslel, prečo veríme v ľudské práva, slobodu prejavu alebo vedu, odpoveď môžeš často nájsť práve v osvietenských ideách.
Osvietenci vo svojich názoroch neboli jednotní a predsa sa ich myšlienky rozšírili z Anglicka, Holandska do celej Európy a prenikli aj na americký kontinent (ovplyvnili učenie Paina, Jeffersona, Franklina). Šírením ideí dobra a spravodlivosti, pomocou vedeckých poznatkov chceli zmeniť nedostatky spoločnosti. Snažili sa zmeniť mravy a politiku spoločnosti šírením osvety, vzdelania, výchovou, Vo využití moci poznania videli zdroj zmeny a nápravy spoločenských pomerov, zdokonalenia morálky i človeka.
V osvietenstve sa zvýrazňoval význam rozumu; vo využití rozumu videlo zdroj zmeny a nápravy spoločenských pomerov, zdokonalenie morálky i človeka. Rozvoj vedy, poznania, spravodlivosť v spoločnosti, rovnosť ľudí. Osvietenské myšlienky využili niektorí panovníci na upevnenie svojej moci a na modernizáciu štátu a hospodárstva.
Osvietenstvo zvýrazňovalo význam rozumu; vo využití rozumu videlo zdroj zmeny a nápravy spoločenských pomerov, zdokonalenie morálky i človeka. Rozvoj vedy, poznania, spravodlivosť v spoločnosti, rovnosť ľudí.
Vedúcou myšlienkou je myšlienka náboženskej a národnej znášanlivosti, snaha rozšíriť vzdelanosť medzi široké vrstvy. Bolo to myšlienkové hnutie, ktoré začalo v 18. storočí v Anglicku. Odtiaľ sa postupne šírilo do ostatných krajín Európy.
Osvietenstvo malo v rôznych krajinách rôznu podobu, ale najrozsiahlejšiu formu a dôsledky nadobudlo vo Francúzsku. Predpoklady pre rozšírenie vytváralo v 17. st. hnutie libertínov - voľnomyšlienkárov. Títo kritizovali sväté pravdy náboženstva, ironizovali a znevažovali despotickú vládu a autority vôbec. Osvietenci pochádzali zo širokých vrstiev obyvateľstva.
Boli presvedčení, že politickú despociu, sociálnu nespravodlivosť a moc cirkvi možno odstrániť najmä rozvojom vedy a jej využívaním, šírením osvety, zvyšovaním všeobecnej vzdelanosti a kultúrnosti širokých vrstiev a reformami, ktoré by uskutočňovali osvietení a vzdelaní panovníci.
Osvietenci z radov vedcov, kládli dôraz na vzdelanie a vedecké poznatky, ich rozvoj a šírenie. Presadzovala sa myšlienka vzdelávania „más“, nielen jednotlivcov či istých skupín. Prostredníctvom vzdelania sa mal zabezpečiť kvalitnejší a lepší život. V tomto období vzniká pedagogika ako veda, ktorá mala tomuto cieľu napomôcť. Vzorom pre vedu bola mechanická fyzika, ktorá sa snažila aplikovať zákony fyziky na spoločnosť.
Osvietenci sa búrili proti autoritám (cirkev, šľachta, panovník) a absolutizmu. Vyzdvihovali slobodu, rovnosť a demokraciu. Osvietenstvo sa koncentrovalo na:
- otázku náboženstva - náboženstvo má byť spojené s rozumom, má človeku pomôcť a nie ho zastrašovať. Boha možno spoznávať cez zákony prírody.
- ľudské práva - nedotknuteľnosť jednotlivca a stanovenie ľudských práv sa realizovalo cez vydanie Deklarácie ľudských a občianskych práv človeka a občana v roku 1789
- konali sa prvé aktivity v boji za práva žien. Požadovalo sa zlepšenie postavenia žien v rodine a spoločnosti
- návrat k prírode - smerovanie k prirodzenému spôsobu života
- život má byť v súlade zo zákonmi prírody
- ľudský rozum je súčasťou prírody príroda je dobrá človek je vo svojej podstate dobrý
Znaky osvietenstva v Anglicku:
- deizmus - Boh - stvoriteľ, prvý hýbateľ, ďalej do vývoja nezasahuje, žiadne zázraky neexistujú
- kritika tradičného náboženstva - David Humme, dielo - Prirodzené dejiny náboženstva
- požiadavka náboženskej tolerancie - hlásali náboženskú toleranciu, dielo Johna Locka - Listy o tolerancii
Anglickí osvietenci boli menší radikáli ako francúzski osvietenci, diela písali po
Predstavitelia:
- John Toland - uznával večnosť a nestvoriteľnosť hmoty, pohyb považoval za jej imanentnú vlastnosť (neodlučiteľnú), rešpektoval ideu Boha ako najvyššieho
- David Hartley - na základe asocianizmu sa snažil vysvetliť mnohé psychické javy. V jeho učení vidíme náznaky budovania psychológie ako vedy.
- Anthony of Staftesbury - venoval sa hlavne mravným otázkam. Napísal trojzväzkové dielo Charakteristika ľudí, názorov a čias. Za základ mravnosti nepovažoval úžitok, ale mravný cit a náboženstvo vzniká uvedomovaním si mravného citu. Vo vzťahu k morálke je náboženstvo sekundárne, ale je pre ňu nevyhnutné. Vo svojom živote máme zladiť egoizmus s altruizmom (sebaobetovanie sa, rozdávanie sa pre druhých, nezištná starostlivosť o iných).
Osvietenstvo vo Francúzsku
Hoci osvietenské myšlienky nevznikli vo Francúzsku, no práve vrcholí. Predpoklady na jej šírenie vytvorilo hnutie liberálov. Za zakladateľa považujeme Pierre Bayle.
Francois Marie Aruet - Voltaire
Francois Marie Aruet - Voltaire je najvýznamnejší predstaviteľ osvietenstva. Napísal základne dielo osvietenstva Filozofické listy, kde navrhuje:
- si osvojiť Lockovu teóriu
- orientácia na Newtonove zákony
- uznať deistické chápanie náboženstva
Voltaire - bol nekorunovaným filozofom 18.st., plodným spisavateľom, básnikom, dramatikom, historikom. Za svoju literárnu a politickú činnosť sa dostal do Bastily a až do vyhnanstva v Anglicku, kde strávil 3 roky a mohol porovnať angl. a francuz. Spoločnosť a pochopiť rozdiely. Po návrate z Anglicka opísal svoje poznatky a skúsenosti v diele Filozofické listy /Anglické listy/ - prednosti anglického riešeni a formuloval ako odporúčania na riešenie francuz. pomerov:
Voltaire napísal spisy a články, v ktorých vystupoval proti Leibnizovi. Najviac kritizoval Leibnizov názor, že “Boh stvoril najlepší zo všetkých svetov”. Hovoril, že aj zlo je na niečo dobré. Prameňom zla je príroda a ľudská hlúposť. Vystupuje proti Leibnizovmu učeniu o predurčenej harmónii - nič také neexistuje.
Voltairovo najvýznamnejšie dielo je Filozofický slovník. Filozofia podľa neho nie je súhrn poučiek, dogiem, názorov či systémov, ale je to veľký nástroj rozumu proti všetkým formám nerozumnosti, najmä predsudkom a starým formám.
Sám bol filozof súčasnosti a riešil praktické otázky. Nazývame ho asystémovým filozofom, pretože bol proti filozofickým systémom. Do vývinu filozofie prispel aj svojím chápaním historiografie ako procesu neustálej zmeny, nie súpisu udalostí a dátumov. Chcel pochopiť vnútornú súvislosť a nadväznosť historických udalostí.
Voltaire vystupoval za rovnosť pred zákonom. Známy je tým, že sa mu podarilo odhaliť justičné Vystupoval za slobodu slova. Rozdelenie spoločnosti na bohatých a chudobných považoval za úplne prirodzené. Odmietal kritiku súkromného vlastníctva. Bol zástancom konštitučnej monarchie, monarchie s osvieteným panovníkom. Neskôr presadzoval republiku.
Voltaire celý život bojoval za slobodu človeka a ľudského myslenia. „Pane, nesúhlasím s vašou myšlienkou, ale do konca svojho života budem bojovať, aby ste ju mohli hovoriť nahlas.“„Náboženstvo vzniklo, keď sa stretol prvý hlupák s prvým podvodníkom.“„Keby nebolo Boha, museli by sme ho vynájsť.“
Charles Luis Montesquieu
Charles Luis Montesquieu Jeho základným dielom je O duchu zákonov Tak ako príroda, aj spoločnosť sa riadia všeobecne platnými zákonnosťami, ktoré nepochádzajú od Boha, ale vyplývajú z povahy vecí. Ich základ tvoria prirodzené práva, ktoré sa ale rôzne modifikujú v právnych sústavách. Jedným z príčin je „geografický faktor“. Dopracoval Lockovu teóriu deľby moci. Za najlepšiu vládu považuje konštitučnú monarchiu.
CH. L. Montesqueieu- francúzsky osvietensky filozof, historik- diela: Perzské listy, Anglická sloboda, O duchu zákonov, Úvahy o príčinach veľkosti a úpadku Rímanov- už v prvých prácach sa snažil pochopiť vnútornú logiku a filozofiu dejín - preto sa pýtal nielen na to, čo sa stalo ale aj prečo sa to stalo- dielom O duchu zákonov - sa zaradil medzi politických a právnych vedcov- ako prvý použil porovnávaciu metódu - porovnal politické zriadenia Anglicka a Francúzska s imperátorskym Rímom - skúmal pôvod a funkcie spoločenských, politických a právnych inštitúcii- tvrdil, že podniebie, spôsob života, geograficka poloha, forma vlády určuje občianske a politické zákony - potom zákony jedného národa nemusia vyhovovať inému národu- spolu s Louckom bol autorom koncepcie deľby práce - rozdelenie moci na zákonodarnú a výkonnú a súdnu moc, uprednosťňoval výkonnú moc - panovník má právo veta a môže zrušiť zákony vydané parlamentom- uprednostňoval konštitučnú monarchiu
Charles Louis de Montesquieu(1689 - 1755)Bol mysliteľom a politikom ( označovaný je aj ako filozofujúci historik)Zaoberal sa problematikou teórie štátu, politickej moci, jej rozdelenia a práva
V dielach hlása požiadavku náboženskej tolerancie, hoci vo všeobecnosti kritizuje cirkev a teológiu. Náboženstvo zohráva dôležitú úlohu pri upevňovaní mravov.Perzské listy - hovorí v nich o relativite hodnôt a kultúr a z nej vyplývajúcu nevyhnutnosť občianskej i náboženskej tolerancie.
O duchu zákonov - dielo z oblasti sociálnej filozofie. Ako jeden z prvých použil porovnávaciu metódu pri skúmaní otázok práva - porovnal politické zriadenie a zákonodarstvo Anglicka a Francúzska s republikánskym a imperátorským Rímom. Skúma právnické pojmy a pôvod a funkcie spoločenských, politických a právnych inštitúcií. Zaujímavo rieši vzťah zákonov ako nevyhnutných vzťahov k rôznym faktorom, ktoré formujú národ. Hovorí, že podnebie, geografické podmienky krajiny, pôda a jej rozloha, forma vlády, spôsob života, stupeň slobody, náboženstvo, mravy, to všetko určuje občianske a politické zákony (vytvára ich ducha). A keďže každú krajinu formujú odlišné faktory, zákony jedného národa nemôžu vyhovovať zákonom iného národa.
Montesquieu nadviazal na Johna Locka a na jeho koncepciu deľby štátnej moci. Spolu uvažovali o tom, akými zákonnými prostriedkami možno zabrániť zneužívaniu moci - to bol hlavný problém politickej filozofie. Riešenie videli v rozdelení moci. Aj Montesquieu delí moc na zákonodarnú a výkonnú, pridáva však ešte súdnu moc. Chápe ju ako samostatný druh moci, oddelený od zákonodarnej a výkonnej. Zo všetkých troch zložiek uprednostňuje výkonnú moc, ktorú podľa neho má v rukách panovník, ten má právo veta, môže zrušiť zákony vydané parlamentom, či pozastaviť jeho činnosť, ak sa stáva despotickou. Montesquieu chápe rozdelenie moci ako proces vzájomného vyvažovania zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Za najlepšiu vládu považoval tú, ktorá sa najviac zhoduje s povahou a princípmi národa. Bol zástancom konštitučnej monarchie.
Montesquieu absolvoval okružnú cestu po niektorých európskych krajinách, kde sa zaujímal predovšetkým o spôsob fungovania politických inštitúcií.
Jean Jacques Rousseau
Jean Jacques Rousseau bol sociálnym mysliteľom. Pochádza zo Švajčiarska, ale celý život prežil v Paríži. Rozpráva o vedách a umeniach - v nej vyslovil myšlienku, že rozvoj vied a pokrok spoločnosti nerobí ľudí šťastnými, naopak navrhuje návrat do prirodzeného stavu. Táto utópia je namierená proti feudalizmu. Emil (o výchove) - v nej zdôrazňuje požiadavku vychovať dieťa v súlade s prírodou. Človek si má od detstva osvojovať vlastnosti ako je citlivosť, individuálnosť, či konanie dobra. Spoločenská zmluva - stala sa myšlienkovým základom pre francúzsku revolúciu. Vyjadruje myšlienku, že štát ma zaručiť slobodu, a nie ju potláčať.
J. J. Rousseau- okrem filozofie, práva a politiky sa zaujímal aj o prírodné vedy, pedagogiku a hudbu- diela: Rozprava o vedách a umeniach, Rozprava o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi, Spoločenská zmluva, Emil alebo o výchove- predmetom jeho F - človek a jeho osud- obhajoval obyčajných ľudí- bol prvým kritikom ľudskej civilizácie a priemyselnej spoločnosti - bol presvedčený, že pokrok vied a umenia vedie k degenerácií a morálnemu úpadku- kritika vedy a poznania je jadrom diela Rozprava o vedách a umeniach- vo výchove dieťaťa je možný návrat k porírode - požiadavka vychovávať dieťa v súlade s prírodou - dielo Emil alebo o výchove- riešil filoz. Poroblém - človek a jeho sociálne bytie - dobrým al. zlým sa stáva v dosledku spoločenského vývoja - hlavný podiel na tom má súkromné vlastníctvo, ktoré spôsobuje sociálnu nerovnosť medzi ľuďmi- v diele Spoločenská zmluva - ponúka riešenie tohto problému - a tým je uzavretie novej spoločenskej zmluvy medzi občanmi a štátom - štát zabezpečí občanom práva a ochranu, panovník nie je privilegovaný ale je súťasťou zmluvného vzťahu a ak ho poruší ľud má právo zvrhnúť ho - právo na revolúciu- nerozhoduje jednotlivec ale všeobecná vôľa
Jean Jacques Rousseau(1712 - 1778)Narodil sa v Ženeve, matka mu pri pôrode zomrela, otec sa o neho nikdy nestaral, nikdy nechodil do školy, učil sa sám u pisára, u Býval u strýka, strýko ho trestal za neskoré príchody, preto Rousseau od neho ušiel.Vystriedal mnoho povolaní, najdlhšie bol opisovačom nôt.
Nevychovával svoje deti a pritom napísal román o výchove - Emil, alebo o výchove. Po príchode do Paríža sa zoznamuje s ďalšími osvietencami - Helvetiom, Holbachom, Diderotom. Pod ich vplyvom začal písať protináboženské diela. Diela mali ostrý tón, preto bol za ne prenasledovaný a kati jeho diela pálili. Musel odísť do Ženevy, aj tu jeho diela pálili ->do Francúzska->Anglicka->Francúzska.
Jeho rušný život sa odráža aj v jeho názoroch na náboženstvo. Najprv bol protestant, neskôr katolík, opäť protestant, a skončil ako deista. Uznáva akúsi najvyššiu bytosť, najvyšší rozum, ktorý uvádza všetko do pohybu a oživuje prírodu. Kritizuje rovnako náboženstvo, aj
V otázkach poznania je empirik. Poznanie má vychádzať zo skúseností, dôveruje iba pocitom, je teda senzualista. Myslenie nás vedie k omylu.
Veľmi kriticky pozerá na kultúru. Kultúru považuje za príčinu úpadku mravov a za zdroj ľudského nešťastia. Ani on kultúru neodmieta úplne, vyzdvihuje iba tú kultúru, ktorá zodpovedá prirodzenému rozvoju jednotlivca.
1749 - akadémia v Dijone vypísala súťaž v písaní esejí na tému, či pokrok vied a umení prispieva k zlepšovaniu mravov. Rousseau sa tiež zapojil a súťaž vyhral. Jeho odpoveďou na otázku bolo NIE a vysvetľuje to v diele Rozprava o vedách a umení. Hovorí, že pokrok a umenie sú pomníky úpadku, pokrok vied kráča ruka v ruke s úpadkom mravnosti. Veď načo by nám bola právna veda, keby neexistovala nespravodlivosť? Načo by nám bola filozofia, keby sa všetci ľudia správali podľa cností?
Neskôr akadémia vypísala novú súťaž na tému: “Pôvod nerovnosti medzi ľuďmi.” Zase sa zapojil a ako odpoveď napísal dielo - Rozprava o pôvode nerovnosti medzi ľuďmi. Zaoberá sa v ňom nerovnosťou medzi ľuďmi, ktorá existuje:
- prirodzená (vek, pohlavie)
- politická (mravná)
Najprv načrtáva obraz raja - prirodzeného stavu, kde všetci ľudia sú si rovní, sú nezávislí, všetci sú zdraví, choré samo umiera. Sexuálne vzťahy sú animálne, nekomplikujú sa silnejšími vzťahmi. Zmena nastáva vtedy, keď prvý človek obsadil pôdu a vyhlásil ju za svoje vlastníctvo. Ďalší ho začali napodobňovať. Vznikajú bohatí a chudobní, vládcovia a ovládaní. Keď vzniká nerovnosť medzi ľuďmi, vzniká závisť, Bohatí časom prišli na to, že je lepšie sa spojiť proti chudobným, prijímať zákony, ktoré opäť spútavajú ovládaných. Takto vzniká štát a zákony, vznikajú páni - otrokári a otroci.
Denis Diderot
Denis Diderot bol zostavovateľom Encyklopédie vied, remesiel a umení (1751). Bol predstaviteľom mechanistického materializmu. Podľa neho je základom hmota a pohyb, ktoré spôsobujú prechod od nižších k vyšším formám. Vyslovil myšlienku, že všetci ľudia sú si rovní, ale existuje medzi nimi individuálne rozdiely
Denis Diderot Syn nožiarskeho majstra. Chodil do cirkevných škôl, vyštudoval právo, bol iniciátor Encyklopédie, považoval sa za mechanistického Jeho najznámejšie diela: Výklad prírody - zameriava sa na hmotu a jej postupný prechod od najnižších foriem až po najvyššie a odtiaľ až k Telesá sú plné sily samé od seba. Molekuly v nich na seba navzájom pôsobia. Absolútny pokoj neexistuje. V náboženských otázkach prešiel od teizmu k deizmu a nakoniec skončil ako materialista. Duševný život je tiež pohyb hmoty.
Encyklopedisti V 18st. sa objavuje veľmi početná, ale názorovo diferencovaná skupina filozofov, vedcov, umelcov, literátov, ktorí sa nejakým spôsobom zúčastňujú na vydávaní Encyklopédie. Tí, ktorí prispievali k revolúciám, ktoré sa začínajú v období dobitia Bastily. Tvrdia, že aj myslenie je vlastnosť hmoty = sú materialisti.
Medzi najvýznamnejších predstaviteľov osvietenstva patrili: Charles Louis Montesquieu, Jean Jacques Rousseau, François Marie Arouet Voltaire a Denis Diderot. Títo filozofi vytvorili kolektívne dielo: Encyklopédia vied, umení a remesiel (literárny iniciátor: Denis Diderot), ktoré zahrňovalo všetky poznatky. Jeho cieľom bolo vzdelávať masy, no niektoré protifeudálne zväzky boli zakázané
Encyklopédia, čiže racionálny slovník vied, umení a remesiel - vychádzala od roku 1751 do r.
Osvietenstvo na Slovensku
Osvietenstvo sa na Slovensko dostalo ešte v čase vlády Márie Terézie, ale hlavne za vlády jej syna Jozefa II. Zasiahli najmä inteligenciu, ktorá sa pod ich vplyvom začala zaujímať o otázky národa a spoločenskú situáciu v štáte, o vzdelanie ľudu v rodnom jazyku a otázky spisovného jazyka.
Národ bol však rozdelený na dve skupiny- na evanjelikov, používajúcich biblickú češtinu a katolíkov, ktorí používali ako spisovný jazyk slovakizovanú češtinu.
Osvetová činnosť slovenských katolíckych vzdelancov sa sústreďovala v Slovenskom učenom tovarišstve v Trnave. Jeho hlavným cieľom bolo šíriť, pestovať a zošľachťovať nový spisovný jazyk, obnovenú očistenú slovenčinu, získať jej stúpencov, organizovať vydavateľskú činnosť a distribúciu tovarišských bernolákovských kníh.
Tovarišstvo, na ktorom mal najväčšiu zásluhu Anton Bernolák, zaniklo začiatkom 19. storočia. Splnilo však svoje poslanie v prebúdzaní národného povedomia.
Veľký význam malo aj založenie Katedry reči literatúry česko- slovenskej. Začali sa vydávať Prešpurské noviny a Staré noviny literárneho umenia.
Do popredia sa taktiež začala dostávať snaha o uzákonenie spisovnej slovenčiny. Ako prvý sa o to pokúsil Jozef Ignác Bajza, no neúspešne.
Literatúra v období osvietenstva mala prevažne ľudový a zábavný charakter.
Dôsledky osvietenstva
Osvietenstvo znamenalo veľký posun v spôsobe myslenia a hodnotenia sveta. Osvietenci kládli obrovský dôraz na všeobecné vzdelanie. Veda sa dostala do centra záujmu.
Jedným z najdôležitejších dedičstiev osvietenstva je vznik a rozvoj myšlienok demokracie a ochrany ľudských práv. V mnohých krajinách sa tieto idey odrazili v nových ústavách a zákonoch. Osvietenstvo tiež viedlo k zrušeniu mnohých privilégií šľachty, obmedzeniu moci panovníkov a nastoleniu parlamentarizmu.
Ľudské práva, ktoré dnes považujeme za samozrejmé - napríklad právo na vzdelanie, slobodu pohybu či ochranu pred diskrimináciou - majú korene práve v tomto období. Demokracia, ako ju poznáme dnes, je do veľkej miery výsledkom osvietenského myslenia.
Významným dôsledkom osvietenstva je aj rozvoj vedy a vzdelávania. Osvietenci verili, že veda má veľkú moc zlepšiť život ľudí. Dôraz sa kládol na praktické učenie a experimentovanie. Vzdelávanie sa postupne stalo dostupným širším vrstvám obyvateľstva, nielen šľachte či duchovenstvu. Významným výdobytkom bolo aj zavedenie povinnej školskej dochádzky v mnohých krajinách.
Aj keď si to možno neuvedomujeme, myšlienky osvietenstva sú prítomné v našich každodenných činnostiach. Keď diskutuješ s kamarátmi o politike alebo spoločenských problémoch, využívaš slobodu prejavu, ktorú nám osvietenstvo pomohlo vybojovať. Prístup ku kvalitnému vzdelaniu je ďalším príkladom. Pri návšteve lekára alebo v lekárni využívaš produkty modernej vedy, ktorá bola položená na základy experimentovania a overovania faktov. Rovnosť pred zákonom znamená, že ťa nemôžu diskriminovať na základe pôvodu, viery či pohlavia.
Napriek mnohým pozitívam nie je osvietenstvo bez chýb či kritiky. Jedným z hlavných problémov je prílišná dôvera v rozum a vedu. Kritici tiež upozorňujú, že dôraz na individualizmus môže oslabiť spoločenskú solidaritu a vzťahy medzi ľuďmi. Niektoré osvietenské myšlienky sa v praxi ťažko presadzovali. V 21. storočí čelíme novým výzvam, ako sú konšpiračné teórie, dezinformácie či kríza dôvery vo vedu. Osvietenstvo je preto stále predmetom diskusií a prehodnocovania.
Niekedy sa preceňuje sila rozumu a zabúda na emócie, tradície či hodnoty komunity.
Osvietenstvo nám zanechalo bohaté dedičstvo, ktoré je základom mnohých aspektov moderného života - od vedy a školstva po politiku, práva a každodenné správanie. Aj keď nie všetky jeho myšlienky sú bezchybné, viera v rozum, slobodu a rovnosť nám pomáha čeliť výzvam dnešného sveta.
| Predstaviteľ | Dielo | Myšlienky |
|---|---|---|
| Charles Louis Montesquieu | O duchu zákonov | Delenie moci, konštitučná monarchia, geografický faktor |
| Voltaire | Filozofické listy, Filozofický slovník | Deizmus, tolerancia, kritika náboženstva, sloboda myslenia |
| Jean Jacques Rousseau | Rozprava o vedách a umeniach, Spoločenská zmluva, Emil alebo o výchove | Kritika civilizácie, návrat k prírode, spoločenská zmluva, výchova v súlade s prírodou |
| Denis Diderot | Encyklopédia | Materializmus, rovnosť ľudí, rozvoj vedy a umenia |
tags: #hlavnym #dielom #osvietenstva #bola #biblia