Kláštor pod Znievom je nenápadná dedinka v Turčianskej záhradke na úpätí Lúčanskej Malej Fatry, mimo všetkých hlavných cestných ťahov. Napriek tomu má čo ponúknuť a nie je to len história. Krásnu prírodu aj výhľad z kopca, po ktorom nesie názov.
Obec Kláštor pod Znievom podľa územno-právneho členenia patrí do okresu Martin, kraja Žilinského. Rozprestiera sa v jeho JZ časti a tvorí časť západnej hranice medzi okresom Martin a Turčianske Teplice. Celková rozloha katastrálneho územia obce je 3903 ha. Kláštor pod Znievom leží v Z časti Turčianskej kotliny, pričom z troch strán je obkolesený pohoriami. Zo SZ a Z Malou Fatrou, z J Žiarskym pohorím. Východná časť klesá do Turčianskej kotliny, k nive rieky Turiec. Najjsevernejším a súčasne najvyšším bodom je malofatranský vrchol Hnilickej Kýčery ( 1217 m n.m.). Najnižší bod obce je lokalizovaný pri rieke Turiec ( 435 m n.m. ) v blízkosti obce Valentová. Najzápadnejší bod sú malofatranské Skalky ( 1160 m n.m. ).
Kláštor a kostol bývalej premonštrátskej prepozitúry sa spomína od roku 1251. V 2. polovici 16. storočia bola budova kláštora prestavaná jezuitmi. Barokový hlavný oltár pochádza z konca 17. storočia. Ranogotický kostol z 2. polovice 13. storočia bol prestavbou zbarokizovaný. Ranogotická kamenná krstiteľnica pochádza z 2. polovice 13. storočia. Budova bývalej papierne je z konca 18. storočia.
The Convent of the Blessed Virgin Mary in Kláštor pod Znievom was founded as a royal endowment by Hungarian King Béla IV in the years 1251 and 1252. At his explicit request, the Premonstratensians arrived in the Turiec Basin directly from the mother abbey in Prémontré sometime before 1247. Beneath the royal castle of Zniev, the Premonstratensians built an Early Gothic church with a monastery, which was later remodeled in the Late Gothic style during the 14th and 15th centuries. In the mid-15th century, the monastery was fortified with defensive walls. In 1529, it fell into the hands of supporters of John Zápolya through betrayal, and the Premonstratensians were forced to flee. In the 20th century, the monastic complex was administered by religious sisters.
V blízkosti pôvodných pohanských osád a kultových miest vznikli obce, ktoré mali potlačiť pohanský kult a presadiť kresťanstvo. V Turci takto vznikol Kláštor pod Znievom, aby eliminovali osady Modly pri Martine, Veščany, dnes Valča, kde bývali veštci, či Háj pri Turčianskych Tepliciach.
Územie Stredného Slovenska, teda aj neskoršie, na ktorom vzniklo Banskobystrické biskupstvo, bolo osídlené už v neolite a pokračuje ďalej cez eneolit, dobu bronzovú, halštatskú a lengyelskú kultúru. Bolo tu zastúpené aj osídlenie keltskou, dáckou a púchovskou kultúrou, či Germánmi. Až nakoniec sa objavujú aj Slovania. O tomto všetko svedčia predovšetkým archeologické nálezy.
Kristianizácia slovenského územia začala pravdepodobne už pred príchodom Slovanov, kedy nastáva jej určitý útlm, aby sa potom vo veľkej miere presadila v dobe Veľkej Moravy. O kristianizácii Veľkej Moravy sa nenachádzajú už len archeologické pramene, ale aj mnohé písomnosti z tejto doby.
Postupným presadzovaním kresťanstva na Veľkej Morave sa stále viac pociťuje potreba zmeniť toto misijné územie na územie s vlastnou cirkevnou správou. O kvalitatívnej zmene v prenikaní kristianizácie svedčí aj vznik vlastnej cirkevnej správy, o ktorú sa zaslúžil hlavne Metod, ktorý sa stáva najprv panónskym arcibiskupom, aby nakoniec bol arcibiskupom na Veľkej Morave.
Počiatočná cirkevná organizácia sa začala vyvíjať a rozširovať pomocou tzv. hradných farností. Vznik tzv. hradných farností súvisel s rozmachom a rozširovaním štátnej správy, ktorá si vyžadovala aj ochranu a bezpečnosť daného územia výstavbou kráľovských hradov. Pri budovaní štátnej správy sa obyčajne hneď buduje aj cirkevná správa na nových územiach a to pomocou spomínaných hradných farností.
Postupom času dochádza k nárastu obyvateľstva jednotlivých v oblasti jednotlivých hradov, čo si však zároveň vyžaduje aj postupné dobudovávanie území hradných farností vznikom nových farností. Počiatky vzniku farností nemusia byť vždy podmienené vznikom spomínaných hradných farností, aj keď ich vznik je pravdepodobne najviac podmienený týmto druhým spôsobom.
Prvou farnosťou na území bojnického španstva bola hradná farnosť Bojnice. Táto farnosť sa spomína aj v roku 1332 ako jediná z tohto obvodu, keď sa robil súpis farností a ich platieb pre pápežskú kúriu. V tomto období sa pravdepodobne nepociťovala v tejto oblasti potreba zakladania nových fár, pretože osídlenie bolo tu pravdepodobne sporadické. Najviac boli osídlené Bojnice.
Viac obyvateľstva bolo len v Kanianke, Porube, Lazanoch, Nedožeroch a Brezanoch, ale napriek tomu sa začiatkom 14. storočia nepociťovala potreba založiť tu nové farnosti. Ostatné územie pravdepodobne bolo tiež osídlené, ale oveľa menej. Zmena v tejto oblasti nastáva až nemeckou kolonizáciou vo 4 decéniu 14. storočia, kedy na mnohých miestach vytláčajú kolonisti pôvodné slovenské obyvateľstvo, alebo toto bolo novými hosťami asimilované, o čom často svedčili už len pôvodne názvy lokalít, ktoré noví prisťahovalci naďalej vo svojom jazyku používali.
Najstaršie farnosti v tejto oblasti boli okrem Bojníc v Porube a Gajdli. Tento stav bol koncom 14. storočia. V roku 1401 vznikla farnosť v Nitrianskom Pravne. Postupne vznikajú aj ďalšie nové farnosti, a to v Malinovej, Gajdli, Brezanoch, Porube, Majzli a Tužinej.
Jednou z prvých písomných zmienok o hradnej farnosti je hradná farnosť v Prievidzi. Hrad sa tu prvýkrát spomína v roku 1276. O vzniku prievidzského španstva a hradnej farnosti nemáme písomné zmienky. Mišík predpokladá pomenovanie niektorých lokalít na tomto území ako Koš, Prievidza, Necpaly, Nedožery, Nováky a Sebedražie, že pochádzajú zo starých slovenských rodových mien a na základe toho usudzuje, že toto územie mohlo byť osídlené už v čase Veľkej Moravy, najneskoršie však v 12. storočí.
Koniec prievidzskej hradnej farnosti sa predpokladá povýšením Prievidze na mesto, keď mestečko dostalo privilégium od uhorského kráľa Karola Róberta po smrti Matúša Trenčianskeho.
V oblasti Hornej Nitry sa predpokladá samostatné španstvo a aj hradná farnosť v obvode Oslian. Do tohto španstva patrili Veľké a Malé Uherce, Pažiť, Horná Ves, Radobica, Veľké Pole, Oslany, Čereňany, Vieska, Chalmová, Bystričany, Zemianske Kostoľany, Kamenec pod Vtáčnikom.
Do tekovského obvodu patrilo aj celé územie od Hronského Beňadika až po Kremnické Bane, ktoré sa v listinách nazýva „terra de Susolgi“. Predpokladá sa, že oblasť územia označovaného ako Šušolie bola pomerne husto osídlená už pri vzniku opátstva v roku 1075.
Územie Šušolia malo troch vlastníkov, a to spomínané Hronsko-beňadické opátstvo, boli tu aj kráľovské majetky a svoje majetkové práva mal na tomto území aj ostrihomský arcibiskup. Tieto majetkové pomery sa predpokladajú na tomto území už v 11. až 12. storočí, keď musíme počítať v oblasti Šušolia aj so vznikom cirkevnej organizácie.
V tomto období sa predpokladá, že farská správa v Hronskom Beňadiku mala na starosti aj kráľovské majetky pravdepodobne po Žarnovicu. Okrem toho sa už v staršom období predpokladá farnosť vo Vieske (dnes Ladomerská Vieska). Na biskupských majetkoch sa predpokladá farnosť už začiatkom 12. storočia najmenej vo Svätom Kríži. Kráľovské majetky mali faru už v 12. storočí aspoň v Žarnovici.
Tieto názory zastáva historik Mišík, a to z dôvodu osídlenia Šušolia, ktoré si podľa neho bezpodmienečne vyžadovalo cirkevnú organizáciu tohto územia už v staršom období, ako sa zachovali o tejto skutočnosti písomné pramene, teda v 11. a 12. storočí.
Kráľovská hradná farnosť Zvolen riadila svoje územie z Pustého hradu, ktorého vznik sa kladie pravdepodobne už do čias Veľkej Moravy. Tento hrad a správu tohto územia prijal do svojho systému aj novovznikajúci Uhorský štát. Kedy vznikla zvolenská hradná farnosť sa nedá zistiť, ale predpokladáme, že to mohlo byť už v 11. Keďže postupne zvolenská hradná farnosť nemohla cirkevnoprávne obsiahnuť také veľké územie aké mala pôvodne, vznikajú nové farnosti. Jedna z najstarších je v Slovenskej Ľupči.
Turiec bol dokázateľne pomerne husto osídlený už v období Veľkej Moravy. Svedčí o tom množstvo hrádkov a hradíšť. O tomto slovanskom osídlení dosvedčujú aj mohyly a rôzne sídlištné nálezy remeselníckych výrobkov. Toto územie však až do začiatku 13. storočia nenašlo veľkú odozvu v písomnom materiály.
Jediný písomný doklad, ktorý hovorí o Kláštore pod Znievom (villa sancti Ypolity) je z 1. septembra 1113. V roku 1252 prichádzajú na toto územie premonštráti. Celý Turiec s Oravou patril v 13. storočí do nitrianskeho archidiakonátu a v ňom zostal až do roku 1776. Spočiatku Turiec patril do Nitrianskej stolice, aby na prelome 12. a 13. storočia bol pričlenený k Zvolenskému komitátu.
Začiatkom 13. storočia môžeme bezpečne zistiť sakrálne miesta len v Kláštore pod Znievom a vo Svätej Mare (dnes Socovce), ale takéto miesta a teda aj náboženské strediská, môžeme predpokladať na základe hustoty osídlenia aj v iných lokalitách Turca.
Hromadný záznam fár v Turci pochádza z údajov pápežských kolektorov, ktorí spisovali fary pre určenie ich decím pre pápežskú kúriu v roku 1332.
V časoch reformácie dochádza k vzniku protestantskej cirkvi, ktorá sa postupne členila na evanjelickú, ale aj celého radu iných protestantských cirkví , z ktorých na našom území má hlavne podiel reformovaná cirkev založená Jánom Kalvínom. Reformácia Banskobystrickej diecézy preniká z kráľovských miest, ktoré jestvovali na jej území.
Z týchto miest, kde veľmi význačnú a pomerne aj vzdelanú vrstvu tvorili mešťania nemeckého pôvodu, ktorých študenti v pomerne silnej miere navštevovali zahraničné univerzity a mnohí z nich práve v Nemecku. Odtiaľ sa šírili reformačné myšlienky, nielen do nemeckých oblastí, ale takmer aj do celej Európy.
Študenti z nemeckých univerzít, ktorí sa obyčajne vracali po ukončení štúdií do svojej domoviny boli hlavnými šíriteľmi nových reformačných myšlienok a hnutí.
Postupne sa však katolícka cirkev spamätávala z tohto radikálneho zvratu vo svojom postavení a začala robiť rekatolizačné (protireformačné) opatrenia. Išlo tu o akúsi katolícku reformáciu v rámci starej cirkvi, ktorá bola evidentná hlavne po ukončení Tridentského koncilu a snahou o získanie späť stratených pozícií ako aj veriacich.
Táto protiakcia začína využívať i niektoré prostriedky, ktoré robili evanjelickú cirkev na Slovensku dominantnou. Postupne dochádza na mnohých miestach v diecéze k návratu do starej cirkvi a to zásluhou jednak dobudovaním cirkevnej hierarchie, ale aj zvýšeným vydávaním katolíckej náboženskej literatúry ale i zakladaním nových škôl a snaha o ich vyššiu kvalitu nielen odbornú ale i v náboženskom, teda katolíckom smere.
Tak napríklad vznikajú školy piaristov v Prievidzi, v Brezne a Krupine. Rehole sa však nesnažili pôsobiť len na území školstva, ale pôsobili na veriacich i pomocou tzv. Rekatolizácia mala však aj iné podoby, napríklad konverziou zemepána ku katolíckej viere.
Obyčajne časom bolo územie konvertitu ovplyvnené jeho novými názormi a postupne sa rekatolizovali územia spadajúce do jeho právomoci.
Kláštor pod Znievom je malá dedina, malebne učupená na svahoch Malej Fatry v Turčianskej kotline. Okrem viacerých historických pamiatok sa v nej nachádza aj Pamätná izba Kláštora pod Znievom, ktorú by ste pri svojej návšteve obce nemali vynechať. Expozícia bola otvorená v roku 1975.
Pamätná izba Kláštora pod Znievom je umiestnená v budove jedného z prvých gymnázií na Slovensku. To bolo založené v roku 1869 a študovali sa tu predovšetkým reálne (prírodovedecké) predmety. Gymnázium fungovalo len pár rokov - udržalo sa do roku 1874, ale za ten čas vychovalo veľa nádejných študentov ako napr. Ferka Urbánka či Antona Bieleka. Práve táto škola sa stala druhým národnobuditeľským a kultúrnym strediskom Turca, hneď po Martine. Práve o tomto gymnáziu je možné sa dozvedieť viac v pamätnej izbe.
Pamätná izba Kláštora pod Znievom predstavuje expozíciu „z dejín obce“ a nezameriava sa pri tom len na dôležité udalosti z konca 19. storočia. Kláštor pod Znievom bol po prvýkrát spomenutý v roku 1113 v Zoborskej listine, ktorej kópia je v pamätnej izbe vystavená. Obec bola neskôr známa ako centrum olejkárov a šafraníkov, v obci sa nachádzala jezuitská lekáreň.
Turiec predstavuje ideálne miesto pre dovolenku. Návštevníci majú možnosť spoznať Národný park Malá a Veľká Fatra, ktorého svahy zasahujú do doliny, alebo sa môžu okúpať v termálnej vode v kúpeľoch Turčianske Teplice. Milovníci histórie si zase prídu na svoje v centre doliny - v Martine, alebo môžu navštíviť viacero kaštieľov či hradov v okolí.
Medzi kúpeľné miesta, indikačne zamerané na liečbu chorôb pohybových ústrojov, zaraďujú sa aj malé kúpele so starou tradíciou - Turčianske Teplice. Sú to jediné slovenské kúpele, v ktorých sa liečia aj pacienti s niektorými chorobami obličiek a močových ciest.
Výlet na Zniev
Poď s nami na náš ďalší rodinný výlet, tentokrát na vrch a hrad Zniev.
Po necelej hodine jazdy parkujeme na parkovisku pri cintoríne v dedinke Kláštor pod Znievom. História nás dnes až tak nezaujíma, preto dedinou len prefrčíme. Zato máme už dlho vytešené pohľady, keď vrch Zniev obdivujeme z diaľky. Naposledy som tu bol zo 10 rokov dozadu, a tak si trasu pamätám len nahrubo. Ale parkovanie pri cintoríne si pamätám úplne presne.
Hneď za lúkou začíname stredne nakloneným stúpaním. Teplota v tieni na lúke a aj v lese je len tesne nad nulou. Zahrievací úvod nám príde vhod. Po zhruba 200 - 300 metroch sa dostávame na prvú ostrú pravotočivú zákrutu, ktorá nás popod malý hrebienok vedie lesom do sedielka. Tu sa pripája druhý chodník z lúky.
Vtom sa začala ozývať ohlušujúca streľba. Pamätám si, že tu bola strelnica, tak skupinku upokojujem, že na nás nikto nepoľuje. Pocit to ale nebol príjemný. Havúšik je našťastie ako vždy na vodítku a štandardne vo svojej krikľavej vestičke. Hneď sa mi vynára spomienka na animák Lovecká sezóna. Streľba sa v rôznej intenzite ozývala počas celého výletu. Rozhodne sa ňou však nenechaj odradiť, ak aj ty budeš mať „šťastie“ na strelecký tréning.
Ďalší úsek sa vlní lesom najskôr miernym stúpaním, no po pár sto metroch prichádza poriadna stojka. Zhadzujeme vrstvy, potím sa a fučím ako lokomotíva. Zniev je síce krátky výlet, ale intenzívny.
Zhruba po dvoch kilometroch a 200 výškových metroch sa dostaneš na prvú vyhliadku. Keďže som celkom zadýchaný a dopotený, vítam možnosť posadiť sa na lavičku a vyhrievať sa na obednom slniečku. Vo výhľade mám časť hrebeňa Veľkej Fatry a Turčianskej kotliny, užívam si to. Po pár minútach sa spoza stromu vynára znudená hlava s kapucňou a neochotne pohybujúcim sa telom v závese. Vidím teda, že všetko je v poriadku a púšťam sa do druhej polovice stúpania. Táto nie je o nič miernejšia.
Intenzívne stúpania
Terén pokračuje strmo nahor. Tri ostré zákruty a znova sa dostávam na miesto, kde sa chodník kríži s jednou zo zvážnic. Pozerám mapu a hodnotím, že aj na biku by sa tu dalo dobre pošliapať. Konečne sa chodník o pár stupňov položí a cez opadané stromy presvitá slniečko. Darí sa mi obehnúť dvojicu čiperných dôchodcov a po ďalších pár sto metroch a ostrej pravotočivej zákrute sa ocitám pri pietnom mieste venovanom Sv. Margite Uhorskej. Opriem sa o strom a rozjímam. Takýto „chrám“ sa mi páči. Teenager je už zase na dohľad, a tak sa púšťam ďalej.
Zopár oblúčikov slnkom prežiareným lesom a prichádzam pod krásne skalné bralá. Hneď sa snažím ich obzrieť lepšie, či neuvidím možnosti na športové lezenie. Okolo skalného masívu vedie chodník z pravej strany krátkym strmým výšvihom a znova sa ocitám v malom sedielku, odkiaľ už mám pocit vrcholu na dohľad. Krátke esíčko lesom a chodník ma privádza na Kláštorskú vyhliadku. Po 3,3 km a cca 360 výškových metroch konečne predzvesť výhľadov z vrcholu. Pozerám na zápästie a zisťujem, že už ideme hodinu. A to som si myslel, že už budeme dávno hore.
Na vrchol to už skutočne nie je ďaleko. O to výživnejšie stúpanie ťa ale bude čakať. Na nasledujúcich 500 metroch sa priprav nastúpať cca 100 výškových. Jazyk na brade, ale snažím sa dupať hore čo to dá. Posledná zákruta s malou jaskyňou, pár desiatok metrov a vybieham na lúčku pod malou hradnou zrúcaninou.
Sme hore - pomasírujme si ego
Lenka s havúšikom nás už hodnú chvíľu čakajú, a tak im rovno vybaľujem tekutiny. Kým príde pubertiak, stíham si všimnúť nenápadnú ceduľku s nápisom „Vynes kameň - zachrániš hrad!“. Myšlienka sa mi veľmi páči. Obzerám si teda kopu šutrov a neskromne si vyberám jeden z najväčších. Nebudem predsa trocháriť. Lenka s juniorom sa len pousmejú a zoberú si kamienky akurát do dlane. Dvíham teda ten svoj, prehltnem znova raňajky, ktoré sa chceli tiež pozrieť, kde to sme a vydávam sa popod zrúcaninu smerom do lesa.
Ako tak kráčam a fučím, dochádza mi, že tú skalu nesiem úplne blbým smerom. Moje ego dostáva facku, a tak balvan hádžem na zem. Havúšik neváha, pribieha, dvíha nohu a spŕškou na kameň mi dáva najavo, čo si o mojom výkone myslí. Tak mi treba.
Pozerám teda do mapy a zisťujem, že chodník na hrade nekončí. Ešte zhruba 400 metrov pokračuje mierne nakloneným terénom, lesom a privádza nás na vrchol Zniev. Tu stretávame prvú väčšiu partiu. A tak sa chceme hneď otočiť nazad. Našťastie partia práve odchádza, a tak máme vrchol pre seba. Poviem ti, úchvatné miesto. Nakoniec tu na slniečku sedíme asi polhodinu, robíme si malý piknik, ale hlavne hltáme výhľady. Malá aj Veľká Fatra, Strážovské vrchy. V kombinácii s dnešným počasím a viditeľnosťou, mmmm. Obieham vrcholovú plošinku dookola a robím asi milión fotiek.
Nakoniec však Lenka zavelí, a tak sa vydávame na spiatočnú cestu. Samozrejme, s medzizastávkou na hrade. Svoj kameň nachádzam tam, kde som ho nechal, už stihol aj obschnúť. Tak ho znova beriem do náručia a nesiem, snáď už správnym smerom. Znova sa ocitáme na lúčke pod hradom a z opačnej strany vychádzame aj na vrch zrúcaniny. Tu, na celkom slušnú kopu, odhodím svoj balvan a pridávam sa do skupiny „kochačov“.
Zo Znievu bol krásny výhľad, ale tento z hradu je grandiózny. Obe Fatry, Chočské vrchy, Roháče, Vysoké Tatry. Neviem, či sa tu dá nájsť lepšie miesto na takéto výhľady.
Turčianska záhradka toho ponúka ďaleko viac
Tajne dúfam, že ešte vybehneme aj na ďalší podobný kopec na druhej strane kotliny. Ale pokročilý čas, skoré stmievanie a hlavne pohľady rodinných príslušníkov mi dali jasne najavo, že nad tým nemám ani rozmýšľať. Sľúbil som im ľahkú prechádzku, a 500 výškových metrov im na dnes bohato stačilo. Áno, aj keď sa to nezdá, na Zniev nastúpaš skoro 500 metrov.
Dole sa vydávame pohodovým tempom, už sa nemusíme hnať. Po vrcholovom pikniku sa aj teenagerovi zlepšila nálada, a tak konečne vedieme naše od veci debaty. Cesta dole ubieha rýchlo, ideme rovnakou trasou ako smerom hore. Zvládame to za cca 30 min. Až na posledný úsek sa odpájame a na lúku pri cintoríne vybiehame zo sedla, kde sme cestou hore prvýkrát počuli streľbu.
Prechádzame okolo bannerov s informáciami o historických faktoch. Na chvíľu sa pristavujeme a študujeme. Posledné desiatky metrov po osrienenej lúčke a sme znova pri aute.
Kto by si chcel výlet o kúsok predĺžiť, môže ešte z lúky pri cintoríne vybehnúť kalváriou ku Kostolu sv. Kríža. Je to taký nízky brdok, avšak miesto s veľmi dobrou atmosférou.
Ďalšie zaujímavosti v okolí
- Demänovská jaskyňa Slobody: tvorená niekoľkoposchodovým labyrintom chodieb a dómov v celkovej dĺžke 7007 m. Jaskyňa má bohatú kvapľovú výzdobu najrozličnejších tvarov a sfarbenia od alabastrovobielej po tmavočervenú. Charakteristické sú jazierka s pestrou výzdobou.
- Demänovská ľadová jaskyňa: je spojená s jaskyňou Mieru, má niekoľko poschodí, z ktorých najnižšie je zaľadnené. Odporúča sa jej návšteva v máji - júni, kedy je ľadová výzdoba krajšia. Jaskyňa je veľmi stará. Bohatá kvapľová výzdoba v niekoľkých poschodiach s výškovým rozdielom 112 m, pagodovité stalagmity, jazierka a nástenné vodopády.