Hmota a duch jazyka: definícia a vzájomný vzťah

Filozofia od svojho počiatku hľadá odpoveď na základnú otázku bytia - čo je prvotné: hmota alebo vedomie? Táto otázka sa nazýva ontologická otázka (z gréckeho ontos - bytie, logos - náuka).

Odpovede na ňu rozdeľujú filozofiu na dva základné smery: materializmus a idealizmus. Oba smery sa zaoberajú pôvodom sveta, jeho podstatou a vzťahom medzi hmotou a duchom (vedomím). Ich spory patria k najdôležitejším otázkam dejín filozofie.

Základná filozofická otázka znie: Aký je vzťah medzi hmotou a vedomím? Ak sa za prvotnú považuje hmota, hovoríme o materializme. Ak sa za prvotné považuje vedomie, idea alebo duch, hovoríme o idealizme.

Materializmus: Podstata a charakteristika

Materializmus (z lat. materia - hmota) je filozofický smer, ktorý považuje hmotu za prvotnú a základnú podstatu sveta. Vedomie, myšlienky a duch sú len produktom hmoty, výsledkom jej vývoja a organizácie. Materializmus tvrdí, že všetko, čo existuje, je hmotné, a všetky javy sa dajú vysvetliť prírodnými zákonmi.

Hlavné body materializmu:

• Svet je hmotný.
• Vedomie je odvodené od hmoty.
• Všetko sa dá vysvetliť prírodnými zákonmi.

Materialistický svetonázor ponúka takúto predstavu sveta: Základom všetkého je hmota. Hmota je prvotná, vedomie je produktom vyššej organizovanej hmoty. Človek je produktom evolúcie, ktorá je slepým a náhodným vývojom. Za svoj vznik nemusí byť nikomu vďačný a za svoje správanie sa nebude musieť nikomu zodpovedať. Skúsme sa napríklad zamyslieť len nad tvrdením, že hmota je prvotná a vedomie druhotné. Čím by bola hmota bez vedomia?

Urobme experiment a skúsme si odmyslieť všetko to, čo vedomie je a čo spôsobuje a čo nám zostane? „Bezvedomie“. A toto nedokážeme, lebo svoju predstavivosť používame aj v tomto úsilí. Nedokážeme úplne vypnúť naše vedomie, ktoré dáva všetkému zmysel. Keby sme to mohli urobiť, zostalo by absolútne nevedomé prázdno. Hmota bez vedomia je nepredstaviteľná, lebo len vedomie si dokáže hmotu uvedomiť a len vedomie dáva hmote zmysel. I keby bola akokoľvek úžasná, načo by bola, keby nebola v každej chvíli predmetom „Vedomia“?

Ak uznáme, že predstava prvotnosti hmoty je nesprávna a zavádzajúca, tak musíme z toho urobiť záver a poopravovať si v sebe všetky dôsledky tohto nesprávneho myslenia. Musíme uznať, že Vedomie je prvotné, avšak Vedomie nie je atribútom hmoty. Hmota je zložená, ale vedomie je nezložené, je tak jednoduché, že všetko v sebe sústreďuje. Vedomá pamäť dokáže v sebe znovu sústrediť čas i priestor. Pamäť je obrazom Večnosti. Je prejavom Ducha.

Slovo hmota sa používa v rôznych kontextoch, od fyziky a astronómie až po bežný život, kde označuje akýkoľvek materiál s určitou váhou a objemom. Slovo hmota je podstatné meno ženského rodu, neživotné. Slovo hmota pochádza zo staroslovanského slova „gъmota“, ktoré označovalo hromadu, masu alebo zoskupenie. Praslovanský koreň je spojený s myšlienkou zhromažďovania, tvorenia celku z viacerých častí. Tento koreň sa vyskytuje aj v iných slovanských jazykoch, napr.

Moderna veda odhaľuje ďalšiu zaujímavú skutočnosť a tou je nemateriálna podstata všetkého materiálneho. Zrážky subatómových častíc sú našou hlavnou pomôckou pri štúdiu ich vlastností a vzťah medzi hmotnosťou a energiou je pre ich opis základný. Tento vzťah bol mnohokrát overený a fyzici častíc dokonale poznajú ekvivalenciu hmotnosti a energie; tak dokonale, že hmotnosť častíc merajú v zodpovedajúcich jednotkách energie. Objav, že hmotnosť nie je nič iné ako forma energie, nás prinútil podstatným spôsobom modifikovať našu predstavu o častici.

V modernej fyzike sa už hmotnosť nespája s materiálnou substanciou, preto sa častice nechápu ako celky obsahujúce nejakú základnú „látku”, ale ako zväzky energie. Keďže sa energia spája s činnosťou, s procesmi, dochádza sa k záveru, že subatómové častice majú prirodzene dynamickú povahu. Častice sa nesmú zobrazovať ako statické trojrozmerné objekty, ako biliardové gule alebo zrnká piesku, ale skôr ako štvorrozmerné entity v priestoročase. Ich formy treba chápať dynamicky, ako formy v priestore a čase. Subatómové častice sú dynamické modely, ktoré majú priestorový aj časový aspekt. Tieto dynamické modely, alebo „zväzky energie”, tvoria stabilné nukleové, atómové a molekulové štruktúry, vytvárajú látku a dávajú jej makroskopický tuhý vzhľad, vďaka čomu sme presvedčení, že látka je vytvorená z nejakej materiálnej substancie.

Štandardný model elementárnych častíc

Na makroskopickej úrovni je takáto predstava substancie užitočným prirovnaním, ale na úrovni atómu už nemá zmysel. Atómy sa skladajú z častíc a tie netvorí nijaká materiálna látka. Pri ich pozorovaní nikdy nevidíme nijakú substanciu; to, čo pozorujeme sú dynamické modely, ustavične sa meniace z jedného do druhého v nepretržitom tanci energie. Pri skúmam subatómového sveta fyzici musia brať do úvahy zjednotenie priestoru a času a tým nechápu objekty tohto sveta - častice - staticky, ale dynamicky, z hľadiska energie, aktivity a procesov.

Americký počítačový odborník E. Fedkin ide ešte ďalej. Tvrdí, že informácia je dokonca podstatnejšia ako hmota a energia, a je presvedčený, že sa atómy, elektróny a kvarky skladajú z bitov, či binárnych jednotiek informácie, ktoré sú základom činnosti počítačov a kalkulačiek. Tvrdí, že informácia je základom skutočnosti, materiálom, z ktorého vzniká hmota a energia. Podľa neho sú bity a celý vesmír riadené alebo zoradené podľa určeného pravidla. A informácie, ktoré sme toľkokrát pozorovali v javoch, udalostiach a živých tvoroch okolo nás, jednoducho nazýva „príčinou a hlavným motorom všetkého“.

Idealizmus: Duchovná podstata sveta

Idealizmus (z gréc. idea - idea, myšlienka) je filozofický smer, ktorý považuje vedomie, myšlienky, idey alebo ducha za prvotnú a základnú podstatu sveta. Hmota je len prejavom, produktom alebo odrazom vedomia. Idealizmus zdôrazňuje, že realita je formovaná našimi myšlienkami a rozumom.

Hlavné body idealizmu:

• Svet je duchovný.
• Hmota je produktom vedomia.
• Všetko sa dá pochopiť cez myšlienky a rozum.

Je pravda, že naša ľudská predstavivosť vždy čerpá z toho, čo už videla a počula. V skutočnosti nikdy netvorí úplne z ničoho a ani nevie dať vznik tomu, čo nie je. Dokáže len kombinovať nové z už poznaného. Je samozrejme, že v prípade vzniku vesmíru, nejde o vedomie ako ho poznávame sami v sebe. Naše vedomie nie je Stvoriteľské Vedomie Boha. Sme len stvorenia, ktoré sú v niečom podobné svojmu Stvoriteľovi, ale v omnoho väčšej miere nepodobné. Ale už naše vedomie nám môže poslúžiť ako predobraz k pochopeniu.

Čo vyplýva z tejto pravdy o stvorenom svete? Vyplýva z toho skutočnosť, že celý hmotný svet, jeho priestor, čas a energia sa nachádza v Neobmedzenom priestore Fantázie Boha. Boh svojou vôľou udržuje svet v jeho bytí a to v každom momente. A jeho vôľa je neoddeliteľná od jeho lásky. Celý svet povstal Božím slovom. Boh povedal a stalo sa. Neexistuje nevedomý, slepý alebo hluchý priestor vo vesmíre. Všetko je v Bohu. Základom všetkého je Duch Stvoriteľa. Svet má okrem nám známych rozmerov ešte niečo, čoby sme mohli nazvať „Mystická hĺbka“. Svet má v sebe „Tajomstvo“, ktoré objaví len človek čistého srdca. Len čisté srdce dokáže vnímať Boha.

Už materiálny svet je omnoho obsažnejšou skutočnosťou, ako to, čo dokážeme vnímať svojimi zmyslami. Naše zmysly majú svoje ohraničenie. Obyčajne to vyjadríme termínmi: ultra a infra. Poznáme zvuky, ktoré naše uši nie sú schopné zachytiť, poznáme farby, ktoré naše oči nedokážu vidieť. Medzi naším duchom a skutočnosťou ležia zmysly a mozog, ktoré nám dovolia vnímať len toľko, koľko sme schopní chápať. Všetko sa nám zdá zrozumiteľné, lebo vnímame len trojrozmerný priestor a dopredu idúci čas. Ale už materiálny svet je omnoho zložitejší ako ten výsek, ktorý ohraničujú naše zmysly a mozog. A nakoniec je tu Boh - „Nadskutočno“ - „Nadosobno“, ktorý sa úplne vymyká nielen nášmu zmyslovému poznaniu ale aj predstavivosti a intelektu. Rozumom môžeme poznať, že je, ale jeho podstata nám zostáva skrytá. Veríme v Boha, ktorý je nielenže Všadeprítomný ale Všemohúci, všetko tvorí a udržuje v bytí svojou mocou.

Pozrime sa na ďalšie poznatky z oblasti genetiky. Mario Seiglie tvrdí vo svojej úvahe o evolúcii z hľadiska moderných poznatkov z oblasti genetiky, že drobučký kód DNK vyvracia evolučnú teóriu. Život nie je výsledkom náhody, ale je výsledkom dokonale prepracovaného programu, ktorý sa nachádza v každej živej bunke.

Hovorí: „V r. 1953 vedci narazili na nový vesmír ukrytý vo vnútri živej bunky, objavili informačné systémy omnoho zložitejšie ako čokoľvek, čo vymysleli najlepšie mozgy ľudstva. Ako sa sem dostali a čo to znamená pre evolučnú teóriu? James Watson Francis Crick r. 1953 dosiahol niečo, čo sa predtým javilo ako neuskutočniteľné, odhalil genetickú štruktúru ukrytú v jadrách buniek. Tomuto genetickému materiálu hovoríme kyselina deoxyribonukleová, skrátene DNK. Objav dvojitej skrutkovnice štruktúry molekuly DNK otvoril bránu pokusom o preskúmanie kódu, ktorý je v nej uložený. Dnes, viac ako polstoročia po tomto objave, bol tento kód praktický už rozlúštený, i keď mnohým jeho elementom ešte stále správne nerozumieme.

Ak by sme takéto stavanie do protikladu priviedli do extrémnych dôsledkov, kresťanstvo by bolo vo svojej podstate odtrhnuté od základných životných vzťahov ľudskej existencie a vytváralo by samostatný svet, možno obdivuhodný, ale zásadne vytrhnutý z komplexu ľudskej existencie. V skutočnosti eros a agapé - vystupujúcu i zostupujúcu lásku - nemožno nikdy úplne od seba oddeliť. O čo viac obe - i keď v rozličných dimenziách - nachádzajú správnu jednotu v jedinej skutočnosti lásky, o to viac sa uskutočňuje pravá povaha lásky ako takej.

Aj keď je eros spočiatku predovšetkým žiadostivý, vystupujúci - fascinácia veľkým prísľubom lásky -, keď sa potom približuje k druhému, kladie si čoraz menej otázok o sebe, hľadá čoraz viac šťastie druhého, stará sa oňho stále viac a viac, dáva sa a túži „byť tu pre druhého“. Tak sa doň včleňuje moment agapé; v opačnom prípade eros vedie k úpadku a stráca aj svoju vlastnú identitu. Na druhej strane človek nemôže žiť ani výlučne v darujúcej sa, zostupujúcej láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar. Iste, človek sa môže - ako nám hovorí Pán - stať prameňom, z ktorého tečú prúdy živej vody (porov. Jn 7, 37 - 38).

Ale aby sa stal takým prameňom, on sám musí piť, stále znova, z toho prvotného, pôvodného prameňa, ktorým je Ježiš Kristus, z ktorého prebodnutého srdca prúdi Božia láska (porov. Jn 19, 34). Toto nerozdeliteľné spojivo medzi askézou - výstupom a zostupom -, medzi erosom, ktorý hľadá Boha, a agapé, ktorá odovzdáva prijatý dar, videli cirkevní otcovia symbolicky znázornené rôznym spôsobom v rozprávaní o Jakubovom rebríku. V uvedenom biblickom texte sa hovorí, že patriarcha Jakub uvidel vo sne nad kameňom, ktorý mu slúžil ako podhlavník, rebrík siahajúci až do neba, po ktorom zostupovali a vystupovali Boží anjeli (porov. Gn 28, 12; Jn 1, 51). Mimoriadne dojemná je interpretácia, ktorú tejto vízii dal pápež Gregor Veľký vo svojich Pastoračných pravidlách.

Vzájomné dopĺňanie sa materializmu a idealizmu

Tieto dva smery sa dopĺňajú - materializmus zdôrazňuje realitu a skúsenosť, kým idealizmus myslenie a ducha. Spolu tak vytvárajú rovnováhu medzi vonkajším svetom a vnútorným životom človeka.

Rozpor medzi materializmom a idealizmom predstavuje základný filozofický problém, ktorý pretrváva dodnes.

tags: #hmota #a #duch #jazyka