Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné. Je to koryto univerzálne. Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia. Dostávajú nový smysel, nové určenie. Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života. Cirkevné dejiny - koľká to minulosť! Koľká tradícia! Koľká hĺbka časového rozmeru! A jednako sa v nej nesmieme stratiť, zrak výlučne nazpät obracať a tam ho zabudnúť.
Život Cirkvi
Život Cirkvi je vždy život, vždy prítomnosť. Stretávanie sa večnosti s časovou situáciou, s úlohami, problémami. Vždy vyrovnávanie sa so situáciou novou a jedinečnou, a to vyžaduje dokonalú otvorenosť, zrelosť, pružnosť ducha. Každá doba, lebo aj v cirkevných dejinách možno hovoriť o generáciách, má zvŕšiť svoju úlohu a k dedičstvu pridať svoj vlastný výkon. Tento výkon sa má merať úmyslami a výkonmi tradície.Situácie časové bývajú jedinečné, ale dejiny podávajú pokoleniu hlavné princípy na riešenie a skúsenosti na pomoc a posilnenie. Hlavnou silou je „Ja som s vami až do skončenia sveta“ (Mat. 28, 20). Je tu vždy prítomnosť vyššej moci. Každé ľudské dielo má kotviť v nej. Tak sa cirkevné dejiny stanú „magistra vitae“. Kiež „Cirkevnými dejinami“ aj do nášho života pribudne veľká a vážna moc.
Definícia a smysel cirkevných dejín
* Len to môže mať dejiny, čo je podrobené časovým zmenám.* Cirkev Kristova je spoločnosť božsko-ľudská (societas divino-humana); má teda prvok božský a ľudský.* Božským prvkom v Cirkvi je všetko to, čo jej Kristus dal na spasenie človeka a čo jej ustavične dáva Duch sv.* Sú to: poklad zjavených právd a milostí, prostriedky milostí (sviatosti), jej Bohom daná ústava, jej neomylnosť a nepremožiteľnosť.* Čo do božského prvku je Cirkev nemeniteľná a nemá teda ani dejín.* Ľudský prvok v nej tvoria ľudia, ktorí k nej patria.* Účelom božského prvku v Cirkvi je viesť človeka k nadprirodzenému cieľu, k večnému spaseniu.Ako pôsobí ten božský prvok na slobodného človeka, ako sa zachová slobodný človek a národy v každom čase k tomu božskému zriadeniu, to je v Cirkvi ľudské - meniteľné a meniace sa. Cirkev je mystickým telom Kristovým, horčičným zrnkom, ktoré, podľa slov Ježiša Krista, má vyrásť a rozrásť sa v mohutný strom.Z toho vyplýva, že cirkevné dejiny sú vedou o pôsobení a vývine Cirkvi - Kristom to založenej a Duchom Sv. Cirkevné dejiny sú súčasne dejinami kresťanského náboženstva. Kresťanstvo - jedine to pravé náboženstvo - má v Cirkvi založenej Kristom svojho nositeľa a svoje vtelenie. A keďže Ježiš Kristus založil len jednu Cirkev a len jednu Cirkev chcel mať - tou je Cirkev rímsko-katolícka -, preto kresťanstvo žije a vyžíva sa v tejto Cirkvi.
Kresťanstvo vidí v dejinách uskutočňovať plán jedného, v sebe naddejinného Boha - Stvoriteľa a Spasiteľa sveta (kresťanská filozofia dejín). Smyslom dejín je zjavenie a oslávenie večného Boha uskutočňovaním Jeho kráľovstva v čase na zemi. To je nadprirodzený cieľ dejín a shrňuje v sebe i druhý, prirodzený cieľ - uskutočňovať šľachetnosť ľudskej veľkosti a kultúry. Jadrom a smyslom dejín je idea spasenia. Kresťanský náhľad na dejiny ako prvý formuloval sv. Augustín vo svojom diele: De civitate Dei. V ňom hovorí o zápase dobra so zlom, o ríši Božej a diablovej, ktoré stoja v ustavičnom boji proti sebe.
Svätý Augustín
O smysle dejín toľko je názorov, koľko vedeckých uvažovaní. Skepticizmus (Lessing) nepripisuje dejinám nijakého smyslu; Kant ho vidí v slobode mravného jednotlivca, ktorý sa dobrovoľne podriaďuje zákonitému poriadku. Deterministi popierajú smysel dejín, nakoľko neuznávajú ľudskú slobodnú vôľu; naturalisti neuznávajú vyššie vedenie ľudského osudu. Podľa Herdera cieľom dejinného vývoja je vytríbiť základné spoločné rysy ľudstva vo všetkom: humanitu, dobrotu, blahovôľu voči sebe a iným. Historický materializmus (Marx, Engels, Bebel, Kautsky) uznáva v dejinách len faktory hmotné: prírodu, rasu, hospodárstvo.
Dôležitosť cirkevných dejín
Dôležitosť cirk. dejín vyplýva z dôležitosti samej Cirkvi ako mystického tela Kristovho. Ono je ale božské telo, preto ľudský rozum ho ťažko chápe a úplne ani nepochopí. Z jeho pôsobenia medzi ľuďmi a z jeho vlastností, ktoré sa pri tom prejavujú, môže však človek uzatvárať na podstatu mystického tela Kristovho, na podstatu Cirkvi. Ako pomáhajú cirkevné dejiny k lepšiemu poznaniu samej podstaty Cirkvi a plánov, ktoré má Boh s ňou, vysvitá z tých niekoľkých príkladov:* I keď boli Kristovi učeníci Starým zákonom dosť poučení, že Kristus musí trpieť a zomrieť, keď sa to skutočne stalo, nazdávali sa, že je už všetkému koniec.* Po nanebevstúpení Pána sa nazdávali prví kresťania, že sa Kristus čoskoro vráti ako sudca na posledný súd.* O novozaloženej Cirkvi v Turíčny deň sa nazdávali, že bude pozostávať len z tých ľudí, nad ktorými hriech nebude mať viac už žiadnej moci.* I keď boli apoštolovia poslaní k všetkým národom, sám Peter nechápal, že by i pohania mali miesto v Cirkvi.* Zo svojich omylov vytriezveli všetci len vtedy, keď ich poučily udalosti celkom opačné, ako očakávali. Opravdivý a hlbší smysel Kristových slov poznali totiž všetci len z neskorších udalostí.
Cirkevné dejiny nás učia, že nemáme Cirkev chápať len spirituálne, alebo len reálne. Ona je len jedna, a to i božská i ľudská súčasne. Cirkev je svätá a cirkevné dejiny nás poučia, že tá svätosť je objektívna, ktorá nevylučuje hriešnosť jej členov, ani tých najvyšších a najzodpovednejších. Cirkev je nepremožiteľná, čo však neznamená, že nemôže nikde upadnúť. Dejiny ukazujú, že kráľovstvo božie sa od niektorých odníme, i keby tam bolo predtým prekvitalo (napr. Cirk. dejinya profánnedejiny. Ani svetovým dejinám nemožno dobre rozumieť bez dôkladného poznania cirkevných dejín. Cirkev mala na mnohých svetových udalostiach pozitívnu účasť. Celá moderná kultúra spočíva na základoch kresťanských a za svoj rozvoj môže ďakovať Cirkvi. Táto zmenila ideologiu i mravnú základňu národov, zreformovala rodinný život, upravila pomer jednotlivca k štátu.
Štúdium cirkevných dejín
Dôležité je dôkladné štúdium cirkevných dejín i preto, lebo vypestuje z nás oduševnených, ale pri tom vážnych ochrancov Cirkvi. Len ten môže úspešne obhajovať svoju Cirkev, kto dobre pozná heroickú prácu, ktorú Cirkev behom stáročí vykonala, kto pozná nádherné ustanovizne, ktoré Cirkev založila v prospech ľudstva, kto pozná život a dielo jej vynikajúcich reprezentantov, ktorí heroickým žertvovaním seba samých uskutočňovali kráľovstvo božie na zemi. Ba ten vie správne posúdiť i tie menej radostné a smutné strany, ktoré sa v jej dejinách vyskytujú.Úpadky a poníženia, aké Cirkev zažila, sú pokračovaním krížovej cesty, ktorú začal jej božský zakladateľ, Ježiš Kristus. I Cirkev môže a musí mať tŕnistú cestu. Ba, nakoľko Cirkev je i ľudská, mohla mať a môže mať i nehodných synov a predstaviteľov, ktorí ju blamujú. Nikto nad tým nesmie zúfať, najmä keď vidí z jej dejín aj to, že Cirkev vždy, i v tých najkritickejších časoch, mala dosť vnútornej sily zreformovať seba a svojich členov priviesť na správnu cestu a na patričnú výšku nábožensko-mravného života. V štúdiách cirkevných dejín postupujme s láskou, so spravodlivosťou a s oduševnením, ale aj kriticky. S oduševnením, akého si zaslúži ustanovizeň, ktorá zošľachtila ľudstvo, naučila ľudstvo žiť životom človeku primeraným a má poslanie priviesť človeka k jeho večnému cieľu. Ale to oduševnenie nesmie byť povrchné, prázdne a nekritické.S oduševnením paralelne musí pokračovať naša nezlomná vôľa k pravde i vtedy, keby nám to bolo nepríjemné. Nesmie byť našou úlohou chcieť zamlčať prípadné poklesky, ospravedlniť všetky činy tých jej členov a predstaviteľov, ktorí, zneužijúc svojho postavenia, pod rúškom Cirkvi dopustili sa zla. Tým by sme veci Cirkvi neposlúžili.
Pravoslávna cirkev na Slovensku
Keďže územie Slovenska viac ako tisíc rokov bolo súčasťou Uhorska, aj dejiny Pravoslávnej cirkvi na Slovensku máme študovať v kontexte dejín Uhorska. Vieme, že v Uhorsku okrem Maďarov žili aj Slováci, Rusíni (Valasi), Rumuni, Srbi, Chorváti, Dalmatínci, Slavonci, Nemci, Gréci, neskôr za čias Rakúsko-Uhorska aj Poliaci a iní. Mnohí z nich vyznávali pravoslávnu vieru, preto aj tvorili jednu Cirkev. O dobe založenia Mukačevskej eparchie historici nemajú jednotný názor. Niektorí, ako napríklad archimandrita Vasilij Pronin, sú tej mienky, že Mukačevská eparchia bola jedna z takzvaných siedmych panónskych eparchií založená svätým Metodom.
Svätý Metod
S istotou však možno povedať, že Metodoví žiaci z Moravy odišli do Bulharska, ktoré v tom čase zaberalo podstatnú časť dnešného Rumunska. Bulharské hranice tvorili rieky Tisa, Maraša, Dnester. No podľa ruských historikov Bulharská ríša siahala až na oblasť dnešnej Zakarpatskej oblasti Ukrajiny.V každom prípade na sever od rieky Maraša a na Potisí žilo mnoho Slovanov. O Potisí historici nemajú jednotný názor, do akej miery bolo súčasťou Veľkej Moravy. Avšak je isté, že Svätoplukov rozkaz o zákaze slovanskej bohoslužby nemal dopad na územie mimo Veľkej Moravy. Cieľom cyrilo-metodskej misie bola christianizácia Slovanov, preto Metodovi žiaci v Bulharsku sa nezameriavali len na dvor cára Borisa, ale slovo Božie hlásali všade tam, kde žili Slovania. Tu v blízkosti veľkomoravských hraníc zakladali monastiere a ustanovovali biskupov, ktorí mohli riadiť Cirkev nielen na území Bulharska, ale aj na území Veľkej Moravy, ktorá sa v skorom čase rozpadla a stala sa súčasťou Uhorska. Práve na Potisí, Zakarpatsku a severozápadnej časti dnešného Rumunska, ktoré sa stali časťou Uhorska, existovala takzvaná "marchia Ruthenorum", na čele ktorej stál Imrich, syn uhorského kráľa Štefana I., nazývaný ako "dux Ruizorum". Do tejto marky patrili teritóriá, ktoré už v 13. storočí poznáme ako komitáty Šarišský, Zemplínsky, Užský a Berehovský. Komitáty boli neskôr premenované na župy. Samotné mesto Užhorod bolo známe už v 9. storočí.Tu boli monastiere podobné mukačevskému, v ktorom žil a svoju eparchiu spravoval biskup. Konkrétne prvá doložená správa o existencii mukačevského monastiera svätého Nikolaja je z roku 1360, kde knieža Feodor Korjatovič daruje monastieru nehnuteľnosti. Ide tu o dar, nie o založenie monastiera. Tu teda bola živá slovanská Cirkev. Významný ruský historik Golubinskij vo svojom diele Istorija Ruskoj cerkvi hovorí, že knieža svätý Vladimír privolal do Kyjeva kazateľov z Uhorskej Rusi.Oblasť východného Slovenska a Zakarpatska mohla byť spravovaná aj biskupom z neďalekého poľského mesta Przemysla. Vieme, že v roku 1219 tam žil biskup Antonij. Netreba však zabúdať, že vo východnej časti Veľkej Moravy ešte za čias Svätopluka mohli v slovenských horách existovať slovanské monastiere, kde igumeni sa nepodriadili Svätoplukovmu rozkazu a bohoslužby konali aj ďalej slovansky. Mohlo tak byť v Egeri, kde v roku 1047 vo Vathovom povstaní bol zabitý latinský protibiskup Buldus, ktorého národ neprijal.Teritórium dnešného Rumunska, ako sme hovorili, z veľkej časti bolo súčasťou Bulharskej ríše, kde žilo mnoho Slovanov, preto sa tam dlho používala slovanská bohoslužba. Samotné cyrilské písmo pre rumunský jazyk bolo používané ešte v 19. storočí. Čiže z teriória Zakarpatska a Potisia alebo južného Poľska v tomto kritickom období pravoslávni biskupi mohli duchovne spravovať pravoslávnych veriacich na území dnešného Slovenska.V Uhorsku jednotlivé pravoslávne cirkevné obce a eparchie spočiatku patrili do Konštantínopolského patriarchátu. Neskôr po udelení autokefality Srbskej pravoslávnej cirkvi v roku 1219 postupne ako sa srbský národ sťahoval pred Turkami na sever do Uhorska a zakladal tam nové cirkevné obce, Srbská jurisdikcia naberala väčší priestor a význam v uhorských dejinách. Zvlášť to potvrdzuje skutočnosť, že podľa dohody uhorského kráľa Žigmunda východnú časť Uhorska, kde žilo slovanské obyvateľstvo, spravoval srbský vojvoda Štefan Lazarevič v rokoch 1426 - 1427 a po ňom jeho synovec despot - vojvoda Georgij Brankovič v rokoch 1427 - 1439.Na teritóriu dnešného Slovenska sa pravoslávie zachovávalo najmä v horských oblastiach a vzdialených miestach od centier vtedajšej prozápadne vládnucej moci. Od 14. storočia Pravoslávie tu bolo zvlášť posilnené valašskou kolonizáciou. Valasi boli zväčša Slovania, ktorí po hrebeňoch Karpát prišli na Slovensko z územia dnešného Rumunska. V súvislosti s tým valachov nachádzame na území Zakarpatska, Zemplína, Šariša, Spiša, Liptova, Oravy, Gemeru, Horehronia, Hontu a Novohradu. Podľa cirkevnej príslušnosti historické dokumenty o nich hovoria ako o starovercoch, schizmatikoch, teda nie rímskokatolíkoch, preto neplatili ani rímskokatolíckym biskupstvám alebo kláštorom cirkevnú daň. Žili podľa tak zvaného valašského práva.V súvislosti s tým významný slovenský historik P. Ratkoš hovorí: "Uhorská šľachta už r. 1465 oslobodila osadníkov na valaskom práve od platenia štátnej dane ("lucrum camerae-tributum") a toto ustanovenie bolo porušené až v čase tureckej expanzie. Podobne tiež valaské obyvateľstvo, ak bolo schizmatické, oslobodzovali od platenia cirkevného desiatku snemové uznesenia z konca 15. stor. (1495 : 45 a 1500 : 29). Pritom išlo hlavne o rumunské, srbské, ruské - pod ruským treba rozumieť rusínsko-ukrajinské etnikum ( poznámka naša) i slovenské pravoslávne obyvateľstvo, od ktorého vynucovali dávky svetskí nájomníci cirkevného desiatku. Nešlo o desiatu časť úrody ako u obyvateľstva na zvykovom či emfyteutickom práve, ale iba o päťdesiatinu (2 %) z dobytka..."Termín Rusín sa užíval nielen na označenie národnosti, ale aj pravoslávneho greko-východného vyznania. Vo východoslovenskom regióne, napríklad v hovorovej reči, stretávame ešte dodnes pomenovanie "Rusnak" na označenie ľudí patriacich k východnému obradu a to bez rozdielu národností. Podobne sviatky podľa juliánskeho kalendára sú nazývané "ruské sviatky". Častokrát bolo možné stretnúť aj termín "ruska vira", "ruskyj čelovik".V regióne severovýchodného Uhorska neznamenalo to, že ide o takzvaného "velikorosa" - veľkorusa, ale o "malorosa". Týmto pojmom boli označovaní dnešní Ukrajinci, obyvatelia Haliča, Zakarpatska išlo teda o človeka, ktorý patrí do východoslovanskej vetvy a je pravoslávny. Názorný obraz tejto problematiky vidíme v zborníku Fr. Pestyho z roku 1864-65, ktorý v preklade profesora Petrova hovorí o východoslovenskej obci Žakarovce, čítame: "...Usadili sa tu z rozličných miest pravoslávni (gőrőg nem egyesult - gréckej nezjednotenej viery) Rusíni (ruthének), ktorí aj teraz sa nazývajú Rusnáky (rusznákok), hoci sú už rímskokatolíci. Podp.: rím.-kat. farár Scholik."V 15. a 16. storočí pravoslávne chrámy nachádzame na Horehroní, Gemeri, v Honte. Napríklad na Muránskom hrade chrám svätého Nikolaja, Telgárt, Šumiac, Pohorelá, Heľpa, Závadka nad Hronom, Polomka, Bacúch, Beňuš, Rejdová, Dobšiná, Vernár. V čase vpádu husitov, reformácie a protireformácie pravoslávni veriaci častokrát boli nazývaní staroverci, boli donucovaní zmeniť vierovyznanie.Tých, ktorí zostávali stále pravoslávni, neskôr Rakúsko-uhorská vrchnosť nazývala Griechisch nicht unirte Kirche (Grécka nezjednotená cirkev) a nariadením z 29. 11. 1864 Griechisch Orientalische Kirche - Grécka východná cirkev. V oficiálnom katalógu konštantínopolského patriarchu Taxis ton thronon tis orthodoxu anatolikis ekklisias vydanom v roku 1855 táto Cirkev má pomenovanie Rakúska pravoslávna cirkev. Mala sídlo v Sremských Karlovciach, teda išlo o Srbskú pravoslávnu cirkev riadenú metropolitom. Jej historické sídlo arcibiskupstva sa najprv nachádzalo v meste Peč.Pod vplyvom invázie Turkov sa v roku 1690 patriarcha Pečský Arsenije III. (Crnojevič) presťahoval so štyridsaťtisíc pravoslávnymi Srbmi do Rakúsko-Uhorska. Zdržiaval sa na viacerých miestach, najmä v Budíne, Komárne a vo Viedni, kde aj 27. 10. 1706 zomrel.V roku 1727 Karol IV. sa usiloval, aby belehradský metropolita Mojsej (Petrovič) bol najvyšším predstaviteľom srbskej Cirkvi. Preto dostal titul "Mojsej Petrovič, prvý Božou milosťou arcibiskup a metropolita belehradský Srbska, Uhorska, Slavonska, Chorvátska, Srému, Banatu Temešvarského a Kráľovstva Vlašského a radca Jeho Najjasnejšieho Veličenstva" alebo ako "arcibiskup a metropolita belehradský a celého kresťanstva pod vládou Jeho Jasnosti cisára Rímskeho". Z toho je vidno, že pravoslávni veriaci v Uhorsku, teda vrátane Slovenska, cirkevno-právne boli súčasťou Srbskej pravoslávnej cirkvi.Podľa rozhodnutia cirkevného a národného snemu konanom v roku 1722 v Novom Sade za prítomnosti Mojseja Petroviča po jeho smrti má ústredie srbskej Cirkvi préjsť do Sremských Karloviec, čo sa tak aj stalo.Podľa schematizmu karlovackej metropolie vydanom v roku 1910, kde sa uvádza stav Cirkvi z roku 1905 na teritóriu dnešného Slovenska, pravoslávni veriaci žili takmer vo všetkých väčších mestách západného a stredného Slovenska. Napríklad v Komárne a Trnave mali aj svoj chrám. V Komárne prvý drevený chrám bol už v roku 1511. Určité skupiny pravoslávnych veriacich žili v mestách Lučenec, Halíč, Fiľakovo, Ipolské Šiahy, Palanka, Levice, Dolný Kubín, Tvrdošín, Děkýš, Piarg, Sebechleby, Maria Nostra, Nemecká Ľupča, Lužná, Ružomberok, Modrý Kameň, Žeľovce, Hlohovec, Mestečko, Bojná, Tovarníky, Horné Krškany, Paňa, Ujlak, Veľké Bošany, Piešťany, Tornok, Šaly, Krakovany, Nové Mesto nad Váhom, Vrbové, Nitra, Gajare, Uhorská Ves, Smolenice, Jastrabie, Žitná, Bratislava, Ilava, Trenčianska Teplá, Brodno, Prečín-Lehota, Mníchová Lehota, Bytčica Nezbud-Lúčka, Teplička, Trenčín, Slovenská Ľupča, Hriňová, Ostroluka, Sása, Banská Bystrica, Zvolen. Pravdepodobne aj v týchto mestách sa aspoň príležitostne konali bohoslužby. Podľa tohto schematizmu pravoslávni veriaci žili v župách: užhorodská, zemplínska, novohradská, komárňanská, bratislavská, zvolenská, nitrianska, trenčianska, liptovská, oravská a hontianska.Humenská grófka Anna Drugetová v snahe zlikvidovať Pravoslávie na území východného Slovenska a Zakarpatska zvolala na deň 24. apríla 1646 do svojho zámku v Užhorode vybraných duchovných zo svojho panstva. Bol tu prítomný aj jej brat egerský latinský biskup barón Juraj Jakušič de Orbova. Tu bola vyhlásená Užhorodská únia. Nebol tu však prítomný mukačevský biskup Vasilij Tarasovič. Táto únia s Rímom potom dostala oficiálny názov Gréckokatolícka cirkev a bola postupne mocensky a násilne presadzovaná, o čom svedčia aj mnohé vzbury, napríklad povstanie vedené mníchom Sofróniom v 60.-tych rokoch 18. storočia v oblasti Marmaroša.J. M. Korabinský vo svojom lexikóne vydanom v roku 1786 uvádza zoznam chrámov v jednotlivých obciach Uhorska. Podľa tohto zoznamu na teritóriu dnešného Slovenska bolo 11 uniatských chrámov a 175 pravoslávnych. Pravoslávne chrámy boli aj naďalej stavané, tak napríklad podľa listiny z 27. 10. 1835 zo Štátneho archívu v Košiciach boli robené zbierky na výstavbu pravoslávneho chrámu "pro graeco non unito" (pre grécky neuniatský) v obci Livov, okres Bardejov. Majetok Pravoslávnej cirkvi pozemnoknižne bol však postupne prevádzaný na Gréckokatolícku cirkev.V niektorých obciach východného Slovenska chrámy postavené v 18. a 19. storočí boli zaknihované na Gréckokatolícku cirkev až po roku 1990 (napríklad Kečkovce, Jarabina, Soboš).Hoci Pravoslávie administratívne bolo potláčané, v národe stále žilo. Veriaci ľud pri bohoslužbách používal pravoslávne bohoslužobné texty, ktoré vyjadrujú učenie pravoslávnej viery. Taktiež v bohoslužobných textoch bol vždy nazývaný pravoslávnym. Lásku k Pravoslávnej cirkvi a jej tradíciu vštepovali ľudu aj národní buditelia a osvetoví pracovníci A. Dobrjanskij, A. Duchnovič, A. Pavlovič, J. Stavrovskij-Popradov, A. Mitrak, A. Kralickyj, J. Fencik, J. Rakovskyj a ďalší. Značný vplyv tu mali aj tí, ktorí hľadali väčšiu možnosť pracovať v slovanskom prostredí, preto odišli do Ruska. V svojej korešpondencii predstavovali iný svet Slovanov, ako bol známy v Rakúsko-Uhorsku. Takými boli napríklad I. Orlaj, P. Lodij, M. Baluďanskij, J. Huca-Venelin.Spomedzi slovenských buditeľov s Pravoslávím bol blízko spätý Pavol Jozef Šafárik, Ján Čaplovič, Ľudovít Štúr, ktorý mal čulé styky najmä so Srbmi, ale i s ruským pravoslávnym duchovným prot. Michailom Rajevským pôsobiacim pri ruskom veľvyslanectve vo Viedni, ktorý s ním rozoberal otázky Slovákov, uhorských Rusínov a pravoslávnych Srbov. O vzťahu Ľ. Štúra k Pravoslávnej cirkvi najvýstižnejšie vypovedá jeho dielo Slovanstvo a svet budúcnosti.Ďalšími obdivovateľmi pravoslávia boli J. Kollár, J. M. Hurban, J. Francisci, S. H. Vajanský, J. Záborský, S. Tomášik, historik F. V. Sasínek a ďalší. Všetci videli v Pravoslávnej cirkvi oporu pre zachovanie slovanskej identity a budúci všestranný rozvoj slovenského národa. Z tohto obdobia pochádza aj prvý pravoslávny katechizmus v slovenskom jazyku, ktorý spracoval Jozef Podhradský pôsobiaci ako pedagóg v Srbsku. Medzi Čechmi a Slovákmi v tom čase bol taktiež dobre známy, z ruštiny preložený, Obšírný křesťanský katechismus pravoslávno-katolické východní církve v původním jazyku proskoumaný a schválený svatou řídicí Synodou.Slovenskí národní buditelia koncom 19. a začiatkom 20. storočia mali čulé styky s českými národnými buditeľmi (napríklad Palacký, Rieger, Erben a ďalší) ako aj s Pravoslávnou besedou v Prahe založenou v roku 1903. Pravoslávne bohoslužby v Čechách sa začali konať ruskými duchovnými v chráme svätého Mikuláša v Prahe na Staromestskom námestí už v roku 1874 a v Mariánskych Lázních (chrám 1902). Koncom 19. a začiatkom 20. storočia na území najmä východného Slovenska a Zakarpatska nastáva náboženská a národná obroda. Na Slovensko z Ameriky a čiastočne aj z Ruska sa vracajú vysťahovalci, ktorí spoznali dejiny Pravoslávnej c.
tags:
#hnutie #krestenske #milost #v #milane