História farnosti Hontianske Tesáre a význam Škapuliarskeho bratstva

Hontiansky kraj, hoci málo známy, je Bohom milovaný a požehnaný. O tom svedčí aj história farnosti Hontianske Tesáre, ktorá sa nachádza v okrese Krupina. V tejto farnosti bije veľké srdce a jej láska sa dotýka každého, kto do nej prichádza.

Podľa obecnej kroniky vznikla farnosť v Hontianskych Nemciach v roku 1332. Ostrihomská kapitula zakladala v tom čase takzvané hradné fary. Kráľ Ondrej III. na pamiatku svojej korunovácie daroval v roku 1291 obec Hontianske Nemce Ostrihomskej kapitule. Tá zostala ako jej vrchnosťou až do zrušenia poddanstva. Samotná farnosť sa spomína v štatúte Ostrihomskej kapituly prvýkrát v roku 1297.

Zvláštnosťou dejín farnosti je skutočnosť, že nikdy nepatrila pod feudálne panstvo Bzovík, ktoré bolo najväčšie v celej Hontianskej župe. Vznik tohoto panstva je doložený kráľovskou listinou z roku 1135, kedy sa približne datuje aj založenie kláštora.

Turecké nájazdy boli obzvlášť kruté. Počas jedného z nich zhorela strecha kostola, ale samotný kostol - ako pevnosť obohnaná múrom - nebol dobitý. Pamätný bol 20. august 1663, kedy Turci nečakane napadli ľudí zhromaždených v kostole na bohoslužbách.

Príčiny reformácie v Hontianskych Nemciach a okolí sú dosť zložité. Je známe, že v čase feudálneho panstva platila zásada: „Cuius regio - eius religio“, čo znamenalo, akého náboženstva bol pán, takého museli byť aj jeho poddaní. Podstatným činiteľom reformácie bolo nemecké vojsko, prostredníctvom ktorého sa na území Hontu šírili reformačné myšlienky. Reformácia v tejto oblasti prebiehala hlavne po roku 1564. Hovoria o nej záznamy z kanonických vizitácií.

Ján Derechey - arcidiakon pre územie Tekov a Hont - začal vizitovať farnosti od marca 1561. Zo strachu pred Turkami neprešiel celý arcidiakonát, ktorý bol už v tom čase vážne zasiahnutý reformnými myšlienkami. V správe vizitácie z roku 1559 sa píše, že nemčiansky farár Martin Lawko - hoci sa príkladne staral o spravovanie farnosti - bol ženatý. Vizitátor Ján Derechey písomne pozval kňazov na stretnutie do Banskej Štiavnice s dátumom 28. marec 1561. Dostavili sa všetci okolití kňazi okrem kňazov z Krupiny, Žemberoviec, Prenčova a Nemiec, u ktorých bol predpoklad, že boli ženatí. Šírenie reformácie bolo ovplyvňované i náboženským životom v susednom Bzovíku.

V roku 1530, počas začínajúceho tureckého nebezpečenstva, sa stáva jeho vlastníkom protestant Žigmund Balaša. V tom istom roku priviedol na Bzovík prvého evanjelického kňaza. V Hontianskych Nemciach pôsobil evanjelický kňaz Marek Henselius, rodom z Vysokej Lúky. V roku 1619 katolíci v obci získali od evanjelikov naspäť kostol, ktorý im pred časom zabrali. V súvislosti s dejinami reformácie a protireformácie treba spomenúť aj rehoľu jezuitov, ktorá v druhej polovici 17. storočia mala veľké zásluhy na odstraňovaní nevzdelanosti, výchove kňazov a kultúrnom rozvoji farnosti.

Kostol postavili v druhej polovici 13. storočia ako trojloďovú baziliku v rámci tzv. Románsky sloh baziliky je už dopĺňaný aj viacerými gotickými prvkami, ako je predstavaná veža či profilácia pilierov arkád medzi hlavnou a bočnými loďami. Mencl radil románske trojlodie medzi najzachovalšie spomedzi bazilík banskej skupiny. Ukazuje sa však, že stavebný vývoj bol zložitejší, keďže pod základmi pilierov trojlodia boli odkryté hroby zo 16. a 17. storočia. Románske piliere boli teda podľa všetkého sekundárne využité pri rozsiahlej prestavbe koncom 17. storočia.

Do priestoru lodí viedli pôvodne až tri portály, dva na netradičnej severnej strane a jeden na južnej. V polovici 16. storočí bola pôvodná svätyňa neznámeho tvaru zbúraná a nahradilo ju renesančné, polygonálne zakončené presbytérium, širšie ako stredná loď. Po bokoch presbytéria pristavali bočné priestory, takže svätyňa je odvtedy v podstate rovnako široká ako trojlodie a prechod medzi nimi je bez typického odsadenia. Počas 16. storočia bol opevnený kostol viackrát cieľom útokov tureckých jednotiek, počas ktorých bol poškodený požiarom. To bolo dôvodom vybudovania kamenného múru okolo chrámu niekedy na prelome 16. a 17. storočia.

Po nástupe reformácie došlo k prevzatiu chrámu evanjelikmi, ktorí ho držali do roku 1619. V prvej polovici 17. storočia sa katolíckej cirkvi chrám vrátil. Nedávne archeologické výskumy naznačujú, že v tomto nepokojnom období došlo k vážnejšiemu poškodeniu stavby, než sa doteraz predpokladalo, a trojlodie muselo byť v interiéri nanovo postavené s využitím staršieho stavebného materiálu. Poslednou významnou úpravou bolo v 18. storočí zbarokizovanie stavby. Status národnej kultúrnej pamiatky má kostol od roku 1963.

Kostol dodnes slúži ako farský chrám miestnej farnosti Rímskokatolíckej farnosti a na prvý pohľad je v pomerne dobrom stave. Bazilika stojí na východnom okraji obce a je zďaleka viditeľná. Areál je kvôli cintorínu otvorený.

Kostol sv. Martina v Hontianskych Nemciach

Škapuliarske bratstvo

Dominantné je škapuliarske bratstvo, ktoré tam má už hlbokú tradíciu. Pre členov spoločenstva je dôležitá každodenná modlitba ruženca. V Pôstnom období zasa rozpisy krížových ciest.

Škapuliar sa popri ruženci stal jednou zo základných mariánskych pobožností. V súčasnosti je pobožnosť k sv. škapuliaru veľmi rozšírená. Treba pripomenúť, že pápež Ján Pavol II. nosí sv. škapuliar.

V kresťanskej epoche sa na hore Karmel už od 6. storočia zdržiavali pustovníci. Dejiny karmelitánskeho škapuliara sa však začínajú až v 12. storočí. Po prechodnom oslobodení Sv. Zeme r. 1155 na Karmeli väčšia mníšska komunita z pútnikov a niektorých križiakov. duchovní synovia proroka Eliáša a prezývali sa bratmi Najsvätejšej Panny Márie z hory Karmel. niekedy v rokoch 1206-1214 zostavil stanovy, ktoré v r. 1226 schválil pápež Honorius III. Prví karmelitáni tvorili vo Svätej zemi komunitu, no žili ako pustovníci v oddelených celách, kde sa venovali modlitbe a práci. Stretali sa v oratóriu iba na spoločnú modlitbu a bohoslužbu. Žili v mlčaní, pôste a konali tvrdé skutky pokánia.

Kvôli prenasledovaniu sa v 13. stor. rozhodli presídliť do Európy (okolo r. 1240, niektorí predpokladajú prv). Odplávali na Cyprus, Sicíliu, do Francúzska a Anglicka. Mariánska úcta karmelitánskej rehole našla zvláštne vyjadrenie v tzv. Ako vieme, škapuliar (z lat. scapulare - náplecník) v pôvodnom význame je súčasť rehoľného, predovšetkým mníšskeho odevu. vzadu. Menší alebo stredný škapuliar nosia členovia tretieho rádu patričnej rehole. Tretí, malý škapuliar, pozostáva z dvoch malých štvorčekov takej istej látky (spojených tenkými stužkami alebo šnúrkami) a je určený pre nečlenov rehote. Cirkev uznala pravidlá ich života, a tým dala právny začiatok karmelitánskeho rádu. Rád sa rýchlo rozvíjal a vyznačoval sa príkladným životom.

Neskôr sa mimoriadnou svätosťou preslávil sv. Šimon Stock. V noci z 15. na 16. júla 1251, keď sa sv. anjelov, Panna Mária mu podala škapuliar hnedej farby. "Prijmi, najmilší synu, škapuliar tvojho rádu ako znak môjho bratstva, výsadu pre teba a všetkých karmelitánov. Kto v ňom zomrie, nebude trpieť vo večnom ohni večného záväzku." Začiatkom 14. storočia sa Najsvätejšia Panna Mária ukázala pápežovi Jánovi XXII. a odporúčala mimoriadnu starostlivosť o „jej karmelitánsky rád“. Sľúbila hojné milosti a spásu tým, čo patria do rádu a verne zachovávajú svoje sľuby. Podobne aj tým, čo patria do Bratstva sv. škapuliara, zachovávajú cnosť čistoty podľa stavu a modlia sa za Cirkev. vyslobodím z očistca a zavediem na horu večného života." Pápež Ján XXII.

Niektorí cirkevní historici pokladajú správu o zjavení sa Panny Márie sv. Cirkvi. Apoštolská stolica zaradila škapuliar medzi sväteniny.

Mariánskeho breviára môže splnomocnený kňaz (príp. spovedník) zameniť za inú modlitbu alebo za pôst či iný druh sebazaprenia podľa možností toho-ktorého jedinca. Ak sa stretalo s vážnymi ťažkosťami, pápež sv. Pius X. (16. dec. 1910) namiesto plátenného škapuliara nosiť škapuliarsky medailónik. obraz Panny Márie. Malý škapuliar sa stal taký populárny, že okrem karmelitánskeho vznikli aj škapuliare iných rehoľných spoločností a bratstiev. Sviatok Panny Márie Karmelskej bol pôvodne ďakovným sviatkom karmelitánskej rehole za dobrodenia dosiahnuté prostredníctvom Panny Márie. Vznikol pravdepodobne r. 1387. Idea škapuliara sa k nemu pripojila až neskôr. storočí pápeži dovolili sláviť sviatok v niektorých katolíckych krajinách. septembra 1726 pápež Benedikt XIII. pútnické miesto.

V obci Šipice vznikla v roku 1961 zlúčením Horných a Dolných Šipíc. Obec Horné Šipice je doložená roku 1286 ako zemiansky majetok rodiny Šipických. Od roku 1438 patrila ostrihomskému arcibiskupovi Jurajovi Palocimu, ktorý ju daroval ostrihomskému arcibiskupstvu. Dolné Šipice sa spomínajú v roku 1438, kedy ich kráľ Žigmund daroval ostrihomskému arcibiskupovi. V 18. storočí bola zemianskou obcou rodiny Šemberiovcov, od 19. storočia patrila Zmeškalovcom. Farnosť jestvovala od roku 1322 do roku 2008. Štatúty ostrihomskej kapituly ju spomínajú v roku 1379. V búrlivých tureckých vojnách sa dostala okolo roku 1680 pod vplyv reformačných prúdov. Z kostola bolo odstránené všetko liturgické zariadenie a vybavenie. Sebechlebský farár Ján Gabriely sa zaslúžil o to, že v roku 1712 bola v Šipiciach obnovená pôvodná katolícka viera. Farnosť bola obnovená v roku 1722. Matriky boli vedené od roku 1723.

Významné osobnosti z farnosti Oslany

Z rodinného kruhu oslianskej farnosti vyšiel v minulosti pomerne veľký počet kňazov. Niektorí z nich zložili aj sľub čistoty, chudoby a poslušnosti a stali sa rehoľnými kňazmi (piaristi, jezuiti, františkán, benediktín). Iní pôsobili v rozmanitých úradoch a službách cirkvi na celom území Slovenska, ale aj v zahraničí ako opáti, profesori, kanonici, dekani, farári, vynikajúci kazatelia a dokonca jeden z nich sa stal aj biskupom. Z doposiaľ zistených údajov z farnosti Oslany pochádzalo 39 kňazov.

tags: #hontianske #tesare #farnost