História kostolov na Orave: Slanica, Rabčice, Tvrdošín a Hladovka

Orava, malebný región na severe Slovenska, má bohatú a spletitú históriu, ktorá sa odráža aj v osudoch jej kostolov a náboženského života. Tento článok sa zameriava na históriu kostolov v obciach Slanica, Rabčice, Tvrdošín a Hladovka, ktoré zohrávali významnú úlohu v živote miestnych komunít.

Slanica: Obec, ktorej osud zmenila priehrada

Slanica bola založená bratmi Kludovskými (nazývanými aj Klaudiovci), ktorí pochádzali z valašskej obce Kňažia. V rovnakom čase ako Slanicu, Kludovskí zakladajú aj Zubrohlavu. Oblasť Oravskej kotliny bola v tých časoch husto zalesnená a noví valašskí obyvatelia vznikajúcich osád si museli lesy najprv vyrúbať. V dokumentoch z tohto obdobia sa novovzniknuté osady spomínajú len zriedkavo a prvá písomná zmienka o Slanici pochádza až z roku 1564, kedy sa prvýkrát objavuje obec s názvom Zlavycha.

Samotný názov sa však objavuje už na mape kráľovských komisárov Ondreja Kraisera a Jozefa Milavera. Výskyt týchto prameňov potvrdzuje aj pôvodný názov rieky Slanica, podľa ktorej bola obec pomenovaná. Obec Slanica sa opäť objavuje v daňových súpisoch v roku 1566 pod názvom Slanycza. V tomto dokumente je Slanycza uvedená ako novozaložená osada patriaca Františkovi Thurzovi. Pri názve obce sa zároveň uvádza, že si tu osadníci budujú svoje domy v hustých, opustených lesoch a namiesto pluhu používajú len motyky.

V období existencie hornooravských obcí prebiehali významné zmeny v náboženskom usporiadaní, ktoré sa prejavili častou výmenou farností medzi katolíckou a evanjelickou cirkvou. Obec Slanica bola pôvodne súčasťou trstenskej farnosti, ale jej obyvatelia mali tendenciu preferovať rímskokatolícku cirkev. Od roku 1612 sa Slanica pripája k novovzniknutej farnosti v Námestove.

V roku 1766 sa v Slanici začala výstavba kostola, ktorý o tri roky neskôr dokončili ako jednoloďový kostol s drevenou zvonicou na priečelí. Slaničania postupne dopĺňali interiér kostola, napríklad kúpou zvonov a oltárov. Pri kostole vznikla prvá kalvária na Hornej Orave a zároveň jedna z prvých v celej Spišskej diecéze. V roku 1843 sa Slaničania rozhodli kostol zväčšiť, pričom boli pristavané dve bočné lode, chór a kaplnka, známa ako Zámočnícka alebo Gallasova kaplnka. Priečelie kostola, postavené v klasicistickom slohu v štýle biedermeier, tvoria dve veže, ktoré sú doplnené pilastrami.

Definitívny zánik obce však prišiel v súvislosti s výstavbou Oravskej priehrady v prvej polovici 20. storočia. Obmedzenia spojené s vodnou nádržou zásadne ovplyvnili život v obci. Po druhej svetovej vojne, kedy sa začala aktívne výstavba priehradného múru, prinútila zlá hospodárska situácia obyvateľov zatopených obcí pracovať na samotnej stavbe. Posledné rodiny z celého územia zátopovej oblasti odchádzali až v momente, keď voda zaplavila ich domovy.

Dnes je bývalá obec Slanica zatopená vodami Oravskej priehrady. Zachoval sa len kostol, ktorý je dominantou okolia.

Kostol v Slanici, ktorý sa zachoval po zatopení obce.

Rabčice: Od dreveného kostolíka k murovanému chrámu

V roku 1655 uhorský kráľ Ferdinand III. vyzval luteránskeho župana Štefana Thőkőlyho, aby vyznačil zodpovedné miesta na Orave pre stavbu kostolov a katolíckych škôl. Sczechowicz, ktorý bol farárom v Oravke, nariadením duchovnej vrchnosti a s privolením Thőkőlyho založil v roku 1656 novú farnosť v Rabčiciach. Na dolnom konci tohto pozemku, na mieste, kde sa teraz nachádza starý cintorín, začali stavať drevený kostol. V roku 1656 po Kvetnej nedeli Albert Borovič dostaval kostol, ktorý bol zasvätený úcte Všetkých svätých. Do rabčického kostola chodili veriaci zo Sihelného, Rabče, Oravskej Polhory, Veselého, Mutného, Bobrova, Zubrohlavy, Zákamenného a Klina.

Očiam Mateja Klinovského neušiel nový kostol v Rabčiciach. Kým rozzúrený Matej išiel zistiť okolnosti prepustenia, katolíci Blažej Krova a Matej Svrček sa ponáhľali na faru vystríhať farára. Potom zdvihol ruku so strachom volal na Mateja s druhmi, aby sa nepribližovali:" V mene Otca i Syna i Ducha svätého, zakazujem vám sem prísť:" Matej mu odsekol: "Ty v mene Boha, ja v mene diabla" a hodil do neho budzogáň, ktorým ho trafil do čela. Keď kňaz padol na zem a ešte sa hýbal, bili ho Juraj Kahaniak, Korpaček a Kocurek sekerami, Drapaľak radil odťať mu ruky, aj Matej sa na neho vrhol, len matka Alberta Boroviča chránila svojho bezvládneho syna vlastným telom.

V roku 1656 bol v Rabčiciach postavený malý drevený kostolík a vysvätený biskupom Lukášom Natálim. Malý drevený kostolík pre svoj schátralý stav a pre nedostatok miesta nestačil pre všetkých veriacich. Bolo potrebné postaviť nový murovaný kostol. Na základe žiadosti, rozhodnutím Kráľovskej rady z r. 1803, ktorá dala súhlas a poskytla peňažnú podporu, sa začal zhromažďovať stavebný mate­riál na stavbu murovaného kostola. V roku 1804 bol postavený zá­kladný kameň. Po dokončení stavby kostola v roku 1816, na sviatok Všetkých svä­tých, bol posvätený Jánom Homorníkom, farárom v Námestove.

Kostol Všetkých svätých je postavený v retardovanom barokovom slohu. Je to jednoloďová budova s polkruhovo uzavretým presbytériom, pri­stavanou sakristiou a prestavanou vežou. V kostole sa nachádzajú 3 oltáre v barokovom štýle, kazateľnica, krstiteľnica, Boží hrob a epitaf Márie Klinovskej.

V kostole Všetkých svätých z roku 1816 v Rabčiciach sa nachádza socha čerta, čo je rarita. Vraj sa podľa legendy zaslúžil o postavenie tohto kostola. Rabčičania, keď začali stavať nový kostol, za živý svet nemohli vytiahnuť múry. Vždy v noci im ich ktosi zbúral. Až raz prišiel medzi nich čert a ponúkol sa, že im pomôže. Ale zato dajú do kostola jeho sochu. Rabčičania súhlasili, keď im čert sľúbil, že im dá zlata, koľko sa zmestí do diery na vozovom kolese (diery pre os). Chlapi šikovní - vykopali hlbokú jamu, na ktorú položili koleso. Čert sypal, sypal a sypal...

Kostol Všetkých svätých v Rabčiciach.

Tvrdošín: Mesto s bohatou cirkevnou históriou

Štefan I. založil po roku 1000 ostrihomské arcibiskupstvo, ktoré sa takmer celé rozprestieralo na slovenskom etnickom území. Podľa Marsinu (1971) prvá zmienka o Tvrdošíne je v zoborskej listine z r. 1111. Podľa Šaškyho sa už v r. 1113 spomína, že na trase poľskej cesty bol majetok zoborských benediktínov v Kláštore pod Znievom a strážna veža v Tvrdošíne, pri ktorej sa vyberalo mýto.

Pápež Ján XXII. poslal v r. 1311 z Avignonu do Uhorska dvoch legátov - Raimunda de Bonofato a Jakuba Berengaria, aby vyberali štvrťročné desiatky z príjmov duchovných na pomoc Svätej zemi, ako aj na výdavky výprav podniknutých proti odporcom a nepriateľom viery. Legát našiel na Orave dve farnosti, ktoré tu vtedy existovali a to farnosť Aravia (Oravský Podzámok) a farnosť Turdesen (Tvrdošín). Keďže to boli desiatky z celej úrody, dá sa vypočítať, aká bola celková úroda v Tvrdošíne. Podľa Pajdušáka a Buššu fara v Tvrdošíne sa uvádza v listinách až v roku 1397, ale - ako zdôrazňujú spomínaní autori - bezpečne možno tvrdiť, že bola zriadená už za Ľudovíta I.

V r. 1559 bol v Tvrdošíne farárom Šimon Poliak a v r. 1560 Michal. Patrocínium kostola na námestí bolo Všetkých svätých. Za čias spravovania farnosti kňazom Michalom je poznamenané, že niektorí veriaci si žiadali prijímať pod obidvoma spôsobmi. Spovedali podľa starého spôsobu, zatiaľ čo, napríklad v Žaškove, už bola hromadná spoveď. Obidvaja kňazi boli ženatí, podobne i na iných farách, ale to neznamenalo, že boli protestanti. Spomínaný kostol Všetkých svätých v Tvrdošíne bol na námestí, ktorý zhorel. Oltár bol prevezený do dreveného kostola na miestnom cintoríne, ktorý bol pôvodne zasvätený Sedembolestnej Panne Márii, ale podľa premiestneného oltára prešlo naň patrocínium Všetkých svätých.

Podľa Zocha existovala v Tvrdošíne od roku 1551 - 1706 tvrdošínska evanjelická cirkev. Ako prvý evanjelický farár v Tvrdošíne sa spomína v r. 1577 Michal Rozenberský, ktorého dosadil ešte František Thurzo. Juraj Thurzo podľa zásady: “Cuius regio, eius religio“, teda koho kraj, toho náboženstvo za krátky čas obrátil celú Oravu na protestantizmus. Kazatelia obsadili katolícke fary a v obradoch ešte neboli veľké rozdiely.

V roku 1626 bol drevený kostol v strede mesta Tvrdošína poškodený. Preto v roku 1628 postavili murovaný kostol s vežou. V r. 1637 kostol v Tvrdošíne zhorel aj so štyrmi zvonmi a vežovými hodinami.

Bušša hovorí, že vznik tohto dreveného kostolíka kladie miestna tradícia (ústne ľudové podanie) do konca 14. storočia, A. Güntherová a K. Divald in. Langer a kol. kladú vznik kostolíka podľa slohových prvkov až do druhej polovice 15. storočia. Podľa Šmálika pri poslednej rekonštrukcii dreveného kostolíka v r. 1991 našli tesári vo vežičke kostolíka písomný záznam, ktorý bol uložený v kovovej schránke. Záznam s latinským textom: “Hovorí sa, že mesto Tvrdošín postavilo tento drevený kostol v r. 1390. Oprava kostola bola v rokoch 1550, 1654, a 1770. Najnovšie však v r. 1890. Kríž staviame však dnes 25.6. vo sviatok eucharistického Srdca Ježišovho roku 1936 … “ Ako uvádza Bušša z rokov 1653 - 1654 pochádza výzdoba kostolíka a prevažne aj základná zástavba obce.

Predpokladá sa , že dnešný drevený kostol, najstaršia zachovaná stavebná pamiatka na hornej Orave, vznikol v druhej polovici 15. storočia. Z tohto obdobia sa zachovala časť gotického oltára. Kostol vybudovali na návrší nad zástavbou. Obklopoval ho stredoveký cintorín s murovanou ohradou, ktorá slúžila aj na obranné účely. Keďže reformácia neobišla ani Tvrdošín, aj drevený kostol prešiel načas do rúk evanjelikov a to podľa Ctibora Zocha v rokoch 1551 až 1706. V roku 1626 bol poškodený a tak postavili postavili nový aj s vežou, pričom starší kostol na cintoríne takmer celé 17. Kostol vďaka architektonickému výrazu a konštrukčnému riešeniu patrí k predstaviteľom drevených sakrálnych objektov ovplyvnených gotikou. Bol vybudovaný z mohutných kmeňov červených smrekov, ktoré údajne rástli na mieste, kde ho postavili. Viaceré zásahy vykonané počas reformácie v polovici 17. storočia dali kostolu dnešnú podobu. Vznikol nový portál na južnej strane lode, zväčšili sa okenné otvory. Doskovú valenú klenbu svätyne pokryl iluzívny obraz hviezdnej oblohy. V roku 1994 komplexná obnova kostola získala diplom EUROPA NOSTRA.

Drevený kostol v Tvrdošíne.

Hladovka: Farnosť verná katolíckej viere

Na Orave sa držali svojej starej viery, ale zámockí páni Thurzovci boli evanjelici a hovorí sa že: „Koho kraj, toho raj“. Thurzovci posielali katolíckemu ľudu evanjelických kňazov. Hladovskí a suchohorskí katolíci sa nedali. Keď v Trstenej namiesto katolíckeho farára dali evanjelického naši tam jednoducho prestali chodiť, krstiť a sobášiť sa. V kanonickej evanjelickej vizitácii Joachima Kalinku sa spomína, že obyvatelia Hladovky, Vitanovej a Čimhovej radšej svojich mŕtvych na rázcestí zakopávali, ale evanjelického kňaza nechceli prijať. Ostali verní katolíckej viere.

Pod ochranou kráľa Ferdinanda III. prišiel na Oravu všetkými plnomocenstvami vystrojený misionár Ján Sczechowicz, rodák z poľskej dediny Ratulov, farár všetkých oravských katolíkov. Najväčšmi bol katolicizmus udusený v oravských mestečkách, tieto terorizovali sami Thurzovci, pozbavili ich všetkých výhod, ba namiesto toho vyberali od nich dávky, ako od sedliackych osád.

V dejinách katolíckej cirkvi oravskej je i rok 1787 veľapamätný, lebo vtedy bolo založených nových 13 farnosti: Erdútka, Habovka, Hladovka, Hruštín, Chyžné, Kńažia, Krušetnica, Mutné, Novoť, Pekelník, Pucov, Ústie a Zubrica. Tento rok je veľkým medzníkom i v duchovnom i v kultúrnom živote našich dvoch dedín, lebo roku 1787 bolo v Hladovke povolené zriadiť si svoju vlastnú farnosť. V roku 1789 bola z pevného materiálu zásluhou Tadeáša Kabčayho postavená fara.

Keďže malý drevený kostolík už nevyhovoval, rozobrali ho a nakoniec roku 1808 ho predali do Liptovských Hút. Z roka na rok stavby pribúdalo, lebo domáci majstri robili zadarmo, ale veriaci s radosťou a s nadšením pomáhali koľko len mohli. Podporovali ich tiež veriaci z Liesku. Kanonická vizitácia hovorí že, farský kostol v Hladovke bol postavený z pevného materiálu nákladom náboženskej fundácie za prispenia farníkovručnými prácami a nikdy nebol v područí inovercov, vyhovujúci počtu farníkov a teraz v dosť dobrom stave. Kostol bol požehnaný vdp. Matúšom Trsťanským. V presbytériu je umiestnený hlavný oltár Nanebovzatej z prvej polovice 19. storočia. V hladovskom kostole je mnoho pamiatok z Červeného kláštora ako napríklad na povale nad sakristiou staré barokové ornáty. Aj hladovskí farníci vynikali v dávaní. V dobročinnosti vynikali tu najmä Katarína Bonková, ktorá skoro sama zakúpila starý orgán. Bratia Vojtech a Ondrej Šprlák zakúpili dva zvony. V kostolnej veži sú tri zvony: veľký 106 libier s podobou sv. Floriána, stredný 103 libier so sv. Andrejom a tretí 17 libier slúži len katolíkom.

Najviac však ďakuje Hladovka svojmu rodákovi Imrichovi Šimalovi, ktorý ako chlapec zmizol z domu a po 50 rokoch sa vrátil do svojej rodnej obce ako zámožný cisterciatsky kňaz. Kostolu daroval drahé ornáty, strieborný a pozlatený kalich, štyri veľké zástavy, baldachýn, domec preblahoslávenej Panny Márie, krásne rezbárske práce a iné potrebné predmety do kostola. Roku 1892 za veľkého požiaru zhorela celá obec iba kostol ostal neporušený. Na pamiatku tohto požiaru z darov veriacich bol celý kostol vymaľovaný a bola zadovážená nová strieborná monštrancia. Roku 1910 udrel hrom do akejsi chalupy a z toho povstal veľký požiar, ktorému padol za obeť aj kostol spolu so zvonmi. Ľudia postavili novú strechu, pokryli eternitom, ale klenba kostola ostala poškodená. Pri tej príležitosti boli zadovážené aj nové zvony, ktoré roku 1917 zrekvirovali na vojnové ciele.

V roku 1941 vytvoril Jozef Hanula krásne fresky na novej klenbe v hladovskom kostole. V roku 1952 boli do kostola zakúpené dva velikánske lustre v hodnote 105 473 Kčs, na ktoré istý Ján Kalis venoval sám 60 000 Kčs. Roku 1952 boli obložené steny kostola prekrásnym spišským travertínom za 361 000 Kčs. V roku 1955 sa obce Hladovka aj Suchá Hora dožili elektrického svetla a v tom období bol do obidvoch kostolov zavedený elektrický prúd a zmotorizovali sa aj orgány. V roku 1966 podľa koncilového uznesenia boli z kostola odstránené šrámky.

Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Hladovke.

Tabuľka: Farári pôsobiaci v Rabčiciach po roku 1787

História kostolov na Orave je svedectvom o silnej viere a odhodlaní miestnych komunít. Tieto sakrálne stavby prežili búrlivé obdobia, náboženské spory a prírodné katastrofy, a dodnes sú dôležitou súčasťou kultúrneho dedičstva regiónu.

tags: #hori #kostol #na #orave