Vykonanie zapálenia sviečky v chráme by sa mohlo na prvý pohľad zdať ako jedna z najbežnejších a najobyčajnejších činností, ktoré sa vykonávajú v chráme samotnými veriacimi. Avšak, zapaľovanie sviec je hlboký obrad, ktorý so sebou už po stáročia nesie svoju symboliku.
Poďme sa ponoriť do histórie a významu tejto tradície, ktorá je hlboko zakorenená v kresťanskej viere.
História sviečok v chráme
Sviečky a lampady (nádoby s olejom) sa v Cirkvi používali od dávnych čias. Jedno z prvých nakázaní, ktoré dostal Mojžiš od samotného Boha, bolo zostaviť svietnik, ktorý bude vyrobený z čistého zlata, a na ktoré bude možné umiestniť 7 lampád. Už aj v samotnom Starom Zákone nachádzame poznatky o tom, že svietniky, a najmä svetlo, zohrávalo pri vyjadrovaní liturgického života obrovskú úlohu.
Horiace lampady a svetlo ako také slúžilo na vyjadrenie toho, že Boh je ten, ktorý skutočne vedie človeka. Aj vo Svätom Písme, napríklad v knihách Dávidových, nachádzame konkrétne príklady o tom, že ľudia skutočne považovali Boha za toho, ktorí im ukazuje jedinú správnu cestu a na vyjadrenie tohto vzťahu používali práve symboliku svetla. Neskôr sa táto prax zapaľovania sviec v chráme preniesla aj do domácností veriacich.
Už v prvotnej Cirkvi, za čias hlbokého a krutého prenasledovanie kresťanov, sa svetlo sviečky stalo akýmsi označením kresťanov. Svetlo a plamienky v pravoslávnom chráme sú obrazom Nebeského svetla. Ak sa pozrieme na typické byzantské chrámy, vo väčšine z nich nájdeme veľmi malé okná, ktoré umožňujú prienik iba malého množstva vonkajšieho svetla smerom dnu do chrámu. To spôsobuje, že v takýchto chrámoch je prítmie aj za letného slnečného dňa. Táto úmyselne vytvorená temnota v chráme v sebe skrýva obrovskú symboliku.
Tma a oddelenie človeka od vonkajšieho svetla mu pripomína jeho dušu zaťaženú hriechmi. Taktiež je toto temné prostredie ideálne pre hlbokú a úprimnú modlitbu, pretože modliaci sa nie je rozptyľovaný svojim okolím, v ktorom sa práve nachádza. Vonkajšie svetlo sa teda do chrámu dostáva len v obmedzenom množstve, pretože „svetlo“ v duchovnom ponímaní je iba svetlo Božské, svetlo Christovo, to svetlo a nádej, ktorá nás čaká v Kráľovstve Nebeskom.
S tým úzko súvisí aj vnútorné osvetlenie chrámu. Spomínané sviečky teda nikdy neslúžili primárne na vytvorenie osvetlenia v chráme, práve naopak. Z liturgického života vidíme, že sviečky sa zapaľujú aj počas bohoslužby, ktorá prebieha za bieleho dňa, pretože svietniky v chráme vždy zohrávali symbolickú úlohu.
Symbolika materiálov a plameňa
Dôležité je tiež povedať niečo o matériách, ktoré sú potrebné na prínos svetla do chrámu. Najčastejším materiálom používaným pri výrobe sviečok je vosk. Taktiež nesmieme zabudnúť aj na olej, ktorý sa pridáva do lampád ako prísada podporujúca horenie knôtika. V historických spisoch nachádzame, že už Svätí Otcovia považovali tieto dve matérie za symbol čistoty, o čom svedčí aj to, že v chrámoch by mali horieť sviece z čo najkvalitnejšieho materiálu, ako symbol prínosu obety Bohu.
Plameň, ktorý tieto matérie vytvárajú má pre nás znamenať vzor našej modlitby, ktorá by mala byť doslova horiaca a stúpať k Bohu tak ako tento plameň sviece. Plameň nám tiež má pripomínať deň Sv. Päťdesiatnice, kedy Sv. Duch zoslal na apoštolov dary a múdrosti v podobe ohnených jazykov.
Pravidlá zapaľovania sviec
Tak ako v podstate každá činnosť v chráme má aj zapaľovanie sviec isté pravidlá, ktoré je dobré zachovávať najmä preto, aby v chráme nevznikal zbytočný chaos a svojim konaním sme nerušili priebeh bohoslužieb a modlitby ostatných prítomných. Zapaľovanie sviec na ikonostase, pred ikonami, v oltárnej časti a iných miestach má na starosti klér chrámu, poprípade osoby na to určené.
Zapaľovanie sviec veriacimi na osobitných svietnikoch je však tiež proces, ktorý má svoje pravidlá. Je potrebné si uvedomiť, že prínos sviece na ten-ktorý svietnik je tiež forma prínosu obety Bohu. Preto je potrebné k tejto činnosti pristupovať s určitou úctou a rešpektom. V prvom rade je dobré si všimnúť, ak je to v chráme bližšie určené, kde sa zapaľujú sviečky za živých a kde za zosnulých.
Vo väčšine chrámov však nezáleží na rozmiestnení sviec a preto je možné stavať sviece za živých aj zosnulých na jeden svietnik. Pristupovať k svietniku je dobré v čase do začiatku bohoslužby, aby sme predišli vyššie popisovaným skutočnostiam. Kto nestihol zapáliť sviecu do začiatku bohoslužby, nech počká na koniec a potom v pokoji zapáli sviece.
Častokrát vidíme, že zapaľovanie sviec sa stalo iba akousi bezvýznamnou súčasťou liturgického života, ku ktorému veriaci pristupujú často veľmi laxne a bez potrebnej úcty. Je potrebné si uvedomiť, že zapálenie sviečky bez modlitby a skutočne prejavenej lásky k Bohu sa stáva iba formálnym postavením voskovej sviece na stojan na to určený. Preto je nevyhnutné, aby bol pre nás „obrad“ zapálenia sviece úzko spojený s modlitbou a láskou k tomu, za koho sviečku zapaľujeme, no najmä aby bol spojený s našou nekonečnou láskou k Bohu.
Hromničné sviečky
Ľudia si na sviatok Obetovania Pána berú z kostola domov požehnané hromničné sviečky. V dávnych dobách bol začiatok februára prechodom medzi zimou a jarou. Takto popri kresťanskej liturgii zostávali v povedomí ľudí niektoré zvyky. Hromničné sviečky bývali v každej domácnosti a používali sa ako ochrana pred búrkou a hromom. Aj v súčasnosti môže byť hromničná svieca, zapálená počas búrky, prejavom viery a dôvery voči Bohu na rozdiel od poverčivosti, či dokonca určitej „renesancie“ starých slovanských kultov a božstiev.
Hromničné sviece treba vidieť v súvise s pravým svetlom, ktoré prišlo na svet (porov. Jn 1, 9), ako aj s veľkonočnou sviecou a s našou krstnou sviecou. Prvoradý význam je teda v tom, aby sme kráčali vo svetle (porov. 1 Jn 1, 7). Výstižné sú slová Cirkvi, uvedené v Direktóriu o ľudovej zbožnosti a liturgii (bod 123): „Sviatok 2.
Symbol tvojej pripravenosti počúvať Boha. Plameň vyjadruje teplo a plameň tvojej lásky k Bohu. Svetlo sviečky ťa vedie k túžbe byť synom a dcérou svetla, k túžbe zanechať temnotu zlých skutkov, myšlienok a túžob, aby z tvojho života zmizol každý hriech a neprávosť. Milodar je tvoj dar Bohu, ktorý dal sám seba ako obetu za teba. Je to znamenie dobrovoľného obetovania sa Bohu a Cirkvi. Tým, že sa vzdáš peňazí ukazuješ, že tvoj život nezávisí od toho, čo máš, ale je v rukách Boha.