Horné kasárne Svätý Jur: História, správa a význam v kontexte mesta

Prvý písomný odkaz na školu vo Svätom Jure pochádza z roku 1650, keď vznikla trojtriedna latinská evanjelická škola. Po odovzdaní evanjelického kostola katolíckej cirkvi v roku 1685 obnovili piaristi v jeho priestoroch latinskú školu.

Rakúska vláda zriadila v roku 1857 dvojtriednu reálnu školu s českým a nemeckým vyučovacím jazykom. Po vzniku ČSR v roku 1918 bola v meste štátna ľudová škola, ktorá bola umiestnená najprv v hornej kasárni. Po vyhorení budovy školu premiestnili do poschodového domu na Kautzovej ulici. Triedy boli umiestnené na poschodí, v prízemí bola kasáreň a v zadnej časti maštale pre kone a sklady.

Dňa 30. septembra 1931 zriadili vo Svätom Jure štátnu meštiansku školu a pod ňu zaradili aj dovtedajšiu štátnu ľudovú školu. Riaditeľom školy sa stal Eugen Klačko. Vzhľadom na nevyhovujúce podmienky sa 28. decembra 1931 mestská rada zaviazala vybudovať novú školu pre obidve školy.

Mesto odkúpilo budovu starej Drechslerovej továrne, v ktorej sa po vojne zastavila výroba. Školský rok 1938/39 bol prvým v novej škole. Počas vojnových rokov bola štátna ľudová škola pretvorená na rímsko-katolícku ľudovú školu. Z nemeckej ľudovej školy vznikla obecná škola. Dňa 12. júla 1945 bola škola poštátnená.

V roku 1952 sa obidve školy (ľudová a meštianska) spojili do deväťročnej školy. Po reorganizácii školy na osemročnú (od šk. r. 1953/54) sa stal riaditeľom Ján Kedro. V tomto období bola zriadená školská družina. Dňa 1. októbra 1955 bola škola pomenovaná po Petrovi Jilemnickom. V školskom roku 1958/59 sa novým riaditeľom Základnej školy Petra Jilemnického stal Jozef Nosál. V roku 1977 bola vybudovaná budova školskej družiny a jedálne.

Po novembri 1989 bola v januári 1990 zvolená za riaditeľku školy Vilma Pucherová. V máji 1992 bola zrekonštruovaná telocvičňa. Najväčšou udalosťou pre školu bol dar vlády USA poskytnutý 18. septembra 1995. Od 1. januára 1996 má škola právnu subjektivitu.

Základná umelecká škola vo Svätom Jure bola založená v septembri 1969. Prvou riaditeľkou bola pani Soňa Bernáthová. V roku 1970 bol dočasným riaditeľom pán Farkaš. V septembri 1971 prevzala školu pani Emília Pitoňáková. Zriaďovateľom Základnej umeleckej školy je Mesto Svätý Jur. Škola má do roku 2002 právnu subjektivitu a sídli v budove Základnej školy na Kollárovej ul. 2. Má svoje priestory pre vyučovanie hudobného, výtvarného, tanečného a literárno - dramatického odboru.

Žiaci navštevujú v hudobnom odbore hru na husle, klavír, keyboard, gitaru, basovú gitaru, flautu, spev, klarinet, akordeón. V tanečnom odbore deti od 5 rokov absolvujú hudobno - pohybovú prípravu a v ďalších rokoch dostávajú základy klasického, ľudového a moderného tanca. Okrem týchto tanečných techník si deti zatancujú aj country, historické tance a tance štandartné Výtvarníci sa venujú maľbe, grafike, modelovaniu a dekoratívnym činnostiam.

V kontexte histórie je dôležité spomenúť aj udalosti z marca 1939, kedy Jozef Tiso podpísal vo Viedni vazalskú „Zmluvu o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom“. Dohodu podpísal za nemeckú stranu minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop 23. marca v Berlíne. Druhý článok umožňoval Nemecku na prihraničnom území Slovenska zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené vojenskou silou, ktorú pokladá za potrebnú. Jednalo sa o územie Záhoria, Malých a Bielych Karpát a Javorníkov - tzv. Nemecké ochranné pásmo alebo tiež Schutzzone. Podľa tohto článku ochranné územie spadalo pod správu nemeckej brannej moci.

I keď konkrétna dohoda o ochrannom pásme vznikla až 12. augusta toho roku, Nemci obsadili toto územie bez akéhokoľvek ozbrojeného odporu už druhý deň po vyhlásení samostatnosti Slovenska 14. marca 1939. Wehrmacht sa spočiatku dopustil na obsadenom území aj takého neprístojného správania, akým bolo drancovanie. Územie Slovenska napriek tomu, že sa nenachádzalo na hlavných strategických smeroch postupu Červenej armády, predstavovalo významný prvok v obrane tzv. Veľkonemeckého priestoru.

Plány Hlavného veliteľstva (nemeckých) pozemných vojsk počítali na našom území s viacerými opevnenými líniami. Jednotlivé línie obrany sa mali križovať v defenzívnych uzloch, ktoré vymedzovali strategicky dôležité oblasti. Tretia ríša a ich spojenci sa všemožne snažili zadržať alebo aspoň spomaliť Červenú armádu predovšetkým na prírodných prekážkach. Rátali aj s využitím československých opevnení na bratislavskom predmostí v Petržalke, ktoré doplnili vlastnými prvkami obrany.

Hlavnou obrannou líniou na juhozápadnom Slovensku mali byť Malé Karpaty geograficky orientované severojužne s predpolím riek Váh, Nitra, Žitava a Hron. Na toto pohorie kládli veľký dôraz, nakoľko bolo hranicou ochrannej zóny a považovali ho za jednu z dôležitých prekážok v postupe na západ. Nemci dokonca rátali s maskovanými postaveniami ťažkého ďalekonosného delostrelectva v úbočiach Malých a Bielych Karpát ako s predsunutými palebnými postaveniami pre sústavu nedokončených opevnení Z-Stellung v Alpách.

Oblasť Malých Karpát tvorila časť opevnenej línie nazvanej Waag Stellung tiahnucu sa od Bratislavy po Jablunkovský priesmyk na Kysuciach. Táto línia bola súčasťou väčšieho systému opevnení s názvom Südostwall, na ktorý sa napájala v Bratislave. Tá dostala aj s okolím osobitný štatút pevnosti 14. decembra 1944 (Die Festung Pressburg). Línia pokračovala pomedzím Rakúska a Maďarska cez Slovinsko k Jadranskému moru. V Beskydách na česko-slovensko-poľskom pomedzí sa napájala Waag Stellung na Pommernstellung, ktorá viedla cez Poľsko k Baltskému moru.

Na boj sa pripravovali aj všetky mestá a mnohé obce nezahrnuté do líniovej obrany. Celé územie ochranného pásma bolo vyhlásené za Pevnostný úsek ochranná zóna Slovensko. S prípravami na výstavbu sa začalo už v septembri 1944 práve na západnom Slovensku, keďže v tomto čase ešte veľkú časť stredného Slovenska mali v rukách povstalci. Po potlačení Povstania a stabilizácii režimu sa koncom novembra 1944 výstavba rozbehla naplno a vo veľkom rozsahu.

Práce na opevnení a tylovom zabezpečení organizoval za nemeckú armádu podplukovník Daubner a zúčastňovali sa na nich nemecké pracovné útvary, rôzne zložky Slovenského štátu a miestne slovenské i nemecké obyvateľstvo. Na práce dohliadali žandári, policajti a nemeckí dôstojníci. Napriek tomu, že boli práce platené, obyvateľstvo ich úmyselne aj neúmyselne sabotovalo, nedosahoval sa požadovaný výkon i kvalita prác a opevnenia sa nestihli dobudovať.

Opevnená línia sa budovala na východnej strane Malých Karpát v smere predpokladaného útoku. Na západnej strane je mimo drevozemných a zemných opevnení doložený len cestný uzáver (zátaras) v Perneku. So súvislou obranou hlbšie v horách sa nepočítalo, keďže pohorie nemá jednotný hrebeň. Zatiaľ iba pri niektorých dôležitých priesmykoch sa našli hlbšie v horách (drevo)zemné postavenia.

Línia pozostávala zo súvislých protitankových priekop, ktoré kryli na dostrel strelecké zákopy. Pechotné zákopy sa rozprestierali zväčša pred obcami, na pokraji lesov a vo svahoch Malých Karpát. Dôležité priestory tiež vykrývali železobetónové guľometné palebné postavenia (najmä typu Ringstand a Kugelstand) a palposty pre protitankové kanóny. V mestách boli opevnené aj dôležité križovatky ciest. Drevozemné bunkre sa nachádzali zväčša na svahoch a vrcholoch hôr.

Hluché miesta, priestory pred protitankovými priekopami a miesta vyžadujúce zosilnenú ochranu boli ešte chránené mínovými poľami. Na dôležitých prístupových cestách do hôr, do obcí, medzi obcami a na železničných tratiach boli uzávery zo železných, železobetónových a betónových prekážok (rozsocháče - tzv. českí ježkovia, bloky rôznych veľkostí a tvaru, ojedinele „dračie zuby“). Na ďalších cestách v hornatom a lesnom teréne boli záseky z kamenia a dreva.

Iba ojedinele (Pezinok-Cajla a asi Vinosady) sa používali (železo)betónové prekážky mimo uzáverov a to na predĺženie ramena protitankovej priekopy alebo na jej zosilnenie v miestach dotyku s potokmi. Typickými pre Slovensko a aj najčastejšie sa vyskytujúcimi (železo)betónovými prekážkami sú bloky s pôdorysom 2 x 2 m a rôznou výškou. Spojovacie zákopy prepájali jednotlivé prvky obrany. K ďalším prvkom opevnenia patrili „líščie diery“, kryty a prekážky z ostnatého drôtu.

Palebná postavenia (mimo strážnych a protilietadlových) boli obsadzované až tesne pred príchodom frontu, aby sa zbytočne nestali terčom útokov zo vzduchu. Veľký dôraz v obrane sa kládol na frekventované horské priechody ako ústupové trasy a aj možné smery útoku. Veliteľstvo ochranného pásma bolo v Malackách.

Muničné sklady sa vybudovali nad Neštichom (časť Svätého Jura) a na kopci Všivavec medzi Smolenickou Novou Vsou a Hornými Orešanmi v starých dolomitových lomoch. V Igramskom háji medzi Hornými Orešanmi a Lošoncom postavili kasárne a poľnú nemocnicu. Ďalšie nemocnice boli v Marianke, Stupave a Svätom Juri.

Netradične počas prechodu frontu bola zriadená poľná ošetrovňa nad Cajlou pod Starým zámkom v banskej štôlni v minulosti slúžiacej na ťažbu pyritu. Nad Dolnými Orešanmi, v Novom Meste nad Váhom a vo výcvikovom priestore Turecký vrch pri Jablonovom sa nachádzali sklady vojenského materiálu, v Svätom Juri a Stupave dielne na opravu techniky a zbraní. Pri vrchu Kolovrátok sa nachádzala výcviková škola pre guľometčíkov.

Nemci tiež obsadili vojenské letisko v Novom Dvore pri Kuchyni (slúžilo aj ako nemecká letecká škola) a vybudovali poľné letisko medzi Modrou-Kráľovou a Budmericami. Kasárne v Kuchyni, Pezinku a Rohožníku využívané slovenskou armádou ešte pred vojnou tiež slúžili nemeckej armáde. Okrem kasární boli vojaci a dôstojníci ubytovaní v kaštieľoch (napr. v Trstíne, Plaveckom Podhradí), školách, kinosálach, hostincoch a v rodinných domoch. Na niektorých vrchoch, hradoch a kostolných vežiach boli pozorovateľne a rádiostanice.

Ako strážne objekty a pozorovateľne sa používali aj Einmannbunkre. Stavané železnice Plavecký Mikuláš - Jablonica a Sološnica - Horné Orešany-Majdán (úzkokoľajná) mali slúžiť na zásobovanie a tiež ako únikové trasy z Malých Karpát. Na záhorskej strane pohoria sa stavala úzkokoľajná trať na zásobovanie vojenských objektov od Malaciek po Hlboké. Pri Grinave (Mysleniciach) a medzi Sološnicou a Plaveckým Podhradím boli zajatecké tábory, pri Svätom Juri pracovný tábor.

Grinavský tábor zanikol po tom, čo posádka a zajatci po vypuknutí SNP odišli na povstalecké územie. V oblasti Malých Karpát pôsobilo niekoľko partizánskych skupín. Vykonávali spravodajskú, agitačnú, bojovú a diverznú činnosť. Už v apríli 1944 boli vysadení dvaja sovietski pyrotechnici s cieľom zapáliť letecký benzín na letisku pri Kuchyni. Boli však prezradení a úlohu sa im nepodarilo splniť.

Najaktívnejšia a najväčšia bola 2. partizánska brigáda Stalin. Jej 5. oddiel Kollár veliteľa V. Brunovského zničil 20. marca 1945 v priestore Roháč nemeckú rádiostanicu. 10. oddiel pod vedením V. Fenstera 24. decembra 1944 prepadol sklady vyššej školy pre nemeckých dôstojníkov na Tureckom vrchu a spôsobil veľké škody. 11. oddiel generála M. R. Štefánika veliteľa V. Lančariča zaútočil 12. novembra 1944 na nemeckú výcvikovú guľometnú školu pri Kolovrátku. 3. marca 1945 neúspešne zaútočil na nemeckých vojakov strážiacich stavbu úzkokoľajnej železnice pri Sklenej hute v katastri Doľan. Zahynul pri nej jeden partizán. Časť partizánov z tejto brigády 19. marca 1945 oslobodila zo zajateckého tábora pri Pieskoch 86 sovietskych vojakov.

Aktívny bol aj oddiel Jána Reptu z 2. partizánskej brigády generála M. R. Štefánika. Jej členovia 27. septembra 1944 prepadli a zničili nemeckú pozorovateľňu - leteckú hlásnu službu na Holom vrchu pri Trstíne. Jedného vojaka zabili a ďalšieho zranili. Pozorovateľňa nebola viac obnovená. 29. marca 1945 vypálili vojenský sklad pri Dolných Orešanoch. 1. apríla 1945 pri prepade zajateckého tábora pri Plaveckom Podhradí oslobodili 67 sovietskych vojakov. Zabili 8 a zajali 5 Nemcov, ostatní utiekli.

Miestni odbojári v Horných Orešanoch štyri krát prerušili telegrafné spojenie vedúce k pozorovateľni na Holom vrchu nad obcou. 3. septembra upozornili Nemci obyvateľov obce, že ak budú sabotáže pokračovať postihne ich tvrdá represia a tak odboj s týmito akciami prestal. Začiatkom marca 1945 prepadli partizáni pracovnú skupinu pracujúcu na pozorovacích stanoviskách v horách.

20. septembra 1944 podniklo spojenecké letectvo nálet na letisko v Kuchyni - Novom Dvore. Bolo zničených 27 lietadiel, 8 vážne poškodených, vyradená vzletová a pristávacia dráha, zničené hangáre a čerpacia stanica. Bomby nezasiahli len letisko a vojenské zariadenia patriace k nemu, ale aj časť obce Kuchyňa, pričom zahynulo 6 civilistov. 19. decembra 1944 bombardovali letisko pri Budmericiach pričom zahynula jedna osoba. 31. januára 1945 bol nálet na kasárne v Rohožníku, ale lietadlá cieľ nezasiahli.

Prekročením opevnenej línie na dolnom toku Hrona pri Leviciach 25. marca 1945 sa začali boje spadajúce do Bratislavsko-brnianskej ofenzívnej operácie. Jej súčasťou bolo i zdolanie nemeckej obrany na Váhu a Malých Karpatoch. Spolu s Ostravskou operáciou bolo cieľom obkľúčenie nepriateľa na moravsko-slovenskom pomedzí.

Proti vojskám 2. ukrajinského frontu (zloženého zo sovietskych a rumunských armád) pod velením maršala Sovietskeho zväzu R. J. Malinovského stála nemecká Skupina armád Juh, pod ktorú spadali aj maďarské divízie a niekoľko bojaschopných útvarov Slovenského štátu. V priebehu operácie im velil generálplukovník Dr. Lothar Rendulic a neskôr generál pechoty Friedrich Schulz. Proti ofenzíve hralo aj jarné počasie. Sneh sa topil, podstatne sa zvýšil stav vody a rieky na niektorých úsekoch začali vystupovať z brehov. Napriek tomu už 28. marca Sovieti prekročili Nitru a Žitavu a v noci na 30. marec rýchlym útokom zdolali obrannú líniu na Váhu, ktorú nepriateľ nestihol včas zorganizovať. Červená armáda postupovala na rovine veľmi rýchlo a nepriateľ sa často zmohol iba na ničenie mostov, podmínovanie a podpaľovanie dôležitých objektov a plienenie.

1. apríla do večera postúpili na viacerých úsekoch jednotky 2. ukrajinského frontu až k úpätiu Malých Karpát. Zavčasu ráno 2. apríla po krátkom boji Sovieti oslobodili obce Dolné a Horné Orešany a prelomením obrany v tomto úseku prenikli do lesného porastu Malých Karpát do tyla vybudovanej obrany. Pred obedom oslobodili obec Lošonec. Pokračovanie útoku smerom na Smolenice narazilo na tuhú obranu ústupových ciest na Záhorie v tomto priestore. Železničný tunel medzi Trstínom a Jablonicou nemeckí vojaci výbuchom zatarasili. Boje o horský priechod Biela Hora trvali štyri dni až do ústupu nepriateľa 6. apríla z Jablonice.

Červená armáda zatiaľ zdolala pohorie nečakane a vynútene v úseku Lošonec - Plavecký Mikuláš medzi Čiernou skalou a Veterlínom. Útok sa rozdelil na viacero smerov s cieľom obkľúčiť brániace sa jednotky. Už 3. apríla predsunutá hliadka na koňoch za pomoci partizánov prekvapivo po krátkom boji obsadila Plavecký Mikuláš. Až za pomoci tankov ju Nemci vytlačili späť do hôr a kruto sa pomstili obyvateľom.

Prielomy na viacerých úsekoch a neschopnosť zatlačiť Červenú armádu za vybudované pozície spôsobili rozvrat nemeckej obrany v južnej časti Malých Karpát a pod hrozbou obkľúčenia Bratislavy zo všetkých strán bol nepriateľ prinútený k rýchlemu ústupu a mesto mohlo byť oslobodené už 4. apríla. Z Modry nemecké vojsko ustúpilo a bola obsadená takmer bez boja už v noci z 1. na 2. apríla. O priestor medzi Modrou a Dolnými Orešanmi sa však muselo bojovať ešte 4. apríla. Nemecké a maďarské vojská vzdali boj o tento úsek zo strachu pred stratou možnosti ustúpiť. Prudké boje sa zvádzali o oblasť Pezinka 1. až 3. apríla chrániacu ústupovú cestu do Malaciek cez sedlo Baba. V tomto priestore sa Nemci a Maďari zmohli na viacero protiútokov s čiastkovými úspechmi. Opevnená línia po oslobodení samotného mesta 1. apríla bola definitívne prerazená po dvoch dňoch bojov na okraji Hrubej doliny nad Cajlou.

Svätý Jur oslobodili na svitaní 3. apríla. Stupava a obce severne od nej na záhorskej strane Malých Karpát po Prievaly boli oslobodené 3. - 5. apríla. Po zdolaní obrany v južnej časti pohoria sa väčšia pozornosť zamerala aj na obce v severnej časti Malých Karpát. Najtvrdšie boje sa tu zvádzali v priestore Smolenice - Chtelnica. O Dechtice sa muselo bojovať dvakrát keď nepriateľ protiútokom vytlačil sovietske jednotky. Po postupnom prelomení obrany na tomto úseku 3. - 5. apríla už front opäť postupoval plynule. Zvyšné obce v Brezovských Karpatoch (okrem Osuského) a Vrbové boli oslobodené 6. apríla. Brezová pod Bradlom a Nové Mesto nad Váhom, o ktoré sa viedli najtvrdšie boje v tomto priestore, 7. apríla. Vrbové aj s okolitým priestorom a dôležitým horským priechodom bolo opustené takmer bez boja a tak sa stala obrana zvyšnej časti oblasti Malých Karpát nereálnou. Bzince pod Javorinou oslobodili ako poslednú obec v malokarpatskej oblasti 8. apríla. V katastri obce sa však bojovalo ešte niekoľko dní. Ešte do 21. apríla v horách prebiehali prestrelky s vojakmi, ktorí nestihli ustúpiť, zablúdili alebo dezertovali.

Zo získaných informácií nie je zrejmé, aké škody na opevneniach spôsobil prechod frontu. Pramene však zaznamenali v miestach bojov veľké škody na civilných objektoch. Jediné ako priamy výsledok frontových udalostí sa javí poškodenie dvoch blokov železničného uzáveru pri Trstíne demoláciou priľahlého mostu Nemcami doloženou v obecnej kronike. Ďalšie prekážky mohli byť poškodené alebo odstránené sovietskymi ženistami priamo pri prechode frontu. Minimálne v Modre-Harmónii, ako to dokladá historická fotografia, uzáver nebol využitý a na cestu nezosunuli pripravené prekážky. Napriek dômyselne vybudovanej obrane bola oblasť Malých Karpát oslobodená v priebehu jedného týždňa.

Medzi hlavné príčiny môžeme zaradiť nečakane rýchly postup Červenej armády, všeobecne nízku morálku a taktické chyby obrancov a aktivity partizánov.

Poloha Malých Karpát na mape Slovenska

Chronológia udalostí

Horné kasárne vo Svätom Jure zohrali významnú úlohu v histórii mesta, najmä v oblasti vzdelávania a počas druhej svetovej vojny. Ich príbeh je svedectvom o dynamických zmenách, ktorými mesto prešlo.

tags: #horne #kasarne #svaty #jur #spravca