História farnosti Hrubov

História farnosti Hrubov je bohatá a siaha až do stredoveku. V nasledujúcom texte sa dozviete o významných udalostiach, osobnostiach a architektonických pamiatkach, ktoré formovali túto farnosť.

Kostol sv. Jána Krstiteľa v Prešove

Najstaršie zmienky o obci Hrubov

Prvá písomná zmienka o obci Hrubov pochádza z roku 1478. V tomto roku sa Drugetovci sťažovali pred dvorským sudcom, že im šľachtici zo Zbudze zabrali ich majetky, medzi nimi aj dedinu Hrubov. V písomnostiach z 15. až 17. storočia sa vyskytuje pod maďarizovanou podobou staršieho slovenského názvu Hrubov.

Vzhľadom na vývoj osídlenia doliny Ondavky sa predpokladá, že sídlisko založil šoltýs s poddanými podľa zákupného, nemeckého alebo valašského práva, alebo postupne na oboch právach v 14. až prvej polovice 15. storočia. V druhej polovici 16. storočia totiž časť Hrubova patrila k valašsko-rusínskej krajni. Hrubov nepochybne vznikol na území patriacom Drugetovcom, ktorí ho vlastnili aj v 16. - 17. storočí.

Kostol v Hrubove

V Hrubove postavili kostol v 15. alebo 16. storočí. Správa o ňom z roku 1666 uvádza, že bol drevený a mal zvon. V 17. storočí v ňom vysluhovali bohoslužby evanjelickí a.v. kazatelia. Kostol ešte okolo roku 1700 patril luteránom, avšak už bol múraný.

Obyvateľstvo Hrubova v minulosti

Hrubovské sedliacke i valašské domácnosti boli v roku 1567 zdanené spolu od 1,5 porty. Iné dve domácnosti boli želiarske. Sídlisko malo v roku 1600 obývaných deväť poddanských domov a jeden - dva domy šoltýsov. Na prelome 16. a 17. storočia bol Hrubov malou dedinou s poddanským roľnícko - slovenským aj valašsko - rusínskym obyvateľstvom. V 17. storočí tamojšie sedliacke domácnosti chudobneli. Okolo roku 1623 žili v Hrubove dve šoltýske domácnosti a každej patrili pozemky celej usadlosti. Sedliackych domácností bolo osem. V druhej polovici 17. a začiatkom 18. storočia poddanských obyvateľov pribúdalo.

Súčasnosť farnosti Hrubov

Dňa 2. februára 2008 sa misijný tím vybral na misie na východné Slovensko do malebnej dedinky Hrubov. Od soboty do nedele konali vo farnosti Hrubov osemdňové ľudové misie na pozvanie miestneho administrátora farnosti Vdp. Dušana Ľupču. Kostol je zasvätený sv. Petrovi a Pavlovi. K farnosti patrí aj filiálka Turcovce, ktorej kostol je zasvätený Menu Panny Márie.

V sobotu večer, na začiatok misií, miestny administrátor v úvode sv. omše zveril farnosť do duchovnej starostlivosti, čo symbolicky vyjadril odovzdaním štóly a kľúča misionárom. V nedeľu po obede pred popolcovou stredou nasledovalo stretnutie s mládežou v kultúrnom dome, na ktoré prijala účasť aj gospelová skupina Gesto z Bijacoviec. P. Kristián sa mladým prihovoril na tému Láska a povolanie. Po večernej pobožnosti nasledovala stavovská náuka pre ženy, počas ktorej misionári povzbudili veriacich k vykonaniu si dobrej generálnej, teda celoživotnej sv. spovede.

V pondelok doobeda sme navštívili žiakov oboch základných škôl i starostov obcí a po večernej sv. omši nasledovala stavovská náuka pre mužov. V programe misií nechýbala pobožnosť na cintoríne, zážitky a osobné svedectvo misionárky sr. Anny DKL z misie na Haiti, adorácia na spôsob Taize, večerná krížová cesta ulicami farnosti, zaopatrovanie nemocných po domoch, sv. omše za účasti detí s P. Tomášom, divadielko o sv. Kataríne Laboure v prevedení deti farností, požehnanie „Zázračnej medaily Panny Márie“, Červeného i Zeleného škapuliara ale ani obnovenie manželských sľubov.

Veľkú službu počas misií vykonali Dcéry kresťanskej lásky sr. Samuela a sr. Anna. Nielenže navštevovali domovy chorých a tak ich pripravovali na generálnu sv. spoveď, ale pripravili deti na divadielko o sv. Kataríne, ktorej ako novicke sa zjavila Panna Mária a zverila jej rozširovať úctu k „Zázračnej medaile“.

Sv. Vincent keď bol farárom v dedinke Clichy konštatoval: „mal som veľmi dobrých farníkov, neobyčajne poslušných v plnení toho, čo im odporúčal. Keď som im povedal aby prišli na spoveď, nikdy nechýbali...“ To isté môžeme konštatovať aj o farnosti Hrubov a filiálke Turcovce. Sú tam veľmi dobrí ľudia túžiaci po Bohu ale i ochotní priložiť ruku k dielu. Boli nám na veľké povzbudenie.

Obec Jankovce je ako taká stará zabudnutá gulôčka. Nikdy nebola veľká rozlohou, ale na čo sa dnes zabúda, je hospodársky a kultúrny význam Jankoviec v minulých storočiach pre svoje okolie. Fara v čase svojho znovuzaloženia v r. 1735 slúžila pre širšie okolie a to obce Lukačovce, Košarovce, Girovce, Ďapalovce, Nižnú a Vyšnú Sitnicu, Pakostov, Petrovce, Hrubov a Černinu. Rovnako miestna škola slúžila aj pre deti z ďalších obcí v okolí.

Privítame každú iniciatívu, ktorá by viedla k rozšíreniu alebo spresneniu poznatkov o minulých dobách našej obce.

Podľa záznamov je obec doložená z roku 1317 ako Jankoch, neskôr ako Jankowcse, Jankócz (1773), Jankowcze, Jankócz (1786), Jankowce, Jankócz (1808); Jankoc (1863 -1902), Jánosvölgye (1907 - 1913). Od roku 1920 je obec uvádzaná ako Jankovce. Patrila panstvu Humenné, v 18. storočí Almássyovcom, v 19. F. Uličný v diele: Dejiny osídlenia zemplínskej župy zase uvádza: Medzi bratmi Jurajom a Antonom Drugethovcami vznikli rozpory o vlastníctve ich dedičných majetkov humenského pánstva, čo sa prejavilo aj pustošením dedín. Kráľ Ferdinand I. nariadil vyšetriť skutkový stav a pri tej príležitosti v roku 1543 vznikol prvý doklad o dedine Jankovce, tiež jestvujúcej na onom pánstve. Názov dediny korení v slovenskom mene Janek či Janko a v písomnostiach sa vyskytuje v maďarizovaných tvaroch. Nositeľ takého mena mohol byť zeman, vlastník majetku a zakladateľ sídliska v 13.-14. storočí, prípadne šoltýs ako zakladateľ sídliska s poddanými podľa zákupného nemeckého práva v 14. - 15. storočí. Druhá možnosť sa javí pravdepodobnejšia.

V Jankovciach postavili v 15. storočí kostol, o ktorom sú doklady od polovice 16. storočia. Katolícky farári v ňom pôsobili do druhej polovice 16. storočia, od konca 16. a v 17. storočí tam vysluhovali bohoslužby evanjelickí a.v. kazatelia, v 18. storočí opäť katolícki kňazi. Nový kostol tam postavili v rokoch 1769 až 1770 a trvá doteraz.

Jankovské sedliacke domácnosti v roku 1567 vyplatili daň kráľovi od štyroch port, pozemky po ďalších dvoch rodinach ležali opustené, hoci tam žili aj želiarske domácnosti. V roku 1582 zdanili sedliakov od troch port. Sídlisko malo v roku 1600 obývaných šesť poddanských domov a zaiste aj dom šoltýsa. Na prelome 16. a 17. storočia boli Jankovce malou dedinou s poddanským aj farským slovenským obyvateľstvom. Od konca 16. a v 17. storočí sedliacke domácnosti schudobneli, čo sa prejavovalo aj v zdaňovaní. V roku 1610 vtedajších sedliakov aj želiarov zdanili spolu od pol a osminy porty. Do konca 17. storočia obyvateľov pribúdlo. V dôsledku toho boli Jankovce na prelome 17. a 18. storočia stredne veľkou dedinou.

Nie je známe, kde bolo prvotné osídlenie v dnešnom katastrálnom území Jankoviec - či to bolo od začiatku v dnešnej časti obce alebo v oblasti niekdajšieho majera, ktorý sa nachádzal cca. 800 m severne od dnešného stredu obce. O existencii uvedeného hospodárskeho sídla dnes hovoria už len zvyšky bitých základov budovy. Žiaľ, nenašiel sa nikto, kto by v minulosti zaznamenal históriu obce podávanú ústnym podaním a keďže kronika zhorela vo vojne, tak teraz sa môžeme opierať iba o čriepky spomienok našich najstarších spoluobčanov.

Na ich základe možno konštatovať, že obytná časť majera bola v minulosti dislokovaná v priestore miestne nazývanom Kerta, kde ešte v neďalekej minulosti bolo možné nájsť pod vrstvou zeminy zvyšky základov pomerne rozsiahlej budovy. Zborené zvyšky múrov majera tu boli údajne ešte v medzivojnovom období. Podľa pamätníkov, posledný vlastník majera rodina Lukovicsovcov rozpredala svoj majetok - zeme, budovy i nábytok, čo sa udialo približne na prelome 19. a 20. storočia. Materiál z budov obyvatelia obce využili na stavbu svojich obydlí. Ešte približne do konca 80tych rokov minulého storočia sa v uvedenej časti chotára nachádzali zvyšky rozsiahlej záhrady ( od toho asi aj názov Kerta), kde boli rôzne druhy ovocných stromov.

Jankovský mlyn bol pravdepodobne v minulosti súčasťou majera, keďže bol prakticky v jeho tesnej blízkosti. V mlyne bola okrem technológie aj obytná časť. Mlynský kameň bol poháňaný mlynským kolesom, na ktoré dopadala voda z náhonu privádzaná z riečky Oľka z miesta dnes označovanom ako Čermakov kút. Z tohto bodu bola voda vedená kanálom popri pôvodnej poľnej ceste smerom k Jankovciam až takmer k miestu dnešnej asfaltovej cesty, kde sa stočila smerom k mlynu, následne sa k tomuto prívodnému kanálu napájal potôčik z Ivačky a spolu zásobovali mlyn vodou potrebnou pre roztočenie kolesa. Mlyn bol vyhľadávaný v širokom okolí z dôvodu veľmi kvalitnej, krásne bielej múky a úspešne, až do svojho vypálenia v roku 1944, konkuroval novému výkonnému mlynu s pohonom na paru, ktorý bol v susedných Košarovciach postavený v r.1936. Zlé jazyky hovoria, že majiteľ košarovského mlyna si najal podpaľačov, aby sa zbavil svojej konkurencie.

Dáta staršieho pôvodu skoro niet. Pôvodná kronika, písaná po 1. svetovej vojne, teda po roku 1918, bola zničená vojskom r. 1944.

„Zvláštny dom slúžiaci pre školu nejestvuje. Samé bývanie rechtora, čiže kantora je tak veľké, že miestne deti školské sa v ňom môžu ľahko umiestniť. Organistom a spolu i kantorom je Jozef Augusztényi, ktorý zložil vierovyznanie, ovláda náboženské úkony a obrad. Ustálený dôchodok organistu kantora jankovského spočíva v zosype obilia, ktorý vynesie približne 14 korcov žita a tiežtoľko ovsa. Občania, ktorí nič nezosypujú, dávajúmu ročne 6 xf. Má jednu lúku a tri role spoločné s kostolom, takže jedna polovica patrí jemu a druhá patrí kostolu. Susedia týchto pozemkov sú vyššie spomenutí. Polovička patriaca kantorovi vynesie v osive dva i pol korca zvlášť počítajúc, lúka vynesie jeden malý voz sena. Mimo toho má polovičku oreka na základe zámenného kontraktu zo dňa 5. Dom organistu bol vystavený r. 1813 z dreva na murovaných základoch moder. farára. Má jednu izbu, jednu komoru a kuchyňu, čiže krb. Ako dom, tak aj jeho príslušenstvo: totiž maštaľa šopa sú v najlepšom stave. Pretože robotník je hoden svojej mzdy, aby sa zlepšilo postavenie správcovo, rozhodujeme, aby dostával ročne v modernej hodnote 30 x-florenov od každého jedného dieťaťa vo veku od 7. do 12. Niekoľko rokov skôr bola založená a vystavená fara.

V knihe: „Sté výročie košického biskupstva“sa hovorí vlastne píše, že „v r. 1735 bola vystavená rím. kat. fara Jánom Okoličánim, podžupanom zemplínskej župy, vtedajším zemepánom, spolu za pomoci jankovských veriacich. Nástupcovia Luthera rozšírili sa po celom vtedajšom Uhorsku. I v tunajšom kraji -jankovskej farnosti zapustili korene a to tak hlboko, že veľká väčšina prestúpila k evanjelikom a len niekoľko veriacich ostalo verných rím. kat. cirkvi. Evanjelikov späť priviesť k ich pôvodnému náboženstvu teda k rím. kat. cirkvi bol ťažký úkol. S veľkou oddanosťou ho vzal na seba tunajší rím. kat. farár Ján Slančík, ktorý sem prišiel r. 1736 a po 4 /:štyroch:/ rokoch svojho účinkovania odišiel -bol preloženýdo Diosgy?r-u s tým vedomím, že polovicu o odpadlíkov priviedol späť k rím. kat. cirkvi. Za ním bol ustanovený Šroba Mikuláš, ktorý zotrval na tunajšej fare dlhší čas, po ňom prišiel Saloky Andrej. Pôvodná farská budova bola z dreva. Roku 1749 zhorela, teda po 14 rokoch po výstavbe. Po požiari miestny farár Šroba Mikuláš preložil svoje sídlo z Jankoviec do Nižnej Sitnice. Príčina nie je známa. Menovaný býval tam za dva roky u sedliaka. V r. 1751 bola v Jankovciach fara opäť vystavaná, zo surovej tehly. Miesto doterajšieho dreveného kostola v Jankovciach bol v r. V tejže knihe sa uvádza počiatok kresťanstva. Spomína sa, že v r. 867 zaviedli kresťanskú vieru Sv. Asi do roku 1888 vyučovalo sa v organistovom byte. O veľkosti učebne nemožno hovoriť. V kanonickej vizitácii sa spomína, že organistov dom má1 izbu, kuchyňu a komoru. V čase, keďžiaci v tomto dome boli vyučovaní, mal on 1 izbu a 1 kuchyňu, pravdepodobne komora bola prerobená na učebňu, ktorá musela byť veľmi malá. Lavíc nebolo a lepší žiaci sedeli údajne na takzvanom „kútku na šporáku“. V roku 1888 bola postavená zvlášť škola z dreva a roku 1909 bola na tom istom mieste, t.j. na organistovom dvore, bola vymurovaná nová z kameňa, ktorá ešte i v r. 1947 stojí v opustenom stave, lebo sa v nej neučí. Pozn.: Uvedená škola stojí dodnes. Dľa pamäti občanov vyučoval tu v rokoch 1870 Petruš po ňom Demik, v rokoch 1884 Grofčík, za ním Bíz. Pred svetovou vojnou Róbert Matuščák, cez svetovú vojnu aždo roku 1920 Bindás. Tento vlastne bol účastný vo vojne ako dôstojník a preto vo vojnových rokoch vyučovali občas tu prítomní rím .kat. farári. Roku 1920 bol zvolený na tunajšiu školu za učiteľa organistu Štefan Korčinský, ktorý tu pôsobil do roku 1937. Menovaný v mimoškolskom čase sa s obľubou zaoberal školkou a pestovaním stromčekov ovocných. Rok pred svojím odchodom vysadil /:jankovský:/ po oboch stranách jankovského potôčka od kostola ažk Oľke ovocné stromčeky. Z nich sa zachovali, nesvedomitosťou niektorých, len dva stromčeky. Skaza jeho oduševnenej práce bola zvŕšená strašnými mrazmi v r. 1939/40. Za pôsobenia Štefana Korčinského vzrástol počet žiakov až na neúmerný pre jedného učiteľa. Tunajšia škola bola jednotriednou aždo r. 1931/32. V šk .r. 1929/30 učil menovaný110 žiakov, v r. 1930/31 130, a v r. Zriadenie dvojtriedky. Začiatkom šk .r. 1932/33 bola zriadená dvojtriedna - event. bola zriadená II. trieda. Vyučoval Štefan Korčinský, spr .uč. a Mária Podsedlá, výp. uč. V roku 1933 bola zriadená i III. post. trieda. Učitelia boli tíistíako v roku 1932/33 na III. triedu bol zvolený výp. učiteľJán Kuzimský, mal maturitu obch. akadémie. Učil však len mesiac a po ňom prišiel Vojtech Béreš, výp. uč. V roku 1934/35 vyučoval Štefan Korčinský, spr.uč., Margita Ozdimyiova, výp. uč. s maturitou gymn. a František Capák, výp. uč. s maturitou obch. V r. 1935/36 vyučoval Št. Končinský, spr .učiteľI. triedu, Václav Vorel, doč. učiteľa III. triedu a Juraj Klečka doč. uč. II. triedu. V r. 1936/37 učiteľJuraj Klečka odchádza dňom 31.VIII. 1936 a na jeho miesto bol zvolenýJozef Bombara, učiteľdoč. Slovák. Dňom 31. VIII.1937 odchádza z tunajšej školy po 17 ročnom účinkovaníŠtefan Korčinskýdo obce Kopčany, okres: Michalovce. Tunajšie kuratórium školy vypísalo súbeh a za org. uč. bol zvolenýPavol Ortuta, ktorý vybavoval i správc. Dňom 30.IX.1937 odchádza zo školy učiteľJ. Bombara a Václav Vorel. Obidvaja nastúpili 1.X.1937 voj. prez. službu. Na ich miesta nastúpili Jozef Šťastnýa Mária Seidlova, doč. V šk. r. 1938/39 vyučoval v I. triede Pavol Ortuta, spr. uč., v II. Elena Argayova a v III. triede Štefan Pohorenec, doč. učitelia. Dňom 31.VIII.1939 odchádzajú všetci učitelia zo školy. Škola je úplne vyprázdnená. Václav Vorel ako Čech sa nevrátil na svoje pôsobisko. UčiteľJ. Bombara bol prepustený z voj. služby až 12.nov.1939. Od 1.okt.1939 vyučovala na škole sama kvalifikovanáučiteľka Ružena Capáková, rod. Svobodovás titulom výp. Po návrate Bombaru obidvaja učitelia vyučovali na trojtriednej škole. Zrušenie III. Dňom 1V.1940 bola zriadenáv Niž. Sitnici dvojtriedna štátne škola, preto bola na tunajšej škole zrušená III. V šk. r. 1940/41 vyučoval J. Bombara, riaditeľškoly v I. triede a Ružena Capákova v II. Zrušenie II. Dňom 1.I.1941 bola zriadenáRím. kat. ľud. škola v Černine. Na tamojšiu školu bola preložená Ružena Capáková. Týmto odchodom černinských žiakov, stav žiactva na tunajšej škole klesol na 32 žiakov. Na škole vyučuje sám J. Bombara, riaditeľ školy a organista až do r. Škola od založenia mala úradný názov: Rím. kat. ľud. škola. Založila ju cirkev s pomocou svetskej vrchnosti. Rím. kat. Roky 1941/42, 1942/43, 1943/44 boli pretkávané vojnovými udalosťami. V r. 1941 koncom júna začalo Nemecko vojnu proti Rusku. Vojna zo začiatku nevplývala na vyučovanie, keďže učiteľJ. Bombara bol stále doma. Ažv r. 1944 keďfront sa blížil ku Karpatom z poľskej strany, bolo nariadené ukončiťvyučovanie už 15. mája 1944 v celom humenskom okrese. V susedných okresoch v medzilaboreckom a stropkovskom vyučovanie sa skončilo 30. V tom istom mesiaci bola vyhlásená dobrovoľnáevakuácia. Mužovia museli ostať na svojich miestach a ženy s deťmi mohli sa sťahovať na západ. V noci z 19.na 20. augusta 1944 boli lesy na Ďapalovcami osvetlené raketami asi za 30 minút bez prestania. V tomto čase boli spúšťaní padákmi partizáni do tohto kraja. Už 20.augusta večer bolo počuťstreľbu z automatov. Do obce Jankovce vstúpili prvý raz partizáni dňa 20.augusta 1944 práve v poludnie. Pôvodom boli všetci z SSSR, z východného i západného Ruska ba i spoza Uralu. Dňa 29.VIII.1994 povstalo vojsko slovenské proti Nemcom a so zbraňou odobrali sa k partizánom. Keďže boli v tyle nepriateľa, je samozrejme, že zásobovať ich muselo tunajšie okolie. Nemci vysielali častejšie hliadky ako do neďalekých Turcoviec, pri čom boli niekoľkí Nemci zastrelení. Hliadky nemecké často navštevovali Ohradzany a raz i Lukačovce, pričom 1 nemecký vojak na koni bol partizánom zastrelený na mieste. Už do mája 1944 preletovalo ponad tunajšiu obec každý večer veľké množstvo lietadiel. Ľudia boli zvyklí na tento hukot, ale pri tom dodržiavali zatemnenie. Dňa 14. sept. večer však boli veľmi rozrušení. Ako každý večer, i v tento ľudia postávali a posedávali na dedine v hlučkoch. Asi okolo 21. hodine sa blížilo lietadlo veľkým hukotom, ľudia si nestačili upovedomiť nebezpečie, keďodrazu zazneli strašné výbuchy, ktoré otriasli celou dedinou. Lietadlo z neznámych príčin zhodilo 2 bomby do lesa na „Pavličke“, 2 bomby na „Studňu“ a 1 bombu na „Chrasc“. Bomby boli zápalné. Vďaka Bohu, že padli mimo obce, tak sme boli zachránení od strašnej skazy. Obec neutrpela žiadnu škodu, iba v niektorých domoch na vyšnom konci vypadli okenné tabule. Črep z bomby padlej na „Chrasc“ bol nájdenývo veľkosti 40 cm x 50 cm na miestnom cintoríne. Mnohí ľudia týmto poľakaní, nocovali od toho dňa len v pivniciach, ktoré by ich beztak neboli zachránili. Nútená evakuácia - I. Asi koncom septembra prišiel do obce spis, aby všetci občania núte...

Zhrnutie:

• Prvá písomná zmienka o obci Hrubov pochádza z roku 1478.
• Kostol v Hrubove bol postavený v 15. alebo 16. storočí.
• V roku 2008 sa vo farnosti konali ľudové misie.

Kostol sv. Anny v Bardejovskej Novej Vsi

tags: #omse #farnost #hrubov