V cirkvi prichádza „doba po Františkovi“. Zatiaľ ešte nie je jasné, čo všetko jeho spôsob angažovanosti priniesol, no jeho neustála a naliehavá snaha pochopiť politické a vojenské konflikty na Ukrajine, v Gaze alebo v štátoch Afriky už teraz presahuje bežné odporúčania kresťanskej teológie vo vzťahu k politickému násiliu. Jedným z dôvodov, prečo sa suverénne, aj keď často bezmocne, vyjadroval k dráme politického násilia, je práve jeho inšpirácia v teológii oslobodenia, ktorá patrí k najpolitickejším teológiám dejín kresťanskej filozofie.
František bol mužom moderny a modernej epochy práve vďaka svojmu teologickému pôvodu v myslení zasadenom do bežného života ekonomickej a sociálnej reality.
Voľba kardinála Latinskej Ameriky na Petrov stolec pritiahla pozornosť sveta na teológiu oslobodenia i na jej bezprostredne príbuznú - „teológiu ľudu“ -, ktorou sa riadi sám pápež František.
Stretnutie s Gustavom Gutierrezom
VATIKÁN - Stretnutie pápeža Františka s dominikánom pátrom Gustavom Gutierrezom 11. septembra 2013 bolo neformálne a udialo sa v pápežovej rezidencii, Domus Sanctae Marthae, bez toho, aby sa dostalo do oficiálneho pápežovho programu. Napriek tomu správy, že pápež František prijal 85-ročného peruánskeho kňaza, ktorého považujú za otca teológie oslobodenia, vzbudil oduševnený záujem aj za múrmi Vatikánu.
Počas deväťdesiatych rokov Kongregácia pre náuku viery vykonala dlhé a kritické zhodnotenie prác pátra Gutierreza a zaviazala ho napísať a prepísať niektoré články, aby tým vyjasnil svoje teologické a pastoračné východiská.
Ale v rámci jediného týždňa začiatkom septembra 2013 vatikánske noviny L'Osservatore Romano publikovali interview s pátrom Gutierrezom, článok od teológa samotného a dva články oceňujúce jeho prácu. Jeden z nich dokonca od prefekta Kongregácie pre náuku viery, kardinála Gerharda L. Müllera.
Po rokoch kritiky teológie oslobodenia z Vatikánu od blahoslaveného Jána Pavla II. a pápeža Benedikta XVI. sa tieto udalosti javia ako otočenie trendu za pápeža Františka. Bolo by presnejšie povedať, že predstavujú ovocie dlhého a bolestivého procesu, ktorým si cirkev vyjasňovala podstatu jej angažovanosti pre chudobných dneška.
Čo je teológia oslobodenia?
Teológia oslobodenia sa objavila v Latinskej Amerike v 60-tych a 70-tych rokoch. Nachádza vo Svätom Písme princípy a inšpiráciu k práci na oslobodení ľudí od nespravodlivých sociálnych pomerov a štruktúr. Jej počiatočným bodom často býva konkrétna situácia prevažne chudobných latinskoamerických ľudí a to, ako oni rozumejú Sväté Písmo vo vzťahu k ich úsiliu o oslobodenie sa od hriechu, no aj od nespravodlivých sociálnych štruktúr.
Mnohí jezuiti prijali teológiu oslobodenia ako súčasť toho, čo dekrét rádu v roku 1975 nazval ich „záväzkom podporovať spravodlivosť a vytvoriť solidaritu s ľuďmi bez hlasu a bez sily.“ Nebolo prekvapením, že znaky sympatizovania so sekulárnymi ideami revolúcie pritiahli pozornosť z Vatikánu. V roku 2007 vieroučná kongregácia varovala pred „chybnými alebo nebezpečnými tvrdeniami“ v práci jezuitského pátra Jona Sobrinu. Na ďalší rok pápež Benedikt považoval za nevyhnutné požiadať jezuitov ako rád, aby znovu potvrdili svoju poslušnosť cirkevnému učeniu v rade kontroverzných otázok vrátane „niektorých aspektov teológie oslobodenia.“
Ako predstavený argentínskej jezuitskej provincie v rokoch 1973 až 1979 vtedajší páter Jorge Mario Bergoglio odradzoval od politizácie medzi vlastnými kňazmi, osobitne počas vojenskej diktatúry, ktorá prevzala moc v Argentíne v roku 1976. V polarizovanej atmosfére vo vnútri rádu ho asi ťažko pokladali za priateľa teológie oslobodenia.
Konferencia v Aparecide
Ale práca budúceho pápeža v pastorácii pre chudobných a s chudobnými pretrvávala a nakoniec našla vyjadrenie v Piatej generálnej konferencii biskupov Latinskej Ameriky, ktorá sa konala v roku 2007 v Aparecide v Brazílii.
Záverečný dokument z konferencie, ktorého principiálnym autorom bol vtedajší kardinál Bergoglio, nepoužil síce termín „teológia oslobodenia,“ ale použil silné slová o „budovaní spravodlivej a bratskej spoločnosti,“ ktorá zabezpečuje „zdravie, jedlo, vzdelanie, bývanie a prácu pre všetkých.“ To odráža ducha hnutia v jeho ortodoxnej verzii.
Zvolenie pápeža Františka bolo silným potvrdením domnienky, že hľadanie sociálnej spravodlivosti je nevyhnutným dôsledkom kresťanskej viery. Ale ešte deväť mesiacov pred pápežským konkláve sa udialo menej sledované menovanie, ktoré už signalizovalo, že táto domnienka, formulovaná v teológii oslobodenia, požívala priazeň na najvyšších miestach cirkvi.
Keď totiž pápež menoval vtedajšieho arcibiskupa Müllera za hlavu vieroučného úradu v júli 2012, zaiste vedel, že tento muž, ktorého ustanovil za, po pápežovi, najvyššieho strážcu cirkevného učenia bol sám obdivovateľom a spoluautorom nikoho iného ako pátra Gutierreza.
Čo je teológia oslobodenia?
Kritika teológie oslobodenia
Počas 80-tych rokov vatikánska Kongregácia pre náuku viery pod vedením vtedajšieho kardinála Jozefa Ratzingera, budúceho pápeža Benedikta XVI., vydala dva hlavné dokumenty ohľadom teológie oslobodenia. Dokumenty oceňovali záujem hnutia o chudobných a spravodlivosť, no odsudzovali tendenciu miešať marxistickú spoločenskú analýzu a koncepty ako „triedny boj“ s náboženským záväzkom ukončiť chudobu a nespravodlivosť.
Ak si teológovia osvoja marxistické metódy, ako neskôr povedal pápež Benedikt brazílskym biskupom, dôsledky budú zahŕňať „vzburu, rozdelenie, nesúhlas, priestupky (a) anarchiu,“ ktoré takisto „spôsobia veľké utrpenie vo vašich diecézach a závažnú stratu životnej energie.“ Pri inej príležitosti povedal v interview, že „politizácia viery“ niektorými teológmi oslobodenia prispela k „široko rozšírenému odlivu“ latinskoamerických katolíkov do turíčnych a iných protestantských cirkví.
V slávnej kritike marxizmu filozof Bertrand Russell uvádza, že základným zlyhaním marxistického myslenia je absencia láskavosti a súcitu. V angličtine, o ktorej Františkov krajan Jorge Luis Borges hovoril, že jej zvláštnosť a dokonalosť pochádza z historického vývoja, ktorý je zmesou starých germánskych jazykov a francúzsko-latinského vplyvu, však láskavosť a súcit znamená niečo viac ako v slovenčine.
Teológia oslobodenia nie je teológia. Nemá nič spoločné so slobodou, ani so zlepšovaním situácie chudobných. Jej skutočným cieľom je vytvoriť novú Cirkev a - ako priznávajú sami animátori hnutia -, povzbudzovať katolíkov, aby prijali komunizmus. Teológia oslobodenia sa zrodila v šesťdesiatych rokoch 20. storočia a bola mnohokrát odsúdená Jánom Pavlom II., predovšetkým v inštrukcii Libertatis nuntius z roku 1984. Odsúdil ju aj Benedikt XVI.
Avšak s pontifikátom pápeža Františka došlo k veľkému comebacku teológie oslobodenia: jej predstavitelia sú prijímaní vo Vatikáne a ich diela v Ríme prezentujú vysokopostavení kardináli. Hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi dokonca uviedol, že teológia oslobodenia sa stala súčasťou života Cirkvi.
Modernizmus a teológia oslobodenia
Teológia oslobodenia vznikla vďaka spojeniu dvoch európskych intelektuálnych prúdov: ľavicového „sociálneho katolicizmu“ (neskôr známeho ako kresťanský socializmus) a liberálneho katolicizmu (či neskoršieho modernizmu). Faktorom spájajúcim obe tieto hnutia bola túžba zmieriť Cirkev s moderným svetom, čiže s víziou sveta zrodenou vďaka Francúzskej revolúcii, ktorá sa ďalej rozvíjala spolu s nasledujúcimi revolúciami roku 1870, 1917 i 1968.
Svätý pápež Pius X. opakovane odsudzoval modernizmus a zároveň ho charakterizoval ako syntézu všetkých heréz. Modernisti na to reagovali tak, že prešli do ilegality. Musíme vytvoriť katolícke slobodomurárstvo, vyzval Antonio Fogazzaro v roku 1907. V nasledujúcich rokoch toto „katolícke slobodomurárstvo“ - ako napísal ďalší modernista George Tyrell -, konalo trpezlivú a tajnú prácu, ktorá kládla základy novej teológie 20. storočia. Bludy, ktoré odsúdil Svätý Pius X., sa začali otvorene prezentovať v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia ako nouvelle théologie. Teológia oslobodenia nadväzuje na tieto tradície a z ich bludov vyvádza filozofické a teologické závery.
Naopak, zameriavajúc sa na spoločenské a politické otázky, pokúša sa z nich odvodiť „teológiu“. Ako vysvetlil jeden z jej predstaviteľov, otec Lima Vaz, teológia oslobodenia sa prezentuje ako prvá škola teologického myslenia, ktorá vychádza z profánneho a ide k tomu, čo je sakrálne. Inými slovami: od histórie k zjaveniu, pričom prevracia starobylý teologický proces.
Primát praxe a Nová Cirkev
Katolícka teológia hovorí, že Zjavenie sa skončilo smrťou posledného apoštola. Teológovia oslobodenia to popierajú a tvrdia, že Zjavenie v dejinách stále prebieha, a to v revolučnom procese. Španielsky jezuita Jon Sobrino otvorene vyhlásil: Revolučný boj chudobných v našich krajinách je locus theologicus, prostredníctvom ktorého Boh vstupuje do histórie. Potvrdzuje to ďalší dôležitý teológ oslobodenia Juan Hernández Pico, ktorý tvrdí, že Boh revolučných kresťanov je Bohom skrytým v dejinách.
Teológovia oslobodenia odmietajú Cirkev existujúcu už takmer dvetisíc rokov. Chceme - píše španielsky teológ páter Juan José Tamayo-Acosta-, nový komunitný model Cirkvi. Naším cieľom je transformovať Cirkev na spoločenstvo spoločenstiev a zničiť všetky štruktúry, ktoré bránia dosiahnutiu tohto cieľa. Tento cieľ dosahujú prívrženci teológie oslobodenia presadzovaním triedny boj vnútri katolíckej Cirkvi.
Teológia oslobodenia v praxi prináša chudobným ešte viac chudoby. Jej priaznivci to vôbec neskrývajú. Práve naopak: podporujú chudobu - eufemisticky to nazývanú princíp chudoby.
Teológia oslobodenia nie je teológia. S oslobodením taktiež nemá nič spoločné. Jej tvorcovia s radosťou podporovali každý komunistický režim: od kubánskeho cez sovietsky až po severokórejský. Podľa ich presvedčenia sa Duch Svätý zjavuje v revolučnom procese oslobodenia, napríklad v boľševickej revolúcii.
Teológia po Veritatis gaudium v kontexte Stredomoria
V piatok 21. júna pápež František podnikol krátku cestu do Neapola, kde navštívil Sekciu sv. Alojza Teologickej fakulty južného Talianska, ktorú vedú jezuiti. Na medzinárodnej teologickej konferencii s témou „Teológia po Veritatis gaudium v kontexte Stredomoria“ vystúpil Svätý Otec so záverečným príspevkom o úlohách teológie v súčasnosti. Hovoril o „teológii prijatia“, o Stredozemnom mori ako moste a o nových „teologických Turícach“.
Svätý Otec vystúpil v rámci konferencie so záverečným príhovorom a požehnaním uzavrel jej dvojdňový program. Vystúpili na nej odborníci z domácich i zahraničných univerzitných centier stredomorského regiónu, od Madridu po Jeruzalem a pozdravné posolstvo jej účastníkom zaslal konštantínopolský ekumenický patriarcha Bartolomej.
Dokument Veritatis gaudium (Radosť z pravdy) je apoštolská konštitúcia o univerzitách a cirkevných fakultách, ktorú podpísal Svätý Otec František 8. decembra 2017. Aktualizuje smernice pre cirkevné vysoké školy z predchádzajúcej apoštolskej konštitúcie pápeža Jána Pavla II. Sapientia Christiana z roku 1979 a jeho súčasťou sú aplikačné normy zostavené Kongregáciou pre katolícku výchovu.
V prvom bode príhovoru Svätý Otec poukázal na teológiu vyznačujúcu sa prijatím a dialógom:„Keď sa v úvode Veritatis gaudium spomína prehlbovanie kerygmy a dialógu ako kritérií na obnovenie štúdií, chce sa tým povedať, že sú v službe Cirkvi, ktorá stále viac stavia do centra evanjelizáciu. Nie apologetiku, nie príručky, ale ako sme to počuli: evanjelizovať. V centre je evanjelizácia, čo neznamená prozelytizmus. V dialógu s kultúrami a náboženstvami Cirkev ohlasuje Ježišovu Dobrú zvesť a prax evanjeliovej lásky, ktorú kázal ako syntézu celého učenia Zákona, vízií prorokov a vôle Otca. Dialóg je predovšetkým metóda rozlišovania a ohlasovania Slova lásky, ktoré sa obracia na každého človeka a chce prebývať v jeho srdci. Iba pri počúvaní tohto Slova a v zakusovaní lásky, ktorú komunikuje, je možné rozlíšiť aktuálnosť kerygmy. Takto chápaný dialóg je formou prijatia.“
V duchu apoštolskej exhortácie Gaudete et exsultate (č. 170) pápež František zdôraznil význam rozlišovania, na ktorom sa podieľajú aj humánne a sociálne vedy:„Pamätajme vždy, že rozlišovanie je milosťou, je darom. Rozlišovanie skrátka privádza k samotnému prameňu života, ktorý nezhynie, čiže «aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista» (Jn 17,3).“
V teológii sú potrebné sú súčasne oba pohyby: zdola nahor i zhora nadol, pokračoval pápež František. Priznal sa, že ho fascinujú slová, ktoré sv. František z Assisi adresoval bratom: «Kážte evanjeliu, a ak to bude potrebné, tak aj slovami». Ide tu o svedectvo:„Táto poddajnosť Duchu znamená štýl života a ohlasovania bez ducha podmaňovania si, bez snahy o prozelytizmus - toto je mor - a bez agresívneho úmyslu popierania. Je to spôsob, ktorý vstupuje do dialógu „zvnútra“ s ľuďmi, ich kultúrami, dejinami, s ich odlišnými náboženskými tradíciami; spôsob, ktorý v zhode s evanjeliom zahŕňa aj svedectvo až po obetovanie života, ako to dokazujú žiarivé príklady Charlesa de Foucaulda, mníchov z Tibhirinu, oranského biskupa Pierra Claverieho a toľkých bratov a sestier, ktorí s Kristovou milosťou boli verní, s miernosťou a poníženosťou, a zomreli s Ježišovým menom na perách a s milosrdenstvom v srdci.“
Záver
Pápež František svojím prístupom k teológii oslobodenia otvoril dôležitú diskusiu o úlohe cirkvi v boji za sociálnu spravodlivosť a o jej vzťahu k chudobným. Jeho pontifikát priniesol nový pohľad na túto kontroverznú teologickú tradíciu, ktorá má hlboké korene v Latinskej Amerike a ovplyvnila mnohých kňazov, rehoľníkov a laikov po celom svete.
tags: #papez #frantisek #teologia #oslobodenia