Na východnom okraji pohoria Malých Karpát je učupené neveľké mestečko Svätý Jur. Nad mestom sa týči zrúcanina stredovekého hradu Biely Kameň, ktorý je opradený bohatou históriou a povesťami.
História hradu
Ranogotický hrad postavili svätojurskí zemepáni krátko po tatárskom vpáde v roku 1241. Tvoril súčasť sústavy malokarpatských hradov, slúžiacich na ochranu západnej hranice Uhorska. Svojou polohou umožňoval kontrolu obchodnej cesty z Bratislavy do Trnavy a bočnej horskej cesty vedúcej do Stupavy.
Svätojurský hrad bol postavený pred rokom 1271 na vŕšku oproti miestnemu hradisku a slúžil ako sídlo svätojurskej línie grófov zo Svätého Jura a Pezinka. Iniciátorom stavby bol gróf Abrahám I. (syn Sebeša I. † 1241). Za miesto stavby si zvolil horský výbežok vzdialený asi 1 km od Svätého Jura.
Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1271, keď ho dobyl Přemysl Otakar II. pri svojej jarnej výprave do Uhorska. Koncom 80. rokov 13. storočia napadli a obsadili Svätojurský hrad oddiely rakúskeho vojvodu Albrechta I. Habsburského.
V tom čase hrad pozostával z hlavnej obytnej veže, palácovej časti, hospodárskych budov a hradobného múru nad suchou priekopou. V priebehu 2. polovice 14. storočia dali pravnuci grófa Abraháma I. hrad prestavať v gotickom slohu a pristavali aj vonkajší hrad.
Najviac informácií o hrade poskytuje odpis listiny palatína Mikuláša z Gorjan o deľbe Svätojurského panstva z roku 1412. Podľa nej mal Svätojurský hrad vnútorný a vonkajší areál. Vnútorný hrad mal obdĺžnikový tvar v tvare obráteného písmena D uzatvárajúce menšie nádvorie. Tu sa vypínali dve hlavné veže. Veľká niekde v južnom trakte hradu, ktorá bola pravdepodobne aj obytná a druhá zrejme na jednom z nároží o niečo menšieho významu. Protiľahlý (severný) rad budov už bol aj podpivničený. Na prízemí sa nachádzala kuchyňa a komory postavené za sebou. Nad nimi sa nachádzala kaplnka neznámeho patrocínia a miestnosti, kde prebývali grófi (palác). Budovy na tejto strane až po jednu z veží boli pokryté jednou súvislou strechou. Vnútorný hrad mal len jednu bránu, nad ktorou bola bašta ľudovo zvaná erkel. Vonkajší hrad mal jednu bránu a bol obohnaný kamenným múrom. Vstup cez bránu bol obkolesený barbakanom. K bráne sa dalo dostať z východu padacím mostom, ktorý podopieral dodnes dochovaný kamenný pilier. Súpis okrem toho uvádza dve veže vo vonkajšom hrade. Jedna z nich niesla názov Vodná veža a historici ju lokalizujú do centra nádvoria vonkajšieho hradu, kde je ešte dnes možné pozorovať veľkú jamu po niekdajšej cisterne na vodu. Ďalej sa tu napríklad nachádzala budova pekára. Obvod hradu z troch strán obkolesovala suchá priekopa s valom.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1241 | Tatársky vpád, začiatok výstavby hradu |
| 1271 | Dobytie hradu Přemyslom Otakarom II. |
| 1287 | Obsadenie hradu rakúskym vojvodom Albrechtom I. Habsburským |
| 1385 | Dobytie hradu moravskými markgrófmi Prokopom a Joštom |
| 1663 | Zničenie hradu po tureckom plienení |
Gotický hrad postavili v rokoch 1270-1295 na náprotivnej strane údolia svätojurskí grófi, ktorým patril až do vymretia ich rodu v roku 1543. Strážil jednak cestu z Bratislavy do Trnavy a súčasne horský prechod z Jura do Stupavy. V roku 1598 mešťania predstúpili pred cisára Rudolfa II. s cieľom získania výsad, s prosbou, aby nepredlžoval záložné právo Štefanovi Ilešházimu. Mešťania chceli záloh byplatiť sami. Panovník vyhovel, no Ilešházi sa vzpieral, čo nakoniec vyústilo v roku 1603 k obvineniu z urážky majestátu a odsúdeniu k hrdelnému trestu a strate majetkov. Zachránil sa útekom do Poľska. Ale už v roku 1604 vypuklo Bočkaiovo povstanie proti Habsburgovcom. Ilešházi sa pričinil o zmierenie strán a keď v roku 1608 uhorské stavy s jeho výdatnou pomocou zvolili za kráľa Mateja II. stal sa hlavným kráľovským dvoranom a boli mu vrátené všetky majetky a bol vymenovaný za palatína.
V roku 1626 sa hrad stal majetkom Štefana Pálfiho. Ďalším medzníkom bol rok 1647, keď Ferdinand III. povýšil Svätý Jur na slobodné kráľovské mesto, čím sa vymanil spod závislosti na hrade.
Nádvorie vnútorného hradu lemovali podpivničené budovy s palácom, kaplnkou, komorami a kuchyňami. Pravdepodobne na východnej strane, v priestore kde sa dvor rozširuje stála veľká obytná veža, po ktorej sa však do súčasnosti nezachovali žiadne nadzemné časti. Vo svojej dobe však tvorila charakteristickú siluetu hradu. V druhej menej významnej veži bolo aj väzenie. Do vnútorného hradu sa vstupovalo bránou, ktorej ochrana bola zabezpečovaná blízkou baštou. Do vonkajšieho areálu rozprestierajúceho sa okolo celého vnútorného hrad a opevneného kamenným múrom sa vchádzalo jedinou bránou v hranolovitej vstupnej veži. Neďaleko nej stála ďalšia obranná veža a v rozšírenom priestore oproti bráne stála vodná veža a ďalšie stavby (výslovne sa spomína len pekáreň). Celý hrad obklopovala priekopa, ktorej obranná funkcia bola zosilnená valom po jej vonkajšej strane.
Zánik hradu
Nie je sa veľmi čo čudovať, pretože pevnosť sa v roku 1663 nevyznamenala odolnosťou pri turecko-tatárskom vpáde. Vážne poškodenú ju sporadicky využívali až ju nechali spustnúť. Zničený bol v roku 1663 po tureckom plienení, po ktorom už nebol obnovený. Tým skončila história hradu, ktorý vznikol ako súputnik hradiska Neštich a jeden z troch ochrancov (spolu s Pajštúnom a Dračím hrádkom), ktorí dohliadali na premávku na spojnici Záhorskej a Trnavskej nížiny.
Od roku 1963 je Biely Kameň kultúrnou pamiatkou, v roku 2002 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Súčasnosť
Z kedysi monumentálneho hradu sa dnes zachovalo len niekoľko zvyškov, ktoré kedysi boli bohémskymi sieňami. Aj napriek svojej polohe nad mestom, neponúka výhľady, pretože je vsadený do lesa, a teda akoby skrytý. Zrúcaniny hradu, ktorý vznikol v 13. storočí a zničený bol v 17.
Hrad je dnes aj súčasťou miestneho náučného chodníka. Aj napriek svojej polohe nad mestom, neponúka výhľady, pretože je vsadený do lesa, a teda akoby skrytý. Zrúcaniny hradu, ktorý vznikol v 13. storočí a zničený bol v 17. Na východnom okraji pohoria Malé Karpaty (v časti Pezinské Karpaty), na kopci (290 m n. nachádzajúcom sa na protiľahlom kopci. Z hradu sa dochovalo len niekoľko zvyškov budov.
Komplex hradnej zrúcaniny je významný najmä tým, že na hrade zrejme neprebehli významnejšie novoveké zásahy a zachoval sa v stave gotického hradu v ruinách.
Hrad Biely kameň. Tajomná zrúcanina v Malých Karpatoch. Takto prebieha záchrana historického klenotu
Snahy o záchranu
V októbri 2020 založilo pár nadšencov občianske združenie, ktoré si dáva za cieľ zachrániť pred rozpadom a postupným zánikom zrúcaninu hradu Biely Kameň, národnú kultúrnu pamiatku. Uvítame dobrovoľníkov, ktorí sa chcú do obnovy hradu zapojiť. Hrad sa pomaly ale isto ruca, v poslednej dobe sa zrutili casti stien ako aj klenba nad vchodom do pivnicnych priestorov a zbortili sa aj ostatne vstupy do priestorov pod zemou . Urady to asi nechaju uplne sa rozpadnut, asi az potom zacnu konat ked uz nebude co zachranovat. Este krasne povodne murivo a to ide dole ... Mne sa tá zrúcanina veľmi páči a tiež by som celkom rada v lete pomohla ... zbožňujem takéto miesta!
Legendy a povesti
Ľ. Kedysi dávno sa na dolnom konci usídlil hrôzostrašný šarkan. Každý rok mu obyvatelia okolitého chotára museli obetovať po jednom mládencovi alebo šumnej panne. Meno obete muselo byť vykresané do kameňa a mien na kameni pribúdalo. Stalo sa raz, že tou krajinou prechádzal rytier Juraj na bielom tátošovi. Zbadal hlúčik smutných uplakaných ľudí a spýtal sa ich: "Čo sa deje, ľudkovi? Jakživ som taký slzavý kraj nevidel." Zo skupiny ľudí k nemu prikročil vládca tej krajiny a všetko mu vyrozprával. Aj to, že práve dnes vylosovali jeho dcéru Iľču. Rytier sa chopí kopije a už sa pýta len na cestu k šarkanovi. Striebrom blyští sa jeho pancier, purpurom jeho dlhý vlajúci plášť. nebola to však bitka, lež hromobitie. Človek a zver, tma a svetlo, jasný rytier s čiernym šarkanom. Oslobodený ľud by rytiera na rukách nosil. na pamiatku nazvali oslobodenú osadu po ňom Svätým Jurom a jeho podoba skvie sa vo svätojurskom erbe.
Na svätého Jána žala mladá žena trávu neďaleko hradu Biely Kameň. Mala so sebou malého synćeka. Dieťa sa hralo v tráve, kým matka pracovala. Veľmi sa ponáhľala, lebo už bol večer a stmievalo sa. Zrazu sa obzrela, ale syna nevidela. Rozbehla sa hľadať ho. Našla ho na hrade. Chlapča si myslelo, že sa s ním chce hrať a vbehlo veľkým otvorom do zrúcaniska hradu. Skočila za ním do otvoru, ktorý nikdy predtým nespozorovala, chytila ho a ... Vtom zastala ako skamenená. Okolo nich boli kopy zlata a drahých kameňov. Položila chlapčeka na zem, nakládla si zlata do zástery a vybehla von. Zlato vysypala na kôpku trávy, ktorú nažala a vracala sa po ďalšie. Takto, vidiac nesmierne bohatstvo, zabudla chudobná žena i na svoje dieťa. Utekala späť, ale aké bolo jej prekvapenie a úžas, keď po otvore nebolo ani stopy. Zúfalstvo ju pochytilo a celú noc márne hľadala svojho synáčika. Zlato, ktoré vyniesla z hradu, zmenilo sa na kamene. Utrápená obrátila sa na svätojurského farára. Celý dlhý rok užialená matka vyčkávala. Deň svätého Jána celý strávila na hrade, aby neprepásla vhodnú chvíľlu. Keď sa pivnice otvorili, vbehla dnu a naozaj tam sedel jej synáčik a hral sa s farebnými kamienkami. Schytila ho, vyniesla von a rýchlo odniesla domov. Bola šťastná, že opäť má to najcennejšie - svoje dieťa.
17. septembra 1663. Hoci sa na opevnení mesta usilovne pracovalo, hradby stále neboli dokončené a turecké nebezpečenstvo bolo príliš blízko. Pohroma prišla nadránom, bleskovo. Obyvatelia sa neubránili. Po strechách skákal červený kohút, lúpilo sa, zabíjalo, bralo do zajatia. Kto nevládal, snažil sa skryť, kto vládal, utekal. Tam utekala i mladučká dievčina zo Segnerovie rodiny. Dych sa krátil, srdce v hrdle, dupot konských kopýt už kdesi za chrbátom. Kde hľadať pomoc, kde záchranu? Zrak jej padol na nie priveľmi hlbokú studienku pod vinohradom. Skok do vody, prikrčila sa a čakala na zázrak. Vtom, kde sa vzal, tu sa vzal, veľký pavúk križiak sa pustil do roboty. V okamihu utkal sieť a uvelebil sa v jej strede. Turci, vidiac sieť neporušenú, prebehli naokolo. Keď sa Svätojurania spamätali z najhoršieho, keď porátali mŕtvych, zajatých a všetky straty, rozprávali si aj o tomto zázračnom zachránení. Studničku pomenovali Turecká. Andeas Segner, brat zachráneného dievčaťa, nechal z bieleho pieskovca vytesať hlavu Turka a platňu osadiť na studničku. Studnička zanikla, povesť zostala a dedila sa z pokolenia na pokolenie.