Ako sa dostanete na hrad?
Zo železničnej stanice Svätý Jur vedie smerom k hradu modrá značka, v miestnej časti Neštich treba pri kríži odbočiť na žltú, po ktorej sa dostanete priamo na Biely Kameň. Na hrad sa dostanete pešo zo Svätého Jura do približne 30 minút, držte sa žltej turistickej značky. Je prístupný aj z Bieleho kríža. Ak prídete autom, môžete zaparkovať napríklad na veľkom parkovisku pri Kostole sv. Juraja. Prechádzka je vhodná aj pre menej zdatných turistov či deti.
Hrad Biely Kameň
História hradu
Biely Kameň nechal v polovici 13. storočia postaviť na horskom výbežku neďaleko Svätého Jura miestny šľachtic gróf Abrahám I. (syn Sebeša I. † 1241). Za miesto stavby si zvolil horský výbežok vzdialený asi 1 km od Svätého Jura. Iniciátorom stavby bol gróf Abrahám I. Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1271, keď ho dobyl Přemysl Otakar II. pri svojej jarnej výprave do Uhorska.
Koncom 80. rokov 13. storočia napadli a obsadili Svätojurský hrad oddiely rakúskeho vojvodu Albrechta I. Habsburského. V priebehu 2. polovice 14. storočia dali pravnuci grófa Abraháma I. hrad prestavať v gotickom slohu a pristavali aj vonkajší hrad. V tom čase hrad pozostával z hlavnej obytnej veže, palácovej časti, hospodárskych budov a hradobného múru nad suchou priekopou.
Opis hradu podľa listiny z roku 1412
Najviac informácií o hrade poskytuje odpis listiny palatína Mikuláša z Gorjan o deľbe Svätojurského panstva z roku 1412. Podľa nej mal Svätojurský hrad vnútorný a vonkajší areál. Vnútorný hrad mal obdĺžnikový tvar v tvare obráteného písmena D uzatvárajúce menšie nádvorie. Tu sa vypínali dve hlavné veže. Veľká niekde v južnom trakte hradu, ktorá bola pravdepodobne aj obytná a druhá zrejme na jednom z nároží o niečo menšieho významu. Protiľahlý (severný) rad budov už bol aj podpivničený. Na prízemí sa nachádzala kuchyňa a komory postavené za sebou.
Nad nimi sa nachádzala kaplnka neznámeho patrocínia a miestnosti, kde prebývali grófi (palác). Budovy na tejto strane až po jednu z veží boli pokryté jednou súvislou strechou. Vnútorný hrad mal len jednu bránu, nad ktorou bola bašta ľudovo zvaná erkel. Vonkajší hrad mal jednu bránu a bol obohnaný kamenným múrom. Vstup cez bránu bol obkolesený barbakanom. K bráne sa dalo dostať z východu padacím mostom, ktorý podopieral dodnes dochovaný kamenný pilier. Súpis okrem toho uvádza dve veže vo vonkajšom hrade. Jedna z nich niesla názov Vodná veža a historici ju lokalizujú do centra nádvoria vonkajšieho hradu, kde je ešte dnes možné pozorovať veľkú jamu po niekdajšej cisterne na vodu. Ďalej sa tu napríklad nachádzala budova pekára. Obvod hradu z troch strán obkolesovala suchá priekopa s valom.
Veľký počet komôr v dolnej a hornej časti hradu svedčí o tom, že hrad disponoval možnosťou dlhšieho sebestačného zásobovania v prípade vojenských konfliktov alebo priameho obliehania hradu. Počas celej histórie existencie Svätojurského hradu vieme iba o troch obliehaniach, ktoré skončili víťazne pre útočníkov. Okrem spomenutých dvoch v 13. storočí (1271 - český kráľ Přemysl Otakar II. a v roku 1287 - rakúsky vojvoda Albrecht I. Habsburský) bol podľa pramenného materiálu Svätojurský hrad posledný raz dobytý v roku 1385, po vpáde vojska moravských markgrófov Prokopa a Jošta. Počas nepokojného husitského obdobia a neskorších bojoch mocenských klík v 40. rokoch sa zrejme vyhol obsadeniu. To aj napriek tomu, že v rokoch 1428 (?), 1434 a 1441 bolo obsadené mestečko Svätý Jur ležiace pod ním.
Úpadok hradu
Svätojurskí a pezinskí grófi sa dostali začiatkom 16. storočia do dlhov a upadali aj v spoločenskom rebríčku. Nepoznáme priamu príčinu tejto krízy rodu, no mohli sa pod ňu podpísať rozsiahle záplavy na území juhozápadného Slovenska v roku 1508 a následná neúroda. Ďalšou príčinou mohla byť aj morová epidémia, ktorá vypukla v roku 1509. Finančná situácia rodu sa prejavila aj na výdajoch na opravy a zveľaďovanie ich hradov, ktoré sa dostali viac do úzadia.
Kráľ po týchto udalostiach v roku 1544 zálohoval Svätojurské panstvo svojmu vernému prívržencovi a skúsenému veliteľovi Gašparovi zo Seredného (dnes Ukrajina). Gašpar zrejme ako na Pajštúne, urobil aspoň čiastočné opravy a vylepšenia opevnenia na Svätojurskom hrade, ktorý využíval striedavo ako svoje sídlo. Jeho ďalším príbytkom sa stala kúria vo Svätom Jure. Chátrajúci hrad si vyžadoval postupne väčšie množstvo peňazí na opravy. Gašparove plány s hradom však prerušila jeho smrť v roku 1550.
Po náhlej smrti jeho syna Jána v roku 1554 hrad mal pripadnúť korune. Správa nám opisuje už čiastočne chátrajúce sídlo. Niekoľko múrov obytných častí hradu bolo v nevyhovujúcom stave a mali byť opravené. Aj arkier, spomenutý pri opise hradu z roku 1412, na východnej strane mal byť podopretý novými konzolami (krakorcami). Ďalšiemu arkieru už dokonca hrozilo, že sa zrúti. Niektoré povaly boli rozvalené a spadnuté. Jediná obnovená bola kaplnka grófov. Veži nachádzajúcej sa pri vstupe do vonkajšieho hradu už chýbala celá strecha a mala sa nanovo zastrešiť. Neďaleko tejto veže boli kamenné stajne, v ktorých si grófi ustajňovali kone.
Hrad a panstvo nakoniec neprebral kráľ ale synovec Gašpara zo Seredného, Gašpar II., ktorý si vyžiadal predĺženie zálohu po strýkovi. V roku 1558 sa rozhodol panovník definitívne získať Svätojurský hrad späť, keďže páni zo Seredného nevynaložili potrebné financie na nutnú opravu hradu. Hoci boli časti Svätojurského hradu v zlom technickom stave, z času na čas v ňom prebýval aj zemepán Gašpar II. Ten však bol posledným majiteľom Svätého Jura, ktorý na hrade aj sídlil.
Zakrátko nato prebrala hrad Uhorská komora, ktorá dala zhotoviť novú správu o stave pevnosti. Nová správa, ktorú v nasledujúcom roku 1560 vyhotovil fortifikačný inžinier a architekt Pietro Ferrabosco, potvrdila zhoršujúci sa stav celej stavby. Rovnako zhodnotil, že viaceré múry sú nestabilné a potrebujú opraviť. Všetky strechy mali byť opravené, pretože väčšina z nich bola rozbitá a zhnitá. V roku 1609 si neskorší dediční majitelia panstva Pálfiovci postavili vo Svätom Jure kaštieľ a potrebná oprava hradu, ktorá by stála vysokú sumu peňazí, sa dostávala viac a viac do úzadia.
Hrad už prevažne fungoval ako väzenie, sklad vína, potravín a rôzneho pracovného náradia. V hradnom inventári z roku 1617 sa napriek tomu spomínajú zbrane (delá, húfnice a mažiare), kováčske, debnárske a iné pracovné náradie, nábytok a kuchynské vybavenie. Podkrovie sa využívalo ako miesto na sušenie a uskladnenie ovocia a komory a pivnice ako sklady vína a obilia. Hrad naposledy poslúžil Svätojurčanom v roku 1663, keď mestečko vypálili krymskí Tatári v službách Osmanov. Skupina mešťanov sa dňa 17. septembra na hrade ubránila pred útočníkmi.
Súčasný stav a obnova hradu
Komplex hradnej zrúcaniny je významný najmä tým, že na hrade zrejme neprebehli významnejšie novoveké zásahy a zachoval sa v stave gotického hradu v ruinách. Do súčasnosti sa z Bieleho Kameňa zachovali len ruiny hradu, obrastené bujnou vegetáciou. Z budov je dnes najlepšie vidno krátke východné krídlo so zvyškami gotickej tehlovej klenby.
Od roku 1963 je Biely Kameň kultúrnou pamiatkou, v roku 2002 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. V októbri 2020 založilo pár nadšencov občianske združenie, ktoré si dáva za cieľ zachrániť pred rozpadom a postupným zanikom zrúcaninu hradu Biely Kameň, národnú kultúrnu pamiatku. V roku 2021 vzniklo združenie Castrum Sancti Georgii, ktorého cieľom je zachrániť hrad pre ďalšie generácie.
Prvý rok však dobrovoľníci predovšetkým čistili ruiny od náletových drevín a stáročného brečtanu, ktorý bol doslova ničiteľ hradu, prehrýzal sa do jeho múrov a postupne ich likvidoval. Toto sa robilo predovšetkým v zime, kedy v mrazoch a snehu na rebríkoch vo náročnom teréne obstrihávali brečtan, kým to nebolo už príliš nebezpečné. A potom nastúpili dobrovoľníci horolezci, ktorí hradby zlaňovali a dokončili ich prácu. Vtedy sa objavili prvé múry hradu a začalo sa s ich obnovou, ktorá si vyžadovala enormné úsilie všetkých zainteresovaných. Stávalo sa, že kvôli strmému terénu museli vytvoriť živú ľudskú reťaz a podávali si týmto spôsobom kamene z priekopy hore k veži.
Projekt záchrany národnej kultúrnej pamiatky Hrad Biely Kameň bol finančne podporený z dotácie Ministerstva kultúry SR, z participatívneho rozpočtu mesta Svätý Jur, z Bratislavskej regionálnej dotačnej schémy a z grantov nadácií: SPP, REVIA, Tesco, DXC Technology, Henkel Slovensko, Dell, Pontis, ZSE, Slovenské elektrárne a 365. nadácia.
Obnova hradu Biely Kameň
Povesť o stratenom chlapcovi
S Bielym Kameňom sa spája povesť o chudobnej Juranke, ktorá raz prišla s malým synčekom žať trávu. Dieťa nechala hrať sa a sama sa sústredila na prácu. Keď sa však zrazu obzrela, syna nikde nebolo, a tak sa ho zúfalá vydala hľadať. Chlapca našla v neďalekom hrade,kde vbehol veľkým otvorom do útrob ruín. Matka pribehla za ním a na svoj úžas našla v jame množstvo zlata a drahých kameňov. Poklad ju tak ohúril, že na vlastné dieťa zabudla a sústredila sa len na napĺňanie vlastných vreciek. Otvor s pokladmi už bol tiež prázdny a zlato, ktoré žena odniesla z hradu, sa zmenilo na kamene. Hlavne však prišla o tú najväčšiu vzácnosť - svojho syna.
Zúfalá sa teda obrátila s prosbou o pomoc na miestneho kňaza a ten jej poradil, aby sa na rovnaké miesto vydala znova o rok. Keď sa zem otvorí, má vbehnúť dnu, nevšímať si svetské lákadlá, schmatnúť dieťa a utekať s ním domov.
Na svätého Jána žala mladá žena trávu neďaleko hradu Biely Kameň. Mala so sebou malého synćeka. Dieťa sa hralo v tráve, kým matka pracovala. Veľmi sa ponáhľala, lebo už bol večer a stmievalo sa. Zrazu sa obzrela, ale syna nevidela. Rozbehla sa hľadať ho. Našla ho na hrade. Chlapča si myslelo, že sa s ním chce hrať a vbehlo veľkým otvorom do zrúcaniska hradu. Skočila za ním do otvoru, ktorý nikdy predtým nespozorovala, chytila ho a ... Vtom zastala ako skamenená. Okolo nich boli kopy zlata a drahých kameňov. Položila chlapčeka na zem, nakládla si zlata do zástery a vybehla von. Zlato vysypala na kôpku trávy, ktorú nažala a vracala sa po ďalšie. Takto, vidiac nesmierne bohatstvo, zabudla chudobná žena i na svoje dieťa. Utekala späť, ale aké bolo jej prekvapenie a úžas, keď po otvore nebolo ani stopy. Zúfalstvo ju pochytilo a celú noc márne hľadala svojho synáčika.
Zlato, ktoré vyniesla z hradu, zmenilo sa na kamene. Utrápená obrátila sa na svätojurského farára. Ten jej poradil, aby presne o rok išla na to isté miesto a keď sa zem otvorí, vbehla dnu, žiadne poklady si nevšímala, len syna vyhľadala a vyniesla von. Celý dlhý rok užialená matka vyčkávala. Deň svätého Jána celý strávila na hrade, aby neprepásla vhodnú chvíľu. Keď sa pivnice otvorili, vbehla dnu a naozaj tam sedel jej synáčik a hral sa s farebnými kamienkami. Schytila ho, vyniesla von a rýchlo odniesla domov. Bola šťastná, že opäť má to najcennejšie - svoje dieťa.