Ponická Huta: Tajomná turistická trasa k hradisku na Kláštore

Viete, kde sa nachádza tajomné keltské hradisko? Je ním práve hradisko na Kláštore, ktorého zvyšky sú tichým svedkom dávneho života Keltov na západnom hrebeni vrchu Učovník. Až do dnešných dní je možné v teréne dobre vidieť stopy serpentínovej cesty ústiacej v západnej časti opevneného areálu hradiska.

Valové opevnenie je najmasívnejšie na východnej strane. Odhaduje sa, že hradisko na Kláštore malo minimálne regionálny význam, pričom najstaršie osídlenie hradiska sa datuje do obdobia lužickej kultúry. Hradisko na Kláštore je tiež vzácnym archeologickým náleziskom.

Kúsok od areálu hradiska sa vypína mohutné bralo Baba ozdobené veľkým železným krížom, ktoré na prvý pohľad bude vo vás evokovať akúsi strážnu vežu.

Náučný chodník Hradisko sa nachádza za obcou Ponická Huta v pohorí Učovník. Lokalita pôvodného hradiska pokrýva približne jeden hektár lesnej plochy.

„Priedomie“ Hradiska na Kláštore a zároveň nezameniteľnú dominantu dnešnej Ponickej Huty, tvorí skalnaté bralo Baba. Na jeho vrchole sa nachádza jedinečný železný kríž, ktorý bol kedysi vytavený a ukutý zo železa vo vysokej peci, ktorá fungovala v osade.

Náučný chodník približuje históriu osídlenia tejto lokality, ťažby medenej a železnej rudy a remeslá, ktoré vykonávali obyvatelia hradiska. Náučný chodník začína v centre obce na námestí, odkiaľ vedie hornou časťou obce smerom k skalnému masívu Baba.

Ďalej pokračuje kľukatiacou cestičkou, cez malebný smrekový les, k lokalite Hradisko na Kláštore. Ten sa nachádzal na vrchole kopca, zarastenom lesom, vo výške približne 570 m n. m. Severný a južný svah okolo hradiska strmo padajú do údolia Malej a Veľkej doliny.

Chodník ďalej vedie južnou stranou - Keltskou cestou do Malej doliny ku potoku Malá Zolná. Tu sa nachádzal hrnčiarsky kruh, na ňom pôvodní obyvatelia hradiska zhotovovali keramiku.

Prvé tri zastavenia chodník prevažne stúpa lesnými serpentínovými cestičkami. Z Hradiska chodník pokračuje rúbaniskom, husto porasteným černičím a jahodoviskom s lesnými jahodami.

Smerom nadol chodník klesá strmšími zrázmi a korytom, vyhĺbeným vodou, až na dno dolinky, kde tečie potôčik. Lesná cesta je pozdĺž potoka lemovaná záplavou kvitnúcich iskerníkov, či lastovičníka, stále v osviežujúcej tôni stromov.

Pôvodní obyvatelia Hradiska na Kláštore sa pravdepodobne venovali ťažbe a spracovaniu medi. Hradisko bolo postavené na jednej z dôležitých komunikačných trás výmenného obchodu.

Hradisko na Kláštore obývala väčšia skupina obyvateľov, ktorí boli veľmi dobre organizovaní, produkovali a aj používali veľmi kvalitné tovary.

Okrem ťažby a spracovania rúd zohrávalo Hradisko aj strážnu funkciu pri ceste z údolia Zolnej, popri ktorej smerovala cesta k ľubietovského banského revíru s významnými ložiskami medi. Cez toto územie viedli významné cesty, ktorými sa dopravovala meď k odberateľom.

Obec Ponická Huta vznikla pri vysokej peci, postavenej v roku 1780. Nad vedľajšou dedinou Dúbravica sme sa ešte vyštverali na netradičnú stavbu, drevený rebrík do neba. Láka turistov najmä preto, že nie je o nič opretý. Ide o dielo vizuálneho umelca.

Cieľ tejto túry leží mimo hlavných turistických oblastí, ale je to jedinečná lokalita, ktorej história siaha do obdobia neolitu, dva až tritisíc rokov pred naším letopočtom. Túru začíname strmším výstupom na skalné bralo, s pekným výhľadom s názvom Baba. Je ozdobené železným krížom odliatym v minulosti v obci.

Smrekovým lesom sa serpentínami dostávame na hrebeň, ktorý je tvorený balvanmi krásne obrastenými machom a nízkymi stromami. O chvíľu dosahujeme západný hrebeň vrchu Učovník, kde sa nachádza samotné Hradisko. Najkrajšou jeho časťou je majestátna skalná brána. V lesnom teréne sú stále viditeľné zvyšky valového opevnenia, ktoré je dlhé pol kilometra.

Tu boli nájdené bohaté nálezy keramiky a železné nástroje. Dole zídeme Malou dolinou popri areáli dobového hrnčiarskeho kruhu k potoku Malá Zolná, až k východisku túry.

Mikroregión Severné Podpoľanie

Obec Sebedín-Bečov je súčasťou združenia obcí Mikroregión Severné Podpoľanie. Ide o dobrovoľné, nepolitické, záujmov združenie na podporu rozvoja cestovného ruchu.

Združenie vzniklo v roku 1995 a tvoria ho nasledovné obce: Môlča, Horná Mičiná, Dolná Mičiná, Čerín, Lukavica, Sebedín-Bečov, Oravce, Dúbravica, Hrochoť a Poniky.

Mikroregión Severné Podpoľanie sa nachádza v severnej časti Banskobystrického kraja. Rozprestiera sa na území dvoch okresov Banská Bystrica a Zvolen.

Na severovýchode hraničí s Mikroregiónom RENTAR a na severe s Mikroregiónom Pod Panským Dielom. Severozápadnú hranicu má spoločnú s Banskou Bystricou. Zo západe hraničia obce Vlkanová, Hronsek, Veľká Lúka a Sliač. Na juhu tvorí hranicu Zolná - Zvolen a Očová.

Východnú časť mikroregiónu tvoria prevažne lesy pohoria Poľana - Chránenej krajinnej oblasti a biosferickej rezervácie. Tu sa nachádza aj najvyššia nadmorská výška a to 1294 m - vrch Bukovina. Najnižšia nadmorská výška je v údolí potoka Lukavica - 320 m v katastrálnom území Lukavica.

Vstupnou bránou do mikroregiónu zo severu od Banskej Bystrice je Horná Mičiná, Môlča a Poniky. Z juhu vedie prístupová cesta zo Sliača do Lukavice a zo Zolnej do Sebedína-Bečova. Okresné mesto leží 17 km od Lukavice. Severovýchodným smerom leží kúpeľné mestečko Sliač s letiskom.

Z južnej strany mikroregiónu je prístupné regionálne letisko v Očovej a sídelné centrum Detva regionálneho významu. Východná hranica ponúka pešie vstupy do CHKO Poľana.

Územie mikroregiónu zasahuje do dvoch geomorfologických celkov patriacich do oblasti Slovenské stredohorie. Ide o Zvolenskú kotlinu, z ktorej sem patria oddiely Zvolenská pahorkatina, Bystrická vrchovina, Ponická vrchovina, Povraznícka brázda. Druhým je celok Poľana, ktorý sa člení na dva oddiely, a to Detvianske predhorie a Vysoká Poľana.

V rámci Vysokej Poľany je vyselektovaná časť Kyslinky. Na území sa nachádza vyhasnutý stratovulkán Poľana, ktorá má charakter masívneho pohoria s kruhovým pôdorysom s priemerom okolo 18 km. Dnes ide o značne rozrušený sopečný výtvor s kalderou, ktorá je výsledkom rozrušenia pôvodného krátera stratovulkánu. Od roku 1990 je CHKO Poľana zároveň aj biosferickou rezerváciou UNESCO. Patrí medzi najväčšie vyhasnuté sopky v Európe.

Klimatické podmienky územia sa pohybujú od mierne teplej oblasti do chladnej oblasti. Priemerná ročná teplota je v južnej časti územia 8°C a v najvyšších polohách 4°C. Priemerné ročné množstvo zrážok sa pohybuje od 680 mm (najnižšie polohy) do 1100 mm (Poľana).

Sneh sa na juhozápade územia drží 70 dní v roku, v najvyšších polohách až 140 dní. Vysokej rozmanitosti prírodných podmienok zodpovedá i bohatosť flóry a fauny s výskytom mnohých chránených i ohrozených druhov.

Prírodnú vegetáciu zastupuje dubovo-hrabový a bukovo kvetnatý les, v najnižších polohách lemujúc vodné toky lužné lesy. V najvyšších polohách (Bukovina) sú to jedľové a jedľovo-smrekové lesy. Medzi cenné stromy patrí dub cérový, jelša lepkavá, jelša sivá, vŕba krehká, vzácne tis obyčajný.

Pre územie mikroregiónu sú typické živočíšne spoločenstvá listnatého, zmiešaného a ihličnatého lesa, doplnené spoločenstvami skalných biotopov. Vyskytujú sa tu vzácne druhy chrobákov, motýľov, rovnokrídlovcov (koník pestrý), vážok (hadovka lesklá), obojživelníkov (mloky) a hadov (užovka stromová).

Bohatá je fauna vtákov. Vzácnymi hniezdičmi sú bocian čierny, orol krikľavý, tetrov hlucháň a rybárik obyčajný. Lesy sú známe bohatstvom jelenej zveri a útočiskom medveďa hnedého, rysa ostrovida a vlka. V niektorých vodných tokoch sa zdržiava vydra riečna, v horských tokoch pstruh potočný.

Územie mikroregónu je bohaté na minerálne pramene, najviac sa ich nachádza v okolí Čerína. Na jeho hranici s Dolnou Mičinou sa nachádza chránený prírodný výtvor Mičinské travertíny (28 výverov na 3,83 ha)

História obcí mikroregiónu

Obce tohto mikroregiónu vznikali v kráľovských lesoch pohronia v údolí potokov. Územie patrí do oblasti severného podpoľania s vplyvmi banskej kolonizácie nemeckej a valašskej (pastierskej). Nemecká kolonizácie prichádzala vo viacerých vlnách zo Saska, Bavorska a Švábska a súvisela s intenzívnym rozvojom baníctva, s čím súvisel aj rozvoj drevorubačstva a povozníctva. Valasi s chovom oviec prichádzali na Pohronie z dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny, Sedmohradských Karpát a Ruska. Najmladšou kolonizáciou bola kolonizácia laznícka okolo vígľašského hradu. Lukavica je najnižšie položenou obcou mikroregiónu.

Charakteristickým znakom súčasnej sídelnej štruktúry je prudký rozmach novej zástavby rodinných domov. Perspektíva ďalšieho rozvoja obce smeruje k zvyšovaniu záujmu o zdravé bývanie v tichom prostredí s výhodnou dostupnosťou najvýznamnejších miest Banskobystrického kraja.

Z hľadiska vplyvu novej zástavby na pôvodnú urbanizačnú štruktúru, Lukavica patrí k obciam s najzachovalším pôdorysom.

Ľudová architektúra

Obce mikroregiónu Severné Podpoľanie sa radia pôvodnou ľudovou zástavbou k architektúre Karpatskej oblasti, do podhronského stredoslovenského regiónu, do oblasti Pohronia, s vplyvmi východných i západných kolonizácií. Pôvodnú zástavbu tvorili zrubové drevenice, pokryté šupkami z ražnej slamy alebo šindľom.

Pred 1. svetovou vojnou sa varilo v hiarte s otvoreným ohniskom v pitvore, dym odchádzal cez strechu. Pod hiartom bola pec na chlieb, po upečení sa v nich sušilo ovocie (slivky, jablká a hrušky). Studne boli pôvodne s vyťahovaním hákom, neskôr s rumpáľom. Pec neskôr bola stavaná i samostatne vo dvore mimo domu. Sýpky bohatších gazdov mali na oknách okované okenice.

V Lukavici sú zachované drobné stavby ako studne, pivnice do svahu a pec v bývalom, momentálne obývanom mlyne.

Kultúrnohistorické pamiatky

Mikroregión Severné Podpoľanie sa môže pochváliť bohatstvom kultúrnych a historických pamiatok:

• Dolná Mičiná: renesančný kaštieľ zo 16. storočia, zvonica a tabuľa padlým v 1. a 2. svetovej vojne.
• Horná Mičiná: rímskokatolícky kostol z 13. storočia s gotickými maľbami, tolerančný evanjelický kostol z roku 1784 a pamätná tabuľa J. Chalupkovi.
• Hrochoť: hradisko z mladšej doby bronzovej, Abčina jaskyňa, evanjelický kostol a fara z roku 1830 (pôsobisko Andreja Sládkoviča) a pomník rumunským vojakom.
• Sebedín-Bečov: barokové zvonice z 18. storočia, pamätná tabuľa Daniela Bodicého a zvonica z roku 1640 (Sebedín).
• Čerín: Kostol sv. Martina zo začiatku 14. storočia s obranným múrom, gotické detaily, maľovaný strop, drevená zvonica z roku 1867 a murovaná zvonica z roku 1908.
• Lukavica: neskorogotická murovaná zvonica zo sklonku 19. storočia.
• Oravce: zvonica a obecný úrad z roku 1928 a pamätná tabuľa na OcÚ.
• Môlča: pamiatková rezervácia ľudovej architektúry a pomník rumunským vojakom na cintoríne.
• Dúbravica: rímskokatolícky kostol z 15. storočia, schátralý kaštieľ z polovice 16. storočia a murovaná zvonica.
• Poniky: rímskokatolícky gotický kostol z roku 1310, evanjelický kostol z roku 1784, pamätné tabule SNP a pomník na Bôrovi. V Ponickej Hute sa nachádza kaplnka a kamenná socha.

Pre lepšiu prehľadnosť uvádzame tabuľku s vybranými kultúrnymi pamiatkami:

Spoločným znakom kultúry obcí mikroregiónu Severné Podpoľanie je tradičný ľudový odev - kroj. Zaraďuje sa do skupiny podpolianskeho odevného typu. Pôvodný jednoduchší archaický kroj zdobený prevažne geometrickým ornamentom čierno-červenej farby pretrval asi do konca 3O. rokov 20. storočia.

S nástupom materiálov továrenskej výroby sa menil celkový vzhľad, farebnosť a bohatosť kroja. Staršia technika vyšívania podľa počítanej nite bola nahradená bohatou výšivkou, čo do farebnosti aj do veľkosti, výšivkou retiazkovou tzv. krivou ihlou vyšívaním naplno alebo s vyrezávaním (dnes nazývaná technika richelieu a ažúrová) s prípadným podložením inými materiálmi (tylom).

Motív sa výrazne zmenil na pestrofarebný raslinný motív. V každodennom odievaní žien ľudový odev pretrval do konca 50. rkov 20. storočia, muži prestali kroje nosiť už v medzivojnovom období. Dnes sa odev používa len pri slávnostných príležitostiach.

Základné časti ženského kroja tvoria spodnica (spodňa), stánka, oplecko, živôtik (prucľak, prusľak, brusliak), spodná sukňa (kinteš), vrchná sukňa (kytľa), zástera (šata, fiertuch) a trojrohá šatka (krôdel, kosička). V zime boli doplnené o čiernu plátenú šatku (šávolku), kabanicu a kožuche, či o plachtu z bieleho plátna.

Slobodné dievčatá si vlasy česali na pútec a zaplietli do vrkoča spolu s farebnými stužkami. Pokrývku hlavy nevesty tvorila rôzne bohatu zdobená parta. Vydaté ženy mali hlavu pokrytú čepcom (kápkou), ktorému tvar dodávala bohatosť ženiných vlasov a tiež podložka zvaná kotúčka, ktorá je spolu s bohatým zdobením a množstvom korálikov a flitrov spoločným znakom čepcov v mikroregióne. Obuv používali ženy len v zimnom období a to súkenné kapce. Neskôr nosili aj čižmy, aj tie väčšinou obuli až pred kostolom.

Základnými časťami kroja boli košieľka, gate (gaty), súkenné nohavice, kožúšok, kabanica, klobúčik, červená šatka (gažmírka, kašmírka), kožuch a širica. Košieľka bola krátka, pkrývala len vrchnú časť hrudníka a mala široké rukávy zdobené výšivkou. gate boli široké s dĺžkou po sáru čižmy, v spodnej časti zdobené výšivkou a strapcami. Obe súčiastky sa šili z domáceho bieleho plátna. Na košieľku sa odieval krátky kožúšok bez rukávov z barančiny zdobený červeným karmazínom.

Na kožúšok sa pripevňovala pestrá červená šatka so strapcami. Vrchnou súčasťou bola v lete kabanica z čierneho súkna s červeným lemovaním a jemnou červeno-žlto-bielou výšivkou. Zopnutá bola vo vrcnej časti koženým remencom a nosila sa len prehodená cez plecia. Rukávy boli zvyčajne zašité a slúžili ako taška. Na páse nosili 10 cm široký trojprackový opasok. V zime sa nosievala dlhá košeľa so širokými i úzkymi rukávmi. Tiež sa nosili kožúška, ale po pás. Zámožnejší gazdovia nosili v zime aj dlhý biely vyšívaný súkenný kabát - širicu.

Na hlave sa nosil malý klobúčik zdobený retiazkami, neskôr nahradený klobúkmi mestského typu doplnené stuhou. V zime sa nosili baranice a čiapke. Účes starých mužov tvorili kečky, vrkôčiky mastené maslom. Obuv tvorili v lete krpce, v zime kapce. V 20. storočí sa začali nosiť aj čižmy alebo šnurovacie topánky baganče.

V anom veku ho tvorili dlhé šaty do pol lýtok kabanki a čiapočka kápačka na hlave. u starších detí bol odev podobný dospelým, avšak v 1. polovici 20. storočia bol úplne vytlačený kupovanou konfekciou.

Rozvoj ľudovej remeselnej výroby v obciach mikroregiónu súvisel s každodenným životom a potrebami obyvateľov. Takmer v každom dvore si potrebné predmety a náradie prevažne z dreva zhotovovali sami, okrem určitých špecifických potrieb napr. z kovu, koží, keramiky a pod., ktoré vyrábali špecializovaní dedinskí remeselníci.

Drevo bolo tradičným materiálom používaným na stavby domov, nábytku, až po kuchynský riad. Vyrábali sa z neho potreby pre hospodárstvo, kuchynské potreby, hudobné nástroje, krosná aj s príslušenstvom, piesty na pranie, lampáše, hrebene a mnoho iného. Vyrábalo sa z neho zariadenie domov, z vŕbového prútia a lieskových lubov sa vyrábali rôzne druhy košíkov. Na salašoch sa vyrábali aj iné drevené výrobky súvisiace so spracovaním mlieka a syra. Jednou z foriem spracovanie dreva bolo pálenie dreveného uhlia.

V mikroregióne sa tradične pestovali ľan a konope, ktoré sa podomácky spracovali na tkaniny. K nim môžeme priradiť spracovanie ovčej vlny na súkno. Vyrobené kože ďalej spracovávali buď samotní výrobcovia - garbiari, alebo sa výrobky zhotovovali doma. S výrobou súviselo aj zdobenie výrobkov. Typickým príkladom domáckej výroby boli handrenné tkané pokrovce.

Spracovanie kovov malo v minulosti významné postavenie, o čom svedčí napríklad názov Ponická Huta. Ťažilo sa zlato a striebro, tiež olovo, meď a železná ruda. V obciach pracovali kováči, ktorí vyrábali rôzne poľnohospodárske náradie, sekery, nože, hrnce, podkovy, piecky, kotlíky, spojovacie materiály, okúvali kolesá, sane, nádoby na vodu, sudy, zvonce a pod. Domácky sa vyrábali mosadzné pracky a ozdoby.

Ľudové tradície a zvyky mali korene v dobe dávno minulej - pohanskej, avšak neskôr s príchodom kresťanstva niektoré zanikli a iné sa udomácnili. Ľudové zvyky, ktoré sa v obciach mikroregiónu udržiavali v nedávnej minulosti, prípadne pretrvávajú dodnes možno rozdeliť do dvoch skupín:

• zvyky súvisiace s kalendárnym cyklom (Vianoce, Nový rok, Veľká noc, Turíce..)
• zvyky pri rodinných udalostiach (svadby, narodenie dieťaťa, pohreby...)

V jednotlivých obciach mali zvyky spoločné hlavné znaky, ale sa líšili v detailoch. Najvýraznejším prejavom duchovnej kultúry mikroregiónu je ľudová pieseň. Jej základ tkvie vo valasko-zbojníckej kvintakordiálnej tonalite stredoslovenského detvianskeho charakteru, spočívajúcej v jednohlasnej interpretácii piesne. Vyskytujú sa tu všetky typy piesní od uspávaniek, pracovných piesní, obradových, regrútskych, piesní pri narodení dieťaťa a pod. až po výnimočný interpretačný štýl tzv. rozkazovačiek pred muzikou.

Ľudový tanec je obdobný ako v celej oblasti Podpoľania - párové tance patria do skupiny krútivých tancov. Niektoré nemali vyhranený názov, išlo jednoducho o tanec a aj celá zábava sa nazývala tancom. Tancoval sa však aj starosvetský tanec duby (Hrochoť), jednokročky, dvojkročky, čardáše, šatkovec a pod. Osobitými tancami mužov boli hajduch a tanečná improvizácia pri rozkazovačkách.

Tanečná ľudová hudba bola v minulosti interpretovaná hlavne na gajdách, neskôr boli vytlačené sláčikovou ľudovou hudbou. Ďalšími špecifickými nástrojmi regiónu sú fujara, troj a šesťdierové píšťalky a koncovky. K duchovnej ľudovej kultúre patria tiež rôzne povesti, rozprávania, porekadlá a pranostiky.

Na záver, ak máte radi turistiku, históriu a prírodné krásy, určite by ste mali navštíviť Ponickú Hutu a absolvovať turistickú trasu k hradisku na Kláštore. Nezabudnite si so sebou vziať fotoaparát, aby ste si mohli zvečniť krásne výhľady a zaujímavé miesta.

Želáme vám príjemný výlet!

Pohľad na Poľanu

Ilustračný obrázok - hradisko

tags: #hradisko #na #klastore #ponicka #huta #ako