Neďaleko Modry sa rozprestiera oblasť Malých Karpát, ktorá bola kedysi domovom nemeckých prisťahovalcov, ktorých pozvala rodina Pálfiovcov. Tento známy rod vlastnil rozsiahle lesy a potreboval zručných robotníkov na ich správu a zveľaďovanie. V polovici 18. storočia tak do týchto lesov prišli drevorubači, ktorí boli na svoju dobu veľmi zruční a pracovití.
Ich pomenovanie Huncokári pochádza z nemeckého slova, ktoré sa v slovenčine vysvetľuje ako drevorubač. Živila ich práca v lese a skromné vlastné hospodárstvo. Postupne sa ich rodiny rozrástli a žili roztrúsene po osadách, pričom neopúšťali miestne lesy. Iba výnimočne schádzali dole medzi obyvateľov mesta, kde sa nezdržiavali a dokonca uzatvárali sobáše výlučne medzi huncokárskymi rodinami.
Žili súdržne a tak si dokázali udržať svoju jedinečnosť, tradície a nárečie, mali vlastný kostolík a tiež školu. Dodnes zachovaná kaplnka pochádza z približne z roku 1862 a je zasvätená Márií Magdaléne - patrónke huncokárov. Budova školy, ktorej sa hovorilo tiež Nemecká škola začala slúžiť vzdelaniu miestnych detí v roku 1890. V rokoch 1930 - 1931 na tejto škole pôsobil aj národný umelec Fraňo Kráľ.
Huncokári mali vlastný cintorín určený na pochovávanie horských drevorubačov z Piesku a blízkych osád. Vyznačoval sa jednoduchosťou práve tak, ako bol ich život. Osud horských ľudí v tejto oblasti nebol priaznivý. V dôsledku zmien prinášajúcich obdobie po 2. svetovej vojne sa nielen ich vzácna činnosť v lesoch Malých Karpát skončila, ale svoje domovy pre svoj nemecký pôvod boli prinútení opustiť.
Práca v lese si však naďalej žiadala zručných majstrov a tých bolo po odchode Huncokárov veľmi málo. Potomkovia huncokárskych rodín žijú v Piesku dodnes. Pôsobia v občianskom združení so zámerom zachrániť kultúrne dedičstvo po Huncokároch a sú organizátormi Huncokárskych slávností. V posledných rokoch sa úspešne realizoval projekt mesta Modra podporujúci poznávanie histórie a život Huncokárov.
Huncokári a ich príchod do Malých Karpát
Poloha Malých Karpát
Huncokári, prezývaní majoritným, prevažne slovenským obyvateľstvom nárečovou skomoleninou z nemeckého slova HOLZHACKER (v slovenskom preklade drevorubač), boli po nemecky hovoriaci drevorubači a lesní robotníci, taktiež vápenníci a paliči dreveného uhlia, šindliari a rybnikári a v neskoršom období aj horári, lesní hájnici a lesní hospodári, žijúci v lesných samotách, horárňach a usadlostiach, ktoré boli roztrúsené po severných a južných svahoch Malých Karpát.
Pracovali hlavne v službách šľachtického rodu Pálffyovcov, väčšinového vlastníka malokarpatských lesov. Postupne vytvorili na tomto území veľmi súdržnú, etnicky uzavretú skupinu, ktorá sa vyznačovala špecifickými vlastnosťami. Členovia huncokárskeho spoločenstva používali nemecký jazyk, ktorý sa v malokarpatskom teritóriu ustálil do huncokárskeho nárečia, boli v prevažnej miere katolíckeho vierovyznania, mali spoločnú prácu v lesnom hospodárstve a preferovali uzatváranie manželstiev v rámci vlastnej komunity. Tieto špecifiká napĺňajú znaky etnickej resp.
Keď sme sa ako potomkovia huncokárov pred rokmi rozhodli preskúmať najstaršie matriky podhorských malokarpatských obcí, s cieľom vyhľadať dôkazy o príchode, ako aj o pôvode prvých horských ľudí v lesoch Malých Karpát, položili sme našim predkom tri základné otázky a jednu doplňujúcu.
- Ako sa vlastne voláte?
- Kedy ste prišli do malokarpatských lesov a kde ste sa v nich usadili?
Na prvé tri otázky už poznáme odpovede. Zhrnuli sme ich v publikácie s názvom „Čo prezradili matriky o prvých horských ľuďoch - HOLZHACKEROCH, po ich príchode do Malých Karpát“, ktorú naše občianske združenie vydalo v roku 2022. Poodhaľujeme v nej časť doteraz nepreskúmanej huncokárskej histórie. Prví horskí ľudia začali do Malých Karpát prichádzať už začiatkom 18. storočia, v období tzv.
Proces osídľovania Malých Karpát horskými ľuďmi môžeme sledovať v troch samostatných, prisťahovaleckých vlnách:
- Prvá prisťahovalecká vlna začínala postupne už začiatkom 18. storočia a zreteľne ju badať, aj na základe matričných zápisov a latinských poznámok o pôvode ľudí z lesov a hôr, už okolo 20. rokov 18. storočia.
- Druhá prisťahovalecká vlna prebiehala po nástupe Márie Terézie na habsburský trón (1740 až 1780) a bola podmienená reformačnými úpravami okrem iných aj v lesnom hospodárstve, ktorými panovníčka menila zaostalé hospodárenie s lesmi na efektívne, racionálne a prosperujúce. Pretrvávala aj po nástupe jej syna Jozefa II. na cisársky trón (1780 až 1790).
- Tretia prisťahovalecká vlna prebiehala v období vlády Leopolda II. (1790 až 1792) s presahom až do 19. storočia.
Príčiny a historické súvislosti huncokárskeho osídľovania Malých Karpát je samostatná a pomerne rozsiahla téma, ktorej sme sa v tomto príspevku dotkli len okrajovo.
V odbornej literatúre sa ako začiatok éry osídľovania Malých Karpát nemecky hovoriacimi drevorubačmi udával rok 1740. Vo svojich prácach uvádzalo tento rok viacero autorov, okrem iných aj F. J. Beranek a G. Habáňová. Náš výskum však priniesol nové zistenia a posunul príchod prvých horských ľudí už do 20. rokov 18. storočia.
V knihe „Kronika rodu Hirner“ z roku 2013 jej autor Ladislav Tačovský predpokladá a pripúšťa aj skorší príchod prvých, horských ľudí ako i možnosť, že tu už žili, ako starousadlíci.
Prví horskí ľudia prichádzali v malých skupinách a usádzali sa v lesoch nad obcami Rača, Svätý Jur a Pezinok - miestna časť Cajla a Limbach. V matričných zápisoch sa spomína lokalita „in sylvis Stomphensibus“- stupavský les, ale aj les nad Neštichom, historickou časťou Svätého Jura - „ex silva Nestichiensi“.
Na konci 30. rokov 18. storočia zachytáva matrikár v zápisoch bližšie neurčenú lokalitu nad Modrou - „in sylva Modrensi ligna secantibus“. Mohla by to byť samota Alte Oberhaus neďaleko Hubalovej nad Pieskom, obývaná huncokárskou rodinou Hubner a Fridrich. Známa je v tej dobe aj huncokárska usadlosť v lesoch nad Pezinkom prezývaná Reisingerka alebo aj Kolárske, kde v tom čase mohlo žiť viacero huncokárskych rodín, ktoré sa zapisovali do pezinských matrík. Až druhá a tretia generácia horských ľudí, teda potomkovia prvých presídlencov, sa začiatkom druhej polovice 18.
Vo všeobecnosti pretrvával názor, že pôvod horských ľudí je nejednoznačný a nejasný, preto sme si posvietili do tohto historického šera a zamerali sme sa na primárne archívne zdroje - najstaršie matriky a v nich na poznámky o pôvode prvých huncokárskych presídlencoch. Našli sme zatiaľ vyše stodvadsať záznamov, ktoré odkazovali vo všeobecnosti na krajinu ich pôvodu. Najčastejšie to boli poznámky napr. ex Austria - z Rakúska, ex Germania - z Nemecka, ex Moravia - z Moravy, ex Bohemia - z Česka, ale matrikári zapisovali aj konkrétne oblasti napr. ex Stiria - zo Štajerska, ex Tirolia - z Tirolska, ex Svevia - zo Švábska, ex Silesia - zo Sliezska, ex Carintia - z Korutánska a pod.
Matričný výskum teda potvrdil všeobecne známy predpoklad, že huncokári prichádzali hlavne z alpských a pod alpských oblastí vtedajšieho územia Rakúska konkr. Štajerska, Tirolska, Dolného a Horného Rakúska, Korutánska, a v oveľa menšej miere z Nemecka konkr. z Bavorska, Sliezska a Švábska, o čom svedčia iba ojedinelé poznámky v matričných zápisoch o krajine ich pôvodu.
Priezviská Huncokárov
V nasledujúcej tabuľke sme zoradili priezviská s poznámkami o pôvode ich nositeľov z najstarších matrík podhorských obcí Rača, Svätý Jur, Pezinok (Cajla), Modra, Častá, a Kuchyňa:
| Priezvisko | Poznámka o pôvode |
|---|---|
| MUNINSTEGN | 10.08.1724 sobáš Juditha |
| EKART | 17.07.1759 sobáš Leopoldus (sup.) |
V nasledujúcom zozname sú uvedené tradičné huncokárske priezviská, ku ktorým sme priradili vyhľadané poznámky o pôvode ich nositeľov. Zoznam sme rozšírili o neskoršie nálezy poznámok o pôvode z mladších matrík. V súčasnosti prebieha identifikácia historických názvov konkrétnych miest a obcí, ktoré majú nové názvy resp.
V rokoch 2021 a 2022 sme vydali dve monografické publikácie konkrétne - ROD TANGLMAYER a ROD ASCHENSCHWANDTNER, v ktorých sú genealogicky doložené rodinné a príbuzenské vzťahy najstarších holzhackerských rodín. Horskí ľudia z týchto rodov žili a pracovali v prvej polovici 18.
Prvými predkami horských ľudí z rodu ASCHENSCHWANDTNER na území Malých Karpát bol Holzhacker Jozef, narodený okolo roku 1687 a jeho manželka Kristína, narodená okolo roku 1700. Pravdepodobne pochádzali z oblasti rakúskeho Szalzkamerguthu, avšak zatiaľ sa nám nepodarilo zistiť názov rakúskej obce, v ktorej sa narodili.
Z rodu TANGLMAYER bol zakladateľom rodu Laurentius, narodený v roku 1714 a jeho manželka Mária Magdaléna Steinecker, narodená v roku 1722. V súčasnosti pripravujeme vydanie tretej monografickej publikácie s názvom Genealogický sprievodca rodom REISENAUER, ktorého korene siahajú až do 17. storočia a prví príslušníci tohto rodu majú pôvod v rakúskych a českých územiach habsburskej monarchie.
Najstaršie matriky ukrývali prvé písomné zmienky približne o štyridsiatich huncokárskych rodoch. Ich nemecky znejúce priezviská doslova „zasvietili“ v matrikách, keďže sa v nich dovtedy nevyskytovali. Archívne zápisy spočiatku neobsahovali presné identifikátory pôvodu z hôr či drevorubačského povolania, ako sú latinské poznámky „ex silvis“- z lesov, „ex montibus“- z hôr, „lignicida“ či „holzhacker“- drevorubač a podobne.
Avšak na základe špecifických kritérií, sme odhalili aj dobre „ukrytých“, prvých Holzhackerov. Jedným z prvých bol Jacobus Fridrich - Holzhacker, ktorý mal zapísané povolanie v tvareHulzhoker, už 14. septembra 1734 na Cajle. Najstarší dohľadaný zápis o narodení huncokárskeho dieťaťa Joannesa Mathiasa HAUA pochádza z 12. mája 1721 v Rači, ešte bez poznámky z hôr. Prvé huncokárske deti, konkr. Josephus Seher, Anna Maria Boger, Maria Pauer, s poznámkou ex montibus lignicidae sa narodili v priebehu roka 1728 vo Svätom Jure.
Najstaršia dohľadaná huncokárska svadba sa konala 20. augusta 1731 v Pezinku, ešte bez poznámky z hôr, ale 25. Prví horskí ľudia pochádzali hlavne z týchto rodov: ASCHENSCHWANDTNER, CEHLIN, FLISPOSCHER, FORN(S)BERGER, FRIDRICH, FRIEDL, HAU, HARTINGER, KRETISCH, MILLER, NAY, NIGL, SCHNOBL, SCHWORZT, SCHOLPEKOMMER, SCHMIDT, SONTNER, STEINECKER, REISINGER, REISENAUER, TANGLMAR, TRAUTENBERGER, TOFERNER, VOLF, VOGNER a iných menej známych.
V neskoršom období (po roku cca 1750) sa začali v matrikách objavovať aj nové, nemecky znejúce priezviská, ktorých nositelia na tomto území dovtedy nežili, nezapisovali sa do matrík z čoho odvodzujeme, že sa presídlili z pôvodnej pravlasti neskôr, ako ich predchodcovia. Boli to hlavne rodiny: EKHARDT, FRASZ, GROSHAPEL, HINK, HIRNER, MAYERHOFER, NAJDER, SPILLER, SZOLINGER a mnoho iných známych i menej známych.
Niektorí členovia svätojurských a pezinských starousadlíckych rodín, s tradičnými huncokárskymi priezviskami, ale v prevažnej miere luteránskej náboženskej konfesie sa v priebehu 18. storočia pravdepodobne tiež začlenili medzi pôvodných, horských ľudí, či už ako drevorubači alebo lesní robotníci, horári, či lesní hospodári. Taktiež je možné, že prišli za prácou do Malých Karpát až po uvoľnení náboženských slobôd, za vlády panovníka Jozefa II.
V našom občianskom združení vítame každý záujem odbornej verejnosti o históriu našich predkov. V nedávnej minulosti prebiehal na Univerzite svätého Cyrila a Methoda v Trnave vedecký výskum zameraný o i. aj na príchod a pôvod huncokárov v Malých Karpatoch. Výskum priniesol zaujímavé informácie o historických súvislostiach podložené faktografiou a konkrétnymi archívnymi nálezmi.
Tieto boli publikované vo viacerých čiastkových štúdiách, a taktiež v dvoch monografiách s názvami Huncokári - každodenný život zaniknutej minority a Holzhackerland - Slovenské pohoria ako životný priestor nemecky hovoriacich drevorubačov - huncokárov.
Magdalénske stretnutie potomkov a priateľov Huncokárov
Odbornému rámcu dokresľujúcemu príchod a pôvod huncokárov, ako aj priblíženiu každodenného života tejto zaniknutej etnografickej skupiny, sa venoval historik a etnograf Mgr. Dnes už vieme aké mená mali prví horskí ľudia na území Malých Karpát a v mnohých prípadoch poznáme aj ich pôvod. Tieto identifikačné údaje sú východiskom a zároveň nevyhnutným predpokladom pre ďalšie pátranie po pravlasti našich predkov, a to v matrikách, múzeách a v archívoch Rakúska, Nemecka, Česka a Moravy, ale aj inde.