Gréckokatolícka cirkev na Slovensku a obec Ihľany

Gréckokatolícka cirkev, alebo presnejšie katolícka cirkev byzantsko-slovanského obradu, je v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou. Gréckokatolíci a pravoslávni sú pôvodne jedným spoločenstvom byzantského obradu, avšak rozdeleným schizmou. Na Slovensku má táto cirkev bohatú históriu a zaujímavú súčasnosť.

Zastúpenie náboženstiev na Slovensku v roku 2021

História Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku

Katolícka cirkev byzantsko-slovanského obradu svoju prítomnosť na Slovensku odvodzuje od pôsobenia slovanských vierozvestov Konštantína-Cyrila a Metoda. Svätí solúnski bratia priniesli na Veľkú Moravu kresťanstvo z Byzancie, a teda aj byzantský obrad. Spolu s prekladom Písma pripravili aj preklad božskej liturgie a ostatných bohoslužieb do zrozumiteľného jazyka tak, ako je to na Východe oddávna zvykom.

Po smrti sv. Metoda a po vyhnaní jeho žiakov r. 885 bol východný obrad potláčaný a postupne sa vytrácal, nikdy však z nášho územia celkom nevymizol. Ešte za panovania Arpádovcov (v 11. - 12. stor.) v Uhorsku vzniklo viacero kláštorov byzantského obradu. Pápež Inocent III. dokonca v r. 1204 prejavil ochotu zriadiť biskupstvo východného obradu. Odpor latinského - západného kléru a historické okolnosti čoskoro situáciu zmenili a začalo sa obdobie tvrdého polatinčovania.

Posilou pre malú komunitu byzantského obradu bola valašská kolonizácia od 14. storočia, ktorá znamenala významný prílev kresťanov východného obradu. Od 15. storočia už existujú hodnoverné správy o existencii biskupstva v Mukačeve, ktoré zasahovalo aj na naše územie (až po Spiš). Sledovať jednotu či nejednotu východných kresťanov s katolíckou cirkvou na našom území v 11. - 17. storočí je dosť problematické, v každom prípade značná časť nebola zjednotená.

Po viacerých “pokusoch” sa k jednote s katolíckou cirkvou opäť prihlásili v r. 1646 podpísaním únie (dohody o zjednotení) na zámku v Užhorode. Súčasťou tejto dohody bol prísľub, že latinská cirkev nebude zasahovať do bohoslužobného a duchovného života východných katolíkov, nanucovať im svoje zvyky a formy zbožnosti ani sa snažiť ich asimilovať. Napriek tomu už o sto rokov neskôr badať v tomto smere výrazný tlak latinskej hierarchie.

V neskoršom období sa snahy o priblíženie, pripodobnenie k západnému obradu, tzv. latinizácia, objavujú aj vo vnútri samotnej gréckokatolíckej cirkvi. Dôvodov na to bolo niekoľko. Byzantskí kňazi neboli pred štátom rovnoprávni s latinskými, boli, až na malé výnimky, nevoľníkmi a neboli finančne podporovaní štátom; táto situácia trvala až do r. 1692, keď cisár Leopold I. zrovnoprávnil gréckokatolícky a rímskokatolícky klérus. Vyššie teologické vzdelanie získavali gréckokatolícki kňazi spravidla na rímskokatolíckych fakultách, napr. v Trnave.

V 18. storočí sa vystupňovali snahy latinských biskupov o podrobenie východných katolíkov, ich latinizáciu a maďarizáciu, a to často aj násilnými spôsobmi. Vďaka Márii Terézii bolo 19. septembra 1771 pápežom Klementom XIV. oficiálne “zriadené” Mukačevské biskupstvo so 711 farnosťami a 560 tisíc veriacimi podriadené priamo Rímu. V snahe uľahčiť správu tohto rozsiahleho územia bol v r. 1787 zriadený Košický vikariát, 1792 prenesený do Prešova. V roku 1816 (1815) sa cisár František I. rozhodol vytvoriť z neho samostatnú eparchiu. 22. septembra 1818 to bolo Apoštolským stolcom oficiálne potvrdené.

Ďalším zlomovým bodom v histórii byzantských katolíkov na Slovensku je 28. apríl 1950. Vtedy tzv. Prešovským soborom bola zlikvidovaná gréckokatolícka cirkev; biskupi Pavol Gojdič, OSBM a Vasiľ Hopko boli spolu s mnohými kňazmi uväznení, ostatní prestúpili do schizmatickej pravoslávnej cirkvi, alebo boli nútení vysťahovať sa. Pod týmto tlakom veriaci boli nútení prijať oddelenie od Ríma, pričom im ostal východný obrad, alebo navštevovali rímskokatolícke bohoslužby. Počas 18 rokov “neexistencie” gréckokatolíckej cirkvi zomrelo 123 jej kňazov.

Pražská jar 1968 dala šancu na obnovu pôvodného stavu, avšak invázia vojsk Varšavskej zmluvy zmrazila všetky nádeje. Gréckokatolícka cirkev bola síce povolená, ale k navráteniu majetku nedošlo v plnom rozsahu a prenasledovanie zo strany štátnych orgánov znemožňovalo prakticky akýkoľvek rozvoj. Gréckokatolícky klérus sa mohol formovať iba v jedinom - a to rímskokatolíckom seminári, ktorý na Slovensku existoval.

Po zmene politických pomerov v rokoch 1989-90 mohlo konečne prísť k úplnej rehabilitácii gréckokatolíckej cirkvi a rozvinutiu jej činnosti vo všetkých dimenziách. Obnovila sa činnosť kňazského seminára i bohosloveckej fakulty, vzniklo viacero cirkevných škôl. Najmä medzi mladšou generáciou je snaha o obnovu (očistenie od latinizácie) obradu a duchovnosti, o návrat k pôvodnému a tradičnému duchovnému bohatstvu našej cirkvi. Výrazný podnet k tejto obnove dal najmä II. vatikánsky koncil a v poslednom období rímsky pápež Ján Pavol II.

Dňa 21. februára 1997 bol erigovaný Košický apoštolský exarchát a 30. januára 2008 Bratislavská eparchia. Od 30. januára 2008 je na Slovensku samostatná metropolia byzantského obradu, ktorú tvoria tri biskupstvá (čím sa naplnil sľub z konkordátu medzi Vatikánom a prvou ČSR z r. 1928).

Súčasná štruktúra Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku (Slovenská katolícka cirkev sui iuris) je metropolitnou cirkvou, usporiadanou v troch biskupstvách:

• v Prešovskom arcibiskupstve (archieparchii, arcidiecéze)
• v Košickej eparchii (diecéze)
• v Bratislavskej eparchii

Prešovská eparchia vznikla roku 1818 (alebo 1815 - podľa cisárskeho dekrétu) vyčlenením z Mukačevskej eparchie, 30. januára 2008 bola povýšená na sídlo metropolie. Súčasným arcibiskupom-metropolitom je vladyka Ján Babjak, SJ.

Dňa 21. februára 1997 bol erigovaný Košický apoštolský exarchát, ktorý bol 30. januára 2008 povýšený na eparchiu, jej sídelným biskupom je vladyka Milan Chautur, CSsR. Bratislavská eparchia bola zriadená 30. januára 2008 vyčlenením z Prešovského arcibiskupstva, za jej prvého biskupa-eparchu bol menovaný o. Peter Rusnák.

Do Prešovskej archieparchie patria gréckokatolíci žijúci na území Prešovského kraja, do Košickej eparchie sú začlenení katolíci byzantského obradu bývajúci na území Košického kraja. Stredné a západné Slovensko patrí pod správu Bratislavskej eparchie, na strednom a západnom Slovensku je však len relatívne málo farností.

Po rozdelení Česko-Slovenska bol pre gréckokatolíkov v Česku dňa 13. marca 1996 zriadený Pražský apoštolský exarchát, ktorý však nie je súčasťou metropolitnej cirkvi. Najvyšším orgánom našej metropolitnej cirkvi je rada hierarchov.

Pri sčítaní ľudu v máji 2011 sa ku gréckokatolíckej cirkvi prihlásilo 206 871 veriacich (3,83% obyvateľov Slovenskej republiky), v roku 2001 to bolo 219 831 veriacich (4,1% obyvateľov Slovenskej republiky). Počet gréckokatolíkov na Slovensku by však reálne mal značne prevyšovať číslo tristotisíc.

V období komunistickej totality totiž mnohí gréckokatolíci navštevovali rímskokatolícke chrámy, prijímali tam sviatosti a hlásili sa k latinskej cirkvi (keďže grkat. cirkev oficiálne nemohla existovať) a mnohí si podnes mylne myslia, že sa tým stali rímskokatolíkmi, resp.

Byzantský obrad a spiritualita

Na otázku, kedy vznikol byzantský obrad, resp. aj ostatné obrady, nemožno odpovedať presným dátumom. Cirkev, založená Ježišom Kristom, sa po zostúpení Svätého Ducha postupne šírila po celom svete. Už v prvých storočiach sa začínajú objavovať určité rozdielnosti v slávení bohoslužieb, prirodzene podmienené miestnou kultúrou a mentalitou jednotlivých národov.

Po Milánskom edikte (r. 313) sa tieto rozdiely začali kryštalizovať a jednotlivé obrady sa diferencovali. Náš byzantský obrad má svoje korene v gréckej časti ríše, výrazný bol však aj vplyv Palestíny a Antiochie. V 9. - 11. storočí sa definitívne formuje byzantský obrad.

Cirkev ako tajomné Kristovo telo má mnoho rozličných údov a každý z nich je nezastupiteľný a nevyhnutne potrebný. Tak v katolíckej cirkvi existuje mnoho obradov: arménsky, byzantský, etiópsky, chaldejský, koptský, latinský, maronitský a sýrsko-antiochijský. Obrad je duchovná cesta, spôsob určitého spoločenstva (miestnej cirkvi), ako žije, kráča s Bohom a k Bohu.

Obrad je zároveň aj dar - charizma, ktorým miestne spoločenstvo má slúžiť celej cirkvi. A aj gréckokatolícka cirkev na Slovensku chápe svoju cyrilometodskú tradíciu a byzantský obrad s jeho osobitou spiritualitou ako charizmu na obohatenie celej všeobecnej cirkvi.

Spiritualita alebo duchovnosť veľmi úzko súvisí s obradom. Je to spôsob, forma duchovného života; spôsob chápania, vnímania a prežívania duchovných skutočností. Tiež by sme mohli povedať, že duchovnosť je život človeka s Bohom a v Bohu. Pokúsime sa trochu porovnať niektoré odlišnosti byzantskej cirkvi v porovnaní s latinskou a objasniť ich príčiny.

Východ má vo všeobecnosti komplexnejší pohľad na človeka - je telo, duša a duch. Výrazné je to práve pri tele, ktoré najmä na Západe bolo niekedy považované za čosi nižšie, za príťaž, ktorú treba obmedziť. Východ sa naopak snaží zapojiť celého človeka do duchovného života, do modlitby. Tak ako sa telo zúčastňuje na modlitbe duše, tak sa duša modlí v tele a prostredníctvom tela, ktoré je chrámom Ducha. Preto toľko poklôn a prežehnávania, preto prísnejšie pôsty.

V bohoslužbe sa podstatne viac vplýva na zmysly: na zrak ikonami a bohatou výzdobou chrámu; na sluch spevom; na čuch vôňou kadidla a voňavých sviec, ktoré horia v chráme; na hmat dotykom a bozkávaním ikon, evanjeliára a relikvií; na chuť eucharistiou, ktorá sa podáva v zásade pod obidvoma spôsobmi, alebo rozdávaním požehnaného chleba (antidoru) či ovocia a pod. na konci bohoslužieb (ide o pozostatok prvokresťanských hodov lásky - agapé).

Cieľom tohto všetkého je zážitok z Boha, skúsenosť stretnutia s ním, ktorá je menej racionálna, menej postavená na slovách a presviedčaní ako na Západe, je to záležitosť srdca. To však neznamená, že táto skúsenosť je zmyslová. Môžeme azda povedať, že je to analogické ako pri sviatostiach - vonkajšie znaky to, čo naznačujú, aj neviditeľne uskutočňujú, sprítomňujú. Zmysly sú teda bránou, ktorou nebeská skutočnosť “vchádza do človeka”. Táto skúsenosť je predobrazom, predchuťou života v Božom kráľovstve. Tak každá bohoslužba je obrazom nebeskej bohoslužby ale zároveň aj účasťou na nej. Preto hlavným aspektom bohoslužieb je oslava, vďakyvzdávanie. Navonok sa to prejavuje tým, že sa veľa spieva (neexistuje recitovaná liturgia), a vôbec východná cirkev si potrpí na vznešenosť a krásu bohoslužieb a výzdobu chrámu (množstvo sviec, veľa sa okiadza a pod.). Na bohoslužbách sa nikdy nešetrí (porov. Mk 14, 3-9), krása je totiž jedným z prejavov (a symbolov) Boha a „sám Kristus je vtelená Krása.“ (P. Evdokimov)

Typickým prvkom byzantského chrámu je ikonostas, stena s ikonami (svätými obrazmi), ktorá oddeľuje svätyňu od lode chrámu. Ikony sú Božím slovom “zapísaným” farbami na dreve, tradícia vytvorila určitý symbolický “ikonografický jazyk”. Cieľom ikony je kontemplácia Boha skrze predkladané tajomstvo. Ikona totiž sprítomňuje sviatok alebo osobu, ktorá je na nej zobrazená, a tak keď sa klaniame pred ikonou (alebo ju bozkáme), neklaniame sa drevu, ale osobe, ktorá je na ňom zobrazená. Byzantský obrad vôbec nepozná sochy, len dvojrozmerné zobrazovanie. Príčinou je jednak silný vplyv Starej zmluvy, ale najmä snaha vystihnúť nie pozemskú realitu ale nebeskú, večnú (eschaton).

Duchovný život východných kresťanov je silno spätý s modlitbou cirkvi - s časoslovom (breviárom - liturgiou hodín), súkromné pobožnosti nemajú také silné postavenie ako v západnom obrade. Príčinou tohto faktu môže byť veľký význam a vplyv mníšstva. Vrcholom duchovného života je božská liturgia (sv. omša), ktorá pozná tri rôzne formy - liturgia sv. Jána Zlatoústeho (najčastejšie používaná), sv. Bazila Veľkého (slávi sa len 10 ráz v roku) a liturgia vopredposvätených darov (slúži sa vo Veľkom pôste, nie je pri nej premenenie eucharistie).

Dlhé bohoslužby sú menej postavené na porozumení, poskytujú viac slobody pre osobné prežívanie. Ich cieľom je najmä byť s Bohom, zakúšať nebo a stotožniť sa so sláveným tajomstvom. Charakteristické je opakovanie niektorých modlitieb, aj mnohonásobné, aby sme mohli hlbšie prežiť a uvedomiť si niektoré pravdy. Prvok opakovania je však typický aj pre osobnú modlitbu, najznámejšia je tzv. Ježišova (Isusova) modlitba.

Cieľom kresťanského života je zbožštenie (theosis) - úplná premena človeka, jeho účasť na Božej prirodzenosti, podiel na živote presvätej Trojice, bytostné zjednotenie s Bohom (nie splynutie ani rozplynutie sa v Bohu). Vzorom tejto premeny je Mária - Bohorodička, aj preto východnými kresťanmi osobitne uctievaná.

Obec Ihľany a jej gréckokatolícke dedičstvo

Otec Sergej Kovč vo svojom príhovore o obci Ihľany spomína: „Začínam nestarnúcimi slovami Sláva Isusu Christu, ktoré do tejto zalesnenej krajiny Slovenska priniesli drevorubači, keď sa prežehnali a vzájomne pozdravili. Ich pozdrav ako echo znie do dnešného dňa. Pozrime sa späť do histórie. Smutne a temno bolo pred viac ako 690 rokmi v tejto krajine, zarastenej ihličnatými stromami bez ciest. Iba divá zver sa preháňala lesom a vtáctvo po stromoch. Zdalo sa, že už nikdy nezasvieti slnko na korene zarastené machom.

No predsa prišiel čas, keď Boh poslal do opusteného kraja svojich verných Bohu, svalnatých drevorubačov, aby preriedili lesy a vybudovali cesty. Boli to ľudia silnej viery, ktorí prišli do grófstva rodu Berzevieczyovcov. Boli chudobní, ale pracovití. Prichádzali sem na zimu a v lete odchádzali do vlastných domovov, kde mali svoje políčka, manželky, deti, rodiny. Pánovi sa to nepáčilo, preto im navrhol, aby si privideli svoje rodiny a mohli tu pracovať po celý rok. Ponúkol im zalesnenú zem. Vyrúbané drevo bude pánovo, odlesnená pôda bude patriť im. Môžu si na nej postaviť domy a hospodárstva.“

Tento príhovor poukazuje na hlboké korene kresťanstva v obci Ihľany a na jej spojenie s gréckokatolíckou cirkvou. V historickom spise - Publikácií k 690. výročiu obce sa spomína príchod drevorubačov, ktorí priniesli vieru a kultúru do tejto oblasti.

Zoznam farárov v Ihľanoch

Zoznam farárov, ktorí pôsobili v obci Ihľany:

• 1680 - 1700 Ján Nemirovský (2)
• 1712 - 1712 Eliáš Ondrejkovič
• 1760 - 1772 Michal Andrejkovič st.
• 1773 - 1789 Andrej Kaňuk
• 1789 - 1799 Michal Šoltýs
• 1800 - 1837 Michal Jaromis (*1774)
• 1837 - 1838 Štefan Romoňák
• 1838 - 1844 Anton Deák
• 1844 - 1846 Michal Mihalič (*1813)
• 1846 - 1847 Michal Tizedy (Desatnik)
• 1847 - 1850 Ján Chanáth (*1820)
• 1850 - 1882 Ján Takáč
• 1882 - 1893 Alexander Kriško (*1854)
• 1893 - 1904 Michal Mitro
• 1904 - 1905 Štefan Cilly
• 1905 - 1909 Ján Bunganič
• 1909 - 1914 Mikuláš Stuľakovič
• 1914 - 1920 Vojtech Bihary
• 1920 - 1922 Štefan Ivančo
• 1923 - 1931 Ladislav Manojlov
• 1932 - 1936 Mikuláš Kašpar
• 1936 - 1950 Peter Dudinský
• 1968 - 1999 Sergej Kovč
• 1999 - 2000 Marek Durlák
• 2000 - 2001 František Barkóci
• 2001 - 2011 Ján Hromo
• 2011 - ?

Adresa Gréckokatolíckeho farského úradu je GKFÚ č. 168.

V obci sa nachádza Chrám svätých Cyrila a Metoda a Kaplnka sv. Kríža (postavená v roku 1940). Filiálkou farnosti je Spišská Belá.

tags: #ihlany #greckokatolicka #cirkev