Keď sme hovorili o stvorení človeka, hovorili sme aj o Božej láske, ktorá nás drží v existencii. Priestorom pre našu existenciu je Božia Láska a predsa to tak neprežívame. Čo sa stalo? Božie zjavenie hovorí, že človek zhrešil a stratil kontakt s Bohom.
Boh je Dobro a všetky jeho diela sú dobré, všetko, čo učinil, prehlásil za dobré a predsa zlo evidentne existuje. Sme stvorení pre Dobro, preto ho ustavične hľadáme, ale odkiaľ sa tu vzalo zlo? Stvorenie má základ v ničote, aj keď sa tajomne opiera o Božiu plnosť. Spása stvoreného spočíva v pozvaní milovať Boha. Láska má moc premieňať milujúceho v Milovaného. Pohľad milujúceho na Milovaného je oblažujúci a premieňajúci.
Absolútne Dobro, ktorým je jedine Boh, sa nikdy nezvrhne na zlo, ale dobrota ostatných bytostí, je v každom momente závislá na Bohu, tak ako svetlo mesiaca závisí na slnku. Ako náhle sa stvorenie uzatvára pred Bohom, stráca svoju dobrotu.
V liste Kolosanom čítame: „Ježiš je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho“. (Kol 1,15-16) Podľa toho je človek Ježiš a s ním celé ľudstvo, zmyslom a cieľom celého kozmu. Zmyslom kozmu je Vtelenie a Zjavenie Boha.
Simeonovo prorocké slovo k Panne Márii tvrdí: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať. A tvoju vlastnú dušu prenikne meč..“ (Lk 2,34) V tomto verši je reč o proteste, ktorý zasahuje ľudstvo, ale ešte pred tým svet anjelov, až do najvyšších hierarchií. Protest patrí dieťaťu na rukách Matky. V liste Hebrejom je naznačené, že anjeli sú vyzvaní pokloniť sa Vtelenému Božiemu Slovu. „..keď uvádza prvorodeného na svet, hovorí: „Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli.“ (Hebr 1,6)
Anjeli vo svojom poznaní, vidia všetko z nadhľadu. Z toho vyplýva, že kritériom možnosti mať účasť na večnej Božej blaženosti je Ježiš, Vtelené Božie Slovo. Anjeli prostredníctvom Krista mohli poznať: taký je Boh, toto je Boh, toto nepatrné dieťa, tento muž, ktorý svojím učeníkom pokorne umýva nohy, milujúci aj nepriateľov, tento bičovaný, posmievaný, opľuvaný, tento na kríž pribitý.
Niektorí sa rozhodli pre svoju presilu a proti takému Bohu a proti človeku, ako možnému „Zjaveniu Boha“. Odvrat od Boha, od Lásky, ktorá sa kvôli človeku dáva ukrižovať, sa prekrýva s ich rozhodnutím: človeka vytrhnúť jeho Stvoriteľovi a v bezodnej nenávisti ho znivočiť, a tým zasiahnuť samého Boha. Tak sa vzbúrili proti princípom Lásky, na ktorých je vybudované celé Nebo, aby silnejší pomáhal a slúžil slabšiemu, aby múdrejší pomáhal neskúsenému, aby ten, kto chce byť prvý, slúžil ostatným.
Satan a jeho anjeli sa stavajú proti zbožšteniu človeka, proti Vteleniu Lásky. Písmo sv. Pád anjelov spočíva v slobodnom rozhodnutí radikálne odmietnuť Boha, ktorý sa zjavuje v človekovi Ježišovi a jeho vládu. Satanova moc nie je neobmedzená i on je len tvor, síce mocný vzhľadom k nám, ale nie vzhľadom k Bohu. Nemôže zmariť budovanie Božieho kráľovstva. Prečo Boh dopúšťa túto diablovu činnosť je tajomstvom, avšak vieme, že „všetko napomáha k dobru tým, ktorí milujú Boha“.
Kniha Genezis hovorí: „Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril.“ (Gn 2,8) Bez akýchkoľvek predchádzajúcich zásluh bol človek umiestnený do Raja. Adam dostal informácie o všetkom, ale nemal osobnú skúsenosť. Práve toto bolo jedným z možných predpokladov diablovho pokúšania. Medzi poznaním a osobným prijatím poznaného existuje priestor, ktorý by sme mohli označiť ako oblasť viery. Adam teoretický vedel, ale poznané si vierou neprisvojil. Keby Adam uveril Bohu, bolo by mu to počítané za spravodlivosť a nezhrešil by. Do ľudskej naivity zaznieva Božie Slovo. Druhým predpokladom pokúšania bola Adamova túžba po Bohu. Sám Boh vložil do srdca človeka túto túžbu. Veď prikázanie lásky k Bohu bolo Adamovi zrejmé od prvého stretnutia s Ním.
Sv. Maxim Vyznavač hovorí, že človek bol stvorený v stave svätosti a určený k tomu, aby bol Bohom úplne „zbožštený“ v sláve, zvedený diablom chcel byť „ako Boh“, avšak „bez Boha a pred Bohom, nie podľa Boha“. Chcel Moc bez zodpovednosti Lásky. V Raji rástlo množstvo stromov, ale dva sa spomínajú menovite. „Strom života“ a „Strom poznania dobra a zla“.
Stromom Života nazývajú Židia ešte i dnes valčeky, na ktorých je navinutý zvitok Tóry. Človek bol stvorený v stave cesty, ako bytosť na ceste k dokonalosti. Bol mu daný návod k dosiahnutiu plného Života, Boží zákon. Tajomný strom, ktorému sa mali ľudia vo vlastnom záujme vyhýbať nám zjavuje, že prví ľudia vstúpili do sveta poznačeného pádom anjelov. Z toho vidíme, že pokušenia sú súčasťou nášho duchovného rastu.
Příběh Adama a Evy | Křesťanská mytologie vysvětlena
Sv. Bazil hovorí, že prvé prikázanie, ktoré človek dostal, bolo prikázanie pôstu: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z Raja vyhnaní. Pôst je tu chápaný ako základný ľudský postoj, múdre „seba obmedzenie“ v záujme „seba zachovania“. Človek pri stvorení dostal obrazne povedané „návod na použitie“ so „záručnou lehotou“. Tým návodom je Boží zákon a záručnou lehotou Večný život. Človek závisí na Stvoriteľovi, je podriadený zákonom stvorenia a mravným normám, ktorými je riadené užívanie jeho slobody. Boh stvoril človeka ku svojmu obrazu a zahrnul ho svojím priateľstvom.
Strom „poznanie dobra a zla“ nám predstavuje inú alternatívu ako vieru Bohu. Človek bol pozvaný k tomu, aby vierou prijal Boží zákon ako návod pre svoj život. Cirkev učí, že podstata prvotného hriechu tkvie v tom, že si človek prisvojil dispozičné právo na svoj život. Jesť zo stromu poznania dobra a zla, teda môže znamenať pohrdnutie Božím Zákonom, snahu zobrať si život do svojich vlastných rúk a žiť len podlá vlastnej predstavy, z vlastných síl a pre seba.
„Sv. Irenej zastával na rozdiel od tradičného judaizmu názor, že Adam bol stvorený ako dieťa. Jesť zo stromu poznania mal zakázané preto, že mal najskôr vyrásť. Pád, podla Ireneja, je v podstate nezvládnutá kríza puberty. Kvôli tomu „prišiel Boží Syn medzi nás ako dieťa“ - aby sme sa mohli nechať viesť späť do detstva a znovu rásť, tento krát už správne, kým nedosiahneme zrelosti a plnej veľkosti samotného Krista (por. Ef 4,13). (Z DC P. Boh dal ľuďom všetko, čo potrebovali k blaženému životu. Daroval im bytie a daroval im aj prostredie potrebné pre ich rozvoj. Boh stvoril človeka, aby sa stal Jeho obrazom a tým ho pozval na cestu zbožštenia. Tak by bol človek dosiahol v rastúcej viere a láske, plnú vnútornú moc a zodpovednú silu konať. Potom by bolo namieste v takejto zrelosti všetky dary a schopnosti, postaviť do služby Lásky podľa úmyslu Stvoriteľa.
Apokalypsa hovorí veľa o anjeloch a démonoch. Ku koncu ľudských dejín vystupuje odporca s číslom 6-6-6, tri šestky. Šesť je deficitný počet pred sedmičkou. Stvorenie bez tohto vzťahu, bez siedmeho dňa, je svetom bez transcendentného Boha. V opozícii stojí myšlienka siedmeho dňa, ktorý má byť dovŕšením stvoreného sveta. Jedine takýto svet stojí za to, aby sme v ňom žili. Je to svet spoločenstva s Bohom, svet Bohoľudí.
Sv. Cirkev učí: „Satan a ostatní zlí duchovia boli Bohom stvorení prirodzene dobrí, ale sami zo seba urobili zlých.“ (IV.
Boh dal ľuďom všetko, čo potrebovali k blaženému životu. Daroval im bytie a daroval im aj prostredie potrebné pre ich rozvoj. Boh stvoril človeka, aby sa stal Jeho obrazom a tým ho pozval na cestu zbožštenia. Tak by bol človek dosiahol v rastúcej viere a láske, plnú vnútornú moc a zodpovednú silu konať. Potom by bolo namieste v takejto zrelosti všetky dary a schopnosti, postaviť do služby Lásky podľa úmyslu Stvoriteľa.