V dedinke Ivanka pri Nitre, ako aj v mnohých iných miestach na Slovensku, zanechali hlbokú stopu rehoľné spoločenstvá. Jedným z nich sú aj Misijné sestry služobnice Ducha Svätého (SSpS), ktorých prítomnosť v Ivanke pri Nitre je spojená s bohatou históriou a obetavou službou.
Začiatky misie na Slovensku
Misijné sestry začali svoju misiu na Slovensku v roku 1931 v Spišskom Štiavniku. 22. júl 1931 sa datuje ako deň založenia slovenskej régie SSpS. Prvou predstavenou bola sestra Virgília, Ľudmila Beláková, SSpS, ktorá pochádzala z Moravy a pôsobila na misiách v Argentíne. Postupne vznikali komunity a pracoviská v Mokradi na Orave, v Bytčici, v Kežmarku, v Hrabovom a na ďalších miestach. Sestry pôsobili tiež ako učiteľky v Lendaku a Tužine.
Príchod do Ivanky pri Nitre a obdobie útlaku
V roku 1946 sestry kúpili dom v Ivanke pri Nitre, ktorý slúžil na výchovu rehoľného dorastu a výrobu paramentiky. Prvé štyri slovenské misionárky vycestovali do misií v roku 1947. Prišli však roky útlaku a neslobody a v auguste 1950 sa začalo sústreďovanie rehoľníčok. Sestry boli vyvezené do českého pohraničia, kde pracovali vo fabrikách, v ústavoch pre mentálne postihnuté deti a v domove dôchodcov. Korene nezapustila nová komunita hlboko, lebo už na jeseň 1950 boli sestry vyvezené niektoré do Čiech iné do „sústreďovacieho“ kláštora Slovenská Ľupča.
Návrat a nová komunita
V rokoch 1968 - 1969 sa mohli niektoré sestry vrátiť na Slovensko. Ich novými pôsobiskami sa stala Levoča a Maňa. Staršie sestry boli sústredené v charitnom domove v Rúbani. V roku 1968 sestry kúpili rodinný dom v Zlatých Moravciach. Na novo vzniká komunita až po Nežnej revolúcii 1990. Sestry boli požehnané novými povolaniami a pre nedostatok priestorov vybudovali kláštor, ktorý teraz slúži pre plnenie odkazu otca Arnolda.
Sestra Veronika Theresia Rácková bola misionárkou v Južnom Sudáne. Zomrela 20.
Život a poslanie komunity v Ivanke pri Nitre
Sme komunitou 24 sestier, zasvätenou Duchu Svätému. Už z rána zídené v kaplnke spolu s Máriou a apoštolmi ako kedysi vo večeradle vzývame Božieho Ducha, aby naplnil, posvätil a požehnal nám darovaný čas pre určenú misiu. Každé ráno v tichej meditácii spoznávame lásku Boha a jeho dôveru voči nám. Apoštolská činnosť sestier je rôznorodá. Spoločenstvo sestier je otvorené na prijatie rôznych skupín - ako sú návštevy detí a mládeže zo základných a stredných škôl. Tieto stretnutia sú obohatením na oboch stranách. Deti spoznávajú tajomstvá kláštora a sestry sa obohatia detskou radosťou, úprimnosťou a ich zvedavosťou. Denné letné tábory pre deti sú výbornou príležitosťou, ako zaujať deti spoločnými aktivitami, ktoré sú zamerané na kresťanské hodnoty. Deti majú možnosť formovať svoje charakterové vlastnosti - podeliť sa, obdarovať sa, spolucítiť, vedieť sa tešiť z úspechu kamaráta. Pre mládež návšteva kláštora a rozhovory so sestrami prinášajú nové impulzy pre život, pre rozhodovanie sa na ich životnej ceste. Členovia Misijného združenie Ducha svätého, ktorí sú laickými spolupracovníkmi Misijných sestier, sa tiež zúčastňujú duchovných programov v našom dome.
Komunita, sestier je zapojená aj do diania vo farnosti a obce. Adorácie za povolania, stretnutie mládeže, účasť na modlitbách matiek, stretnutia nad Božím Slovom, roznášanie Svätého prijímania do rodín, návšteva rodín, malé služby pre starých a chorých, duchovné sprevádzanie umierajúcich ľudí. Sestry katechétky a učiteľka na II. stupni základnej školy dávajú veľké svedectvo deťom, ale aj kolektívu pedagógov. Ďalším kamienkom do mozaiky je práca sestry v lekárni. Už dlhé roky venujeme nedeľné dopoludnia stretnutiam so ženami v ženskej väznici v Nitre.
Súčasťou našej komunity je aj Domov sv. Jozefa - zariadenie pre seniorov, ktorý v tomto roku oslávi 15. výročie svojho založenia. Domov bol zaregistrovaný pre pomoc našim starnúcim sestrám. Po zavŕšení ich misie na zemi, sme ho otvorili pre laikov, pre rodičov a príbuzných spolusestier. Sestry sa podieľajú na chode domova spolu s laickými spolupracovníkmi. Je to krásna misia, v ktorej sa dopĺňame a povzbudzujeme. V tomto čase pandémie je mnoho aktivít pozastavených a stretnutia sú obmedzené. To, čo v súčasnosti nedokážeme urobiť skutkom, robíme modlitbou.
„Sme presvedčené, že len tak môžeme správne plniť svoje misionárske poslanie, ak budeme verné spoločenstvu, do ktorého nás Boh povolal, a jeho spôsobu života, ku ktorému sme sa zaviazali. Ježiš Kristus je najvyššou normou nášho života a služby… Jedine Jeho láska nám môže dať silu veľkodušne odpovedať na Božie volanie, a tak spolupracovať na uskutočnení priania nášho zakladateľa sv.
Spomienkové stretnutie v roku 2011
V provinciálnom dome Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého v Ivanke pri Nitre sa 21. mája 2011 konalo spomienkové stretnutie pri príležitosti 60. výročia vyvezenia služobníc Ducha Svätého z tohto kláštora v roku 1951. Kláštor bol v rokoch 1950-1960 centralizačným kláštorom pre rehoľné sestry z viacerých reholí, ktoré pracovali na poľnohospodárskych prácach na štátnych majetkoch a v textilnej výrobe. Po vyvezení mladších sestier do Čiech v roku 1951 zostali v kláštore staršie sestry, až kým nebolo rozhodnuté, že pre Nitru ako vzorové socialistické mesto nie je vhodné, aby sa v ňom ukazovali mníšky - tmárky.
Stretnutie sa začalo svätou omšou, ktorej hlavným celebrantom bol emeritný biskup Mons. Dominik Tóth, koncelebrovali kňazi - členovia Konfederácie politických väzňov Slovenska. Prítomných na začiatku privítala provinciálna predstavená sr. Augustína Rajtárová. Po sv. omši pokračoval program v hale svedectvami rehoľných sestier. Nasledovala eucharistická adorácia a ďakovná modlitba v kaplnke kláštora. Eucharistické požehnanie udelil Mons. Ľudovít Baláži, bývalý farár v Ivanke pri Nitre, ktorý bol v minulosti väznený. Stretnutie sa ukončilo filmom o dejinách Slovenskej provincie Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého.
Výroba hostií
Požiadavka zásobovania farských úradov hostiami sa stala nevyhnutnou. Naše sestry začali piecť hostie pre mesto Prešov na podnet pátra Karola Hidvéghyho, SJ (1907 - 1959), ktorý povzbudzoval vtedajšiu predstavenú sr. Máriu Irenu Cserny (1917 - 1921), aby sa ujala tejto úlohy. Sestry prijali túto úlohu s veľkou úctou a radosťou. Hostie sa najskôr piekli len na jednom stroji, ktorý si sestry priniesli z Rakúska. Pieklo sa v priestoroch budovy Sancta Maria, neďaleko Lurdskej kaplnky. Páter sestry povzbudzoval, aby mali veľkú úctu k eucharistickému apoštolátu. Hovoril im: „Z tela a krvi Panny Márie je Ježišovo telo; aj vy máte byť živým Ježišom, lebo v hostii Ježiš nájde aj niečo z vás - vaše modlitby a obety.
Predstavená sr. Mária Dittrichová (1921 - 1930) kúpila v roku 1921 z Nemecka dva elektrické stroje na pečenie a vykrajovanie hostií. Dve sestry pracovali na týchto strojoch a piekli hostie pre prešovské kostoly a Ústav Sancta Maria. Dňa 24. mája 1930 sestry poslali na biskupský úrad v Košiciach list, v ktorom oznamovali kúpu ďalšieho elektrického stroja na pečenie hostií. Biskup Jozef Čársky (1925 - 1962) tejto prosbe vyhovel a zverejnil oznam (po latinsky) v obežníku pre kňazov: „Inštitút Anglických panien Sancta Maria v Prešove na svoje vlastné náklady si zabezpečil elektrický stroj na prípravu hostií pre sv. omše a sväté prijímanie a pri tejto príležitosti sa ponúka možnosť pre kňazov z diecézy získavať hostie, ktoré zodpovedajú cirkevným predpisom. Teda vyzývam klérus, aby si zabezpečovali hostie v tomto Inštitúte.
Postupne pribúdal počet farských úradov a kláštorov, ktoré si objednávali hostie, takže na túto prácu nestačila jedna miestnosť. Predstavená sr. Mária Dittrichová sa rozhodla v roku 1935 postaviť v areáli Ústavu Sancta Maria novú budovu, tzv. Jozefínum. Bola to moderná budova s rovnou strechou, na prízemí s práčovňou. Prvé poschodie bolo určené na pečenie hostií. Na druhom poschodí bola baliareň a spálňa pre kandidátky. Sestry nazvali miestnosti, v ktorých sa vyrábali hostie, Hostiarňou. Tu sa piekli hostie už na 4 strojoch; 2 z nich zhotovil Ján Pekárik - kováč z Prešova. Ústav Sancta Mária viedol Hostiáreň pod starostlivým dohľadom veľmi svedomitej sr. Doroty Balíkovej. Túto prácu vykonávala s veľkou starostlivosťou a zodpovednosťou. Sr. Jolana Hrabovská, vedúca Hostiárne, zaviedla systém objednávania a expedovania hostií. Každá farnosť mala pridelené jedno číslo (číslo súviselo s určitým dátumom v mesiaci) a podľa tohto čísla boli jednotlivým farnostiam pravidelne každý mesiac zasielané hostie počas celého roka. V roku 1950 sestry piekli cca 3000 hostií pre Prešov, ktorý mal v tom čase 22 000 obyvateľov.
Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 nastala na Slovensku nová politická situácia. Od 1. V roku 1956 Výrobňu hostií prevzal Spolok sv. Od 1. Dňa 16.
Nuns Work Overtime to Bake Wafers for Pope's US Masses
Sestrám vyšla v ústrety s veľkou láskou a porozumením sr. Aqulina Kalivodová z rehole Dcér Božskej lásky - mariánok, predstavená domu v Spišskej Sobote. Miesta mali pripravené iba pre staršie sestry, s novickami nerátali, preto ich umiestnili do tried, kde sa už nemalo vyučovať. Bol nad nimi ustanovený politický dozor. Sestry žiadali, aby im bolo umožnené pokračovať vo výrobe hostií, a k tomu bolo potrebné doviezť stroje. Vedením Výrobne hostií od 1. augusta 1950 bola poverená (štátnou správou) sr. Jolana Jánošíková (1950 - 1953). Dala tajne vedieť kňazom, že činnosť Výrobne pravdepodobne nebude môcť pokračovať a prosila ich o pomoc. Začiatky boli veľmi ťažké, ale keď im doviezli stroje, sestry sa s chuťou dali do práce. Vedúcou technickej časti pri výrobe hostií zostala aj naďalej osvedčená sr. Dorota Baliková.
V malej miestnosti, bývalej telocvični, sotva s rozlohou 9 x 3m, tiesnila sa kancelária, učtáreň, krájareň, baliareň, výroba expedičných škatúľ, sklad materiálu, vôbec všetko, čo súviselo s výrobou hostií, okrem maličkej pekárne, ktorá bola v ďalšej nevyhovujúcej miestnosti. Najťažšie bolo získať elektrickú energiu v primeranej spotrebe. Múka sa dovážala z popradských mlynov, takže hostie boli kvalitné. V týchto podmienkach sa pracovalo 18 mesiacov. V tomto období Výrobňa zásobovala už všetky farské úrady na Slovensku, ba aj niektoré na Morave a v Čechách. Mladosť a odovzdanosť dovolili sestrám pracovať s oduševnením aj v týchto stiesnených podmienkach. Do práce vo Výrobni sa k nám pridali aj sestry mariánky (sr. Majela, sr. Vojtecha, sr. Gabriela). Povzbudzovali nás svojou ochotou a elánom.
Štátna správa 18. apríla 1952 začala sestry presúvať do Čiech (továrne, lesy, JZD, ústavy mentálne postihnutých osôb - najťažšie úseky). Tak aj komunita v Spišskej Sobote sa musela rozísť: 8 starých sestier putovalo do Beckova, 15 sestier s Výrobňou do Ivanky pri Nitre do kláštora Služobníc Ducha Svätého a ostatných 50 sestier do kláštora premonštrátok vo Vrbovom. Vtedy už pod nátlakom a výsmechom cudziny, boli sústreďovacie kláštory premenované na charitné domovy, ktoré spravovala Ústredná charita Slovenska (ÚCHS) na Heydukovej ulici v Bratislave. Počiatky Výrobne v Ivanke pri Nitre narážali na podobné ťažkosti ako v Spišskej Sobote, a to tým väčšou ťarchou, že počet pracovníčok bol nedostačujúci. Do Výrobne prizvali aj sestry z iných reholí, a nakoniec mohlo prísť aj ďalších 15 sestier IBMV z Vrbového, ktoré už boli do práce zaučené. Podarilo sa to vybaviť sr. Jolane na Charite. Zanedlho predstavitelia štátnej moci prekladali predstavené; teda zasahovali do najvnútornejších záležitostí reholí. Predstavenú a zároveň vedúcu Výrobne sr. Jolanu Jánošíkovú preložili do Modry spolu s ostatnými predstavenými z iných reholí. Novou predstavenou sa stala sr.
Sr. Otíliu Kmecovú (1953 - 1990) komunisti prinútili ujať sa vedenia Výrobne. Predtým pracovala ako fakturantka v kancelárii. Ona túto zodpovednú úlohu nechcela prijať z rúk komunistov. Správca Charity povedal sr. Otílii: „Ak neprevezmete vedenie výroby, strhnem z vás habit a vyhodím von z Charity.“ Hneď začala robiť prvé kroky k zlepšeniu podmienok vo výrobe. Napísala list na České chrámové družstvo - Praha s informáciou o situácii vo Výrobni hostií na Slovensku a žiadala ich o pomoc. Oni napísali list na Charitu na Slovensko, aby uvoľnili sr. Valériu Schlosárovú zo Sládečkoviec, (ktorá tejto práci rozumela) lebo v Ivanke pri Nitre vo Výrobni hostií súrne potrebovali fakturantku do kancelárie. Tejto žiadosti ihneď vyhoveli, čo bolo veľkým prekvapením pre všetkých. Taktiež bol slabý elektrický prúd a sestry museli pracovať aj v noci.
Ani rehoľnú komunitu v Ivanke pri Nitre nenechali „mocipáni“ na pokoji. V roku 1953, keď zomrel generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Josif V. Stalin, tamojší dozorca nariadil minútové ticho. Sr. Kamila tento rozkaz pri pečení nedodržala. Nasledoval trest - preloženie do Voderád, kde bola aj väznica. Tam sestry z rôznych reholí prežili ťažké chvíle. Museli tvrdo pracovať na poli. Výrobňa hostií bola 21. januára 1960 presťahovaná so všetkými zamestnanými sestrami z Ivanky pri Nitre do Báču pri Šamoríne. Stroje na pečenie hostií boli v 60-tych rokoch už veľmi opotrebované a nedostačujúce.
Sr. Otília hľadala východisko z tejto situácie. Naskytla sa takáto príležitosť. Otec biskup Lazík dostal dovolenie vycestovať do Ríma na II. vatikánsky koncil. Sr. Otília ho pred odchodom do Ríma navštívila s prosbou, aby nám v zahraničí našiel niekoho, kto by nám pomohol. Objednávku sme zaslali do Nemecka firme Kissing. Žiadali sme 7 strojov na pečenie a 2 fotobunkové stroje na krájanie tenkých hostií, kde sa naraz vykrojí 55 hostií. Faktúry boli zasielané na otca biskupa Hnilicu. Keď bolo všetko v zahraničí vybavené, zásielky posielali lodnou dopravou po Dunaji do Bratislavy. Dostali sme súhlas na príjem tohto daru, ktorý mohol prevziať vdp. Koloman Štefko, riaditeľ Spolku svätého Vojtecha.
Doručenie tohto 12 - platňového automatu v čase totality nebolo jednoduché. Na žiadosť otca biskupa Hnilicu, firma Kissing, zaslala lodnou dopravou po Dunaji do Bratislavy nový automat. Na colnici v Bratislave dostali oznámenie, že v noci príde táto zásielka na adresu sestier do Báču. Ráno, keď sestry vstávali, uvideli stáť nákladné auto pred ich domom. Stroj bol vo veľkej drevenej debni. Uložili ho na chodbe v starej Výrobni. „My sme o ničom nevedeli; ani kto poslal, čo poslal.“ odpovedala sr. Otília.
Druhý problém, ktorý sa musel riešiť, bol nedostatok sestier vo Výrobni. Staršie sestry, ktoré už nemohli vykonávať prácu zo zdravotných dôvodov, postupne odchádzali na zaslúžený odpočinok. Rehoľa do roku 1969 nesmela prijímať dorast. Začal byť citeľný nedostatok pracovných síl vo Výrobni. Provinciálna predstavená, sr. Ida Viznerová (1982-1991) požiadala v roku 1988 prostredníctvom biskupov a ordinárov Ministerstvo kultúry o povolenie prijímať nové rehoľné kandidátky. Ministerstvo kultúry, pod ktoré v tom čase patrila Charita na Slovensku, „potichu uznalo“, že Výrobňa hostií potrebuje nové pracovné sily. Onedlho sa začali hlásiť do našej rehoľnej spoločnosti nové kandidátky. Medzi prvé sestry patrili: sr. Gabriela, sr. Ignácia, sr. Rafaela, sr. Pia, sr. Laura, sr. Xavéria a ďalšie.
Dlhoročné pekárky boli: sr. Božena, sr. Dominika, sr. Janka, sr. Jozefa, sr. Alfonza a taktiež ženy z dediny, ktoré vypomáhali pri pečení. Medzi prvé pracovníčky patrila pani Jaczíková, ktorá našla ďalšie zodpovedné ženy: p. Bartalovú, Penzesovú, Görcsovú a neskôr p. Galambosovú. Pani Jaczíková nám počas totality veľmi pomáhala. Sr. Otília, keď potrebovala ísť tajne vybavovať veci ohľadom opráv strojov, objednávok zo zahraničia, mohla prejsť cez ich záhradu k autobusovej zastávke. Kláštornú bránu totiž strážil prísny dozorca Ján Kardoš.