Článok sa zaoberá výkladom kázania a činnosti Krista podľa Matúša 4,12, s dôrazom na teologické aspekty Písma svätého, Svätej Trojice a úlohy Ducha Svätého v živote kresťana.
Kázanie na vrchu od Carla Blocha
Písmo sväté ako pravé Slovo Božie
Veríme a vyznávame, že kanonické spisy svätých prorokov a apoštolov oboch zákonov sú skutočným slovom samotného Boha a že majú dostatočnú hodnovernosť nie z ľudí, ale v sebe samých. V tomto svätom Písme nachádza obecná kresťanská cirkev najplnšie vyložené všetko to, čo sa vzťahuje ako na spasiteľnú vieru, tak na správne riadenie Bohu ľúbeho života.
Z tej príčiny Boh zreteľne prikázal, aby sa k nemu »nič nepridávalo ani neodoberalo« (5Mojž 4, 2). Tak sa tedy domnievame, že z týchto Písem je treba čerpať pravú múdrosť a zbožnosť, ako i nápravu a spravovanie cirkvi a poučenie pre všetky povinnosti zbožného života, konečne dokázanie článkov viery a zavrhnutie, alebo vyvrátenie všetkých bludov, ale tiež všetky napomenutia, ako hovorí apoštol: »Každé Písmo Bohom je vdýchnuté a užitočné k učeniu, ku karhaniu...« (2. Tim. 3, 16) a opäť: »Toto tí píšem - hovorí k Timoteovi apoštol - aby si vedel, ako sa treba správať v dome Božom« (2 Tim. 3, 14). A ten samý hovorí zase ku tesalonicenským: »Keď ste od nás prevzali slovo Božie, prijali ste ho nie ako slovo ľudské, ale ako slovo Božie, ktorým tiež v pravde je« (1. Tes. 2, 13).
Lebo sám Pán v evanjeliu riekol: »Veď nehovoríte vy, ale hovorí vo vás Duch vášho Otca« (Mat. 10, 20). »Kto poslúcha vás, poslúcha mňa. Kto s vami pohŕda, so mnou pohŕda« (Lk 10,16; Ján 13. A nemyslíme, žeby toto zovňajšie kázanie preto sa malo považovať za neužitočné, lebo vyučovanie v pravom náboženstve závisí od vnútorného osvietenia Ducha svätého, ako je napísané : »Nebudú učiť viac jeden každý blížneho svojho. Všetci zaiste znať ma budú« (Jer. 31, 34), a: »...tak ani ten kto sadí, ani ten, kto zalieva, nie je nič, ale Boh, ktorý dáva vzrast« (1. Kor. 3, 7).
Lebo, hoci nikto nemôže prísť ku mne, leda keď ho pritiahne Otec (Ján 6, 44) a Duch svätý vnútorne ho osvieti: predsa však vieme, že Boh, áno, chce, aby Jeho slovo bolo i verejne zvestované. Pravda, žeby Boh bol mohol skrze Ducha svätého, alebo službu anjela poučiť Kornélia, i bez práce apoštola Petra: predsa však odkazuje tohoto na Petra, o ktorom anjel hovorí: »Tento povie ti, čo by si mal činiť« (Sk. 10, 6). Lebo totiž ten, ktorý z vnútra osvecuje, darujúc ľuďom Ducha svätého, ten samý nariadil svojim učeníkom hovoriac: »Choďte po celom svete, kážte evanjelium celému stvoreniu« (Mk. 16,15).
S tej príčiny kázal apoštol Pavol vo Filipis predavačke purpuru Lýdii Slovo zvonku, z vnútra však Pán otvoril onej žene srdce (Sk. 16. 14). Ten samý Pavol po krásnom myšlienkovom postupe uzatvára: »Tedy viera je z počúvania, počúvanie potom skrze slovo Božie« (Rím. 10, 17). Uznávame však pritom, že Boh môže ľudí osvietiť tiež bez vonkajšej služby, ktorých chce a kedy chce: to je v jeho moci. Pritom ale netajíme, že niektoré knihy Starého zákona starí prehlásili za apokryfy, iní za cirkevné, lebo i keď chceli, aby v cirkvách boli čítané, však nechceli, aby bolo ich použité k utvrdeniu niektorej vieroučnej pravdy.
O výklade Písem svätých, o cirkevných otcoch, snemoch a tradíciách
Písma sväté, hovorí apoštol Peter, nezáležia na osobnom výklade (2Pe l,20). Preto nezamietame výklady gréckych a latinských otcov cirkevných ani nezavrhujeme ich učené rozpravy a pojednávania o svätých veciach, pokiaľ zrovnávajú sa s Písmom svätým: avšak šetrne sa od nich odvraciame, keď zhliadneme, že prinášajú niečo cudzieho, alebo Písmam sa protiviaceho.
A nemyslíme, žeby tým bola im spôsobená, nejaká krivda od nás; keďže oni všetci jednomyseľne to chcú, aby sme ich spisy nepostavili na úroveň kanonických spisov, ale doporučujú ich skúmať nakoľko sa zrovnávajú, alebo rozchádzajú so svätými pianami, a prikazujú, aby tie, ktoré sa zrovnávajú prijali, ktoré sa však s nimi nezrovnávajú, aby sme ich neuznávali. Podobným spôsobom sa treba zaoberať tiež s ustanoveniami, alebo kánonmi cirkevných snemov.
Vo veciach viery preto neuznávame nijakého sudcu okrem samého Boha, ktorý v Písme svätom oznamuje, čo je pravé a čo falošné, čo je treba sledovať a čomu treba sa vyhýbať. Podľa toho my sa uspokojujeme iba s úsudkami duchovne založených ľudí, spočívajúcimi na slove Božom.
Rovnako zavrhujeme ľudské podania, ktoré i keď sú ozdobené krásne znejúcimi nadpismi, ako by božské alebo apoštolské boli, ktoré ako by z úst samých apoštolov a z rúk apoštolov po nich nasledujúcim biskupom a cirkvi boli odovzdané: avšak, keď ich porovnáme so svätými písmam, odchyľujú sa od týchto a touto svojou odchýlkou ukazujú, že apoštolské vôbec nie sú. Lebo ako apoštolovia neučili veciam sebe odporujúcim; práve tak ani apoštolskí mužovia nehlásali nič, čo by odporovalo učeniu apoštolov. Bezmála by bolo bezbožné tvrdiť, že by apoštolovia, ústnym podaním učili niečo, čo by odporovalo ich spisom.
Apoštol Pavol jasne hovorí, že on v každej cirkvi rovnako učil (1Kor 4,17), a inde hovorí: »Nepíšeme vám nič iného, než čo čítate a čomu rozumiete« (2Kor l,13).
O Bohu, Jeho jednote a Svätej trojici
Veríme a učíme, že Boh vo svojej podstate a prirodzenosti je jeden, ktorý trvá sám od seba, ku všetkému sám postačuje, je neviditeľný, nehmotný, nezmerateľný, večný, stvoriteľ všetkých ako viditeľných tak neviditeľných vecí, najvyššie Dobro, živý a všetko obživujúci a zachovávajúci, všemohúci a najmúdrejší, milostivý a milosrdný, spravodlivý a pravdovravný. Mnohobožstvo máme Vskutku v ošklivosti, lebo je jasne napísané: Hospodin náš Boh je jeden Hospodin (5Mojž 6,4). Ja som Hospodin tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov predo mnou (2Mojž 20,4). Ja som Hospodin, niet Boha okrem mňa (Iz 45,5). Či nie som ja Hospodin a nieto iného mimo mňa? Jediný pravý a zachraňujúci Boh, nikto nie je mimo mňa.
Nič menej však o tomto neobsiahlom, jedinom a nerozdelenom Bohu veríme a učíme, že čo do osoby je nerozlučiteľne a nesmiešateľne rozdielny, to jest Otec, Syn a Duch svätý, takže Otec od večnosti splodil Syna; Syn »nevypraviteľným« spôsobom sa zrodil, Duch svätý však pochádza od oboch a to od večnosti s oboma má byť vzývaný; takže nie sú traja Bohovia, ale sú tri osoby, ktoré sú jednakej podstaty, jednako večné a spolu rovné, kým čo do bytosti rozdielne a čo do poradia, jedna druhú predchádza, predsa však bez akejkoľvek nerovnosti.
Písmo sväté totiž ukazuje nám jasnú rozdielnosť osôb, keď anjel medzi inými takto rečie svätej panne: »Duch svätý príde k tebe, moc Najvyššieho ťa zatieni; preto tiež, čo sa zrodí, bude nazvané svätým, Synom Božím« (Lk l,35). Ale i pri pokrstení Krista bolo počuť nebeský hlas, zostupujúci na Krista, hovoriaci: »Tento je môj milovaný Syn« (Mt 3,16.17; Jn l,32). Zjavil sa tiež Duch svätý v podobe holubice. A keď Pán rozkázal svojim učeníkom krstiť, ustanovil, aby krstili v mene Otca i Syna i Ducha svätého (Mt 28,19). Inde v evanjeliu tiež riekol: Ducha svätého pošle môj Otec v mojom mene (Jn 14,26). A opäť: »Až príde Prímluvca, ktorého v vám pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý od Otca vychádza, ten bude svedčiť o mne« (Jn 15,26).
Theotokos of Vladimir
Zamietame tedy židov a mohamedánov a všetkých tých, ktorí sa tejto svätosvätej a vzývania hodnej Trojici rúhajú.
O modlitbách, alebo obrazoch Boha, Krista a svätých
Pretože Boh je bytosť neviditeľná a nekonečná: preto nemôže byť nijakým umením, alebo obrazom vyobrazený: preto sa neostýchame prehlásiť s Písmom svätým vyobrazenie Boha za číru lož. Z tej príčiny zavrhujeme nie len modly pohanov, ale i obrazy kresťanov. I keď totiž Kristus prijal ľudskú prirodzenosť, predsa neprijal ju preto, aby slúžil sochárom a maliarom za predlohu. Riekol, že neprišiel preto, aby zrušil zákon a prorokov (Mt 5,17); v zákone a v písmach prorokov potom obrazy sú zakázané (2Mojž 20,4; 5Mojž 19,4; 5Mojž 4,12). Riekol, že jeho telesná prítomnosť nebude osožná cirkvi; prisľúbil, že Duchom svojim bude stále s nami prítomný (Jn 16,7). tela prinášal úžitok veriacim? A pretože skrze Ducha svojho prebýva v nás: preto sme chrám Boha (2Kor 6,16). A čo spoločného má chrám boží s obrazmi?
Aby však ľudia boli v náboženstve vyučovaní a upomínaní na božské veci a svoje spasenie, prikázal Pán zvestovať evanjelium (Mt 16,15) a nie maľovať a obrazmi vzdelávať nepoučený ľud. Ustanovil tiež sviatosti, ale rytiny nikde nenariadil. Ostatne, kamkoľvek obrátime svoj pohľad: všade nám do očú padnú Bohom stvorené živé a_ pravé skutočnosti, ktoré ak náležité pozorujeme, o mnoho účinnejšie pohnú pozorovateľom, než všetky obrazy, alebo márne, nehybné, mdlé a mŕtve maľby všetkých ľudí, o ktorých správne povedal prorok: »Majú ústa a nehovoria, majú oči a nevidia« (Žalm 115,5).
Preto schvaľujeme tento výrok onoho starého spisovateľa Lactantia: , »Nieto pochybnosti o tom, že kdekoľvek je rytina, tam niet nijakého náboženstva« (Instit. div. II. c. 18). A tvrdíme, že správne učinil onen blahoslavený biskup Epifanus, ktorý, keď na dverách chrámu našiel oponu, na ktorej bol namaľovaný obraz Kirsta, alebo nejakého svätého; strhol ho a zničil, lebo vedel, že je to proti výroku Písem, keď v cirkvi Kristovej visí obraz človeka. Preto tiež rozkázal, aby sa potom v cirkvi Kristovej opony obdobného druhu, ktoré prichádzajú do rozporu s naším náboženstvom, nezavesovali, ba radšej je treba odstrániť ono pohoršenie ako také, ktoré sa nehodí do cirkvi Kristovej a medzi veriaci ľud.
Súhlasíme ďalej s oným výrokom Augustína o pravom náboženstve: Naše náboženstvo nech nie je uctievaním ľudského diela. Lebo lepší sú sami umelci, ktorí tieto veci zhotovujú: predsa však nie sme povinní ich uctievať (De vera religione c.
Podobenstvo o dobrom Samaritánovi: Ježišove podobenstvá s RC Sproulom
O uctievaní, pocte a vzývaní Boha skrze jediného Prostredníka Ježiša Krista
Učíme, že jedine pravého Boha je treba vzývať a jemu poctu vzdávať. Túto poctu nevzdávame nikomu, podľa onoho prikázania Pána: »Svojho Pána Boha vzývaj a jedine Jemu slúž« (Mt 4,10). Zaiste všetci proroci čo najprísnejšie sa obracali proti národu izraelskému, kedykoľvek vzýval a uctieval nie jediného, samotného, pravého Boha. Učíme však, že Boha je treba tak vzývať a uctievať, ako nás tomu On sám naučil, totiž v duchu a v pravde (Jn 4,23.24); nie s nejakou poverou, ale s úprimnosťou, podľa Jeho slova, aby snáď raz tiež k nám neriekol: »Ktože to žiadal z vašich rúk?« (Iz 16,2.3).
Jedine Jeho vzývame vo všetkých skúškach a príhodách nášho životu a to prostredníctvom jediného Prostredníka a Prímluvcu nášho Ježiša Krista. Lebo zrejme nám prikázal: »Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem ťa a budeš ma oslavovať« (Žalm 50,15). Avšak i veľmi štedro prisľúbil nám Pán, keď riekol: »Za čokoľvek by ste prosili Otca v mojom mene, dá vám« (Jn 16,23). Tiež: Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste preťažení, a ja vám dám odpočinok (Mt 11,28). A pretože je napísané: »Ako môžu vzývať toho, v koho neuverili?« (Rím 10,14), my preto v samého Boha veríme: tedy Jeho samotného vzývame a to skrze Krista.
Z tej príčiny my oslávených nebešťanov, alebo svätých ani nevzývame, ani neuctievame, ani na pomoc nevoláme a ani ich neuznávame za prímluvcov, alebo prostredníkov pred Otcom. Lebo postačuje nám Boh a Prostredník, Kristus a onú časť, ktorá patrí jedine Bohu a jeho Synovi, nedelíme s nikým, nakoľko On sám jasne povedal: »Nedám inému svojej slávy« (Iz 42,8). I apoštol Peter to učí: »Niet iného mena pod nebom daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení« (Sk 4,12). Ničmenej však (svätými) blahoslavenými ani nepohŕdame, ani o nich nízko nezmýšľame. Uznávame totiž, že sú živými údmi Krista, milovníci Boha, ktorí slávne zvížazili nad telom a svetom. Milujeme ich tedy a tiež ctíme ich, ako bratov, avšak nie nejakou náboženskou poctou, ale počestnými smýšľaním o nich a spravodlivými chválami.
Tiež ich napodobňujeme, lebo na svojich najhorlivejších prosbách a modlitbách žiadame, aby sme ako nasledovníci ich viery a cnosti, boli tiež spoluúčastníkmi večného spasenia a s nimi spolu u Boha prebývali a spolu s nimi v Kristu sa radovali. A čo sa toho týka, súhlasíme s oným výrokom Augustína o pravom náboženstve: »Naše náboženstvo nech nie je uctievané mŕtvych ľudí; lebo ak pobožne žili, vtedy nie sú takí, aby túžili po takýchto poctách, ba skôr to chcú, aby sme Jeho ctili, vo svetle ktorého oni žijú a radujú sa nad tým, že i my sme spoluúčastníkmi Jeho zásluh. Máme ich tedy ctiť, lebo sú hodní nasledovania, ale pre ich zbožnosť nijako ich nemáme vzývať« (De vera religione c.
Však ešte menej veríme, žeby sa ostatkom zosnulých mala vzdávať pocta, alebo.zbožňovanie. Oni starí svätí považovali, že dostatočnú česť preukázali svojim mŕtvym, ak ich telesné pozostatky - potom keď ich duch vzlietol k nebesám - počestné pochovali; a za najvznešenejšie ostatky všetkých svojich predkov pokladali ich cnosti; učenie a vieru, ktoré ako s chválou mŕtvych doporučovali: tak i sami, kým žili na zemi, usilovali sa ich napodobniť. Práve títo predkovia neprísahali ináč než na meno jedinéno Boha Hospodina, ako to božský zákon prikazuje (5Mojž 10,20), ktorý zakazuje prísahu na meno cudzích bohov (2Mojž 23,13). Preto prísahy na meno svätých my neskladáme.
O prozreteľnosti Božej
Veríme, že starostlivosťou múdreho, večného a všemohúceho Boha všetko na nebi i na zemi a čo je vo všetkom stvorení sa udržuje a spravuje. O tom svedčí Dávid hovoriac: »Hospodin je vyvýšený nad všetky národy, a nad nebesá sláva jeho. Kto je rovný Hospodinu, Bohu nášmu, ktorý vysoko býva? Ktorý sa snižuje, aby videl, čo je na nebi i na zemi« (Žalm 113,4-5). A opäť tak hovorí: »Ty znáš všetky cesty moje. Lebo ešte ani nemám slova na jazyku, a hľa, Hospodine, ty to vieš všetko« (Žalm 139,3-4). I apoštol Pavol o tom svedčí, hovoriac: »Lebo v Ňom žijeme, hýbeme a sme (Sk 17,28), a z Neho skrze Neho a pre Neho je všetko« (Rím 11,36). Veľmi správne a podľa Písma svätého zdôraznil to Augustín (De agone Christi c. 8), čo Pán riekol: »či sa nepredávajú dva vrabce za groš? a predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vôle vášho Otca« (Mt 10,29). Týmito slovami to chcel dokázať, že i to, čo ľudia pokladajú za najmenej cenné, i to spravuje Božia všemohúcnosť.
Odsudzujeme preto epikurejcov, ktorí popierajú Božiu starostlivosť a všetkých tých, ktorí rúhavo to hovoria, že Boh len nebesá spravuje a naše veci ani nevidí, ani o nich nedbá. Odsúdil takých tiež onen kráľovský prorok Dávid, ktorý riekol: »Až dokedy bezbožníci, Hospodine, dokedy budú plesať? A hovoria: Nevidí toho Hospodin, ani tomu nerozumieme Boh Jakubov! Rozumejte, vy zhovädlí v ľude! A vy blázni, kedyže už zmúdriete? Či azda ten, ktorý učinil ucho, nepočuje?
Pritom však nepohŕdame ako neužitočnými, onými prostriedkami, ktorými sa starostlivosť Božia prevádza, ale skôr učíme, že sa podľa nich máme spravovať, pokiaľ nám slovo Božie to doporučuje. Preto zamietame nerozvážne slová tých, ktorí hovoria že: ak božia starostlivosť spravuje všetky veci, vtedy sú iste daromné naše usilovanie a naše lopotenie; postačí, ako všetko to, čo má byť spravované, prenecháme Božej starostlivosti a nie je potrebné, ... Druhým schváleným vierovyznaním našej cirkvi je II. Helvétske vierovyznanie, ktoré na základe učenia Písma presne vyjadruje tézy našej viery.
Desatoro Božích prikázaní
Desatoro je známe takmer každému človeku. Mnoho ľudí ho považuje iba za akýsi morálny kódex, ktorý by mal človek dodržiavať a doslovné znenie platilo iba v čase Starého Zákona. Boh v Písme je však nadčasový, preto pre veriacich i neveriacich platí „desatoro“ i dnes.
Nasleduje prehľad veršov, týkajúcich sa „Desiatich Božích prikázaní“ pre človeka, ktoré nájdeme v Písmach. Uvedené biblické citáty sú z Pentateuchu (5 kníh Mojžišových), ktorý je prvou časťou Starého Zákona. Z kníh Exodus (2. Mojžišova) a Deuteronomium (5. Verše sú takmer identické gramaticky, a úplne identické významovo, čo sa už nedá povedať o ich uvedení v KKC s ktorými ich budem porovnávať.
Prečo je rozdiel už v tak základnom učení, ako je Desať Božích prikázaní sa dá vysvetliť jedine úmyselným činom, ktorý iba potvrdzuje nadradenosť učenia človeka nad učením a príkazmi Boha v Jeho Slove, ktoré Písmo obsahuje. Pre porovnanie uvádzam pohľad a prezentáciu „desatora“ najrozšírenejšej cirkvi v Európe. Táto cirkev si výklad a citáciu prispôsobila svojim potrebám, je len na Vás, koho verziu ste ochotní akceptovať. Či Božiu, alebo ľudskú.
Božie Slovo písané kurzívou je z prekladu Písiem, ktoré preložil z pôvodných jazykov prof. Jozef Roháček r. 1951. Citácie z Katechizmu Katolíckej Cirkvi /KKC/; pochádzajú z prekladu latinského originálu Catechismus Catholicae Ecclesiae, Vatikán 1997. Červeným písmom som zvýraznil rozdiely medzi Písmom a KKC.
Prvé prikázanie
- Exodus 20:2 Ja som Hospodin, tvoj Bôh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej zeme, z domu sluhov. 3 Nebudeš mať iných bohov predo mnou.
- Deuteronomium 5:6 Ja som Hospodin, tvoj Bôh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej zeme, z domu sluhov. 7 Nebudeš mať iných bohov predo mnou.
KKC str.513-525 Prvé prikázanie je rozdelené na viacero príkazov./ 1. "Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jemu slúžiť". 2. "Jedine jemu sa budeš klaňať". 3. "Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa". 4. "Neurobíš si kresanú modlu".
Druhé prikázanie
Písmo sväté Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou!
- Exodus 20:4 Neučiníš si rytiny ani nijakej podoby tých vecí, ktoré sú hore na nebi, ani tých, ktoré sú dole na zemi, ani tých, ktoré sú vo vodách pod zemou. 5 Nebudeš sa im klaňať ani im nebudeš slúžiť, lebo ja Hospodin, tvoj Bôh, som silný Bôh žiarlivý, ktorý navštevujem neprávosť otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia, 6 a činím milosť tisícim tým, ktorí ma milujú a ostríhajú moje prikázania.
- Deuteronomium 5:8 Neučiníš si rytiny nijakej podoby vecí, ktoré sú na nebi hore ani tých, ktoré sú na zemi dole, ani tých, ktoré sú vo vodách pod zemou. 9 Nebudeš sa im klaňať ani im nebudeš slúžiť, lebo ja Hospodin, tvoj Bôh, som silný Bôh revnivý, ktorý navštevujem neprávosť otcov na synoch ešte i na treťom i na štvrtom pokolení tých, ktorí ma nenávidia, 10 a činím milosť tisícim, tým, ktorí ma milujú a ktorí ostríhajú moje prikázania.
KKC druhé prikázanie v Ex 20:4-6, Deut 5:8-10 ignoruje s tým, že je to vlastne vysvetlené v prvom!
Tretie prikázanie
- Exodus 20:7 Nevezmeš mena Hospodina, svojho Boha, nadarmo. Lebo Hospodin nenechá bez pomsty toho, kto by vzal jeho meno nadarmo.
- Deuteronomium 5:11 Nevezmeš mena Hospodina, svojho Boha, nadarmo, lebo Hospodin nenechá bez pomsty toho, kto by vzal jeho meno nadarmo.
KKC str.
Štvrté prikázanie
- Exodus 20:8 Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil. 9 Šesť dní budeš pracovať a robiť akékoľvek svoje dielo. 10 Ale siedmy deň je sobota Hospodina, tvojho Boha. Nebudeš robiť nijakého diela ani ty ani tvoj syn ani tvoja dcéra, tvoj sluha ani tvoja dievka ani tvoje hovädo ani tvoj pohostín, ktorý je v tvojich bránach.
- Deuteronomium 5:12 Ostríhať budeš deň soboty, aby si ho svätil, tak ako ti prikázal Hospodin, tvoj Bôh.
KKC str. 530 /Tretie prikázanie/ „Spomeň si na sobotný deň, aby si ho zasvätil. Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu“. (Ex 20,8-10) „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou“.
Piate prikázanie
- Exodus 20:12 Cti svojho otca i svoju mať, aby sa predĺžily tvoje dni na zemi, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Bôh.
- Deuteronomium 5:16 Cti svojho otca i svoju mať, ako ti prikázal Hospodin, tvoj Bôh, aby sa predĺžily tvoje dni, a aby ti bolo dobre na zemi, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Bôh.
KKC str. 536 /Štvrté prikázanie/„Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh“. (Ex 20,12) „A bol im poslušný“. (Lk 2,51) Pán Ježiš sám pripomenul dôležitosť tohto „Božieho prikázania“. Apoštol učí: „Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé. Cti svojho otca i matku, to je prvé prikázanie s prisľúbením: Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi“.
Šieste prikázanie
- Exodus 20:13 Nezabiješ!
- Deuteronomium 5:17 Nezabiješ!
KKC str. 548 /Piate prikázanie/„Nezabiješ!“ (Ex 20,13) „Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ! Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“.