Ja som pán Boh tvoj, nebudeš mať iných bohov okrem mňa: Význam a interpretácie

Prikázanie "Ja som pán Boh tvoj, nebudeš mať iných bohov okrem mňa" je jedným zo základných pilierov Desatora. Toto prikázanie má hlboký význam a rôzne interpretácie, ktoré ovplyvňujú životy veriacich. V tomto článku sa pozrieme na rôzne aspekty tohto prikázania a jeho aplikáciu v súčasnom svete.

Výklad a význam prikázania

Prvé prikázanie "Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej zeme, z domu sluhov. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!" (Exodus 20:2-3) je základom všetkých zákonov a mravných princípov. Dáva zmysel a cenu všetkým ostatným prikázaniam. Na začiatku všetkých Božích požiadaviek stojí ako hlavný princíp bezpodmienečné uznanie Boha a úcta k nemu.

Mať iných bohov znamená mať iné ciele života, inú orientáciu svojej existencie ako skutočného Boha. Bohom sa človeku stáva všetko, čo postaví na prvé miesto vo svojom živote! Je potrebné oddeliť hrubé pohanské modlárstvo od jemného vnútorného.

Pozitívnym zmyslom tohto prikázania je vytvárať a posilňovať pravú vieru, lásku k Bohu a dôveru v neho. Boh, ktorého opisuje Biblia, je jediným pravým Bohom: "Ja som Hospodin, a niet viacej nikoho; nie je Boha krome mňa…" (Izaiáš 45:5).

Mojžiš prijíma dosky zákona na hore Sinaj.

Dôkazy Božstva

Aké dôkazy svojho božstva a moci Boh predkladá? Tým prvým a najväčším je jeho stvoriteľská moc. Boh stvoril v šiestich dňoch náš svet a všetko, čo je na ňom (2. Mojžišova 20:11; Žalm 96:8-10; 86:8-10; Izaiáš 45:18-22; Jeremiáš 10:10-15).

Ďalším veľkolepým dôkazom božskej moci je predpovedanie budúcnosti. Stovky dnes už naplnených a čoskoro splnené najväčšie proroctvá o Božom kráľovstve dokazujú, ako veľký, múdry a mocný je Boh. Ďalším dôkazom božstva a moci nášho Pána je skutočnosť, že za nás z lásky zomrel na kríži a po troch dňoch zase vstal z mŕtvych. Má moc nad smrťou, a preto je schopný nám zaručiť splnenie sľubu, že nám dá život večný! (1. Korintským 15:3-6, 17-20).

Zobrazovanie Boha a svätých

Druhé prikázanie Desatora hovorí: "Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou!". Tento zákaz sa týka dvoch vecí: Boží ľud nemal vyrábať predmety uctievania a Boh zakazuje používať pri uctievaní obrazy a sochy.

Jeden z dôvodov, prečo sa nemajú vytvárať podobizne Boha, je ten, že "nikto nikdy nevidel Boha". Jehova nie je hmotnej podstaty, ale je Duch, ktorý žije v duchovnej ríši. Dôvodom, prečo sa nemajú vyrábať obrazy ani sochy ničoho, je to, že Boh trvá na výlučnej oddanosti. Z tohto dôvodu je nesprávne vyrábať sochy a obrazy ako pomôcku pri uctievaní.

Na rozdiel od tvrdenia, ktoré je uvedené v Katechizme Katolíckej cirkvi, verní Židia nikdy neuctievali zobrazenia v chráme ani nijaké iné sochy či obrazy. Nikde v Biblii nečítame, že by nejaký verný Izraelita používal pri uctievaní Boha sochy alebo obrazy. To si si nevšimol, že to s tými cherubmi, nedeľným hadom, tak ze v týchto prípadoch to hovorí Boh a nie svojvoľne človek.

Jeden kresťan si toto prikázanie môže vyložiť tak, iný inak. Na základe čoho má vyčítajúci istotu, že práve jemu Duch Svätý ukázal, že on je v pravde a ten druhý sa mýli, ak presne toto isté si myslí aj opačná strana.

Možné interpretácie

• D: Môžem zobraziť čokoľvek, ale nesmie to byť predmetom mojej úcty.
• E: Môžem zobraziť čokoľvek okrem Boha, lebo jeho nikto nikdy nevidel.
• G: Môžem zobraziť Krista, lebo sa nám zjavil v tele, telo zobraziť možno, Boha ako Ducha sa zobraziť nedá, kto sa o to pokúsi, pokúša sa o nemožné.
• I: Môžem mať v úcte obraz, nie preň samotný, keďže on je len papier a farba, je to dielo ľudských rúk, ale pre to, koho ten obraz zobrazuje.
• J: Môžem mať v úcte obraz tak ako mám v úcte fotku svojich blížnych.
• K: Cez obraz moje telo prejaví úctu k tomu, koho obraz predstavuje, aby moja duša prejavila úctu k tomu, ktorý sedí po pravici Otca.
• L: Možno zobraziť Krista, ale nie svätých, lebo to odvádza od viery v Krista.
• M: Možno zobraziť svätých, ale len ako spomienku na nich.
• N: Môžem mať v úcte obraz, ktorý predstavuje svätého, lebo ten obraz predstavuje toho, ktorý nasledoval Krista výnimočným spôsobom a je pre mňa vzorom a hrdinom, príklad hodný nasledovania.

Ikona Bohorodičky Vladimírskej.

Hľadanie pravdy v Biblii

Boh nedal každému ducha pravdy, inak by všetci hlásali to isté, teda čítať bibliu, študovať ju a hľadať v nej pravdu hoci aj celý život ťa k pravde nedovedie. Každý si ju vyloží inak. Na svete je len jeden človek, ktorý hlása, že on vie, aké učenie pochádza od Boha a tento človek je nástupca apoštola Petra, ktorému Ježiš prikázal ako jedinému z apoštolov aby pásol jeho ovce a sľúbil mu, že jeho cirkev pekelné brány nepremôžu.

Peter si zvolil svojho nástupcu. Neskôr nástupcu volili ostatní biskupi losovaním tak isto ako apoštoli losovaním vyvolili Mateja za Judášovho nástupcu a vyhlásili, že je to rozhodnutie Ducha Svätého. V biblií je Peter vždy napísaný z apoštolov ako prvý, ak šlo o nejaké učenie spomedzi apoštolov vždy prehovoril len Peter.

Myslím, že nikto si nevie predstaviť, koľko času, energie, modlitieb a snahy som obetoval aby som spoznal pravdu. Nič na tomto svete ma nehnalo takou silou zistiť aká je vlastne pravda. Ježiš nazval seba samého pravdou. To je pekné ale ja som chcel vedieť ak je on pravda aká tá pravda vlastne je do riti, to zúfalstvo a nervy si neviete predstaviť. Ja som chcel spoznať pravdou lebo som vedel že ak túto pravdu spoznám, tak spoznám Ježiša.

Stovky cirkví, stovky učení, stovky biblických výkladov, toľko rozporov a protirečení, toľko hádok kto má pravdu.... Čo je irónia? Všetci protestanti vyčítajú katolíkom, že porušujú najhlavnejšie biblické božie prikázanie a sú modlári... A ja som vám všetkým na základe tohto prikázania, ktorým ste urážali a špinili Katolícku cirkev práve ukázal, že buď je pravda v Katolíckej Cirkvi alebo pravda neexistuje. Iná možnosť nie je, proste nie je aj keď sa postavíte na hlavu. Tento fakt vylučuje všetky ostatné cirkvi, žiadna z ...

Prikázanie v našom živote

V duchovnom zmysle všetko záleží od toho, či človeka stvoril Boh na svoj obraz, alebo či si človek vytvára Boha podľa svojej predstavy. Nemáme si Boha vytvárať, vymýšľať. Nie sme majiteľmi Boha, máme dať priestor Jemu. Máme trpezlivo čakať, čo nám On o sebe napovie.

Žiadny náboženský predmet ani objekt vám nezaručí moju prítomnosť, pretože ja nie som modla, ale Hospodin - živý, zvrchovaný Boh. S Bohom si selfie neurobíš! Nebezpečné nie sú len predstavy Boha vytesané do hmoty, ale aj myšlienkové predstavy Boha, uspokojujúce sa s tým, čo nám vyhovuje.

Toto prikázanie je hrádzou aj proti kultu osobnosti. V Kristovej cirkvi preň niet miesta. Božie slovo vraví: Nesmieš si ma spodobňovať! Každé spodobnenie je vytváranie modly. Dnes nemyslíme ani tak na sochy modiel. Skôr potrebujeme premýšľať, čo všetko v našom živote nemožno dať do súladu s vierou v Pána Boha. Veď „ľudské srdce je továrňou na modly“ (Ján Kalvín).

Ak chceme, aby Pán Boh „skákal“ ako my „hvízdame“, míňame cieľ. Minúť cieľ je biblické označenie pre hriech. Cieľom je, aby sa meradlom našich modlitieb, života a viery stalo to, k čomu nás Boh vedie: konať - v dôvere poslúchať, čo Boh hovorí. - Je to aj náš cieľ? Nemíňame ho?

Pán Ježiš nás učí ponechať blížnemu priestor na zmenu. Toto varovanie by sme najradšej prepočuli. K „zabudnutému“ prikázaniu však nie je pripojené náhodou. Podčiarkuje, že je vecou zásadného významu, k akej úcte k Bohu vychovávame svoje deti, ako im o Bohu slovom i činmi hovoríme, ako im Pána Boha predstavíme.

Ak konáme zlo, má to dopad (napríklad dôsledky alkoholizmu: aj ďalšie generácie majú sklon „riešiť“ problémy útekom k alkoholu). Bohu nie sme ľahostajní. Očakáva, že aj náš vzťah k Nemu bude podobne intenzívny ako ten Jeho k nám.

Ježiš Kristus a Boh

Pán Ježiš je priamo nazvaný bohom asi na 5 - 6 miestach Biblie. V hebrejských Písmach je to „ELOHIM“, a v gréckych theos. Môžeme tomu správne porozumieť ak si vysvetlíme čo znamená výraz „ELOHIM“ boh. Hebrejské slovníky uvádzajú, že koreň slova by mohol byť odvodený od slova „byť silný, vodca, náčelník, ten čo je v popredí“.

Veriaci v trojicu vysvetľujú, že Boh je určitý druh a keď má Syna, jeho Syn je toho istého druhu, teda takým istým Bohom, ako Otec. Podobne, ako je ľudský syn v tom istom zmysle človekom, ako jeho ľudský otec. Toto chápanie má však vážny problém. Bohmi sú nazvaní v Biblii aj ľudia aj anjeli. Slovo boh je preto treba chápať aj ako titul (podobne ako kráľ, alebo pán), ktorým Boh pomenoval aj ľudí a anjelov, aby im dal určitú autoritu.

Jediný pravý Boh je svojho druhu len jeden. Všetky ostatné bytosti, vrátane jeho prvorodeného Syna sa od neho odlišujú v jednej podstatnej veci, že majú nejaký začiatok svojej existencie. Jediný pravý Boh je sám, ktorý je nesplodený nemá nijaký počiatok ani koniec. Boží Syn Pán Ježiš Kristus je tiež svojho druhu len jeden. On je na rozdiel od ostatných anjelov, ktorí sú tiež synovia Boží (1. Mojžišova 6:2; Jób 38:7), priamo splodený samotným Bohom. Preto je aj nazvaný „jednorodený“(Ján 1:18), teda jediný svojho druhu.

Vráťme sa však k tomu, čím obvykle zástancovia trojice argumentujú, že Boh môže splodiť iba Boha. Je tu dôležité všimnúť si, že to používajú iba v súvislosti s Ježišom Kristom. My sme si ale uviedli, že aj anjeli sú nazvaní synmi Božími (1. Mojžišova 6:2; Jób 38:7), takže aj ich Otcom musí byť Jahveh Boh. No pri nich, už nikto z trojičných veriacich nepretláča názor, že synovia Boží musia byť rovnakého druhu, ako ich Otec.

Tiež filištínsky boh Dagón bol len jeden a bol označený ako „ELOHIM“ (1. Samuelova 5:7). Mojžiš mal byť bohom (mocnou autoritou) Áronovi, keď mu Boh povedal: „on ti bude ústami a ty mu budeš bohom“(2. Mojžišova 4:16 Jeruz. B.) a tiež faraónovi: „urobil som z teba pre faraóna boha“ (2. Mojžišova 7:1 Jeruz. B.).

V Žalmoch sú aj anjeli nazvaní „ELOHIM“: „učinil si ho (človeka) málo menším ako bohovia,“(Žalm 8:6 Jeruz. B.) a keď sa pozrieme ako je tento verš citovaný v liste Židom 2:7 zistíme, že slovo „bohovia“ je tam nahradené slovom „anjeli“.

Aj Izaiáš napísal: „A teda ku komu ma pripodobníte, aby som mu bol rovný? hovorí Svätý“(Izaiáš 40:25 J.Roh.). Túto otázku kladie Jahveh Izraelu, aby si uvedomili, že proti tomuto Bohu sa nemôže nikto postaviť a dosiahnuť úspech. Nikto z nebeských bytostí sa s ním nemôže rovnať.

Jediný pravý Boh je v mnohých ohľadoch jedinečný: nemá počiatok (Žalm 93:2), všetko vie (1. Samuelova 2:3), „jediný má nesmrteľnosť“(1. Timotejovi 6:16), „jediný je Svätý“( Zjavenie 15:4), „Nik nie je svätý ako Jahveh“(1. Samuelova 2:2), je „sám Najvyšší nad celou zemou“(Žalm 83:19), jediný je hodný svätoslužby - uctievania (Matúš).

Už v 1. prikázaní bolo jasne zakotvené: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“(1. Mojžišova 20:3 kat. Nv). To znamená iných Bohov na tej istej úrovni, ako je jediný pravý Boh. Slovom boh „ELOHIM“ však pravý Boh označil aj na iné bytosti, aby zdôraznil ich moc a autoritu.

Jahveh je Bohom všetkým nebeským bytostiam, preto hovorí žalmista: „Oslavujte Boha bohov, lebo jeho milosť trvá na veky“(Žalm 136:2 J.Roh.). Nijaká bytosť nemôže byť v takom zmysle Bohom, ako je ním Otec Ježiša Krista. On je Bohom aj tým ktorí sú tiež nazvaní „ELOHIM“.

Aj Dávid vyznával v modlitbe: „lebo si veľký, robíš divné skutky, jedine Ty si Boh“(Žalm 86:10 evan.). Podobne sa modlil k Bohu judský kráľ Ezechiáš: „JeHoVaH Bože Izraelov, ktorý tróniš nad cherubínmi, ty si sám jediný Bohom,“(2. Kráľov 19:15 Roh. úp. Seb.) a tiež Dávid: „Preto si zvelebený JeHoVaHu Bože, lebo nie je nikoho tebe rovného, ani niet Boha okrem teba,“(2. Samuelova 7:22 Roh. úp. Seb.).

Božie meno a modlitba

Prvou vecou, ktorá nás má zaujímať, keď sa začneme modliť, je Božie meno. Výraz „posväť sa meno tvoje“ je uvedený hneď na začiatku. Je tam spomenuté meno a nám možno napadne otázka - o aké meno ide? Ježiš nám povedal, že Boha máme osloviť - Otče čiže Otec. V slovenčine slovo Otec nevnímame ako meno. S menom je to iné v slovenskom a v hebrejskom myslení.

Mali by sme si tiež uvedomiť, že s menom je spojená ešte jedna veľmi dôležitá vec - meno znamená povesť. Ak v slovenčine povieme, že niekomu „kazíte dobré meno,” znamená to, že mu komolíte meno? Nie! Kazíte mu povesť! A naopak, ak máte medzi ľuďmi dobré meno, máte dobrú povesť.

Ak je Boh všadeprítomný, vševedúci, tak nepotrebuje adresu. Dokonca Ho nemusíte ani osloviť! Keď poviete „Pomôž mi!“, tak Boh si nepovie „Komu to asi patrí?“ Cítite, že to je nezmysel! Keď hovoríme o Otcovi, tak jeho meno je „Všemohúci, Vševedúci, Všadeprítomný, Dobrý, Láska, Prísny, Sudca…“ Všetky tie prívlastky sú súčasťou jeho mena.

Keď sa chceš správne modliť, musí Božie meno pre mňa znamenať to, čo naozaj znamená. Potom ho musím správne prežiť, lebo Božie meno je východiskom modlitby. Prežívanie Božieho mena ma pokoruje. A tretia vec, o ktorej sa veľa píše v Žalmoch je, že Božie meno je radosťou modlitby. Keď poznáte Božie meno naozaj také aké je, vtedy máte z modlitby radosť, vtedy je modlitba uctievaním.

Keď povieme, že „Boh je slávny, je veľký,“ tak najprv týmto menom vyjadrujeme úctu. Vychádzame z osobnej skúsenosti a tým sa začína naša modlitba. „Bože, tvoje meno u mňa je úžasné! Obdivujem Ťa, dôverujem Ti, na Teba sa spolieham.“ Žalm 9, verš 11 hovorí: „V teba dúfajú tí, čo poznajú tvoje meno.“

Problém nie je v tom, či existuje Boh, ale v tom, aký je to boh, a či ho Ježiš Kristus zjavil. Druhou vecou je, že Božie meno nás robí pokornými. Božie meno je sprostredkovanie Jeho bytia do môjho zážitku. A keď sa mi to podarí, tak som prekvapený ako Hagar.

Desatoro Božích prikázaní

Boh krátko po vyslobodení Izraelitov z Egypta vyzval Mojžiša, aby pripravil dve kamenné dosky a vystúpil s nimi na horu Sinaj. Tam na nich Boh svojím prstom napísal svoj zákon - Desatoro (5. Mojžišova 4:13). Napísal ho na kameň preto, aby ukázal, že zákon je večný a nezmeniteľný, a skutočnosť, že ho napísal sám, naznačuje, že mu na presnom znení skutočne veľmi záleží.

Prvá doska zákona prostredníctvom prvých štyroch prikázaní vymedzuje vzťah a povinnosti človeka voči Bohu. Každý, kto miluje Boha podobne ako Boh jeho, sa bude snažiť tieto prikázania naplniť. Druhá doska potom veľmi konkrétne vymedzuje vzťah a povinnosti človeka voči človeku.

Ako znejú jednotlivé prikázania a čo obsahujú? Židia považujú úvodnú vetu: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej zeme, z domu sluhov“ (v. 2) za súčasť prvého prikázania. Niektoré cirkvi naopak nesprávne zlučujú prvé a druhé prikázanie a posledné desiate rozdeľujú na dve.

Pri štúdiu a rozbore Desatora nám nejde iba o akýsi všeobecný zákon, o mravné normy, ale máme čo do činenia s veľkým, mocným a večne živým Bohom, ktorý nás má nekonečne rád. V každom z desiatich prikázaní hovorí o sebe aj o nás, hovorí o našom vzájomnom vzťahu. Desatoro nám ukazuje, akým životom skutočne žijeme, a stanovuje, akým životom by sme mali žiť podľa želania toho, kto nás prišiel zachrániť rovnako ako Izraelitov z egyptského otroctva.

Prvé prikázanie sa stáva základom všetkých zákonov, mravných princípov, stredom, od ktorého sa všetko odvíja. Je najväčším prikázaním. V ňom sú obsiahnuté všetky ostatné. Je akýmsi srdcom. Ak ho ľudia vypustia zo svojho mravného kódexu, ten, aj keď je akokoľvek dobre formulovaný, je bez života, bez sily, chýba mu srdce.

Kým 1. prikázanie znie: „nebudeš mať iných bohov okrem mňa“, Ježiš Kristus povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom…“ Božie prikázania človeka neobmedzujú, naopak, nabádajú nás ku konkrétnym pozitívnym činom, postojom a konaniu. Obohacujú a prehlbujú náš život.

Ak Boh má nejaké meno v Biblii, tak je to Jahve. A veriaci Žid, keď počul Ježišove slová „Otče náš. . . To, čo Božie meno znamená, nás vedie k pokore. Tá pokora je v tom, že Jahve znamená absolútnu existenciu, lebo „On spôsobuje bytie.“ V 2. knihe Mojžišovej, v 3. kapitole, keď sa Mojžiš pýtal Boha na Jeho meno, Boh odpovedal „Som, ktorý som.“ Toto meno znie v hebrejčine ehje-ašer-ehje. Sami počujete, že Jahve a ehje majú niečo spoločné. Ehje znamená „som“ a Jahve znamená „On pôsobí bytie.“

tags: #ja #som #pan #boh #tvoj #nebudete