Chelsea Hotel, pôvodná viktoriánska budova postavená v rokoch 1883 až 1885 na 23. ulici v New Yorku, bola kedysi najvyšším domom v meste.
Chelsea hotela
Vychádzala z konceptu priestoru, kde by sa stretávali a žili ľudia z rôznych spoločenských odborov a tvorili novú spoločnú budúcnosť. Na začiatku 20. storočia noví vlastníci prebudovali dom na 12-poschodový hotel s gotickou atmosférou.
Umelecká kolónia v srdci Manhattanu
Chelsea Hotel sa stal postupne domovom umeleckej smotánky. V 20. storočí to bola jedna z najslávnejších umeleckých kolónií, kde svoj čas trávili hudobníci, maliari, spisovatelia, filmári a herci.
Jedným z prvých slávnych hostí bol Mark Twain, ktorý mal však hlboko do vrecka a vyhýbal sa plateniu nájomného. Na literárnu tradíciu tu neskôr nadviazali beatnici Allen Ginsberg, Jack Kerouac alebo William S. Burroughs, ktorý tu napísal väčšinu svojho najslávnejšieho románu Nahý obed.
Slávni obyvatelia a ich tvorba
Atmosféru miesta vyzdvihol aj Arthur Miller v eseji The Chelsea Effect: „Tento hotel nepatrí do Ameriky. Nie sú tu žiadne vysávače, žiadne pravidlá a hanba.“ Vďaka svojej povesti lákal hotel nové generácie umelcov. Napríklad speváčka Patti Smith a jej partner a fotograf Robert Mapplethorpe sem prišli žiť nielen preto, že nájom bol lacný, ale aj kvôli tomu, že chceli byť blízko duchom, ktorí tu prebývali.
Andy Warhol tu nakrútil film Chelsea Girl, Leonard Cohen zložil dve piesne. Jednu z nich Chelsea Hotel No. 2, v ktorej opísal milostný románik s Janis Joplin, speváčkou bývajúcou o pár izieb vedľa. Panker Sid Vicious tu žil so svojou partnerkou Nancy Spungen, ktorú našli mŕtvu, lebo hudobník krátko po prepustení na kauciu spáchal samovraždu.
Prebýval tu aj režisér Miloš Forman a aby sme nemuseli ísť ďaleko, pieseň o hoteli zložil Richard Müller na albume 33. Ďalej tu bývali Jimi Hendrix, Joni Mitchell, Jackson Pollock, Stanley Kubrick, Arthur C. Clarke alebo Madonna, ktorá tu aj nafotila fotky do knihy Sex.
Stanley Bard a jeho éra
To boli časy, keď bol jedným z majiteľov Stanley Bard, ktorý bol zároveň mecenášom a ochrancom umelcov. Stávalo sa, že keď nemali čím zaplatiť, darovali mu svoje diela.
Premena a obnova hotela
New York sa medzičasom zmenil. Rastúce nájmy postupne začali vytláčať umelcov z Manhattanu do Brooklynu a ďalších štvrtí. Stanley Bard musel v roku 2007 odísť. Budova sa začala renovovať a niekoľkokrát zmenila majiteľov.
V roku 2018 sa na scéne objavujú belgické filmárky Amélie van Elmbt a Maya Duverdier, ktoré boli pracovne v New Yorku. Vďaka tomuto náhodnému stretnutiu si uvedomili, že v hoteli ešte stále prežíva niečo zo zlatých čias a to v podobe rôznych nájomníkov. Stále tam býva niekoľko umelcov, ktorí napriek vysokému veku veria svojim bohémskym snom z mladosti.
V hoteli žijú len preto, že ich noví majitelia na základe dlhých nájomných zmlúv nemohli vyhodiť. Tak sa napríklad dostali k 90-ročnej fotografke Bettine Grossmanovej, ktorá síce v tom čase už len veľmi ťažko chodila, no pripravovala novú výstavu v Paríži.
Konflikt minulosti a súčasnosti
Základ filmu spočíva v priamom konflikte medzi minulosťou a súčasnosťou. Staré časy pripomína aj pôvodný dizajn vnútri hotela v podobe nádherného schodiska. Vidíme pôvodné lustre alebo starosvetské chodby. Väčšina z týchto vecí je však prekrytá ochrannými papiermi, zo stien trčia káble, rekonštrukcia je v plnom prúde.
„Chelsea je ako obrovský starý strom určený na zoťatie, no jeho korene sú hlboké a stále odtiaľ prichádza život. Nevieme, ako sa to celé skončí,“ vysvetľuje vo filme transperformerka Rose Cory, ktorá označila nájomníkov za tých, čo sa vzpierajú novým časom. Sú tu pripravení aj umrieť.
Vo filme už nenájdeme, že vlani bol hotel po 11-ročnej rekonštrukcii bez veľkých fanfár konečne obnovený. Podľa reportáže CBS si dnes hostia môžu prenajať izbu, v ktorej napríklad spala Marilyn Monroe, alebo zavítať do baru, kde popíjal Mark Twain.