Rejdová, obec v okrese Rožňava s približne 700 obyvateľmi, je známa svojou bohatou folklórnou tradíciou. Etnomuzikologička Alžbeta Lukáčová, ktorá tu realizuje terénne výskumy už dvadsať rokov, spolu s Jánom Kolesárom, Rejdovčanom a miestnym intelektuálom, vydala rozsiahlu publikáciu s názvom „Rejdová - tradičná svadba“. Kniha obsahuje množstvo textu o miestnych zvykoch, bohatý hudobný a fotografický archív.
V sledovaní premien života, a teda aj svadby, je najväčšia krása tejto témy. Autori sa snažili zachytiť už prvé zmienky o tamojších svadbách, a to takzvané Muránske artikuly z roku 1585, ktoré dokumentujú zvyky na Gemeri a obsahujú nariadenia evanjelickej cirkvi. Najlepšie zdokumentované sú svadby od prvej polovice 20. storočia až po obdobie, keď zásadne začali meniť svoju štruktúru a keď obyvatelia Rejdovej začali strácať väzby na ľudovú kultúru ako takú.
Ak chceme hovoriť o svadbe, musíme začať takzvanými záletmi, vohľadmi, pytačkami, zásnubami a ohláškami, čo sú fázy, ktoré ohraničujú obdobie, od ktorého sa potenciálny mladý pár začal dávať dokopy, až po samotný obrad. Jednotlivé fázy svadby sa netýkajú len Rejdovej, ale v podstate celého Slovenska. V čase niektoré fázy splývali, zanikali alebo sa inak menili.
Svadba v Korytách v roku 1947.
Zálety a vohľady
Zálety a vohľady prebiehali neraz kolektívne, keď mládenci chodili navštevovať dievčatá súce na vydaj. Možností slobodne a súkromne si vyberať dievča alebo chlapca nemali mladí ľudia ani zďaleka toľko ako dnes. Potenciálne vzťahy mladých ľudí ovplyvňovalo mnoho faktorov, napríklad príslušnosť k sociálnej vrstve. Pre mládenca z roľníckej rodiny sa ako vhodná partnerka javilo dievča tiež z roľníckej rodiny, remeselník si bral remeselníčku a tak ďalej.
A zálety boli v zásade ešte tou lepšou možnosťou, lebo mohol vzniknúť pár na základe lásky. Takých však bolo málo, lebo sobáše mladých boli často vopred dohodnuté rodičmi. Rodičia vtedy boli povinní dohliadnuť, aby dcéry ovládali varenie, šitie, iné ručné a domáce práce, lebo práve tým sa posudzovala ich súcosť na vydaj. Synovia zase museli vedieť pracovať na statku, s vozom, drevom a podobne. Znakom vyspelosti bolo aj ovládanie základného repertoáru piesní a miestnych tancov.
Po záletoch nasledovali takzvané vohľady, akési tokanie jednej rodiny okolo druhej, respektíve neformálne návštevy rodín a zisťovanie, či je budúca nevesta pracovitá, čistotná, či tam nie sú nejaké zábrany, ktoré by mohli byť prekážkou manželstva. Tieto prezvedy, ako sa tomu hovorilo, boli vlastne priznaným špiónstvom. Samotná budúca nevesta bola v celom procese najpasívnejším prvkom. Všetko riešili rodičia, starí rodičia a krstní rodičia oboch strán. Chceli poznať majetkové a iné pomery perspektívnej rodiny, keďže v princípe nešlo len o oddanie dvoch ľudí, ale o spojenie dvoch rodín. Medzi rodinami zároveň prebiehala akási hra, vyjednávanie ako na trhu. Išlo o to, aby majetky, ktoré mladý muž prinesie do rodiny, boli čo najväčšie. Pripomínam, že tieto návštevy rodičov, starých rodičov či krstných rodičov sa neraz diali bez vedomia mladých. Tí tak často ani nevedeli, že im už niekoho hľadajú.
Z výpovedí najstarších obyvateliek Rejdovej vieme, že si ani nevedeli predstaviť, že by veci mohli byť nejako inak, že by manželstvo malo vznikať z lásky. Prijímali to ako dlhoročnú tradíciu, ako normálnu vec. Len máloktorá žena bola taká emancipovaná, aby sa vzpriečila vôli rodičov.
Pytačky a zásnuby
Po vohľadoch nasledovali pytačky, respektíve pitanka. Išlo už o dohodnutý termín medzi rodinami, keď si mládenec oficiálne prišiel vypýtať svoju budúcu ženu. Išlo o tradíciu, ktorá pretrvávala až do konca 20. storočia, niekde pretrváva dodnes. Niektoré fázy, ktoré boli natiahnuté v čase aj na niekoľko mesiacov, sa však niekde spojili do jedného dňa. Pytačky boli kedysi rozsiahlou udalosťou, na ktorú chodilo 30 až 40 ľudí, pričom trvali do noci. Spievalo sa, tancovalo, pilo, zabávalo. Bola to jedna z príležitostí, pri ktorých sa stretávala široká rodina a spoločenstvo obce. Jedným z jej dôležitých rozmerov bolo utužovanie vzájomných vzťahov.
Pri pytačkách sa totiž už predpokladalo, že dôjde k dohode, v novodobej histórii aj k výmene prsteňov. Ak prišlo odmietnutie, napríklad rodina dievky odmietla pohostiť rodinu mládenca, bolo to obrovské zahanbenie pred celou obcou.
Prekvapilo ma, že odovzdávanie snubného prsteňa nie je až taká stará záležitosť. Minimálne v Rejdovej sa s tým začalo až po prvej svetovej vojne, pričom prsteň dával iba muž žene. Prejavom záväznej dohody bolo podanie rúk. Výmena prsteňov je z pohľadu tradície v podstate novodobá záležitosť.
Zásnuby boli verejným potvrdením mladých, že sa vezmú.
Cirkevné ohlášky
Do samotnej svadby ešte museli prebehnúť cirkevné ohlášky. Cirkev ich zaviedla v roku 1215. Ohlášky sa konali trikrát. Cirkev tak formálne zisťovala, či niečo nebráni manželstvu. Ak sa totiž v dedine niečo pochybné vedelo, ľudia to dali vedieť aj cirkvi. Napríklad, že by šlo o vynútené manželstvo, že tam je nízky vek snúbencov, že by šlo o manželstvo medzi príbuznými, prípadne ľuďmi, ktorí už mali nejakú svadbu za sebou, a podobne.
Priebeh svadby
Nevesta mala byť vážna. Na jednej strane mala neistotu vo vzťahu k svojej budúcnosti, na druhej strane smútok bol od nej spoločenstvom očakávaný. Bolo jej jasné, že sa pre ňu navždy končí život slobodného dievčaťa, a teda aj kontakty s kamarátkami. To sa dialo len výnimočne, keďže nemali možnosť vybrať si lásku samy. Záležalo na tom, do akej rodiny sa dostali.
V minulosti ženy v tradičnej kultúre nevnímali samy seba ako osoby, ktoré majú byť uspokojené zo všetkých stránok a majú právo na osobné šťastie. Rovno si povedzme, že bežnou súčasťou rodín bolo aj násilie a alkoholizmus. Štandardom bol patriarchát, žena bola mužovi vo všetkom podriadená. Mnohé texty piesní sú o tom, ako rodičia svoje dcéry vydali za oveľa starších mužov alebo vdovcov. Spieva sa tam o tom, ako sa im takí muži hnusia a nechcú, aby si k nim líhali do postelí, ako muži prídu z krčmy a zbijú ich. Zároveň sa tie piesne zvyknú končiť slovami, že tých mužov majú aj tak rady. Nevedeli si totiž predstaviť, že život môže vyzerať inak. Všetky negatíva sa brali ako údel manželstva, ktorý jednoducho treba zniesť. Bol to kríž, ktorého sa nedalo vzdať.
Počas svadby sa hádzalo jedno z malých detí do perín. Išlo o obrad, ktorý bol pevnou súčasťou svadby. Slúžil na zabezpečenie plodnosti a prosperity, čiže aby do roka a do dňa bolo splodené dieťa a aby tých detí nakoniec bolo veľa. Svadby sa odohrávali v domoch, nie ako dnes v kulturákoch a reštauráciách, kde už periny nenájdeme.
Na sobáš išli dva sprievody - jeden z domu ženícha, druhý od nevesty. V každom bolo presne určené poradie, v akom svadobčania kráčali. Nevesta ani ženích nikdy nesmeli byť na čele. Popri neveste kráčala družica oblečená takmer rovnako ako nevesta. Jej úlohou bolo zmiasť zlé sily, ktoré by sa mohli pokúšať získať nevestu. Zároveň sa mladucha nemohla obracať, aby si čo najskôr privykla v novom dome. Zároveň nikdy nešla na sobáš bez toho, aby na sebe nemala niečo červené. Za sáru si tiež strčila strúčik cesnaku alebo kúsok chleba. Nevesta v sprievode nesmela ani spievať. Mala takzvaný obradový smútok. Prejav akejkoľvek dobrej nálady alebo veselosti z jej strany bol nevhodný. Jej správanie totiž bolo prísne posudzované verejnosťou. Vybočiť z noriem spoločenstva bolo nežiaduce.
Svadobný sprievod v praxi znamenal, že účastníkmi sa stávali všetci dedinčania, ktorí vyšli na ulice pred svoje domy. Sprievod dokonca opakovane zastavovali reťazami, rebríkmi či vozmi cez cestu. Jeho podstatou pôvodne bolo to, že keď bola nevesta napríklad z Rejdovej a mládenec zo susednej obce, po trase sa prehradila cesta. Materiálna výslužka pre ľudí z dediny bola samozrejmosťou.
Vádzka bola cirkevné potvrdenie svadby, teda kresťanský obrad uvedenia už vydatej nevesty do manželského, čiže ženského stavu. Dialo sa to v kostole v prítomnosti nevesty, jej krstnej mamy alebo inej vydatej ženy z rodiny. Až vádzka bola potvrdením, že sobáš prebehol regulárne a platí aj cirkevne. Tento akt sa prestal realizovať niekedy na začiatku 60. rokov 20. storočia, keď ho oficiálne zrušil Druhý vatikánsky koncil.
Svadba bola čas hojnosti, príležitosť, počas ktorej sa mohli všetci veseliť. Tu sa uplatňoval mimoriadne široký repertoár rejdovských piesní a spoločný spev. Ten je v Rejdovej dodnes niečo, čo obyvateľov mimoriadne silno spája. Ich spevácka kultúra je obdivuhodne rozvinutá.