Liturgia Veľkonočného trojdnia sa vyvíjala od prvých storočí. Dodnes sa niektoré zvyky ako Boží hrob či zahaľovanie krížov nezachovávajú vo všetkých krajinách rovnako. Liturgické symboly Veľkej noci i to, že Pôstne obdobie nesúvisí len s prípravou na Veľkú noc.
Usporiadanie Veľkonočného trojdnia, teda pripomienky Kristovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania, nie je náhodné. Veľkonočné trojdnie, ako ho poznáme dnes, časovo kopíruje udalosti Poslednej večere, ukrižovania, pochovania i zmŕtvychvstania Ježiša tak, ako ich zachovali správy evanjelií.
Zásadná je správa o sobote: ukrižovanie sa odohralo deň pred ňou, pretože po Ježišovom ukrižovaní Židia požiadali Piláta, aby sňal mŕtvych z krížov, lebo sa začínalo slávenie sabatu. Slávenie Poslednej večere bolo pravdepodobne v predvečer dňa ukrižovania, čím sa dostávame k štvrtkovému večeru. Prázdny Ježišov hrob nachádzajú ženy, ktoré chceli pomazať jeho telo, v prvý deň týždňa, teda v nedeľu. Výročie veľkonočných udalostí sa pokladá za nedeľu nedieľ.
Každá nedeľa sa považuje za Veľkú noc týždňa a zas Veľkonočná nedeľa za nedeľu všetkých nedieľ roka. Spočiatku, do štvrtého storočia, kresťania slávili veľkonočné udalosti v jedinej bohoslužbe, ktorou si pripomenuli všetky udalosti opísané v evanjeliách. Hoci je Zelený štvrtok ešte posledným dňom Pôstneho obdobia, večernou svätou omšou sa už začína slávenie Veľkonočného trojdnia.
Trojdním označujeme piatok a sobotu Veľkého týždňa a Veľkonočnú nedeľu, no podľa židovského vnímania času sa deň skončil západom slnka a ten nový sa začal súmrakom v predvečer. Zvláštnosťou tohto dňa sú dve sväté omše. Pri Poslednej večeri v predvečer ukrižovania Ježiš ustanovil dve sviatosti - Eucharistiu a kňazstvo.
Presné vysvetlenie názvu Zeleného štvrtka dnes podľa odborníka na liturgiu s istotou nepoznáme. Existujú tri názory:
- Niektorí hovoria, že zelená farba odkazuje na horké byliny, ktoré sa jedli počas židovskej veľkonočnej večere s pečeným baránkom.
- Druhé vysvetlenie vidí súvis s pokáním verejných hriešnikov v Pôstnom období; tí na Popolcovú stredu prijali znak popola, čo sa neskôr rozšírilo na všetkých veriacich, potom vykonali pokánie a pred samotným slávením Veľkej noci, obyčajne vo štvrtok Veľkého týždňa, dostávali rozhrešenie. Niektorým pripomínali suché ratolesti, ktoré boli znova naštepené na vínny kmeň, ktorým je Kristus, a zazelenali sa.
Aj tieto zvyky majú svoj symbolický význam. Prázdny svätostánok predstavuje v piatkový predvečer novosť Eucharistie, ktorej ustanovenie si kresťania pripomínajú.
Židia pri sviatku Veľkej noci, ktorá bola zároveň sviatkom nekvasených chlebov, odložili starý chlieb, vyčistili starý kvas a na nekvasené chleby, macesy, použili múku z novej úrody, čím sa naznačila novosť, nepoškvrnenosť, niečo podobné sa deje pri štvrtkovej večernej svätej omši s Eucharistiou. Je to deň, keď bola Eucharistia ustanovená, akoby zrodená, preto je ideálom sláviť ju nanovo. Keďže však nevieme množstvo premenených hostií odhadnúť tak, aby sa všetky minuli pred týmto slávením, tie, ktoré ostali vo svätostánku, odnášame preč.
Slávenie trojdnia je spojené aj s tichosťou: Starí kresťania ňou naznačovali, že Kráľ Kristus trpí, umiera a je pochovaný. Preto všetky prejavy, ktoré v sebe niesli slávnostnosť, umĺknu. Ide o takzvaný pôst uší, ktorý sa spomína už v stredoveku a vyjadruje aj istý psychologický moment. Je to podobné ako v hudbe, kde pred dôležitým akordom býva pauza, chvíľa ticha, aby to, čo zaznie, vyznelo.
Od Piatej pôstnej nedele sa zahaľovali aj kríže a obrazy, ktoré znázorňujú Kristovo umučenie a smrť, a tu zas ide o symbolický pôst očí, pri štvrtkovom slávení sa mal chrám podobať jednoduchej miestnosti, v ktorej Ježiš slávil Poslednú večeru, preto sa odnieslo všetko, čo nebolo potrebné. Ďalším dôležitým prvkom Zeleného štvrtka je obrad umývania nôh. Gesto Kristovho poníženia a služby mierne reformoval pápež František. Kým spočiatku bolo vyhradené dvanástim dospelým mužom, či chlapcom, po novom môžu byť do tohto obradu zapojení všetci, dokonca i ženy.
Kým nosným prvkom Zeleného štvrtka je slávenie Eucharistie, na Veľký piatok sa dáva dôraz na pašie a úctu krížu. Odborník na liturgiku siaha do dejín a vysvetľuje, že stará kresťanská bohoslužba mala spočiatku dva prvky: obrad úcty kríža, ktorý vznikol v Jeruzaleme potom, ako podľa tradície svätá Helena našla ostatky Ježišovho kríža, a čítanie evanjelií o Ježišovom umučení.
Zaujímavosťou je, že veľkopiatkovú pobožnosť nezačíname prežehnaním sa, ale gestom pokánia, prostráciou, a modlitbou. Naznačuje sa tým prvotné slávenie trojdnia v jednej bohoslužbe. Jedinečným momentom Veľkého piatka je desať modlitieb - za Cirkev, biskupov, štátnych predstaviteľov, veriacich i neveriacich, či za zhromaždených.
Žilinský farár a odborník na liturgiu hovorí o slávnostnejšej podobe Spoločnej modlitby veriacich: V prvých storočiach sa vyvíjali jej dve akoby paralelné formy. Prosby veriacich mali buď takú podobu, že niekto zo zhromaždenia predniesol modlitbu na určitý úmysel a prítomní na ňu odpovedali spoločným zvolaním, najmä Kyrie, eleison, dnes Prosíme ťa, vyslyš nás. Alebo druhú formu, slávnostnejšiu, ako ju poznáme práve z obradov Veľkého piatka. Pri nej je najprv oznámený úmysel, potom chvíľa tichej modlitby všetkých prítomných a záverečná modlitba predsedajúceho.
Kňazi si na začiatku obradov ľahnú na zem tvárou dolu, čo je vyjadrením najväčšieho poníženia. Celebrant tým naznačuje, že je to najbolestnejší deň roka, keď si uvedomujeme, že Ježiš zomrel za naše hriechy. Nemali by to teda robiť aj veriaci pri poklone krížu? Štefan Fábry tu ale hovorí o inom geste - pokľaknutí. Liturgia rozlišuje úklon a pokľaknutie. Úklon znamená vzdanie úcty a pokľaknutie adoráciu.
Preto kľakáme len pred Bohom - pred Eucharistiou - pred nikým a ničím iným. No veľkopiatková liturgia pozná toto gesto aj v spojitosti s krížom, čo neznamená, že sa klaniame Ježišovmu zobrazeniu, ale v pokore uctievame jeho umučenie a smrť, a to robíme postojom poníženia sa a pokory, hoci v najhlbšej podstate pokľaknutie pred kríž nepatrí, lebo je spojené s Eucharistiou. Rímsky misál pozná dve podoby poklony krížu - so zahaleným, ale i s odhaleným krížom. Oba spôsoby sú podľa liturgistu rovnocenné.
Ozrejmuje, že historicky je Pôstne obdobie od Popolcovej stredy až po Piatu pôstnu nedeľu zamerané na pokánie. Potom sa začína čas utrpenia, tempus passionis, počas ktorého sa v liturgických textoch zdôrazňuje Kristovo utrpenie. Sú však aj iné zvyky. Evanjelium je vždy vrcholom bohoslužby slova, v tejto liturgii zvlášť, pretože anjel, ktorý ženám hovorí: ‚Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu.
Slávenie Veľkonočnej vigílie sa začína obradom požehnania ohňa a veľkonočnej sviece, teda vyzdvihnutia svetla ako symbolu života, vzkriesenia a zmŕtvychvstania. K nemu sa pripája slávnostný veľkonočný chválospev - Exsultet. Liturgia potom prechádza do bohoslužby slova, ktorá má sedem starozákonných čítaní, novozákonnú epištolu z Listu Rimanom a čítanie evanjelia. Starozákonné čítania sú prierezom dejín spásy - od stvorenia sveta cez povolanie Abraháma, východ z Egypta - to je najdôležitejšie čítanie, ktoré sa nikdy nemôže vynechať. Potom sú čítania z prorokov, ktoré sú najdôležitejšími proroctvami o Mesiášovi a o Pánovom služobníkovi, ktorý bude oslávený.
V niektorých chrámoch je to ešte umocnené starobylou tradíciou, že starozákonné čítania sa čítajú potme, čo vzniklo z čítania proroka Izaiáša - „ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo“ (Iz 9, 1). Zaznie slávnostné Aleluja, ktoré sa od Popolcovej stredy v liturgii nepoužívalo. Evanjelium je vždy vrcholom bohoslužby slova, v tejto liturgii zvlášť, pretože anjel, ktorý ženám hovorí: ‚Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Zaujímavosťou je, že Vyznanie viery zaznieva skôr ako obvykle - pri liturgii krstu.
Nosným prvkom Veľkonočnej vigílie je slávenie Eucharistie spojené s vysluhovaním iniciačných sviatostí dospelým. Bohoslužba sa preto odvíja od požehnania ohňa cez bohoslužbu slova, liturgiu krstu až po samotné slávenie Eucharistie. Veľkonočná vigília je zároveň najdôležitejší krstný termín celého roka.
Štefan Fábry mierne šokuje, keď hovorí, že „Pôstne obdobie v najpôvodnejšej forme nebolo prípravou na Veľkú noc, ale na prijatie krstu. Stretnutia s katechumenmi a jednotlivé obrady vyvolenia sa konali vždy v pôstne nedele. Preto sa na čítanie evanjelií na tieto nedele vyberali pasáže, ktoré mali silný katechetický ráz na vyučovanie. To sa zachovalo v liturgickom roku A, ktorý práve prebieha. Prvé je čítanie o pokúšaní Ježiša na púšti, druhé o jeho premenení, tretie o stretnutí Ježiša so samaritánskou ženou, štvrté o zázraku uzdravenia slepého od narodenia a piate o vzkriesení Lazára. Na základe nich biskup robil katechézu pre katechumenov a potvrdzovalo sa nimi, že Kristus je Mesiáš.
Názov Biela sobota pochádza zrejme z faktu, že katechumeni, ktorí boli počas Veľkonočnej vigílie pokrstení, boli po krste zahalení do bielych rúch, ktoré nosili na bohoslužby počas celej Veľkonočnej oktávy. Svätý Pavol vyzýva veriacich v Krista, aby si vyzliekli starého človeka a obliekli nového (porov. Ef 4, 22 - 24).