Život kňaza je úzko spätý s históriou a vývojom cirkvi, ako aj s osudmi ľudí, ktorým slúži. Tento článok sa zameriava na životopis Mgr. Juraja Drobného, kňaza, ktorého pôsobenie je zasadené do kontextu cirkevných dejín a prenasledovania evanjelikov na Slovensku. Vždy, keď je to potrebné alebo vhodné na náležité plnenie pastoračnej starostlivosti o farnosť, možno farárovi prideliť jedného alebo viacerých farských vikárov, ktorí ako spolupracovníci farára a účastni na jeho starostlivosti majú pomáhať v pastoračnej službe spoločnou radou a spoločným úsilím s farárom a pod jeho autoritou.
Symbol luteránstva, ktoré hralo dôležitú úlohu v náboženskom živote Slovenska.
Mgr. Juraj Drobný: Pôsobenie a služba
Mgr. Juraj DROBNÝ pôsobil ako kaplán v rokoch 1.7.2018-30.8.2021. Narodil sa v Dubnici nad Váhom a za kňaza bol ordinovaný 17.6.1989. Predtým pôsobil na rôznych miestach:
- Výpomocný duchovný v Ba-Kráľovnej rodiny (2008)
- Ba-Lamač (od 15.10.2010)
- Ba-Rača (od 1.1.2013)
- Ba-Najsvätejšej Trojice (od 1.10.2016)
Jeho život je príkladom kňaza, ktorý aktívne slúži v rôznych farnostiach a prispieva k duchovnému životu veriacich.
Historický kontext: Prenasledovanie evanjelikov
Evanjelická cirkev čelila už od čias svojho vzniku krutému prenasledovaniu. Obzvlášť náročné obdobie zažila počas rekatolizácie v 16. až 18. storočí, keď za svoje presvedčenie zaplatilo životom veľa prívržencov reformačných myšlienok. Reformačné idey zasiahli v období ranného novoveku srdcia mnohých Slovákov. Počet zástancov reformácie postupne narastal a začiatkom 17. storočia už evanjelici tvorili väčšinu obyvateľstva Uhorska.
Za ochrancov nekatolíkov sa vyhlasovali vodcovia stavovských povstaní (Štefan Bočkaj, Gabriel Betlen, Imrich Tököli a i.). Tých na oplátku často podporovali evanjelickí duchovní, ako napríklad dozorca evanjelickej cirkvi augsburského vierovyznania Daniel Krman mladší, ktorý osobne posväcoval povstalecké zástavy vo vojsku Františka II. Rákociho - vodcu poslednej stavovskej rebélie. Zmena prišla až 25. októbra 1781, keď Jozef II. vydal Tolerančný patent.
Tresty a útrapy evanjelikov
Ale dovtedy boli evanjelici trestaní hlavne tromi spôsobmi - buď ich prinútili, aby sa zriekli úradov a v takom prípade mohli ostať doma, alebo boli poslaní do vyhnanstva, alebo boli uväznení a neskôr odpredaní na galeje ako otroci. Galejníci museli vláčiť ťažký náklad alebo veslovať na lodi, pričom im do úst často vkladali tzv. hrušku, teda mučiaci nástroj, ktorý trestancom znemožňoval rozprávať. Takéto tresty postihli stovky až tisíce evanjelikov v Uhorsku.
Evanjelický kňaz a. v. Ján Drobný (1880 - 1930) v knihe Evanjelickí slovenskí martýri z roku 1929 uvádza mená 490 prenasledovaných evanjelikov z obdobia 17. - 18. storočia.
Európa okolo roku 1600, v období náboženských konfliktov a prenasledovania.
Augsburské vyznanie a jeho význam
V tomto roku si v júni 2020 si pripomenieme 490. výročie Augsburského vyznania (AV), ktoré bolo prečítané na sneme v Augsburgu 25. júna 1530 a ktoré je známe aj pod latinským názvom Confessio Augustana (CA). Mnohí evanjelici si z konfirmačnej výučby pamätajú, že AV má 28 článkov, z ktorých 21 podáva učenie evanjelickej cirkvi, ktoré je v podstate zhodné s učením rímskej cirkvi a 7 článkov, 22. - 28., podáva rozdiely v učení rímskej cirkvi a našej, mohli by sme povedať „katolíckej“ cirkvi, lebo grécke slovo „katholikos“ znamená „všeobecný“, a takú cirkev aj my vyznávame a hlásime sa k nej. Teda reformátorom vôbec nešlo o založenie novej cirkvi. V podstate sme aj my katolíci, ale nie rímski katolíci.
Pred niekoľkými rokmi na to poukázal brat emeritný biskup Dr. Ján Antal, ale jeho dobrá snaha nebola správne pochopená, lebo naši ľudia prívlastok „katolícky“ chápu vo význame rímskokatolícky. Tak to nakoniec chápu aj členovia rímskokatolíckej cirkvi a v poslednom čase vo vyznaní Všeobecnej kresťanskej viery v 3. článku používajú namiesto „svätú cirkev všeobecnú“ „svätú cirkev katolícku“, rozumejú rímskokatolícku cirkev. Z tohto dôvodu sa u nás nepoužíva výraz katolicity, aby to našich evanjelikov nemýlilo. Tým väčší význam má pre nás Augsburské vyznanie - „magna charta“ nielen našej cirkvi a. v. na Slovensku, ale celého svetového luteranizmu.
„Ono je také späté so životom našej cirkvi, že od jej vzniku bolo pre ňu a jej veriacich popri Svätom písme hlavným prameňom učenia a hlavnou smernicou života.
Významné osobnosti reformácie na Slovensku
Slovenské evanjelictvo ostávalo verné luteránskemu chápaniu sviatosti Večere Pánovej. K priekopníkom reformácie na Slovensku patrili napr. Conrad Cordatus, spolupracovník a priateľ Martina Luthera. Český rodák a neskôr superintendent v Stendali, ktorý pôsobil v rokoch 1521 - 1525 ako farár v Kremnici, a Leonard Stöckel, bardejovský rodák, žiak Luthera a Melanchthona, spoluzostavovateľa seniorálnych článkov z roku 1546, známych ako Prešovské články. Stöckel zostavil najstaršiu pamiatku uhorského luteranizmu, známu ako Confessio Pentapolitana. Toto vyznanie piatich východoslovenských miest z r. 1549, ako aj Confessio Heptapolitana, vyznanie siedmich banských miest z r. 1559, známe i ako Confessio Montana a Confessio Scepusiana, a tiež vyznanie 24 spišských miest z r. 1569 vychádzajú z Augsburského vyznania.
Hoci „podobne ako v ostatnej Európe, ani v Uhorsku sa augsburská konfesia nevnímala mnohým reformátorom ako normatívne stanovisko doktríny, bola pre nich skôr špecifickým výkladom a obranou učenia a praxe nemeckých evanjelikov. Mohli ju však využiť aj iní, lebo ukazovala, že doktrinálne (vieroučné) pozície evanjelických reformátorov a ich kritika niektorých doktrín a praktík stredovekej cirkvi boli v súlade s učením Písma a starovekých koncilov, ekumenického kréda a cirkevných otcov… V prostredí luteránov na synodách v Žiline (r. 1610) a Spišskom Podhradí (r. 1614) sa ako normatívny doktrinálny štandard luteránskych komunít prijala Formula Kniha svornosti, ktorá zhŕňala Augustanu a jej Apológiu“[15].
Na ružomberskej synode r. 1707 pod vedením Daniela Krmana sa od evanjelických farárov vyžadovala prísaha na Symbolické knihy, teda aj Augustanu. Toto je zachované v ordinačnej prísahe dodnes, pozri Agendu, s. 174: „… budem kázať slovo Božie a učiť ho pravdivo a úprimne, ako je obsiahnuté v Starej i Novej zmluve a v duchu Symbolických kníh Evanjelickej cirkvi a.
Na Slovensku sme mali už v r. 1562 preložené a vydané Augsburské vyznanie“[16]. Tak isto v Evanjelickej encyklopédii na s. 20 čítame: „Na Slovensku vyšiel prvý preklad (Augustany) v r. 1562 od Štefana Trebníckeho“. Ale na str. 388 pod heslom Trebnický, Štefan (16. storočie Sliezsko - 17. storočia) čítame: „Farár Spišské Tomášovce, Odorín, senior Hornohornádskeho seniorátu. Preklad Augsburská konfessí aneb vyznávání víry, Košice 1614“. Je otázne, ktorý dátum je správny. Poznáme však meno prvého prekladateľa Augustany do Kralickej bibličtiny, ktorá bola vtedy bohoslužobnou rečou slovenských evanjelikov. Osobne sa prikláňam k staršiemu dátumu, nakoľko AV bolo prijaté na synode v Žiline r. 1610, a tak predpokladám, že Trebníckeho preklad už mohol byť známy.
Preklady Augsburského vyznania
- Preklad Juraja Tranovského, vydaný v Olomouci r. 1620
- Preklad Samuela Martiniusa z r. 1630
- Preklad Václava Kleycha z r. 1720 vydaný v Žitave
- Preklad Bohuslava Tablica z r. 1808
- Preklad Karola Maríneka, vydaný v Budíne r. 1856
- Preklad Dr. Bedricha Baltíka v r. 1880 v Budapešti
Ján Pravoslav Leška preložil celú Knihu svornosti do kralickej bibličtiny, ktorá vyšla v Békešskej Čabe v roku 1898. Vydal ho v r. 1930 Ján Pavel Drobný, farár v Prietrži, Starej Turej a Bratislave. V tom istom roku prvý preložil AV do slovenčiny Ján Jahoda, farár v Žibritove a vydal ho Zvolenský seniorát v Banskej Bystrici.
V roku 450. výročia a. v. vyšiel slovenský preklad biskupov Dr. Rudolfa Koštiala a Dr. Jána Michalka. V roku 1992 vydal Tranoscius v Liptovskom Mikuláši preklad Symbolických kníh od Ota Víznera, farára v Hanušovciach nad Topľou, vo Vysokých Tatrách a v Dačovom Lome, katechétu v Martine, predstaviteľa obrodného procesu v cirkvi r. 1968, väzneného v rokoch 1962 - 1963. Zredigoval a registrami ho opatril doc. Dr. Daniel Št. Veselý.
Augsburské vyznanie v piesňach
Nášmu veriacemu ľudu bolo Augsburské vyznanie sprístupnené i prostredníctvom piesní v Tranovského Kancionáli č. 407 a 408. Obe sú majstrovským dielom jedného z popredných mužov ortodoxie Samuela Hruškovica.
Prvá je prekladom z nemeckého originálu a charakter každého článku AV vystihuje jednou vetou. Do Zpěvníka evangelického sa ani jedna z týchto piesní nedostala, ani do súčasného ES. Brat doc. Dr. Július Madarás navrhoval, aby sme pieseň T 409 ako historicum zaradili do ES, ale nestalo sa tak. Snáď by mohla byť zaradená do dodatku budúceho vydania ES, najlepšie by však bolo, keby ju niekto preložil do slovenčiny, lebo mladšia generácia už zabúda na kralickú bibličtinu a dobre jej nerozumie.
Neviem však, či niekto zo súčasných básnikov by to dokázal urobiť tak ako Samuel Hruškovic. Určite by to bolo potrebné, veď dosť našich evanjelikov nepozná AV, a niektorí ani nevedia, čo to znamená evanjelik a. v. V snahe popularizovať AV ES na s. 695 - 703 zaradených desať článkov AV. Aj v našej Agende na s. 5.
Je nám všetkým známe, že temer súčasne s Lutherom vystúpil vo Švajčiarsku Ulrych Zwingli vedúca osobnosť tamojšej reformácie. Ako farár v Zürichu rozhodne vystúpil proti predávaniu odpustkov a získal mesto pre reformáciu. Zrušili omšu, kládol sa dôraz na čisté zvestovanie slova Božieho, Večera Pánova sa začala prisluhovať pod obojakým spôsobom. Zwingli bol radikálnejší, ako Luther. Kým Luther odstránil to, čo sa protivilo Písmu svätému, Zwingli zrušil všetko, čo nebolo v Písme prikázané - odstránil oltáre, obrazy, kríže a organy. V snahe spojiť nemecké reformačné hnutie so švajčiarskym, došlo k rozhovorom vedúcich osobností reformácie z oboch strán.
Ján Pavel Drobný (1880 - 1930)
Ján Pavel Drobný sa narodil v Turej Lúke 24. júna 1880. Otec bol notárom. Matka Oľga Semianová bola dcérou tamojšieho farára. Jeho manželka bola priateľkou pani Royovej a Kristína Royová v knihe "Za svetlom a so svetlom" spomína, že pani Semianová rada hrala na klavíri a dokázala rozospievať celú spoločnosť.
J.P.Drobný študoval na gymnáziu v Skalici, potom na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, telógiu vyštudoval v Bratislave a v roku 1902 bol vysvätený. Ako kaplán pôsobil u Jána Lešku v Brezovej. Na tieto roky rád spomínal, lebo u neho získal toľko, koľko by mu nedalo ani štúdium na nemeckej univerzite.
V rokoch 1904 - 1913 pôsobil ako samostatný kňaz v Prietrži. Tam sa i oženil, zobral si dcéru lekára Ľ.Šimku. Z vďačnosti k svojmu principálovi p. Leškovi spracoval jeho kázne a náboženskú poéziu v homíliach s názvom "Chléb života". J. Leška pri pohreboch významných cirkevných a národných dejateľov hovoril vo veršoch, ktoré Drobný pripravil do tlače pod názvom "Vzdychy naimské". Spracoval dejiny prietržského zboru v Pamätnici. Napísal životopis D. Krmana, M.M. Hodžu a veľa ďalších prác.
Prvoradou úlohou Jána Drobného po príchode na Starú Turú bolo vyriešiť napätý pomer medzi zborom a Modrým krížom a uviesť ho do polohy užitočného susedstva". Tlačou vydal správu o živote evanjelického zboru na Starej Turej.
Staral sa aktívne o duchovný rast aj o zlepšenie životných podmienok našich predkov. Jeho zásluhou za obecné peniaze postavili meštiansku školu, v Prahe rôznymi cestami vymohol otvorenie rezbárskej školy, ktorá začala svoju činnosť v roku 1920. Po oslobodení v roku 1918 už 4.novembra zorganizoval Slovenskú národnú radu, ktorá v národnom duchu spravovala obec až do riadnych volieb. 3. decembra vyslal druhú čatu 42 dobrovoľníkov zo 167 zo Starej Turej do Uherského Hradišťa, kde sa formoval Prvý pluk slovenskej slobody.
Ján Drobný bol činný pri zakladaní všetkých kultúrnych spolkov v Starej Turej (Matice slovenskej, Hviezdoslavovej besedy a pod.). Sústreďoval okolo seba turanských študentov, ktorí odchádzali na ďalšie štúdiá. V Starej Turej sa zrodila myšlienka založiť spolok evanjelických a.v.kňazov, ktorý založil spolu s dr. Zochom a stal sa jeho predsedom. Bol popredným funkcionárom Hurbanovej evanjelickej literárnej spoločnosti, spoluredaktorom Evanjelického kazateľa, redaktorom Stráže na Sione.
Bol veľmi literárne činný. Vypracoval úvahu "Evanjelickí kňazi v románoch Vajanského", upravil nápevy piesní Tranoscia, začal vydávať časopis "Evanjelická mládež". Generálna rada evanjelickej cirkvi navrhla Drobného za profesora praktickej teológie na Evanjelickej teologickej škole, ale on zo skromnosti toto miesto neprijal. Do Bratislavy odišiel až v októbri 1925, kedy bol poverený zastupovaním biskupa dr. Zocha, úradujúceho v Modre.
Vynikajúci človek, služobník cirkvi a národa, ktorý si získal úctu a lásku ľudí, odišiel uprostred najväčšej aktivity.
JUDr. Dušan Úradníček: Pamiatke 200.výročia postavenia tolerančného evanjelického kostola na Starej Turej, str. 29 - 31 Staroturanský spravodajca č.12 - december 1995, str. 5 E. Ing. Gustáv Rumánek, Publikované: 18.5.2007 15. (upravené 15.
Odkiaľ ste, pán farár?
Na otázku: Odkiaľ ste, pán farár? zvyknem odpovedať: Zo Slovenska. Ešte sa mi však nestalo, aby táto moja presná a stručná odpoveď niekoho uspokojila. Odkiaľ zo Slovenska? znie najčastejšia doplňujúca otázka. Môj otec pochádza z Boroviec a maminka z Čermán. Ja som sa narodil v Martine. Do mojich siedmich rokov sme žili v Priekope. Keď som bol prvák na ZDŠ, presťahovali sme sa do Novej Dubnice. Maminka s najmladším bratom tam žijú dodnes. Pozn. otec je pochovaný v Horných Obdokovciach. V roku 1984 som odišiel do kňazského seminára v Bratislave. Do Novej Dubnice som sa vracal už iba na prázdniny. Po kňazskej vysviacke v júni 1989 som žil pol roka v Považskej Bystrici, tri roky v Horných Kočkovciach a od septembra 1992 do marca 1993 v Sparkill, NY. Po návrate z USA som žil dlhé roky v Lamači, z toho tri roky paralelne i na Bobote. Pár rokov som žil v Devíne a v Marianke. Od vinobrania v roku 2012 žijem v Rači.
Príklady prenasledovania evanjelikov
Evanjelická cirkev čelila už od čias svojho vzniku krutému prenasledovaniu. Obzvlášť náročné obdobie zažila počas rekatolizácie v 16. až 18. storočí, keď za svoje presvedčenie zaplatilo životom veľa prívržencov reformačných myšlienok.
Jan Amos Komenský, významný exulant a symbol prenasledovania pre vieru.
Michal Gótš (1604 - 1674)
Michal Gótš (v literatúre uvádzaný aj ako Michal Góč/Göts/Goets) prišiel na svet v roku 1604. Do kňazskej služby vstúpil pomerne neskoro, vo veku 49 alebo 50 rokov. Po dvadsaťročnom pôsobení v obci Kalinovo (okres Poltár) bol predvolaný na súd v Bratislave, kde sa ho snažili prinútiť, aby sa vzdal svojej viery, čo však odmietol. Jezuiti skúšali zlomiť jeho ducha bitkou, ťažkou telesnou prácou i pomocou reťazí, ktoré mu zvierali končatiny. Mnohým spoluväzňom bolo 70-ročného starca Gótša ľúto a snažili sa mu pomôcť.
Keďže sa Gótš odmietol podriadiť, odsúdili ho na galeje do Neapola. Tam ale nedošiel. Odpadol na ceste pred talianskym mestom Aversa, kde ho naložili na voz. Vyčerpaný a dobitý starec zakrátko vydýchol naposledy. Keď si vojaci všimli, že je mŕtvy, jeho nebohé telo iba zhodili z voza. Kňazovi spoluotroci, medzi ktorými nechýbali ani protestanti, prosili strážcov, aby ho smeli aspoň pochovať.
Štefan Pilárik (1615 - 1693)
Štefan Pilárik uzrel svetlo sveta v Očovej (okres Zvolen) v roku 1615. Ako 24-ročný bol vysvätený za kňaza a čoskoro si získal povesť skvelého rečníka a hráča na organ. V roku 1652 prišiel do obce Beckov neďaleko Nového mesta nad Váhom, kde ho zastihol hnev zemepána Františka II. Nádašdyho, ktorý dal v roku 1661 verejne spáliť Pilárikove knihy na dvore čachtického hradu a svojim vojakom prikázal, aby Pilárika rozsekali na kusy. Toho však ukryli dve miestne ženy v kope hnoja a slamy.
Ale i napriek spomenutým udalostiam zostal Pilárik v Beckove, kde svojimi kázňami vyvolával také znepokojenie šľachticov, túžiacich prinavrátiť poddaných do lona katolíckej cirkvi, že miestne panstvo ponúklo za Pilárikov život bohatú odmenu. Preto s radosťou prijal ponúknuté miesto farára v Senici, kde však 3. septembra 1663 vtrhli spojené Turecko-tatárske oddiely. Útočníci ho zajali a nepochybne by ho aj predali do otroctva, avšak už zhruba po mesiaci bol vyslobodený.
O desať rokov nato (r. 1673) bol prinútený odísť do zahraničia. Žil v Poľsku a Nemecku. Pilárik zomrel 8. apríla 1693 v Čermnej pri Trnave. Okrem tohto chrámu, ktorý stojí dodnes, však po sebe zanechal ešte niekoľko knižných diel, vrátane vlastného životopisu a prózy Turcico-Tartarica crudelitas (Turecko-tatárska ukrutnosť, 1684), kde popisuje desivé výjavy, ktorých bol on sám počas zajatia v roku 1663 svedkom.
Jedna z najdesivejších a zároveň najemotívnejších pasáží znie: „Keď sme teda toho istého dňa prišli veľmi neskoro na isté miesto, kde sa Tatári utáborili v nesmierne veľkom počte a každý staval vedľa seba do radu svoju korisť - kresťanov (jeden viac ako druhý), len teraz začal nárek, kvílenie a bedákanie, lebo niektorí lúpežní podpaľači odišli, podpálili blízko ležiace dediny a celkom ich obrátili v popol, niektorí sa pustili do mrzákov, chromých, slepých a zoslabnutých a rozsekali ich na drobné kúsky. Čoskoro sa začalo ohavné neslýchané prznenie a znásilňovanie žien a panien. (...) Ale krik a nárek im nemohol nič pomôcť. Násilníci sa im len vysmievali. A čím viac tieto odporovali a zdráhali sa, tým horšie s nimi zaobchádzali. Použili aj také násilie, že niektoré vyzerali ráno tak, ako keby ich trýznili a najstrašnejšie mučili. Niektoré mali tvár celkom rozmliaždenú a rozdrásanú, ba niektoré boli nájdené celkom mŕtve. Nešetrili a nenechali na pokoji ani tie, čo mali rodiť.
Juraj Fischer (okolo 1620 - ?)
Juraj Fischer sa narodil okolo roku 1620 v českom Chlumci. S hrôzami rekatolizácie sa stretol už v útlom veku, keď musel spolu s rodičmi utiecť pred besnením jezuitov za hranice Českého kráľovstva na slovenský Spiš. V roku 1651 prijal pozvanie do Košíc, kde pôsobil ako evanjelický farár až do roku 1672, keď ho odsúdili na dva roky väzenia.
Ďalšie osobnosti a ich osudy
Mnohí ďalší evanjelickí duchovní a učitelia čelili prenasledovaniu a utrpeniu. Ich príbehy sú svedectvom o silnej viere a odhodlaní stáť za svojím presvedčením aj v ťažkých časoch. Medzi týchto martýrov patria:
- Ján Horčička-Sinapius
- Sámuel Francisci
- Matej Ján Smidelius
- Mikuláš Oškerský-Nigrini
- Matej Šuhajda
- Jonáš Colledanus
- Ján Nosticius
- Pavel Major
- Ján Láni-Caban
- Izák Hadík
- Daniel Perlička
- Matej Palumbini
- Ján Nigrini-Púchovský
- Tobiáš Masník
- Joachim Kalinka
- Daniel Reguli
- Eliáš Ladiver
- Ján Cinna
- Ján Gevicenus
- Andrej Kulifaj
- Pavel Ambrosiades
- Žigmund Doroticius
- Jakub Petroselinus-Petroveský
- Andrej Sartorius
- Štefan Albinus
- Tomáš Dentulini
- Mikuláš Coriari
- Ján Sartorius
Títo ľudia, často vystavení útlaku a nespravodlivosti, zanechali trvalý odkaz v dejinách evanjelickej cirkvi na Slovensku. Ich príbehy nám pripomínajú dôležitosť slobody vyznania a potrebu chrániť práva všetkých ľudí bez ohľadu na ich vieru.
Život Mgr. Juraja Drobného a životy mnohých ďalších kňazov a duchovných predstaviteľov sú neoddeliteľnou súčasťou bohatých a často bolestných dejín cirkvi na Slovensku. Ich príbehy sú inšpiráciou pre súčasné generácie a pripomínajú nám hodnotu viery, odvahy a vytrvalosti v službe Bohu a ľuďom.