Ján Maliarik: Život a dielo náboženského mysliteľa

8. novembra 1869 sa na Myjave narodil Ján Maliarik, slovenský evanjelický kňaz, spisovateľ, humanista, filozof, mystik, teozof a orientalista, kultúrny a náboženský publicista. 8. novembra 2019 uplynulo 150 rokov od narodenia pozoruhodnej osobnosti našich dejín, Jána Maliarika. Napriek tomu som v našich médiách (vrátane RTVS) nezaznamenal žiadne pripomenutie tohto výročia.

Maliarikovo výročie si pripomenul len úzky okruh nadšencov seminárom o jeho živote a diele v Bratislave a spomienkovou slávnosťou vo Veľkých Levároch. Bol človek, ktoré poslal Boh, volal sa Ján.

Ján Maliarik sa narodil 8. 11. 1869 v Myjave v rodine národne uvedomelého žandára a ženy v domácnosti. Po násilnej otcovej smrti treli s matkou biedu. Prežívali vďaka príležitostným, nádenníckym prácam a milodarom dobrých ľudí. Učitelia skoro rozpoznali Jánovo mimoriadne nadanie a odporučili ho na ďalšie štúdium.

Maliarik študoval najprv na gymnáziu v Skalici, potom na evanjelickom lýceu v Bratislave a teológiu vyštudoval v Bratislave a v Prešove.

V roku 1892 navštívil Bratislavu francúzsky spisovateľ J. Verne (Bol ubytovaný v hoteli Carlton).

„Keď som navštívil obe sídla monarchie, odišiel som do značne menšieho, ale veľmi starého mesta Prešporka: tam som sa mal stretnúť s istým maďarským spisovateľom, ktorý ma mal sprevádzať do karpatských vrchov. Pre rodinnú udalosť spisovateľ nemohol do Prešporka prísť, a tak som sa ocitol v hoteli celkom sám... Všetci okolo mňa hovorili po nemecky, po maďarsky a po slovensky a ja som nerozumel ani slova. Márne som prosil vrátnika, aby mi zaopatril nejakého sprievodcu. Také niečo tam nemali. Ale v jednej kaviarni som si všimol istého mladíka, ktorý čítal francúzske noviny. Oslovil som ho a poprosil, aby ma za primeraný honorár sprevádzal po cestách. Prijal môj návrh. Bol to Slovák, študent teológie. Volal sa Ján, ale jeho priatelia ho volali Janko. Náš prvý výlet patril mestečku v blízkosti Prešporka.

Musím poznamenať, že som si nezapamätal mená všetkých slovenských a maďarských miest, ale meno Devín mi predsa len ostalo v pamäti, lebo toto slovo má trochu grécky zvuk. Mestečko leží na úpätí niekoľkých vysokých brál, v onom ostrom uhle, kde sa rieka Morava vlieva do Dunaja. Tichá, krotká, tak pokojne plynúca Morava a okolo niekoľkých brál prudko tečúci Dunaj! Môj milý priateľ Janko zaopatril dobre perovaný kočiar. Obidva kone boli mocné a bystré. Každý deň okolo dvanástej som čakal na Janka pred skromnou budovou jeho teologickej univerzity. Potom sme robili výlety do blízkeho i vzdialenejšieho okolia Prešporka. Chodili sme nielen po vrchoch, ale na Jankovo odporúčanie aj po dolinách. Tie žitné polia, ktoré by naši farmári museli závidieť slovenským sedliakom! Žltkavé more dozrievajúceho žita bolo také krásne, že mi zvlhli oči, ako to vždy býva, keď vidím krásu prírody. Janko zbadal moje slzy a povedal: Cest la Slovaquie, monsieur! A sýte farby zrelého ovocia! Cest la Slovaquie, monsieur! Opakoval Janko. Tu i tam sme zasa pili pod holým nebom v tôni prastarých stromov skvelé víno a môj sprievodca zasa povedal: Cest la Slovaquie, monsieur! Prirodzene, že som sa zaujímal aj o slovenských sedliakov. V nejednej dedinke, kde sme s Jankom oddychovali, zadíval som sa do očí slovenským roľníkom a veľmi sa mi vryli do pamäti vetrom ošľahané tváre slovenských sedliackych žien. Rád by som zavolal všetkých našich maliarov: Cestujte na Slovensko, tam nájdete najkrajšie modely pre svoje obrazy madon! Väčšina z nich by mi to neuverila, ale u nás nepoznajú ani tú krajinku, ani tento národ. Aj v našich lexikónoch im venovali iba niekoľko riadkov... Na svojich študijných cestách zvyčajne zapisujem do knihy v hoteli nepravé meno. Až keď som sa vrátil do Amiensu, poslal som mladému študentovi Jankovi niekoľko svojich kníh s krátkym venovaním.“

Oným sprievodcom Jankom, hoci ho Verne nemenuje priezviskom, bol Ján Maliarik. Sedí meno, študijný odbor, čas, láska k Slovensku aj znalosť francúzštiny. Maliarik bol mimoriadne jazykovo nadaný. Ovládal až 11 jazykov. Medzi nimi aj latinčinu, sanskrt a esperanto. Otmar Doležal z Brna, syn Maliarikových duchovných žiakov, potvrdil, že v jeho pozostalosti sa našli Verneho knihy s osobným venovaním.

Po ordinovaní za kňaza (1899) pôsobil Maliarik najprv v šarišských Nemcovciach (1899-1901). Pre mladého, idealistického a náročného kňaza to však bola hneď na začiatok kariéry, vzhľadom na miestne pomery, dosť tvrdá zrážka s realitou.

„Šariš je zvláštny kraj. Kraj svojim špeciálnym samorastlým rázom samostatne vyvinutého šviháctva. Šviháctvo znamená tu asi toľko: všetko možné zlé páchať s náterom dobrodružnosti. Kradnúť, zbíjať, klamať, smilniť, drať, bujne žiť, pána hrať, seba vyzdvihovať, iného potláčať, za nič nemať... všetko bez svedomia, s náterom dobrodružnosti. Vzdelávať sa, rozmýšľať, pokroku hľadieť, zdokonaľovať sa, toto tu ešte nepoložilo nohy. O tom tu nevedia ničoho... "Čo sa ľudu slovenského tu žijúceho týka, ten je v hĺbke svojho vnútra ako inde tak i tu dobrý, poddajný, pobožný, ovečka a lipa.

Ale až po toto najhlbšie sanctum sanctorum je odchovancom vyššie udaného smeru. Pôvodne len maďarskí zemepáni boli takými švihákmi. Dnes je všetko bez výnimky. Ľud bol otrokom zemepánov...Jeho bola len práca a bitka... Pán ho dral, klamal, bil, mučil, krv jeho sal, s dcérami smilnil a to akoby všetko nič. Tak je odchovaný ľud šarišský. „Smilstvo, cudzoložstvo nikdy som natoľko bez hanby nevidel s vedomím rodičov a manželov konať ako tu. Žije ľud chudobne, je zemiaky s kyslým mliekom. To má v krvi zo starých čias. K hostinám je preto veľmi naklonený. Rád sa napije a v opitosti tejto huláka a všetky možné kúsky dobrodružstvá rád vyvádza. Duševnej ceny nemá žiadnej. Peniaze, zem a telesná sila, prevaha, sú mu všetkým. Telesnú krásu si cení nadovšetko. Je na tom najnižšom stupni ľudskosti sa nachádzajúcej. Nijako sa neodlišuje od tunajších cigánov... Následky otroctva: falošným, lstivým, pomstychtivým, podvodným, neúprimným... je v najväčšej miere, na oko poníženým až k nevysloveniu, za chrbtom strojí úklady, až človeku vlasy dupkom stávajú... Do kostola rád chodí, ale pravdu ťažko, nerád počuje... ničomnosť a podlosť obyvateľstva je tu všeobecná... Tu je bez studu a hanby všetko hrozne smilné.

Od mladosti pociťoval Maliarik úzku spätosť so Slovenským národom. K svojej národnosti sa hlásil aj v dobách tuhej maďarizácie. V čase pôsobenia v Nemcovciach napr. „Šariš je pre najmenšie prejavenie ducha slovenského úplná terra incognita, tu sa nepotláča duch slovenský, lebo tu žiadny nie je, tu sa pracuje na vykorenení slovenského jazyka, ľud je pravda ako dobré teliatko, len hľadí na tú novú bránu a keď dostane bičom, ide, ale ich to zato bolí, deti veľa nariekajú pre maďarčinu a rodičia s nimi, ale oni by nariekali, aj keby sa prísne po slovensky učilo, nevidia z toho žiadneho úžitku... kto sa tu predstaví ako Slovák, ten je úplne osihotený, do toho si každý kopne, prenasledujú ho až k vyštvaniu...

Na začiatku 20. storočia publikoval Ladislav Novomestský spis, v ktorom kriticky opísal pomery na Slovensku: „V mravní zaostalosti a při jakém- takém blahobytu je sedlák smyslný jak gorila... Vždyť i u pánú, když je dúkladně analysujeme, najdeme tutíž gorilu, jenže ne v huni a kapcích, ale ve fraku, laku, klaku.“ Spis vyvolal hnev slovenských národovcov, no Maliarik sa s ním, zrejme aj na základe svojich skúseností z východu, stotožnil a s Novomestským nadviazal korešpondenčný styk. Podobne ako Novomestský, aj on otvorene písal o vzmáhajúcej sa sexuálnej voľnosti a lascivite, a to tak medzi ľudom, ako aj medzi inteligenciou.

Koncom roka 1901 bol Maliarik preložený do Veľkých Levárov na Záhorí, kde pôsobil ako kňaz až do roku 1915. Táto zmena bola pre neho vyslobodením. Pomery na Záhorí boli predsa len prajnejšie ako na východe a on sa pustil s nadšením do práce. „O pomeroch v Levároch nás informuje kanonická vizitácia z 19. 4. 1902, vykonaná samým biskupom preddunajského dištriktu Fridrichom Baltíkom. Biskup nešetril na mladého kňaza pochvalnými slovami.“

Po čase nadšenie vyprchalo a dostavila sa u neho kríza povolania. Možno by sme mohli hovoriť aj o vyhorení. Maliarik bol vždy ten, kto chcel ísť ďalej na ceste sledovania svojich ideálov a v istom momente sa pre neho povolanie kňaza stalo príliš obmedzujúcim: „Neblaží ma, že som farárom, naplňovanie brucha je pri ňom potrebné, ale mňa neoblažuje a o nič iné v tomto povolaní nejde.“

Okrem kňazského povolania sa Maliarik intenzívne venoval publicistickej a prednáškovej činnosti. Prispieval do viacerých novín a časopisov, neskôr publikoval aj samostatné knižné práce. Jeho prednášková činnosť vychádzala najmä z jeho štúdia filozofie, svetových náboženstiev a teozofie. Postupne sa čoraz viac prejavoval ako náboženský univerzalista, bojovník za slobodu národov a mierový aktivista. To viedlo ku konfliktom s úradmi a cirkevnými nadriadenými a na ich nátlak požiadal v roku 1915 o predčasné penzionovanie, v čom mu bolo vyhovené.

Už od svojich teologických štúdií sa intenzívne zaujímal o všetky svetové náboženstvá až dospel k postoju, že Pravda je len jedna a všetky náboženstvá ju odzrkadľujú sebe vlastným spôsobom. Tým sa dostal mimo oficiálny vieroučný rámec evanjelickej cirkvi a vlastne aj kresťanstva, hoci on by možno povedal, že kresťanstvo neodmietol, ale ho integroval do nejakej vyššej syntézy. Hlboko si vážil Ježiša, ale rovnako tak aj Budhu. Nestaval ich nikdy proti sebe.

Maliarik svojou osobnosťou nemohol zapadnúť do vtedajšej evanjelickej cirkvi (a možno ani do žiadnej inej). Bol príliš výraznou a jedinečnou osobnosťou na to, aby sa dokázal vpratať do rámca predpísanej cirkevnej vierouky a disciplíny. Jeho vnútorné pudenie ho smerovalo inam, k vytvoreniu vlastného filozoficko-náboženského učenia. Bol náboženským disidentom a takí ľudia ako on sú disidentmi za každého režimu.

Ako študent viedol asketický život. Veľa sa modlil, praktizoval dlhé pôsty a čítal sväté knihy všetkých svetových náboženstiev, hoci v jeho prípade by bolo asi lepšie povedať, že ich premeditoval. Jeho cieľom bolo nastolenie anjelskej harmónie medzi všetkými svetovými náboženstvami. K tomuto tolerantnému postoju ho inšpiroval jeden z jeho učiteľov teológie, ktorý ho priviedol do katolíckeho aj pravoslávneho chrámu, aby mu ukázal, že podstata je za jednotlivými vierovyznaniami vždy tá istá: „Zaviedol ma do katolíckeho kostola... Tam sa prežehnával a klaňal, ako predpisuje katolícky rítus. Ja som chcel zase kritizovať. Nedovolil! Pán je aj tu prítomný-dôvodil... Potom mi vysvetľoval, že všetko kresťanstvo: rímske, pravoslávne aj evanjelické... je cirkvou Kristovou... Počínal si veľmi krásne. Nebolo možné nesúhlasiť!... Nikde žiadneho fanatizmu, žiadneho nepriateľstva, žiadnej nevraživosti!...

Maliarik by sa dal charakterizovať ako filozof (humanista, idealista), teológ, prednášateľ, mierový aktivista, duchovný vodca. Venoval sa aj písaniu básní, skladaniu hudby a svoje filozofické názory vyjadril v beletristických dielach Sirota kráľom a Sulabhá -perla Indie. Písal aj modlitby, meditácie, kázne a epištoly, ktoré adresoval svetovým politikom a vládam. Bohatá je jeho korešpondencia.

Korešpondoval s H. Gregorovou (manželka J. G. Tajovského), T. Vansovou, A. Pammrovou, D. Makovickým, A. Škarvanom, L. N. Tolstým, M. Gándhím, Ingvarom Sigurdssonom, Radžom Mahendrom Pratapom, Pavlou Moudrou a inými osobnosťami. 1.1. 1914 poslal memorandum Štefanovi Tiszovi (predseda Uhorskej vlády - J. B.) a generálnemu inšpektorovi evanjelickej cirkvi barónovi Prónayovi. „V ňom deklaroval slobodu, nezávislosť a samostatnosť všetkých národov monarchie, Európy a celého sveta, osobitne to platilo pre Slovenský (po prvý raz v dejinách) a poľský národ (Maliarik mal k nemu vždy hlboké sympatie). V súvislosti s hrozbou vojny považoval všetku religiozitu a všetok altruizmus, všetky modlitby a všetko kázanie k Bohu len za špinavú lož, ak národy trpia, vykorisťujú sa a utláčajú...

V rámci svätého ideálu „svetového zbratania sa“ navrhol namiesto oslovenia „pán, pani“ používať oslovenie „brat, sestra, priateľ“, ministrov a panovníkov oslovovať ako „otec“. Napísal aj nemeckému cisárovi Viliamovi II. Požadoval vytvorenie celozemského univerzálneho štátu. Celosvetový štátny útvar mal spočívať na zásadách všeotcovskej lásky, božskej múdrosti a etiky. V tomto štáte mali dostať všetky národy slobodu a nezávislosť. Každý národ by sa slobodne rozvíjal na vlastnom území. Boli by zachované jeho zvyky, zvláštnosti a jazyk. Teda nedochádzalo by k žiadnemu multikultúrnemu miešaniu. Na čele mala byť rada svätcov a mudrcov, uznávaných duchovných osobností rôznej náboženskej proveniencie, ktorí by predstavovali akýchsi prostredníkov medzi ľudstvom a Bohom. Predstupňom k vzniku celosvetového štátu malo byť vytvorenie Únie slovensko- poľsko- českej. Tieto tri blízke národy by sa mali spojiť, aby ukázali iným, ako sa dá harmonicky spolunažívať v jednom štáte. K nim by sa pridali postupne všetky slovanské štáty a nakoniec celý svet.

Čo chýbalo k uskutočneniu tejto Maliarikovej myšlienky? V roku 1990 kontaktovali V. Havla Maliarikovi nasledovníci, aby ho oboznámili s učením svojho majstra. Neskôr Havel v OSN hovoril o tom, že by sa táto organizácia mohla zmeniť na akúsi celosvetovú vládu. Za týmto Havlovým návrhom môže byť vplyv Maliarikových myšlienok, hoci nie celkom pochopených. OSN je politická organizácia, ktorá je v dnešnej dobe presiaknutá celkom určitou ideológiou a nemá takú autoritu, aby mohla ašpirovať na celosvetovú vládu. Celosvetová vláda je ešte aj dnes utópia. Navyše, Maliarik nehovoril o politickej, ale o duchovnej vláde.

Do Krakova (na 24. 8. 1914) a do Ríma sa snažil márne zvolať Svetovú mierovú konferenciu, a keď sám cestuje do Krakova, je zatknutý. Nepredpokladal pritom, že by vojnu vedúce štáty prijali pozvanie obyčajného kňaza na to, aby vykonali pokánie. Napriek tomu sa znovu púšťa do projektu, aby predstavitelia všetkých štátov sveta prišli na Vianoce 1914 do Ríma a postupovali podľa nasledujúceho scenára - srbský panovník sa ospravedlní Františkovi Jozefovi za Sarajevo, ten zase za vojenské napadnutie, nemecký cisár za vypovedanie vojny, ďalší za útlak národov a medzinárodné provokácie. Každý sa ospravedlní svojim utláčaným národom atď. S platnosťou od 1. 1. 1915 sa skonštituuje jeden celosvetový štát, v ktorom budú ľudia dodržiavať Maliarikom deklarované morálne zásady a prostredníctvom svojich zástupcov vypracujú všeobecný celozemský zákon.

Okrem toho, že bol dotlačený k tomu, aby požiadal o predčasné penzionovanie, tieto jeho aktivity viedli k tomu, že mu svetské úrady obmedzovali pohyb a hrozili umiestnením v ústave pre choromyseľných. V Prahe sa 16. 2. 1916 stretol s rodákom z Veľkých Levár, kde sa zúčastnil na predstavení Wagnerovej opery Valkýra. Využil prestávku počas predstavenia Wagnerovej Valkýry v pražskom Národnom divadle, aby vystúpil na pódium. Po prehovore k publiku bol zatknutý a obvinený z vlastizrady. Z väzenia ho premiestnili do vojenskej nemocnice na Karlovom námestí, odkiaľ ho previezli do neďalekej psychiatrickej liečebne Kateřinky.

Ján Maliarik usiloval o smíření a harmonii všech náboženství a filozofií, neboť ze strany svého hlubokého poznání to vše poznal jako různý projev Boha. Konfesionální příslušnost považoval za nepodstatnou, zásadní pro něj byl rozvoj mravnosti a spirituální praxe. Ján Maliarik byl pacifistou a mírotvorcem soucítícím s veškerým životem. Nedbaje osobní bezpečnosti usiloval po celý život o světový mír, což dokazují jeho výzvy, politické memoranda, osobní dopisy a knihy. Memorandum zaslané ministerskému předsedovi monarchie obsahovalo čtrnáct zásadních bodů, vyslovujících svobodnou nezávislost a samostatnost národa slovenského, polského a všech ostatních. Ján Maliarik intenzivně sledoval taktéž politický život, vyjadřoval se k němu a nebál se jako kněz oslovovat či kárat význačné domácí a světové politické osobnosti, pokud se k tomu cítil vnitřně povolán.

Ján Maliarik miloval člověka a přírodu, která mu byla stálou připomínkou zdroje všeho bytí - Boha. Byl vegetarián a zastával se nejen člověka, ale i zvířat, s nimiž člověk nešetrně či hrubě zacházel. V jeho přítomnosti nebylo možno ublížit ani komárovi, neboť i on je součástí Stvoření a má své místo v řádu Bytí. Ján Maliarik patřil k nemnoha evropským vzdělancům ovládajícím jeden z nejstarších jazyků - sanskrt (v přibližném překladu znamená sanskrt „dokonale složený“). Protože toužil po sjednocení lidstva pod vládou ducha, doporučoval, aby kvůli dorozumění ovládal každý člověk kromě své mateřštiny i univerzální jazyk esperanto.

Ján Maliarik při svých studiích náboženství, i směrů a proudů dospěl k názoru, že je pouze jedna univerzální Pravda, k níž náboženství i filozofie směřují. Odkaz Jána Maliarika je aktuální i nadčasový. Ján Maliarik, jehož život je neoddělitelně spjat s obcí Veľké Leváre, hluboce miloval Slovensko a slovanské národy, které však jako moudrý Otec neupřednostňoval před ostatními. Kňaz Ján Maliarik odpočívá na starém evangelickém hřbitově.

Práve preto Maliarik vo svojich knihách a článkoch poukazuje na potrebu celosvetového odklonu od materializmu a smerovania k duchovnu. Taktiež upozorňuje na neustálu platnosť pravidla akcie a reakcie, vo východných náboženstvách označovanej pojmom karma, ako i na dôležitosť konania s dobrou motiváciou.

„Hle! Hon na jeho osobu začal už krátko po vypuknutí prvej svetovej vojny, keď písal memorandá, listy a výzvy štátnikom. Navyše navštevoval konzuláty bojujúcich krajín a rozdával svoje brožúry o svetovom miery. Taktiež už nemohol ďalej vykonávať kňazské povolanie a musel odísť do predčasného dôchodku. Ani predčasné penzionovanie a hrozba pobytu v blázinci však Maliarika neodradili od jeho zápasu proti vojnovému besneniu. Práve naopak. Rozhodol sa pre ešte radikálnejší a odvážnejší čin.

Ale aj tu naďalej rozvíjal svoje snahy o nápravu ľudstva a počas hospitalizácie vytvoril okrem autobiograficky ladeného spisu Môj zápas a snaženie vyviesť ľudstvo z pekla... a uviesť ho v blaženosť raja! Potom zostal ešte štyri mesiace v Prahe, odkiaľ odišiel do Veľkých Levár, kde zakrátko pochoval svoju mamu, a až do konca života písal a prednášal o svetovom miery. Všetky knihy pritom vydával na vlastné náklady a rozdával zdarma.

Zachoval sa napríklad Maliarikov list Hitlerovi, v ktorom napísal (v preklade z nemeckého jazyka do slovenčiny) okrem iného aj toto: „ Priateľu Hitler... Keď si nenecháš odo mňa povedať pravdu a ak budeš naďalej mávať ťažkým vojnovým kyjakom - bez toho, aby si si uvedomil pravdu, prijal ju a nasledoval -, tak uvrhneš sám seba - ako aj celý nemecký národ - do veľkého a ťažkého utrpenia... Utrpenie sa môže rozšíriť aj na onen svet... Boh všeobjímajúci má nespočetné množstvo rôznych priestorových a časových možností na odmeny a tresty... Zdraví ťa - vo všeotcovskej láske čo najsrdečnejšie oddaný...

Nechával si bozkávať ruky; od svojich žiakov vyžadoval, aby sa jeho texty učili naspamäť; odmietal akúkoľvek kritiku a považoval sa za „inkarnáciu vyššej duchovnej bytosti“. Púť Jána Maliarika na tomto svete skončila v júli 1946 po operácii pečene v brnianskej nemocnici svätej Anny.

Ján Maliarik ukončil svoju životnú púť po operácii pečene v Brne. Ján Maliarik sa narodil 7. V tomto roku uplynulo 75 rokov od úmrtia evanjelického kňaza, filozofa a intelektuála Jána Maliarika.

Tento pozoruhodný muž na seba upútal pozornosť až v pomerne vysokom veku, krátko pred dovŕšením štyridsiatky v roku 1909, keď vydal svoje prvé dielo - na slovenské pomery mimoriadne netradičné filozofické pojednanie Od Časného k Večnému podla Šrí Šankaračária. Po vydaní svojej prvotiny publikoval ďalšie knihy a aj množstvo článkov v časopisoch Stráž na Sione, Dennica, Vydrove besiedky a i. Okrem toho už od roku 1908 prednášal vo Viedni, v Prahe a v Brne a venoval sa tiež kňazskej činnosti v obci Veľké Leváre (okres Malacky), kde vykonával pastoračnú činnosť od roku 1901.

Spomedzi publikácií, ktoré vydal, si však pozornosť zasluhujú predovšetkým tieto: Celozemský univerzálny štát (1925); Proč Je Mezi Spisovateli, Umělci, Politiky, Státniky, Žurnalisty atd. ... Tolik Nevraživosti?

Výraznou črtou jeho názorovej koncepcie je tiež odpor k ľudskej nízkosti, čo zreteľne vyjadril vo svojej knihe Mravnost a patriotismus, nationalismus, confessionalismus (1920) slovami:

Tabuľka: Prehľad pôsobenia Jána Maliarika

tags: #knaz #jan #maliarik