Krížová cesta, po latinsky Via Crucis alebo Via Dolorosa, je kresťanským názvom pre pôvodnú cestu, ktorou kráčal Ježiš Kristus po tom, ako ho Poncius Pilát odsúdil na smrť. Na tejto ceste si musel Ježiš Kristus sám niesť kríž, na ktorom bol ukrižovaný.
Via Dolorosa v Jeruzaleme
História a vývoj Krížovej cesty
Už od najstarších čias máme svedectvá o tom, že kresťania prichádzali do Svätej zeme, aby osobne prešli túto cestu ku Golgote, zatiaľ čo pritom meditovali nad vybranými časťami Svätého Písma. Píše o tom v diele Peregrinatio Etheriae (381-384), pútnička Egéria (zo Španielska), ktorá strávila na Východe tri roky a zanechala opis putovania po Svätej zemi, ale aj opis toho, ako vyzerala ranocirkevná liturgia v Jeruzaleme, najmä počas pôstneho obdobia a obdobia Veľkej noci.
Spomína tiež vzdelávanie veriacich kázňami, nočné bdenia, pôsty a úctu sv. Krížu. Už v tomto období bol v Jeruzaleme chrám Anastasis, potom malý kostol Ad Crucem a veľký chrám nazvaný Martyrium, ktorý sa nachádzal na Golgote. V určitých dňoch ľudia putovali z chrámu Anastasis do Martyria. Istotne to ešte nemohlo byť to, čo dnes nazývame Krížovou cestou, ale už samotný fakt procesie veriacich spievajúcich žalmy a blízkosť miest Kristovho umučenia, sa môžu považovať za určitú praformu neskoršej krížovej cesty. Podobne aj sv. Po obsadení Svätej zeme moslimami (počnúc 7. st.) boli tieto aktivity utlmené a pokusy o oslobodenie týchto miest (krížové výpravy) nedopadli tak, ako boli pôvodne plánované.
Duchovné kristologicky zamerané texty sv. Bernarda z Clairvaux (12. st.), sv. Františka z Assisi (13. st.) a sv. Bonaventúru (13. st.) však v určitom zmysle slova pripravili pôdu spiritualite Krížových ciest. Znovuobnovenie tejto duchovnej aktivity z pohľadu rímskej cirkvi začalo s príchodom rehoľníkov františkánov do Svätej zeme v roku 1342. Aj na základe ich povzbudzovania sa začali stavať kaplnky najprv v Jeruzaleme a po návrate rehoľníkov do Európy aj v mnohých katolíckych krajinách.
Ich zámerom bolo napomôcť veriacim sústrediť sa na meditovanie o Kristovom umučení. V roku 1686 povolil pápež Inocent XI. františkánom budovať krížové cesty aj vo vnútri kostolov a zároveň im umožnil udeľovať odpustky pri modlitbe krížovej cesty v takomto kostole namiesto púte do Svätej zeme tým, ktorí boli nejakým spôsobom pričlenení k ich rádu. V roku 1726 pápež Benedikt XIII. rozšíril toto právo vo františkánskych kostolov na všetkých veriacich a v roku 1731, pápež Klement XII. umožnil právo udeľovania odpustkov aj v iných kostoloch, za podmienky, že za ich stavbu zodpovedal františkánsky kňaz.
Z histórie tak napríklad vieme, že v polovici 18. Počas stáročí sa počet zastavení ako aj ich znázornenie menilo. Dnešný počet staníc Krížovej cesty ako aj ich znázornenie boli štandardizované v 18. storočí pápežským dekrétom.
Zastavenia Krížovej cesty
V súčasnosti teda máme 14 zastavení krížovej cesty:
- Pán Ježiš je odsúdený (Pilátom) na smrť.
- Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia.
- Pán Ježiš padá prvý raz pod krížom.
- Pán Ježiš sa stretá so svojou Matkou.
- Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž.
- Veronika podáva Pánu Ježišovi ručník.
- Pán Ježiš padá druhý raz pod krížom.
- Pán Ježiš napomína plačúce ženy.
- Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom.
- Pánu Ježišovi zvliekajú šaty.
- Pána Ježiša pribíjajú na kríž.
- Pán Ježiš na kríži zomiera.
- Pána Ježiša skladajú z kríža.
- Pána Ježiša pochovávajú.
Zastavenie Krížovej cesty
Vo Svätom roku 1975 schválil pápež Pavol VI. úpravu, na základe ktorej Krížová cesta môže začať Poslednou večerou a skončiť Vzkriesením. Musíme však dodať, že bohužiaľ sú skupiny kresťanov, ktorí, napriek výslovnému neodporúčaniu cirkevnej vrchnosti, majú záujem prežívať krížovú cestu spôsobom, ktorý ju prepája s extrémnym prežívaním pokánia (napr. Modlitba krížovej cesty je populárna v súčasnosti najmä počas pôstneho obdobia a predovšetkým počas Svätého/Veľkého týždňa a je spojená aj s možnosťou získania plnomocných odpustkov za presne určených podmienok.
Základ tvorí sviatostná spoveď (1) ako oslobodenie sa od viny hriechu (na získanie viacerých odpustkov stačí jedna svätá spoveď niekoľko dní predtým alebo potom), prijatie Eucharistie, (2) modlitba na úmysel Svätého Otca, (3) odklon od hriechu, (4) pevné predsavzatie žiť podľa Božej vôle, (5) a nakoniec vykonanie konkrétneho skutku, na ktorý sa viaže získanie odpustkov. Ak sme chorí, môžeme prežiť s duchovným úžitkom krížovú cestu tak, že vezmeme do rúk kríž a rozjímame o umučení Pána.
Ideme v duchu od jednej stanice krížovej cesty ku druhej a na konci sa pomodlíme na úmysel Svätého Otca. Kódex kánonického práva z roku 1983 pridáva, že ten, kto získava odpustky, musí byť pokrstený kresťan a nesmie byť exkomunikovaný, a teda má byť živým údom Kristovho tela, ktorým je Cirkev; že v priebehu svojho rozhodnutia vykonať daný skutok na získanie odpustkov sa musí nachádzať v stave posväcujúcej milosti - teda nie v ťažkom hriechu. Musí mať úmysel odpustky aj získať a dané skutky vykonať v určenom čase a podľa predpísaného spôsobu.
Toľko z histórie vzniku a rozvoja pobožnosti Krížovej cesty.
Golgota - vrch ukrižovania
Prinášali si potom domov nielen inšpiráciu vo viere, ale aj túžbu napodobniť príbeh Golgoty, čo je hebrejské označenie pre miesto v Jeruzaleme (po latinsky Calvaria), kde bol podľa svedectiev evanjelií ukrižovaný Ježiš Nazaretský. Tak vznikli na území dnešného Nemecka na prelome 15. a 16. storočia prvé kalvárie, ich ďalší vývoj však prerušila reformácia.
Medzi najstaršie na našom území patrí kalvária v Trnave ako cirkevnom centre krajiny, kam sa po páde Ostrihomu v roku 1543 prenieslo sídlo arcibiskupstva. Jezuiti tam urobili prvú bolestnú cestu, ktorá viedla do Marianky. Krížové cesty pritom vďaka obrovskému nasadeniu ich staviteľov vznikajú aj v súčasnosti.
Kalvária ako vrch Ukrižovania. Človek vystupuje na vrch, aby bol bližšie k Bohu, aby dal znamenie inému človeku. V dejinách spásy sa Golgota na Olivovej hore v Jeruzaleme stáva najdôležitejším zo všetkých vrchov, pretože tu bol vztýčený kríž, na ktorom zomrel Spasiteľ. Preliatím svojej krvi, obetovaním svojho života vykúpil človeka z hriechu a smrti. Zároveň svojím zmŕtvychvstaním nad smrťou zvíťazil.
Kalvária tak priniesla nielen smrť, ale aj život. A kríž spojil nebo so zemou. Toto je jadro príbehu a symboliky, ktorú chceli vyjadriť stavitelia kalvárií.
Pôvodné kalvárie ako Pašiové zastavenia prezentujú umučenie Krista v celistvosti - od Olivovej hory po Ukrižovanie. Tým sa líšia od krížových ciest, ktoré sa u nás stavajú aj v súčasnosti (na rozdiel od kalvárií) a ktoré majú 14 zastavení, pričom zobrazujú iba fragment príbehu umučenia - od Odsúdenia po Ukrižovanie. Nezobrazujú teda pašiové výjavy Odsúdeniu predchádzajúce - Olivovú horu, Zajatie, Vypočúvanie pred veľradou, Bičovanie, Korunovanie tŕním.
Krížová cesta v súčasnosti
V rôznych mestách a obciach na Slovensku sa stretávame s maličkými domčekmi, ktoré stoja v určitých vzdialenostiach od seba, je v nich stvárnená kresťanská tematika a mnohí z nás ani netušíme, čo to je - vieme len, že to miestni volajú „kalvária“. Pozorným cestovateľom sa nedajú prehliadnuť.
Jednoducho a výstižne to môžeme charakterizovať citátom anglického cestovateľa Johna Pageta z roku 1842: „Neviem, či čitateľ uhádne, čo je kalvária, ale v Rakúsku a Uhorsku sú veľmi časté. Obyčajne vyberie sa strmý, avšak nie príliš vysoký vrch, na ktorom sa postaví kaplnka alebo vztýčia tri kríže, ktoré poskytujú predstavu ukrižovania. Hlavnú časť kalvárie tvoria jednotlivé stanice, najčastejšie malé kaplnky, tzv. zastavenia Ježiša Krista na svojej poslednej ceste. V kaplnkách sú vyobrazené rôzne scénky, ako napr. Kristus na smrť odsúdený, Kristus padá pod krížom, stretnutie s matkou, … .
Kalvária je pojem, ktorý je spojený s Ježišom Kristom. Hora Klavárie známa aj pod názvom Golgota, je miesto v izraelskom meste Jeruzalem, kde bol podľa Biblie ukrižovaný v 1. storočí Ježiš Kristus. V novoveku týmto pojmom katolícka cirkev označuje miesto, väčšinou je to nejaký vŕšok, ktorý je určený pre pašiovú pobožnosť.
Vzťah týchto špecifických sakrálnych diel nie je fixovaný len na osobu Ježiša Krista, ale vyjadruje aj vzťah ku krajine, a to napríklad aj tým, že boli situované na dobre viditeľnom kopci. Napriek svojim neraz skromným rozmerom sú častokrát dominanciou širokého okolia, v ktorom sa nachádzajú, pretože pôvodne boli tieto miesta vo väčšine prípadov bez lesných porastov.
Jediná kalvária v regióne Turiec je vzácna barokova pamiatka, ktorá bola postavená na kopci pod hradom Zniev v roku 1728 jezuitmi. S menšími úpravami sa zachovala takmer v pôvodnej podobe, spolu s časťou vnútorného zariadenia kostola. Krížová cesta Kláštorskej Kalvárie bola posvätená počas púte 15.
Dominantou Kalvárie je Kostol Svätého kríža, okolo ktorého bolo pôvodne umiestnených sedem zastavení Kalvárskej cesty nachádzajúcich sa v ohradenom múre. V súčasnosti na mieste jednej z nich stojí malá bránka, takže týchto kaplniek je už o jednu menej, teda šesť.