Film Johnny rozpráva príbeh poľského kňaza Jana Kaczkowského, ktorý od detstva trpí poruchou zraku a ďalšími zdravotnými problémami. Možno aj preto má k chorým tak blízko. Úvodná scéna filmu ukazuje kňaza, ktorý slúži omšu. Ľudia v chráme sa na neho pozerajú všelijako. „To je ten čudák zo Sopotu, kde je náš farár?“ šepká jedna veriaca svojmu manželovi. V inej scéne sedí v spovednici ten istý kňaz, no na spoveď neprichádza nikto. Keď však vyjde von, u kňaza vedľa čaká dlhý rad ľudí. Nasleduje záber na duchovného v reverende, ktorý má silné okuliare, kríva a hovorí trocha zvláštne. Nie je to prototyp kňaza, akého si bežne predstavíme.
Z kostola ide duchovný do nemocnice k chorým ľudom. Zdá sa, že tam ho všetci poznajú a čakajú na neho. Sedí pri posteli umierajúcej ženy, mužovi s tracheostómiou zapáli cigaretu a s chorými sa rozpráva a žartuje. „Chodil tam, kam nikto nechcel, celý život to mal ťažké. Preto sa chodil rozprávať s tými, s ktorými sa nikto baviť nechce,“ hovorí rozprávač pri záberoch, ako navštevuje chorých. Tým rozprávačom je Patryk, väzeň, recidivista a narkoman, ktorému kňaz zmenil život.
Ján Kaczkowski
Životopis Jána Kaczkowského
Jan Kaczkowski sa narodil 19. júla 1977 v prístavnom meste Gdynia na severe Poľska. Na svet prišiel predčasne a od narodenia trpel ľavostrannou parézou (čiastočným ochrnutím) a zrakovou chybou, ktorá sa počas života zhoršovala. V jednom z posledných rozhovorov priznáva, že v detstve mal veľmi slabý zrak a tým sa líšil od ostatných detí. Býval v dome, kam prichádzalo veľa hostí, medzi nimi aj Francúzi. „Mali sme povinnosť s nimi sedieť pri stole.“ Vďaka tomu sa naučil aj francúzštinu.
Jan Kaczkowski začal po maturite študovať filozofiu a teológiu v seminári v Gdańsku. V roku 2007 získal doktorát na Univerzite kardinála Štefana Vyšinského vo Varšave. Napísal prácu na tému dôstojnosť umierajúceho a pomoc ľuďom v terminálnom stave - teologické a morálne štúdium. V roku 2004 ako 27-ročný kňaz zakladá domáci hospic. Z jeho iniciatívy potom v roku 2009 vzniká Hospic sv. pátra Pia, kde je riaditeľom. Nápad založiť hospic vznikol na základe toho, čo videl v mnohých nemocniciach na paliatívnych oddeleniach.
Keď vidí, že to takýmto spôsobom nejde, rozhodne sa založiť hospic v meste Puck. Napriek nesúhlasu blízkych a aj arcibiskupa v Gdańsku získava pozemok a hospic postaví. Medzitým mladému kňazovi diagnostikujú nádor na mozgu. Jeho diagnóza je glioblastóm štvrtého stupňa. Lekár mu dáva niekoľko mesiacov života, kňaz však žije niekoľko rokov. Ak by si niekto myslel, že ho táto diagnóza zlomí, mýlil by sa. Kňaz Jan naplno pracuje v hospici a pre hospic, chodí na diskusie a do médií, slúži omše a stáva sa populárnym v celom Poľsku.
V roku 2012 mu diagnostikovali onkologické ochorenie. Napriek tomu, že lekári mu dávali pár mesiacov života, prežil s chorobou štyri roky. Podľa Przemysława Wilczyńského, ktorý napísal knihu rozhovorov s týmto kňazom, mal Jan vnútornú potrebu dokázať svetu, ktorý mu veľmi neveril, že napriek všetkému je schopný niečo vybudovať a má na viac ako byť obyčajným empatickým kňazom. Samotný hospic vznikol a funguje dodnes vďaka podpore tisícov darcov. Jeho cieľom bolo poskytnúť pacientom nielen najvyššie medicínske a etické štandardy, ale dbať o každý detail, ako je estetika interiéru, vzdelaný a empatický personál či dobré jedlo. Snažil sa tiež plniť priania pacientov, ako sú izby v samostatných častiach s možnosťou prijímať blízkych.
Posledné dni a odkaz
Takmer až do svojich posledných dní Jan Kaczkowski pracoval a pomáhal chorým ľuďom vydať sa na poslednú cestu. Presvedčil rodiny, ktoré už nie sú schopné zabezpečiť svojim blízkym riadnu starostlivosť doma, aby požiadali o pomoc odborníkov. „Pre pacientov je pobyt v hospici čas, ktorý im osud doprial na splnenie svojich túžob, riešenie životných záležitostí a duchovnú prípravu na smrť,“ tvrdil Jan.
V hospici sa dokonca našlo aj miesto pre zvieratká, ktoré mali pacienti. Zariadenie fungovalo aj vďaka dobrovoľníkom, ktorí pochádzali z radov problémovej mládeže a odsúdencov. Takto sa do hospicu dostal aj spomínaný Patryk Gajewski, ktorého vzťah s Janom vykresľuje film Johnny. Recidivista vďaka tomuto kňazovi dostal novú šancu, dnes má rodinu a je oceňovaným šéfkuchárom.
Portál viva.pl cituje z knihy Gajewského Kuchnia na pełnej petardzie (Kuchyňa na plný plyn), kde píše: „Spoznal som Johnnyho - tak sme ho volali - svojím spôsobom za trest. Súdnym rozhodnutím som bol poslaný do hospicu, ktorý rozhodol, že musím nejaký čas pracovať na sociálne účely. Budem úprimný: nebyť otca Kaczkowského, asi by som nikdy nešiel rovno.“ Patrykov otec sa upil k smrti, mladý muž sa dostal do zlej spoločnosti, kde boli drogy a alkohol.
Keď v roku 2011 spoznal Jana Kaczkowského, mal 23 rokov. Stretli sa im pohľady, keď Patryk s kamarátmi sedeli na lavičke pred kostolom. Všetci mali opicu a fajčili. Patryk sa chcel stretnutiu vyhnúť, no kňaz ho oslovil menom. Poznal ho zo školy, kde kňaz učil náboženstvo a Patryk predával drogy. Navyše bol Patryk za trest poslaný do hospicu, no akosi sa tam nedostavil. Súd ho tam poslal za jazdu na bicykli pod vplyvom alkoholu, mal tri promile, keď si šiel dokúpiť ďalšiu dávku. Vo väzení bol Patryk predtým dvadsaťkrát. Ako priznal v jednom rozhovore pre Gazetu Wyborczu, jeho život bol životom zločincov, rozsudkov, väzenia a drog. Tvrdí, že chcel takto žiť a tento spôsob života sa mu páčil. No asi nie až tak veľmi, keďže sa pokúsil o samovraždu, poznamenáva viva.pl.
Jan Kaczkowski s Patrykom Gajewskim
„Bolo niekoľko pokusov. Raz som si na pláži v Sopote porezal zápästia. Našťastie som si prerezal šľachy v prstoch jednej ruky tak, že som nedokázal chytiť žiletku, aby som si podrezal žily na druhej. Našiel ma môj otec, s ktorým som pracoval na stavbe v Sopote. Načierno, lebo som sa skrýval pred políciou, keďže som mal už právoplatné rozsudky a mal som znova ísť do väzenia,“ hovorí pre poľský denník.
Keď Patryka stretol kňaz Kaczkowski pred kostolom, fajčil trávu a sedel na lavičke. Kňaz sa ho vtedy opýtal, kedy konečne príde do hospicu, keďže to mal nariadené súdom ako verejnoprospešné práce. „Cítil som, že mu na mne záleží a že tam chcem ísť,“ spomína Patryk. Keď prišiel do hospicu a zdravotná sestra požiadala o pomoc, utiekol a vrátil sa o niekoľko dní s prosbou, aby mohol vykonávať technické práce. Stretnutie s Janom Kaczkowským a práca v hospici v Patrykovi vyvolali pocit, že jeho život môže vyzerať inak. Kňaz si všimol aj jeho kuchársky talent.
Patryk spomínal, že kňaz bol gurmán a miloval najmä hovädzie mäso. Chcel mu pripraviť preto dokonalý steak. Žiaľ, nevedel, ako na to. Kňaz mu dal za jeho výkon sedem bodov z desiatich. „Naozaj som chcel, aby bol steak dokonalý, šťavnatý, aromatický, jemný a zvonka chrumkavý. Úloha bola o to ťažšia, že v jednočlennej komisii, ktorá hodnotila moju prácu, bol gurmán hovädzieho mäsa, ale prežúvanie bolo pre neho ťažké. Dnes viem, že týchto sedem bodov som získal predovšetkým za svoje dobré úmysly, organizáciu práce a ambície.“
Počas práce v hospici prerušovanej - ako sám hovorí - pitím a drogami sa s kňazom veľa rozprávali. „Jan si často sadol a pýtal sa ma na najjednoduchšie veci, čo rád v živote robím, či som šťastný. Nemoralizoval ani neprednášal, len počúval a jednoducho sa so mnou rozprával. Veľmi sa mi to páčilo. Po odpracovaní hodín verejnoprospešných prác mi ponúkol prax v hospici a skončil som tam v kuchyni. Jan ma prijal bezpodmienečne, aj keď, samozrejme, ako môj nadriadený mal odo mňa očakávania. Keď dostal glioblastóm mozgu a choroba začala postupovať, pomáhal som mu s tými najjednoduchšími činnosťami, ako je holenie a obliekanie.
Neviem opísať, aký som mu vďačný za to, že sa každé ráno môžem úprimne pozrieť do zrkadla, na manželku a na naše deti. Že mám prácu, ktorú milujem. Dúfam, že Johnny bude na mňa hrdý.“
Samotný Jan Kaczkowski sa v Poľsku stal populárnym kňazom. Hovorili o ňom, že je onkocelebrita. Mrzeli ho však obvinenia od neprajníkov, že svoju chorobu zneužíva na popularitu. Ak mohol, nikdy neodmietol pozvanie do médií, hovoril tiež, že vždy nosí kňazské oblečenie, dokonca aj keď ide na pivo.
Život a tragický konec Jany Krausové: Její manžel potvrzuje smutnou zprávu a pláče.
Na Youtube možno nájsť s Janom mnoho videí, kde rozpráva o chorobe, o kňazstve, celibáte a nebojí sa ani verejne kritizovať klerikalizmus. V jednom rozhovore si robil žarty z duchovných, ktorí sa dokonca aj predstavujú, že sú kňazmi. „Hádam keď mám reverendu, tak je jasné, že som kňaz,“ vravel. Pozvanie prijal aj na jeden z najväčších poľských hudobných festivalov Woodstock, kde bol hosťom. V stane, kde sa konala diskusia, ho väčšinou mladí ľudia privítali veľkým aplauzom. Na pódium prišiel mladý kňaz, ktorý ťažko kráča s paličkou v ruke a na reverende má tričko s nápisom no war, teda nie vojne, a zdraví ľudí. Mladým ľuďom povedal, že „ani ťažká a ani smrteľná choroba nás nemôže z ničoho ospravedlniť“.
Fakt, že bol považovaný za onkocelebritu, chcel podľa vlastných slov využiť pozitívne. „Mám nádor, ktorý sa nedá vyoperovať a rastie do mozgu,“ hovoril otvorene. Podľa neho to nie je tak, že by sedel šťastný a hladil si svoj nádor a spieval si: môj nádorík, rozvíjaj sa. „Keď už tam je, nech urobí niečo dobré,“ skonštatoval na hudobnom festivale.
Dostal aj otázku, či si v jeho hospici môžu dať pacienti aj pivo. „Sú to dospelí ľudia, pokiaľ to nie je v kontraindikácii s liekmi, tak prečo nie? Máme peknú záhradu, a keď si dám večer chladné pivko, tak som šťastný.“ Kňaz vedel na festivale ľudí rozosmiať, ale zároveň aj poukázať na dôležitejšie témy. Vyjadril napríklad nesúhlas s argumentom, že ak niekto nekradne a nikoho nezabil, tak je slušný katolík. „Aj rodičia, ktorí majú deti a nebijú ich, snažia sa ich milovať, objať, byť im blízko, tak to je majstrovstvo sveta?“ pýtal sa.
„Keď som kňaz, ktorý slúži denne omšu a zachováva celibát, to je majstrovstvo sveta? Kňaz, ktorý nedodržiava celibát, fláka sa niekde alebo žije dvojitý život, to je smútok a dráma. „Pochádzam z bohatej rodiny a peniaze u nás nikdy neboli problém. Ale čo chcem obetovať Bohu a iným, je môj súkromný čas. Zaumienil som si, že nikdy nikomu neodmietnem spoveď, rozhovor, blízkosť. Aj keby som mal právo odpočívať, tak chcem viac, chcem sebou vytrieť podlahu, v tom spočíva moje šťastie kňaza,“ vravel.
Kaczkowski dostával často aj otázku, či je nahnevaný na Boha za to, že je chorý. „To je hlúpa otázka. Nie. Som bioetik a viem, že s tým Pán Boh nemá nič spoločné, nie je to dedo s dlhou bradou, ktorý sedí na oblaku.“ Potom začal odôvodňovať svoju chorobu biológiou. Zjednodušene vysvetlil, že sme súčasťou biológie a niečo sa pokazí u niekoho skôr a u niekoho neskôr.
Problémy v seminári a cesta ku kňazstvu
Na inom stretnutí s mládežou v kostole spomína, že pochádza z neveriacej rodiny, kde sa do chrámu nechodilo. Spomínal otvorene aj problémy, ktoré mal v seminári pre svoje zrakové problémy. Keď sa rozhodovalo, či ho pustia k vysviacke pre zlý zrak, tak padla zo žartu otázka, či vidí na peniaze. Odpoveď jedného predstaveného bola, že vidí, tak ho vysvätili.
Kaczkowski po rokoch priznáva, že mu z toho bolo smutno, ale už o tom slobodne hovorí. „A ukázalo sa, že peniaze vidím, lebo sa podarilo vybudovať hospic, ktorý nefunguje zle.“ O niektorých svojich predstavených z čias seminára otvorene hovorí ako o alkoholikoch, ale nie zlých ľuďoch. Jeho mama bola veľmi zlomená, keď šiel do seminára. Študovala evolúciu vo Francúzsku a kňazské povolanie brala na úrovni práce upratovačky a nižšie. „Hovorila: Bože, môj syn bude žobrákom.“
„Mala ambíciu, aby som sa stal právnikom alebo lekárom. Ja som to tiež chcel, ale s mojím zrakom lekárom? Eventuálne som mohol byť dermatológom. Alebo sudcom, ktorý sa mýli pri čítaní rozsudku.“ A tak povedal mame: „Budem žobrákom, ale exkluzívnym.“ „Viete, koľko som toho musel prekonať vo svojom rodnom dome?“
Za svoju činnosť dostal Ján Kaczkowski v roku 2012 štátne vyznamenanie od prezidenta, získal tiež čestné občianstvo mesta Puck a čestné uznanie Pomoranského vojvodstva.
tags: #jan #kaczkowski #je #knaz