Ján Kalvín (1509-1564) je najdôležitejším protestantským teológom všetkých čias a právom ho môžeme nazvať jedným z najväčších pilierov protestantizmu, ktorí kedy žili.
Bol svetovým teológom, uznávaným učiteľom, cirkevným štátnikom a statočným reformátorom. Mnohí mu pripisujú, že mal najväčší vplyv na Kristovu cirkev od prvého storočia. Filip Melanchton ho považoval za najlepšieho vykladača Písma vo vtedajšej cirkvi a preto ho jednoducho označil ako „Teológa“.
Charles Spurgeon povedal o Kalvínovi: „Hovoril pravdu oveľa jasnejšie než ktorýkoľvek iný človek, ktorý kedy dýchal.
Kalvín sa narodil 10. júla 1509 rodičom Gerardovi a Jeanne Cauvinovcom vo francúzskom meste Noyon, približne 65km severne od Paríža. Gerard bol notárom a finančným správcom rímsko-katolíckeho biskupa v Noyone a preto mal aj vyššie spoločenské postavenie.
Vo veku 14 rokov nastúpil mladý Ján do jednej z najlepších vzdelávacích inštitúcií v Európe, na Parížsku univerzitu, kde začal študovať teológiu, aby sa mohol stať kňazom. Tu bol obklopený princípmi renesancie, humanizmu a scholastiky.
Čoskoro po tom, ako Kalvín získal titul, sa jeho otec dostal do konfliktu s Noyonským biskupom, čo viedlo k tomu, že Gerard poslal svojho syna študovať právo na univerzitu v meste Orleáns (1528) a neskôr do Bourges (1529). Tu sa Kalvín naučil gréčtinu a vycibril si svoje analytické myslenie a presvedčivú argumentáciu. Tieto schopnosti sa ukázali neskôr, počas jeho kazateľskej služby, ako veľmi užitočné.
Po Gerardovej náhlej smrti (1531) sa Ján vrátil ku svojej veľkej záľube, ktorou bolo štúdium klasicistickej literatúry.
Počas štúdia na univerzite v Orleáns sa Kalvín stretol s rannými reformačnými myšlienkami cez Lutherove diela, o ktorých sa často diskutovalo na akademickej pôde. Následkom týchto myšlienok Kalvín uveril v Krista.
„Bol som veľmi odhodlaný nasledovať vôľu svojho otca, štúdium práva, ale Boh svojím vedením a prozreteľnosťou dal môjmu životu iné smerovanie. Spočiatku som bol oddaný pápežskej autorite, spod ktorej sa nebolo ľahké vymaniť. Boh však svojím zásahom oslobodil moju myseľ a zmenil moje zatvrdnuté srdce, ktoré bolo tak tvrdé voči poslušnosti voči Nemu, ako len mohlo byť.
V novembri roku 1533 Nicolas Cop, rektor Parížskej univerzity a Kalvínov priateľ, mal úvodnú reč k otvoreniu zimného semestra. Vo svojom prejave volal po reformácii postavenej na Novej zmluve a po odmietnutí scholastickej teológie. Cop sa stretol s tvrdým odporom voči tomuto prejavu.
Je veľmi pravdepodobné, že Kalvín pomohol Copovi pri písaní tohto úvodného prejavu, pretože sa zachovala kópia tohto prejavu napísaná Kalvínovým rukopisom. Na základe tohto dôkazu musel Kalvín utiecť z Paríža, pretože mu hrozilo väzenie.
Útočisko našiel na panstve Louis du Tilleta, ktorý bol veľkým sympatizantom reformácie. V Tilletovej rozsiahlej teologickej knižnici začal Kalvín čítať popri Biblii aj diela cirkevných otcov, najmä Augustína.
V roku 1534 sa Kalvín presťahoval do Švajčiarska do mesta Bazilej, ktoré sa stalo protestantskou pevnosťou, aby mohol ďalej študovať v samote. V Bazileji napísal prvé vydanie svojho veľkodiela s názvom „Inštitúcie kresťanského náboženstva,“ ktoré sa stalo jeho majstrovským dielom a najvýznamnejšou knihou napísanou počas reformácie.
V nej opísal základy protestantskej viery a predstavil presvedčivé argumenty, ktoré obhajovali reformovanú interpretáciu Písma. Úžasným vedením začal Kalvín písať toto dielo vo veku 25 rokov, iba rok po jeho obrátení.
Pôsobenie v Ženeve
V roku 1536 sa Kalvín rozhodol odcestovať do Štrasburgu, kde chcel ďalej pokračovať v štúdiu ako tichý učenec. Ale vojna medzi Františkom I. a Karolom V. (cisár svätého Ríma) donútila Kalvína ísť okľukou a tak sa ocitol v Ženeve, kde chcel stráviť jednu noc.
Avšak hneď ako vstúpil do mesta, tak ho ľudia spoznali ako autora knihy „Inštitúcie kresťanského náboženstva“. Tí, ktorí boli na strane reformácie, ho ihneď zobrali za Williamom Farelom, ktorý bol vodcom protestantského hnutia v Ženeve už desať rokov.
Ženeva v tom čase odhlasovala odstránenie vplyvu rímsko-katolíckej cirkvi a tak sa stala reformovaným mestom, ktoré však zúfalo potrebovalo učiteľa, ktorý by dokázal zrozumiteľne tlmočiť reformačné pravdy. Zanietený Farel vyzval Kalvína, aby sa ujal tejto úlohy.
Keď Kalvín zaváhal, tak sa Farel uchýlil k hrozbám. „Farel, ktorý bol nesmierne zapálený pre šírenie evanjelia, ihneď nasadil všetko svoje úsilie, aby ma čo najdlhšie zdržal. A potom, ako zistil, že mojou túžbou je venovať sa samostatnému štúdiu bez iných záväzkov a že žiadne prosby voči mne nepomôžu, začal sa mi vyhrážať slovami, že Boh prekľaje toto moje rozhodnutie utiahnuť sa k samoštúdiu, keď odmietnem podať pomocnú ruku, keď je to najviac potrebné.
Kalvín začal svoju službu v Ženeve najprv ako lektor a neskôr ako kazateľ. Po Farelovom boku začal pracovať na zmene života v cirkvi tak, aby bola v súlade s učením Písma. Medzi reformami, ktoré zaviedol, bola aj cirkevná disciplína spojená s prijímaním večere Pánovej.
Toto sa prestalo páčiť mnohým vysoko postaveným občanom Ženevy, ktorí žili hriešne životy. Tento spor dosiahol vyvrcholenie, keď 23. apríla 1538 Kalvín odmietol vykonať prijímanie pamiatky niektorým ľuďom vo vysokom postavení, ktorí žili v hriechu.
Kalvín sa utiahol do Štrasburgu, kam mal namierené pred dvomi rokmi. Jeho cieľom bolo stratiť sa z očí verejnosti. Ale štrasburgský hlavný reformátor, Martin Bucer, naliehal na Kalvína, aby pokračoval vo svojej verejnej kazateľskej službe a tiež sa mu vyhrážal podobne ako predtým Farel.
Napriek tejto službe mal ako teológ v exile dostatok času a slobody, aby mohol v Štrasburgu písať. Počas tohto obdobia napísal Kalvín svoje komentáre k listu apoštola Pavla Rimanom a rozšíril svoje „Inštitúcie kresťanského náboženstva“ o francúzsky preklad. V tomto istom čase napísal aj svoj list kardinálovi Sadoletovi, vďaka ktorému ho považovali za najväčšieho obrancu reformácie.
Po odchode Kalvína zo Ženevy napísal kardinál Jacopo Sadoleto otvorený list, kde vyzýval obyvateľov Ženevy, aby sa opäť pridali k rímsko-katolíckej cirkvi. Starší mesta naliehali na Kalvína, aby sa vyjadril k tomuto listu a tak Kalvín odpovedal presvedčivou obhajobou Božej slávy, ktorá je v milosti evanjelia.
Po tom, ako strávil Kalvín tri šťastné roky v Štrasburgu, starší mesta Ženeva mu napísali list s prosbou, aby sa vrátil do ich mesta ako ich kazateľ. Počas jeho neprítomnosti sa politická a náboženská situácia zhoršila. Spočiatku sa Kalvín nemal v úmysle vrátiť.
V liste, ktorý napísal Farelovi 29. marca 1540, napísal: „Radšej by som stokrát zomrel, ako znova tisíckrát denne zažíval tú ťažobu, akú som zažíval v Ženeve.“ Ale Kalvín nakoniec zmenil svoj postoj aj napriek nebezpečenstvu, ktoré mu v Ženeve hrozilo.
Kalvín sa vrátil do Ženevy 13. septembra 1541, po 3,5 roku v exile. Vo svojej prvej kázni po návrate do Ženevy pokračoval veršom, ktorým naposledy prestal.
Kalvínova druhá pastoračná činnosť v Ženeve mala dve obdobia. Prvé obdobie, bolo obdobie skúšok (1541-1555), kedy musel čeliť veľkému odporu a ťažkostiam. Tieto skúšky sa začali prejavovať skrze najvplyvnejšie ženevské rodiny. Nemali radi Kalvína hlavne preto, že bol cudzincom. Taktiež čelil odporu veľmi liberálnych občanov Ženevy, ktorí žili neviazaným hriešnym životom.
Najťažšou skúškou pre Kalvína však bola situácia, ktorú spôsobil Michael Servetus v roku 1553 svojím heretickým učením. Tento známy kacír bol nakoniec upálený miestnymi staršími, kde bol Kalvín prizvaný ako hlavný svedok.
Toto obdobie ťažkých skúšok nakoniec ustúpilo a posledných 9 rokov Kalvínovho života (1555-1564) môžeme nazvať obdobím pokoja a útechy. Po dlhom čase získal Kalvín konečne podporu starších mesta. S touto podporou mohol Kalvín založiť Ženevskú akadémiu v roku 1559 založenú na princípoch, ktoré videl v Štrasburgu.
Akadémia mala súkromnú školu pre základné vzdelanie ľudí a potom mala verejnú školu, ktorá sa venovala pokročilejšej výučbe biblických jazykov a teológie pre budúcich služobníkov, právnikov a lekárov. V roku 1559 bolo tiež vydané posledné piate vydanie jeho známych Inštitúcii.
Kalvín vysielal francúzsky hovoriacich kazateľov, ktorých vychoval pre službu evanjelia, zo Ženevy do iných francúzsky hovoriacich oblastí v Európe. Väčšina z nich odišla do Francúzska, kde sa k reformácii pripojila jedna desatina obyvateľstva. Nakoniec do Francúzska odišlo 1300 misionárov vyučených v Ženeve. V roku 1560 bolo založených vo Francúzsku viac ako 100 tajných zborov založených misionármi vyslanými zo Ženevy. V roku 1562 sa počet týchto zborov rozrástol na 2150 s tromi miliónmi členov. V niektorých zboroch sa počet členov počítal na tisíce. Vznikol tu zbor takzvaných Hugenotov, ktorí takmer potlačili katolícku protireformáciu vo Francúzsku.
Na začiatku roku 1564 Kalvín vážne ochorel. Poslednú kázeň mal 6. februára v katedrále svätého Petra. V apríli už bolo jasné, že dlho žiť nebude. Sila jeho viery postavená na Božej zvrchovanosti sa prejavila aj v jeho závete. 25. „Ďakujem Bohu nielen preto, že sa nado mnou, úbohou bytosťou, zmiloval a vytrhol ma z priepasti modlárstva, v ktorej som bol zaseknutý, aby ma priviedol do svetla Jeho evanjelia a aby som bol účastníkom doktríny spasenia, ktorej som bol nehodný. Vo svojom milosrdenstve mi bol oporou napriek mojim mnohým hriechom a nedokonalostiam, za ktoré som si zaslúžil Jeho odmietnutie a súd.
O tri dni neskôr, 28. apríla 1564, si Kalvín do svojej spálne zavolal svojich kolegov, aby sa s nimi rozlúčil. Varoval ich, že reformačné boje ešte zďaleka neskončili, ale práve začínajú: „Budete mať ťažkosti, keď si ma Boh zoberie… Ale vzmužte sa a posilňujte sa navzájom, lebo Boh si použije a zachová tento zbor.
Kalvín zomrel 27. mája 1564 v náručí Theodora Bezu, jeho nástupcu. Kalvínove posledné slová boli: „Ako dlho Pane?“ Boli to slová citované z Písma (Žalm 79:5, 89:47). Zomrel citovaním Písma, ktoré tak dlho a verne kázal.
V kontraste k Lutherovi bol však Kalvín tichým človekom. O svojom vnútornom živote hovoril málo a uspokojil sa s pozorovaním Božej ruky, ako ho vedie. Luther zdôrazňoval spasenie jedine z viery. Kalvín zdôrazňoval Božiu zvrchovanosť a jeho majestát.
Kalvínovo učenie o Večeri (Pamiatke) Pánovej stojí uprostred - medzi Zwinglim a Lutherom. Kalvín tejto sviatosti nepripisuje len symbolický význam (ako Zwingli), ale učí o reálnej Kristovej prítomnosti v nej (podobne ako Luther).
Hlavné tézy kalvinistického teologického systému môžeme v zjednodušenej podobe vyjadriť v piatich tézach.
- Úplná skazenosť človeka narodeného v hriechu.
- Nepodmienené vyvolenie. Boh si vo svojom vyvolení vyberá ľudí absolútne nezávisle od ich zásluh.
- Ohraničené vykúpenie. Kristova smrť na kríži bola úspešná v tom, čo mala dosiahnuť a preto všetci, za ktorých Kristus zomrel (vyvolení), určite dosiahnu večné spasenie.
- Neodolateľná milosť.
- Zotrvanie svätých vo viere.
| Kniha Biblie | Počet kázní |
|---|---|
| Deuteronómium | 200 |
| Ezechiel | 174 |
| Skutky apoštolov | 189 |
Ženevská reforma zahŕňala aj prísnu morálku, ktorá bola nielen povzbudzovaná, ale aj kontrolovaná a hriechy sa trestali väzením, exkomunikáciou, vyhnanstvom alebo dokonca smrťou.
Mnoho mladých ľudí neznášalo Kalvínovu prísnu disciplínu. Bol obvinený, že je „ženevským diktátorom“, hoci priamu politickú moc nemal.
Najsmutnejší je prípad upálenia lekára Miguela Serveta za to, že šíril falošné učenie o Trojici. Kalvínov oponent Sebastian Castellio o prípade správne napísal, že upaľovanie heretikov je ďaleko od Kristovho Ducha a že popraviť heretika neznamená brániť učenie, ale zabiť človeka.
Na Kalvínovu obranu treba povedať, že toto všetko treba chápať aj v kontexte doby a dedičstva, ktoré získal z predreformačných čias.
Napriek všetkým nedostatkom sa rozbehol reformný prúd, ktorý neskôr viedol k ďalším reformným pohybom.
Kalvínove názory a učenie:
- Predurčenie: Slobodnou vôľou disponuje iba Boh, osudy ľudí sú vopred rozhodnuté.
- Jednoduchosť a odriekanie: Kalvinizmus zdôrazňuje jednoduchosť a odriekanie.
- Pracovitosť a šetrnosť: Ľudia sa mali sústreďovať na Boha, na poctivú prácu a šetrnosť.
- Božie poslanie: Každý človek má Bohom určené poslanie.
Kalvín upravil štruktúru bohoslužby. Tá mala pozostávať z kázne, modlitby a spevu žalmov. Dbal na prísnu morálku a prísne dodržiavanie litery Písma.
Kresťanstvo také, aké ho vytvoril Kalvín, sa stalo mimoriadne netolerantným náboženstvom. Jeho vyznávači - kalvíni majú v rozličných krajinách rôzne pomenovania.
Jána Kalvína dnes považujú mnohí historici za najdôležitejšieho teológa od čias Tomáša Akvinského. Jeho myšlienky pretrvávajú v rôznej forme dodnes.
Jednou z najspornejších kapitol v Kalvínovom živote je údajná návšteva vo Ferrarre u protestantskej vojvodkyne Renée, dcéry Ľudovíta XII. Okolo tejto cesty sa vytvorilo množstvo legiend, ktoré však najlepšie informovaní historici dnes odmietajú.
Isté je len toľko, že Kalvín - po tom, čo usporiadal rodinné záležitosti a získal dvoch svojich bratov a sestry pre vieru, ktorú prijal - sa v dôsledku vojny medzi Karolom V. a Františkom I. v júli 1536 rozhodol odísť cez Ženevu do Bazileja.
V Ženeve ho švajčiarsky kazateľ Guillaume Farel, ktorý hľadal pomoc pre svoju reformačnú prácu, presvedčil, aby zostal a učil teológiu.
Neskôr je vykreslený ako muž strednej výšky, so zhrbenými plecami, prenikavým pohľadom a širokým čelom; vlasy s nádychom ryšavosti. Štúdium a pôsty mu spôsobovali silné bolesti hlavy, ktoré trpne znášal celý život.
V súkromí bol veselý, ale citlivý a panovačný. Jeho priatelia s ním zaobchádzali s jemnou opatrnosťou. Jeho zvyky boli jednoduché; bohatstvo ho nezaujímalo a nikdy si nedoprial dovolenku.
Jeho korešpondencia - zachovalo sa 4271 listov - sa väčšinou týka náboženských otázok. Jeho silná, uzavretá povaha zanechávala dojem na každého, s kým sa stretol; Ženeva sa podriadila jeho teokratickému zriadeniu a reformované cirkvi prijímali jeho učenie, akoby bolo neomylné.
Ženeva mala asi 15 000 obyvateľov. Jej biskup bol dlhý čas aj svetským kniežaťom, hoci obmedzený právami ľudu. Funkciu „vidomne“ (starostu) zastával gróf Savojský a biskupstvo sa v jeho rode od roku 1450 dedilo ako rodinný majetok.
Posledné cirkevné knieža, Jean de la Baume, ktoré opustilo Ženevu a mesto v roku 1519 prijalo protestantských kazateľov z Bernu, v roku 1526 z Fribourgu. V roku 1527 strhli Savojský erb; v roku 1530 porazili katolícku stranu a Ženeva sa stala nezávislou.
Teologická diskusia medzi oboma cirkvami trvala od 30. mája do 24. júna 1535 a skončila sa víťazstvom protestantov. Oltáre boli znesvätené, sväté obrazy rozbité a omša zrušená. V máji 1536 vstúpili bernskí vojaci do mesta a „evanjelium“ bolo prijaté 21. mája 1536. To v praxi znamenalo prenasledovanie katolíkov mestskými radami, ktoré pôsobili ako cirkev i štát zároveň. Kňazi boli väznení, občania pokutovaní za neúčasť na kázňach. V Zürichu, Bazileji a Berne platili rovnaké zákony. Tolerancia neexistovala.
Hoci tieto zákony nezaviedol Kalvín, najmä vďaka jeho vplyvu boli v januári 1537 prijaté tzv. „články“, ktoré prikazovali:
- prijímať Večeru Pánovu štyrikrát do roka;
- zaviedli dohľad nad hriešnikmi;
- vytvorili morálnu cenzúru a
- zaviedli tresty vylúčením z cirkvi.
Vytvorený bol aj katechizmus pre deti, ktorý zostavil sám Kalvín a ktorý patrí k jeho najlepším dielam. Mesto sa však rozdelilo na „prisahajúcich“ a „neprisahajúcich“ - mnohí totiž odmietli prisahať na „články“. Nikdy neboli celkom prijaté.
Vznikli spory s Bernom o otázkach, ktoré Kalvín pokladal za druhoradé. Významne vystúpil v debatách v Lausanne, kde obhajoval nezávislosť Ženevy. V roku 1539 učil francúzskych utečencov výklad Nového zákona - za 52 florénov ročne.
Kardinál Sadolet medzitým adresoval Ženevčanom otvorený list, na ktorý Kalvín z exilu odpovedal. Sadolet tvrdil, že schizma je zločin; Kalvín mu oponoval, že Rímska cirkev je skazená.
Napriek chudobe a zlému zdraviu, na ktoré sa často sťažoval, sa v tom čase oženil s Idelette de Bure, vdovou po anabaptistovi, ktorého Kalvín obrátil. Viac o tejto žene nevieme - iba, že mu porodila syna, ktorý zomrel krátko po narodení v roku 1542, a že sama zomrela v roku 1549.
Ženevský vyslanec Ami Perrin sa dohodol s Kalvínom na jeho návrate. Kalvín sa vrátil nerád a to 13. septembra 1541. Jeho príchod bol skromný. Nová cirkevná ústava uznávala štyri úrady: pastorov, učiteľov, starších a diakonov, no najvyššia moc ostávala v rukách magistrátu. Kňazi vládli duchovným mečom, ale konzistórium (ako inštitúcia) nemalo svetskú moc. Kazatelia, vedení Kalvínom, sa často dostávali do konfliktu s mestskými radami, ovládanými jeho protivníkmi.
Napriek tomu sa nariadenia z roku 1541 zachovávali. Duchovenstvo, spolu s laickými staršími, predpisovali správanie každého občana. V Ženeve sa vytvorila presbyteriánska Sparta - vzor pre neskorších puritánov, ktorí sa ju snažili napodobniť. Vzorom sa stal Starý zákon, hoci kresťania údajne mali žiť v slobode evanjelia.
V novembri 1552 mestská rada vyhlásila, že Kalvínove Inštitúcie sú „svätým učením, proti ktorému nik nesmie hovoriť“. Štát tak vydával dogmatické vyhlásenia. Dôsledky sa prejavili už skôr: napríklad Jacques Gouet bol v júni 1547 obvinený z bezbožnosti, kruto mučený a v júli popravený. Niektoré obvinenia boli banálne, iné nedokázané. Aký podiel na tom mal Kalvín, nie je úplne jasné.
Ale poprava Michaela Serveta je Kalvínova zodpovednosť. Táto udalosť vyvolala oveľa väčšie pohoršenie než vyhnanie Castellia alebo tresty pre Bolseca - umiernených odporcov extrémnej disciplíny a učenia, ktorí sa dostali do podozrenia ako spiatočníci.
Fakty prípadu sú pomerne dobre doložené. Michael Servet y Reves sa narodil v roku 1511, pravdepodobne v meste Tudela. Študoval v Toulouse a bol prítomný v Bologni na korunovácii Karola V. Cestoval po Nemecku a v roku 1531 vydal v Hagenau svoju prácu De Trinitatis Erroribus („O omyloch Trojice“), silne unitaristické dielo, ktoré vyvolalo veľký rozruch medzi ortodoxnejšími reformátormi. V roku 1534 sa stretol s Kalvínom v Paríži, kde spolu diskutovali. Neskôr pôsobil ako korektor tlače v Lyone, začal sa venovať medicíne, objavil malý krvný obeh a vstúpil do osudnej korešpondencie s diktátorom z Ženevy ohľadom nového diela Christianismi Restitutio, ktoré zamýšľal vydať.