Keby som mohol vrátiť čas, tak by som... Touto vetou zvyknú vyjadrovať svoje pocity ľudia na smrteľnej posteli. Inšpirovaní rebríčkom najčastejších ľútostí sme oslovili sedem hospicov na Slovensku s otázkou, čo ľudí na smrteľnej posteli najviac trápi. Vznikol rebríček štyroch veľkých ľútostí.
Ľútosť, ktorú ľudia vyjadrujú na smrteľnej posteli, v nich vyvoláva neutíchajúcu túžbu po zmierení. Jednohlasne sa na tom zhodujú všetky oslovené hospice na Slovensku aj psychologička, ktorá sa venuje práve takýmto pacientom.
„Ľudia, ktorí zomierajú, majú veľkú túžbu zmieriť sa s najbližšími,“ vysvetľuje Štefan Kuffa, riaditeľ Hospicu sv. Alžbety v Ľubici pri Kežmarku. „Čakaním na nich akoby oddialili smrť,“ hovorí, „to sú veľmi, veľmi zvláštne veci.“
Poďme sa pozrieť na najčastejšie ľútosti, ktoré ľudia pred smrťou vyjadrujú:
1. Zanedbávanie Rodiny a Priateľov
Prvou a najväčšou ľútosťou, ktorú ľudia na smrteľnej posteli vyjadrujú, je podľa Anny Michňovej, riaditeľky Hospicu Domu Božieho milosrdenstva v Banskej Bystrici, smútok nad tým, že zanedbávali svoju rodinu a blízkych. „Celý život som sa snažil deti zabezpečiť, aby mali školy, autá, domy, ale nemal som na ne čas. Ľutujem to, lebo teraz nemajú čas ony na mňa,“ spomína na vyznanie zomierajúceho otca rodiny lekárka Anna Lakatošová z Hospicu milosrdných sestier v Trenčíne.
Ľudia na smrteľnej posteli podľa predstaviteľov hospicov ľutujú, že zanedbávali výchovu svojich detí, neboli pri svojich blízkych, keď to najviac potrebovali, narušili si s nimi vzťahy a nepomerili sa. Mrzí ich tiež, že svojim blízkym nevyjadrili vďačnosť a nepovedali im, ako veľmi ich milujú.
Predĺženou rukou smútku zo zanedbávania najbližších je ľútosť nad stratou starých priateľov. Zomierajúci priznávajú, že vzťah s nimi mnohokrát vyhasol preto, že boli príliš pohltení životom a udržiavanie priateľstva nebolo pre nich prioritou.
Rodina a priatelia sú najdôležitejší.
2. Prílišná Práca
Ľudia na smrteľnej posteli priznávajú, že rodinu a priateľov zanedbávali preto, lebo sa dali príliš pohltiť prácou. „Je to ich najväčšia ľútosť,“ hovorí Edita Takáčová, šéfka hospicu Harmónia v Slovenskom Novom Meste neďaleko Trebišova. Ona aj Michňová ich však sčasti chápu. Hovoria, že nezriedka títo ľudia nemali pre zlú finančnú situáciu ani inú možnosť. Napriek tomu si mnohí zomierajúci vyčítajú, že sa mohli radšej uskromniť, poznamenáva šéfka banskobystrického hospicu.
Ako nájsť rovnováhu medzi prácou a životom #slovakia #slovensko #bratislava #slovenskýpodcast #praca
3. Nesprávne Životné Hodnoty
Zomierajúci si uvedomujú, že na prvé priečky svojho životného rebríčka dali nesprávne hodnoty a tak premárnili svoj život. „Človeku, ktorý zomiera, sa odrazu naruby prevráti hierarchia hodnôt,“ ozrejmuje tretiu najčastejšiu ľútosť Štefan Kuffa, riaditeľ Hospicu sv. Alžbety v Ľubici pri Kežmarku. Vysvetľuje, že materiálne hodnoty, ktoré boli predtým na prvých miestach, sa prepadávajú dole a to, „čo nemalo takmer žiadnu hodnotu, sa dostáva na najvrchnejšie priečky“.
Lakatošová si v tejto súvislosti spomína na 42-ročnú bývalú manažérku a modelku. „Keby som sa vyliečila z rakoviny, už by som žila úplne inak. Nie všetko je sláva, krása a peniaze,“ povedala na smrteľnej posteli.
U zomierajúcich podľa šéfov hospicov získavajú prím hodnoty ako rodina a medziľudské vzťahy, u veriacich aj viera v Boha.
4. Nesplnené Sny
Z poznania, že človek stavil na zlú kartu, pramení sklamanie a ľútosť, že si nesplnil sny a plány, ktoré mal. V tomto bode sa slovenské hospice zhodujú s tvrdením zdravotnej sestry Bonnie Wareovej, ktorá hovorí, že „väčšina ľudí si nesplnila ani polovicu snov a musela zomierať s vedomím, že to bolo pre voľby, ktoré urobili alebo neurobili,“ uvádza portál dolezite.sk.
Zomierajúci si uvedomujú, že preto, že nemali odvahu vyjadriť svoje pocity, aby udržali krok s ostatnými, „mali priemernú existenciu a nikdy sa nestali tými, ktorými boli naozaj schopní sa stať“.
Nikdy nie je neskoro začať plniť svoje sny.
Túžba po Zmierení
Smrť prichádza po zmierení. Ako byť nápomocný zomierajúcemu:
- trávte s ním čo najviac času
- snažte sa mu splniť každé želanie, ktoré je vo vašich silách
- preukazujte mu lásku, aby cítil, že ho máte skutočne radi
„Niektorí ľudia čakajú aj neuveriteľne dlhý čas, pokiaľ ich blízky nedocestuje a nepríde sa zmieriť,“ hovorí rehoľná sestra Patrika Martina Nováková z Liečebne sv. Františka v Bratislave. Keď príde, zažívame s nimi „ťažké, no zároveň krásne chvíle“, opisuje Anna Michňová, šéfka Hospicu Domu Božieho milosrdenstva v Banskej Bystrici. Priznáva, že mnohokrát sa ani personál neubráni slzám dojatia.
„Keď si zomierajúci vyriešia vzťahy s najbližšími alebo problémy, ktoré neboli doteraz doriešené, tak sa im ľahšie zomiera,“ pokračuje Alena Kollárová, riaditeľka Hospicu sv. Františka z Assisi v Palárikove. Aj psychologička Andrea Križanová mala pacientov, ktorí na „smrteľnej posteli“ rozprávali práve o tých svojich príbuzných, s ktorými nekomunikovali alebo mali problematický vzťah.
„Odpustenie znamená pre pacienta úľavu,“ vysvetľuje. „V momente, ako pozdravia svojho očakávaného blízkeho, zomierajú,“ opisuje zvláštny úkaz Nováková.
Čo Ďalej?
Ľudia na smrteľnej posteli sú radi, ak ich navštevujú najmä blízki ľudia. Ak sú sami, majú radšej ticho, aby mohli rozmýšľať. „Nemajú potrebu pozerať televíziu,“ hovorí Kollárová. Tvrdia, že ich ruší a nezaujíma. Je jedno, či ide o správy, zábavný program alebo film o ôsmej. Takto sa podľa šéfky palárikovského hospicu správa až 95 percent ľudí, ktorí zomierajú.
Príchod smrti neprežívajú všetci ľudia úplne rovnako. Svoj vplyv má na to nielen pohlavie, ale aj bydlisko, vzdelanie a, samozrejme, svetonázor. Ženy sa podľa Edity Takáčovej, šéfky hospicu Harmónia v Slovenskom Novom Meste pri Trebišove, obávajú, čo bude s ich rodinami, deťmi a vnúčatami. „Či sa budú vedieť o seba postarať.“
Oznámenie diagnózy, napríklad - máte rakovinu, je pre každého pacienta traumatickým zážitkom a postupné spracovávanie a vyrovnávanie sa s tým, že je človek nevyliečiteľne chorý, mení každého. Menia sa hodnoty, doterajšie vnímanie životných situácií.
„Ľudia, ktorí boli počas života konfrontovaní so smrťou, majú jednu výhodu. Vidia, čo je v ich živote naozaj dôležité. Niektorí ľudia hľadajú po celý život jeho zmysel, iní ho nájdu práve na jeho konci. Veľa pacientov považuje za dôležité, aké vzťahy majú so svojimi blízkymi. Niektorí umierajúci zažívajú pokoru, iní sa zase hnevajú na Boha, lekárov, ale aj na seba. Nie každý pacient sa dokáže zmieriť so smrťou,“ hovorí aj psychologička Andrea Križanová.
Kuffa aj Kollárová sa zhodujú, že ľahšie zomierajú menej vzdelaní ľudia ako intelektuáli. Ich umieranie je podľa nich komplikovanejšie, lebo na rozdiel od jednoduchých ľudí viac analyzujú situáciu, v ktorej sa nachádzajú a to v nich môže vyvolávať znepokojenie.
Viera a Smrť
Viera, ktorú človek nachádza v poslednom období svojho života, často slúži ako záchrana na zmiernenie hrôzy a strachu zo smrti.
„Ľahšie sa vyrovnávajú so smrťou ľudia, ktorí sú hlboko veriaci aj pred chorobou. To, čo bude po smrti, rieši každý, veriaci aj neveriaci. Je to jedna z najtajomnejších otázok, ktorú riešime počas života. Strach je u každého pacienta rôzny, niektorí opisujú strach z bolesti pri umieraní, z pocitu opustenia milovanej osoby, strach z neznámeho, strach z toho, že nás pochovajú ´živých´ alebo že ožijeme v hrobe,“ opisuje Križanová.
To, že veriaci človek prijíma odchod ľahšie a ústretovo, potvrdzuje aj vedúca sestra Hospicu Matky Terezy v Bardejove Martina Proněková, „aj keď to nie je pravidlom“, dodáva.
Zomierajúce Deti
Pre deti je smrť rovnako bolestná záležitosť ako pre dospelých. Chápu ju lepšie, než si dospelí myslia a sú ochotní si pripustiť. Tvrdí to Mária Jasenková, riaditeľka detského hospicu Plamienok v Bratislave, ktorý je jediným svojho druhu na Slovensku.
„Zomierajúce deti cítia, že kráčajú po ceste, z ktorej niet návratu,“ hovorí detská onkologička. Keď majú okolo šesť až desať rokov, začínajú si plne uvedomovať, že „kráčajú k bráne, ktorá je iba jednosmerná a budú ňou musieť prejsť samy“.
Ťažko choré deti však podľa šéfky detského hospicu dozrievajú rýchlejšie, ako ich zdraví vrstovníci. Pri zomieraní majú podobné pocity ako dospelí. Prežívajú vnútornú bolesť, úzkosť, strach, hnev či apatiu. Jasenková hovorí, že rovnako intenzívne prežívajú aj bolesť svojich rodičov a súrodencov.
„Je to bolestný proces vzájomného lúčenia a prijímania bezmocnosti.“ Rodičia môžu byť deťom nápomocní najmä tak, že budú nenásilne prežívať ich „radosti aj bolesti - či už formou hry, rozprávky, priameho rozhovoru alebo „iba obyčajného ticha“. Šéfka hospicu dodáva, že im pomáha, ak dokážu byť rodičia k svojim deťom úprimní a otvorení.
„Ak dokážu dať svojmu dieťaťu vnútornú voľnosť a dovolenie „ísť“, keď budú cítiť, že je jeho čas, rodinná atmosféra býva napriek bolesti a smútku často pokojnejšia a plná blízkosti.“ Dokázať naozaj pustiť svoje dieťa z tohto sveta je však podľa Jasenkovej dar, ku ktorému síce môžeme prispieť, ale mnohé nezávisí iba od nás.
Proces Umierania
Smrť každého človeka je jedinečná, no niektoré zmeny v správaní a fungovaní tela sú jej prirodzenou súčasťou. Hoci neuľahčia odchod milovaného človeka, pomôžu im pripraviť sa na nevyhnutné a rozlúčiť sa.
Ľudia, ktorí umierajú, sa stiahnu do izolácie a začnú sa postupne strániť činností a ľudí, ktorých milujú. Stratia chuť rozprávať sa a správanie sa zmení. Môžu byť nezvyčajne ustarostení. Niektorí ľudia nechcú, aby ich rodina a priatelia videli zoslabnutých, iní už na stretnutia nemajú dosť síl.
Približne dva až tri mesiace pred smrťou začne človek tráviť omnoho menej času pri plnom vedomí. Ak sa človek stará o umierajúceho, ktorý je ospalý, mal by mu dopriať pohodlie a nechať spať. Vo chvíľach, keď má zomierajúci dostatok síl je dobré pomôcť mu z postele, vďaka pohybu klesne riziko preležanín.
Umierajúci človek prestáva byť aktívny a preto jeho telo potrebuje na svoju prevádzku menej energie ako dosiaľ. Pár dní pred smrťou môže prestať jesť úplne. Ak človek nemá chuť jesť alebo piť, nie je vhodné ho nútiť.
Blížiaca sa smrť mení fungovanie životne dôležitých orgánov. Plytké dýchanie môžu striedať lapanie po dychu, ale aj niekoľkosekundové až minútové pauzy bez dýchania. Značí to zmeny v krvnom obehu. Keďže sa telo snaží sústrediť krv do vnútorných orgánov, končatiny a pokožka sú studené na dotyk. Keďže umierajúcemu zlyhávajú obličky, moč stmavne a je hrdzavej až hnedej farby.
Vidieť tieto zmeny nie je jednoduché ani pre umierajúceho. Mozog umierajúceho človeka je naďalej veľmi aktívny. Napriek tomu však môže dochádzať k epizódam zmätenosti.
Je ťažké vyrovnať sa s nevyhnutnou skutočnosťou, že sa bolesti môžu zvyšovať. V posledných hodinách je dobré na umierajúceho rozprávať aj v prípade, že na pohľad nie je pri vedomí a orgány zlyhávajú.
Ak je umierajúci napojený na monitor srdcovej frekvencie, blízki vidia, kedy srdce prestalo pracovať. Medzi ďalšie príznaky smrti patrí chýbajúci pulz, zástava dýchania, oči sú uprené na jeden bod. Viečka môžu byť čiastočne privreté.
Ani keď je smrť blízkeho očakávaná, nie je jednoduché sa s ňou vyrovnať. Ľudia potrebujú čas, aby sa vysporiadali so svojim trápením. Každý žiali inak.
tags: #laska #na #smrtnelnej #posteli