Lateránsky koncil 1139 a jeho dokumenty

Druhý lateránsky koncil, ktorý sa konal v roku 1139, bol významným míľnikom v dejinách katolíckej cirkvi. Tento koncil prijal 30 disciplinárnych kánonov, ktoré jasne charakterizujú vtedajšie časy a stav v cirkvi. Medzi najvýznamnejšie patrí kánon o celibáte a stanovisko k heréze.

Pápež Inocent II., ktorý zvolal Druhý lateránsky koncil.

Celibát

Celibát (z lat. caelebs = neženatý/nevydatá, slobodný/slobodná) znamená sexuálnu zdržanlivosť, zrieknutie sa akéhokoľvek druhu sexuálnej aktivity. Práve druhý lateránsky koncil (1139) zaviazal v rímskokatolíckej cirkvi k celibátu všetkých držiteľov vyšších svätení (diakon, kňaz, biskup). Katechizmus katolíckej cirkvi (KKC) hovorí: "Všetci ordinovaní služobníci latinskej Cirkvi, s výnimkou stálych diakonov, sa normálne vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí žijú v celibáte a ktorí ho chcú zachovať ´pre nebeské´ kráľovstvo" (Mt 19,12).

Sú pozvaní, aby sa zasvätili Pánovi a nerozdelení sa starali o Pánove veci. Bezženstvo je znakom nového života, do ktorého služieb sa služobník Cirkvi zasväcuje. V Písme Svätom nájdeme viacero príkladov spôsobu života v celibáte. "Odpovedal im: Nie všetci chápu túto reč, ale len tí, ktorým je to dané. Lebo sú ľudia neschopní manželstva od života matky; a sú, ktorých ľudia urobili takými; a sú, ktorí sa sami urobili takými pre kráľovstvo nebeské.

"O pannách nemám síce príkaz Pánov, ale radím ako taký, ktorého Pán omilostil, aby som bol verný. Myslím teda - a pre nastávajúce ťažkosti je to správne - dobre je človeku zostať tak, ako je. Viazaný si k žene? Nevyhľadávaj rozvod! Si bez ženy? Nehľadaj ženu!

Je potrebné si uvedomiť jednu dôležitú a zásadnú vec týkajúcu sa kňazského povolania. Kňaz, bez rozdielu na Cirkev, je ten, kto zvestuje slovo Božie a prisluhuje sviatosti ustanovené samotným Ježišom Kristom. On je ten, ktorému je zverený ľud. Hovorovo povedané, že je mu zverené stádo oviec, o ktoré sa musí starať a venovať sa im. Nedbalosť o stádo môže byť rizikové a nebezpečné, pretože je pravdepodobné, že o ne príde. Ako pastier dáva pozor a má dohľad na ovce, tak aj kňaz by mal byť tým, ktorý sa o svoj ľud dokonale stará a vedie ich správnou cestou. Cestou, ktorá vedie do Božieho Kráľovstva a nie do záhuby a zahynutia.

Apoštol Pavol vo svojom liste síce poukazuje na to, že manželstvo je dobré a nie je nesprávne, ale dodáva, že lepšie je byť ako bol on. Pavol žil v celibáte a bol celým svojim srdcom odovzdaný do služby na Pánovej vinici. Nebol nijakým spôsobom obmedzovaný v jeho práci. Nemusel sa venovať svojej rodine a pracovníkov v cirkvi vynechať. Práve že on videl zmysel svojho života v rodine Cirkvi. Absolútnym príkladom preňho bol Ježiš, ktorý nielenže bol Synom Božím ale sa stal aj človekom telesne cítiacim a túžiacim.

Duchovný pastier je predovšetkým pastierom vo svojom cirkevnom zbore. On je ten, ktorý sa má venovať v prvom rade stádu jemu zverenému samotným Kristom. Týmto sľubom je zaviazaný pri svojej ordinácii (vysvätení). Je požehnaným, pokiaľ manželský pár pracuje na Pánovej žatve ako farársky pár. Služba je tak silnejšia a lepšie vykonávajúcejšia. Pokiaľ kňaz žijúci v stave manželskom má manželku, ktorá vykonáva inú prácu, je tak obmedzený, pretože sa jej musí venovať a teda aj pomáhať jej ako svojej manželke a aj svojim deťom, pokiaľ ich má.

Aj Symbolické knihy ECAV pojednávajú o telesnej zdržanlivosti, teda o celibáte a manželstve kňazov. XXIII článok Augsburského vyznania hovorí: "Ľudia všetkých vrstiev všade na svete sa už dávno veľmi sťažovali na veľkú nemravnosť a divý život tých kňazov, ktorí nemohli dodržať cudnosť. S týmito ohavnými hriechmi to už dostúpilo do vrcholu. V snahe vyhnúť sa tomuto hnusnému a veľkému pohoršeniu, smilstvu a inej nemravnosti, niektorí naši kňazi sa oženili. Zdôvodňujú to tým, že ich k tomuto kroku pohla a doviedla veľká tieseň svedomia. Veď Sväté Písmo jednoznačne svedčí, že manželstvo je od Boha ustanovené, aby sa tak vyhlo smilstvu, ako hovorí Pavel v 1. liste Korintským 7,2: Lepšie je žiť v manželstve, ako horieť vášňou." Práve preto nie je správne žiť v celibáte podmienkou, ako je to v rímskokatolíckej cirkvi.

Cirkevné dejiny hovoria o rôznych prípadoch, kde sa celibát nedodržiaval a pošpinilo sa meno celej Cirkvi. Veď aj apoštol Peter, ktorého rímska Cirkev pokladá za prvého pápeža a Kristovho nástupcu, bol ženatý a tak isto aj prví pápeži. Celibát bol v Cirkvi zavedený pápežom Gregorom VIII v 9. Tak isto je celibát podmienkou aj pre tých, ktorí vstupujú do kláštora a do rehoľného spôsobu života a v Cirkvi dajú sľuby, medzi ktorými je aj sľub čistoty.

V knihe Kazateľ sa uvádza: "Ak dáš sľub pred Bohom, nemeškaj splniť ho, lebo On nemá záľubu v bláznoch: čo sľúbiš, to aj splň! Radšej nesľubuj, akoby si mal sľúbiť, a nesplniť" (Kaz 5, 3-4). Naozaj sa vhodne žiť s čistým svedomím a tak, ako je to dané. Najvhodnejším spôsobom a úmyslom je žiť tak, ako je to človeku zhora dané a nejsť proti prúdu žiadostiam.

Výhodou je teda to, že kňaz je bez obmedzenia na kohokoľvek zo svojej rodiny dostupný k svojim ovečkám v zbore.

Na jednej strane sú názory o jeho božskom vzniku, na druhej tie, ktoré ho považujú za rýdzo cirkevné nariadenie disciplíny týkajúcej sa predovšetkým západného obradu. Časté je tiež tvrdenie, že tento záväzok je možné datovať len od 4. storočia; iní hovoria, že bol zavedený od II. lateránskeho koncilu v roku 1139, a ďalší ho datujú ako záväzné nariadenie len od Kódexu kánonického práva z roku 1917 resp. nového Kódexu kánonického práva z roku 1983.

Tieto názory, tak navzájom rozdielne, len svedčia o značnej nevedomosti / neznalosti faktov a cirkevných nariadení. Zmyslom celibátu je zdržanlivosť. Rozšírenou argumentáciou dnešnej doby je odvolávanie sa na skutočnosť, že v prvých storočiach boli biskupi a kňazi ženatí. Tým sa chce vymáhať právo manželstva a dokonca aj jeho užívania pre dnešný klérus. Tým sa však dokazuje veľká nevedomosť skutočnosti, že v prvých storočiach celibát nespočíval v tom, žeby vysviacku mohli prijať iba tí, ktorí predtým neuzavreli manželstvo, ale v zdržanlivom živote klerikov po prijatí vysviacky, ak boli predtým ženatí.

Uguccio z Pisy, ktorý je jedným z najväčších komentátorov Graciánovho dekrétu začína rozpravu o celibáte týmito slovami:„V tejto sekcii začína (Gracián) rozprávať zvlášť o zdržanlivosti klerikov, ktorú majú zachovávať tým, že neuzatvárajú manželstvo, a ak je uzatvorené, že ho neužívajú.“V tomto jasnom a precíznom komentári nachádzame dvojaký záväzok: neoženiť sa a neužívať už predtým uzavreté manželstvo. Aj zo samotného Svätého písma vyplýva, že vysviacka ženatých mužov bola zo začiatku obvyklou záležitosťou, nakoľko aj sv. Pavol nariaďuje svojim učeníkom Títovi a Timotejovi, aby kandidát bol „muž jednej ženy“.

O sv. Petrovi vieme s istotou, že bol ženatý. Ale už vo Svätom písme nachádzame prvýkrát záväzok vtedajšieho celibátu - v zmysle úplnej zdržanlivosti v užívaní manželstva. Sv. Peter hovorí Ježišovi: „Pozri, my sme opustili, čo sme mali, a išli sme za tebou.“ On im povedal: „Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom alebo ženu alebo bratov alebo rodičov alebo deti, aby nedostal oveľa viac v tomto čase a v budúcom veku večný život.“ (Lk 18,28-30)V tomto záväzku spočíva skutočný zmysel celibátu, na ktorý sa dnes často zabúda, ale ktorý bol v prvom tisícročí Cirkvi (aj neskôr) všetkým všeobecne známy - dokonalá zdržanlivosť od plodenia detí.

V skutočnosti, všetky prvé písané zákony o celibáte hovoria o tomto zákaze, ako to bude ďalej jasne prezentované. Zákaz oženiť sa (pred vysviackou) bol na začiatku považovaný za druhoradý a objavil sa jasnejšie v čase, keď Cirkev postupne dávala prednosť a neskôr nariadila neženatých mužov, z ktorých boli prijímaní budúci kandidáti.

Na tomto mieste je potrebné upresniť, že termíny celibát a zdržanlivosť nie sú synonymá. Celibát je stav človeka, ktorý nie je ženatý alebo ktorý sa rozhodol neoženiť sa. Zdržanlivosť je dočasné alebo trvalé zdržanie sa užívania legitímne uzavretého manželstva. Osoba, ktorá sa rozhodla pre celibát, by mala nutne žiť aj v zdržanlivosti (v zmysle dokonalej čistoty). Na začiatku bolo nutné pripustiť k vysviacke aj ženatých kandidátov. Ale záväzok zdržanlivosti bol už od apoštolských čias prípravou na dokonalý celibát pre Božie kráľovstvo.

Preto sa termíny celibát a zdržanlivosť v istom zmysle prekrývajú a chcú naznačiť tú istú skutočnosť: požiadavku evanjelia zasvätiť úplne svoj život Kristovi v dokonalej čistote. Ženatí kandidáti mohli prijať posvätnú rehoľu a zriecť sa užívania manželstva len so súhlasom manželky.

Dokumenty týkajúce sa celibátu sa objavili zvyčajne tam, kde kvôli odporu, pochybnostiam alebo iným motívom bolo nutné písomne stanoviť doposiaľ ústnu tradíciu. Je chybné identifikovať právo (ius) a zákon (lex). Právo (ius) je každá záväzná právna norma, či už bola daná ústne, odovzdávaná zvykom alebo bola formulovaná písomne. Zákon (lex) je každé nariadenie dané písomne a promulgované legitímnou formou.

Pôvod každého právneho zriadenia spočíva v ústnych tradíciách, ktoré len pomaly dostávajú ustálenú písomnú formu. Nikto sa neodváži tvrdiť, žeby z tohto dôvodu nebol daný ius záväzný a jeho zachovávanie by bolo ponechané na slobodnú vôľu jednotlivca. Ako každé právne zriadenie rôznych inštitúcií, tak aj právne zriadenie mladej Cirkvi spočívalo z veľkej časti v nariadeniach a povinnostiach odovzdávaných len ústne. A to aj z dôvodu prenasledovania počas prvých troch storočí, kedy bolo náročné ich ustáliť písomnou formou.

V tomto svetle je nutné chápať vznik celibátu. Bolo by metodologickým anachronizmom chcieť dokázať existenciu pravého a skutočného zákona celibátu len v závislosti od písaného zákona (v technickom zmysle slova). Nemožno poprieť ústnu tradíciu, ktorá má taktiež záväzný charakter. Tak ako aj v iných prípadoch, aj v tomto prípade je potrebné prijať budúce nariadenia ako odraz predošlej praxe, najmä ak nie je očividná odlišná prax alebo inovácia.

Ďalším príkladom chápania celibátu v zmysle zdržanlivosti sa nachádza v liste sv. Pavla Timotejovi (1Tim 3,2-12) a Títovi (Tít 1,6), aby bol biskup „muž jednej ženy“ - „unius uxoris vir“. Je evidentné, že výklad výlučne v zmysle zákazu polygamie možno vylúčiť. Zmysel daných slov je: „ženatý len raz“. Dôležitú interpretáciu tohto nariadenia dal najmä pápež Sirícius, ktorý vysvetľuje, že je dané vzhľadom na budúcu zdržanlivosť, pretože potreba druhého manželstva nie je zárukou zdržanlivého života.

Toto nariadenie platilo aj pre stav vdovy: „unius viri uxor“ - „manželka jedného muža“ (1Tim 5,9), takže nemohol byť vysvätený ani ten, ktorý uzavrel manželstvo so ženou, ktorá už bola predtým vydatá. Bolo veľmi prísne aplikované a len veľmi ťažko dišpenzovateľné, pretože by išlo o konanie contra apostolorum.

Kto by vyžadoval pre zákon celibátu striktne formulovaný písaný zákon, vo Sv. písme ho nenájde. Ale kto v ňom vidí normu života, ktorá sa upevňuje radami, povzbudeniami i nariadeniami a vloží ho do spôsobu života prvých kresťanov a najmä spôsobu riadenia Cirkvi zo strany apoštolov a ich nástupcov, nemôže v ňom nevidieť základ morálneho, aj keď ešte nie právneho záväzku celibátu (striktný zmysel slova v dnešnom chápaní). Rozhodujúce motívy pre vývoj celibátu majú teda skutočne biblický pôvod. Samotné dobré úmysly by neboli stačili ako základ nejakej inštitúcie a ani by nemohli vysvetliť jednohlasnosť, ktorú možno pozorovať v nasledujúcich storočiach.

Pre lepšie pochopenie vývoja celibátu v katolíckej cirkvi uvádzame tabuľku s kľúčovými míľnikmi:

Ľudia všetkých vrstiev (stavy vysoké i nízke) všade na svete sa už dávno sťažovali na veľkú nemravnosť a divoký život tých kňazov, ktorí nemohli zachovať čistotu. Tieto ohavné hriechy už dosiahli vrchol. V snahe vyhnúť sa tomuto hnusnému a veľkému pohoršeniu, smilstvu a inej nemravnosti, sa niektorí naši kňazi oženili. Zdôvodňujú to tým, že ich k tomuto kroku prinútila a doviedla veľká tieseň svedomia. Veď sväté písmo jednoznačne svedčí, že manželský stav ustanovil Pán Boha, aby sa tak vyhlo smilstvu, ako hovorí Pavel v 1. liste Korintským 7,2: „Ale aby sa vyhlo smilstvu, nech má každý svoju ženu.“ A podobne v 9. verši: „Lepšie je žiť v manželstve, ako horieť vášňou.“ A Kristus, ktorý najlepšie pozná človeka u Matúša 19,11 hovorí: „Nie všetci chápu túto reč,“ čím jasne ukázal, že len máloktorí majú dar žiť zdržanlivo; lebo „Tak stvoril Boh človeka - ako muža a ženu ich stvoril“ (1M 1,27).

A skúsenosť veľmi zreteľne ukázala, či je v ľudskej moci a sile bez osobitného daru a Božej milosti vlastným rozhodnutím alebo sľubom zlepšiť alebo zmeniť to, čo stvoril všemohúci Boh. Je zreteľné, aké následky to malo pre dobrý, počestný, mravný život, pre kresťanské počestné a poctivé správanie, aký hrozný nepokoj a strašnú trýzeň svedomia z toho mnohí mali na konci života, ako to sami o sebe priznali. Aj z dejín a zo spisov cirkevných otcov je možné dokázať, že v kresťanskej cirkvi bolo oddávna zvykom, že sa kňazi a diakoni ženili. Tak hovorí Pavel: „Biskup musí byť teda bez úhony, jednej ženy muž“ (1Tim 3,2). Aj v Nemecku len pred štyristo rokmi boli kňazi násilím donútení vzdať sa manželstva pre sľub čistoty. Všetci sa tomu vzopreli a tak silne sa proti tomu bránili, že pri vzbure celého kňazstva, v tlačenici, prišiel takmer o život mohučský arcibiskup, ktorý vyhlasoval tento nový pápežský edikt.

Tento sa zákon hneď od začiatku presadzoval veľmi tvrdo a bezohľadne. Pápež vtedy kňazom nielen zakázal budúce manželstvo, ale roztrhol aj tie manželstvá, ktoré už dávno trvali. Aj mnohí významní, bohabojní a rozumní ľudia vždy znova a znova pripomínali, že tento vynútený celibát - znemožnenie manželstva, ktoré ustanovil sám Boh a ponechal ho každému na jeho slobodné rozhodnutie - nespôsobil nič dobré, ale len mnoho veľkých, zlých nerestí a veľa zla. Dokonca i jeden z pápežov, Pius II.

Preto je veľmi potrebné, užitočné a kresťanské usilovať sa o to, aby sa so zákazom manželstva kňazov do nemeckých krajín nedostala ešte hroznejšia nemravnosť a hanebnejšia neresť. V tomto prípade by bolo kresťanské a naliehavo žiaduce konať takto. Veď ako môže manželstvo kňazov a iných duchovných škodiť všeobecnej kresťanskej cirkvi, keď práve farári majú slúžiť cirkvi? Ak je teda skutočnosť, že sa kňazi a duchovní smú ženiť založená na Božom slove a prikázaní a ak aj dejiny dokazujú, že kňazi bývali ženatí a sľub čistoty zapríčinil mnoho odporných nekresťanských pohoršení, smilstvá, hroznú a neslýchanú nemravnosť a ošklivú neresť a ak aj niektorí statoční kanonici, ako aj niektorí členovia kúrie v Ríme sami priznali a s poľutovaním konštatovali, aké strašné a bezmedzné neresti sú v kňazstve a vzbudzujú Boží hnev - preto je žalostné, že sa kresťanský manželský stav nielen zakazuje, ale na niektorých miestach sa aj celkom tvrdo trestal, akoby šlo o dajaký veľký zločin napriek tomu, že Boh vo Svätom písme prikázal, aby sme si manželstvo vysoko ctili.

Veď manželský stav si vysoko vážia aj cisárske zákony a právo a to vo všetkých štátoch. Len v poslednom čase toto právo začína ľudí neprávom trápiť pre ich manželstvo, a to dokonca kňazov, s ktorými by sa malo šetrnejšie zaobchádzať ako s inými. Toto sa deje nielen v rozpore s božským právom, ale aj v rozpore s cirkevnými zákonmi. Apoštol Pavel v 1. liste Timoteovi 4,1-3 nazýva diabolským také učenie, ktoré zakazuje manželstvo. Sám Kristus hovorí u Jána 8,44, že diabol je vrahom od samého začiatku. Oboje spolu súhlasí. Tak ako nijaký ľudský zákon nemôže zmeniť alebo zrušiť Božie prikázanie, práve tak ho nemôže zmeniť ani nijaký sľub. Tak radí aj svätý Cyprián, aby sa ženy, ktoré nemôžu dodržať sľúbenú čistotu, radšej vydali. Tak hovorí v 11.

Inkvizícia

Pod pojmom inkvizícia sa rozumejú viaceré inkvizície, teda samostatné inštitúcie, ktorých činnosť sa v určitých dejinných epochách mohla chronologicky prekrývať. Termín inkvizícia získal výrazne negatívnu konotáciu v prvej polovici 19. Pôvodný význam inkvizície bol disciplinárny. Biskupi mali povinnosť na území diecéz zabezpečiť potrebnú disciplínu kléru a laikov v oblasti učenia Cirkvi (viery) a mravov. V druhej polovici 11. storočia sa zvýšili nároky na mentálne, intelektuálne a mravné predpoklady duchovenstva. Tento proces sprevádzalo úsilie o odstránenie neduhov ako simonia, nikolaitizmus, konkubinát, neposlušnosť, neschopnosť vysluhovať sviatosti v ich katolíckej podobe atď.

Od prelomu 11. a 12. storočia bola vo zvýšenej miere súčasťou inkvizičnej agendy heréza, čiže bludárstvo odmietanie cirkevnej doktríny a násilná revolta proti cirkevnej či svetskej autorite. Druhý lateránsky koncil (1139) bol prvý všeobecný koncil na latinskom Západe, ktorý voči heréze zaujal stanovisko kánonom č. XXIII (O tých, ktorí popierajú sviatosti). Nasledujúci všeobecný koncil (Tretí lateránsky, 1179) kánonom č. XXVII (O heretikoch) presnejšie definoval, akým spôsobom je biskup povinný zakročiť voči prejavom herézy. Tento proces zavŕšil Štvrtý lateránsky koncil (1215) kánonom č. III (O heretikoch). Uzatvorilo sa tým formovanie tzv.

Druhou známou podobou inkvizície je tzv. pápežská inkvizícia, od 16. storočia nazývaná aj rímska. Prevzala aktivity biskupskej inkvizície a jej právomoci sa týkali celej univerzálnej latinskej Cirkvi. Jej agendu tvorili najmä aktivity spojené s vyhľadávaním a potieraním herézy a najťažších kriminálnych zločinov vrátane vrážd a sexuálnych deliktov. Zriadil ju pápež Gregor IX. v rokoch 1231 -1232. Pápežskí inkvizítori boli podriadení priamo pápežovi a jeho kúrii. Od roku 1438, keď boli do ťažkých prečinov proti viere zahrnuté čarodejnícke praktiky, spadali do portfólia pápežskej inkvizície aj tieto delikty.

Po Tridentskom koncile (1563) prešli v roku 1574 rozhodnutím Gregora XIII. všetky aktivity pápežskej inkvizície pod Kongregáciu Svätého ofícia (Congregatio Romanae et universalis Inquisitionis). K jej aktivitám patrili navyše ešte cenzúry, vydávanie indexu zakázanej literatúry a dohľad nad pravosťou viery na misijných územiach. Tento stav trval do Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý v roku 1962 tzv.

Treťou podobou katolíckej inkvizície bola Španielska inkvizícia zriadená v roku 1478. Jej osobitosť spočívala v tom, že vznikla na podnet Ferdinanda II. Aragónskeho. Po zjednotení Kastílie a Aragónska pôsobila na celom území novo vzniknutej Španielskej koruny vrátane španielskych kolónií. Nebola podriadená pápežovi, ale španielskemu kráľovi. Dekrét o jej zrušení bol vydaný 15.

Auto de fé, verejné pokánie heretikov.

Pre lepšie pochopenie vývoja inkvizície v katolíckej cirkvi uvádzame tabuľku s kľúčovými míľnikmi:

tags: #lateransky #koncil #z #roku #1139