O jeho živote toho vieme najviac spomedzi všetkých učeníkov sv. Cyrila a Metoda, keďže sa nám zachoval rozsiahly životopis (označovaný jednoducho ako Život Klimenta, prípadne ako Dlhý grécky život Klimenta). Napísal ho po grécky sv. Teofylakt Ochridský na prelome 11. a 12. storočia na základe starších slovanských prameňov, ktoré sa nám však nezachovali. Ďalším prameňom je Krátky život Klimenta, ktorý napísal ochridský arcibiskup Dimitrios Chomatian v prvej polovici 13. storočia.
Pôvod a mladosť
Svätý Kliment sa narodil asi medzi rokmi 830 a 840, presný rok však nevieme, ba nevieme ani to, či pochádzal z kresťanskej rodiny, alebo sa dal pokrstiť neskôr. O jeho pôvode existujú dve rozličné mienky.Prvá hypotéza je, že pochádzal spomedzi južných Slovanov, pravdepodobne zo slovanského obyvateľstva zvereného Metodovi na začiatku jeho štátnickej kariéry (keď pôsobil ako archont-župan v štátnej správe). Krátky život Klimenta Ochridského ho považuje za Slovana z Balkánskeho polostrova: „Tento veľký otec náš a osvietiteľ Bulharska rodom bol z európskych Mýzov, pod ktorými mnohí rozumejú aj Bulharov.“ Pravdepodobné je tiež, že Kliment pochádzal z toho istého kraja ako sv. Metod.
Existuje ale aj iný názor na jeho pôvod. Slovenský slavista Ján Stanislav sa domnieval, že Kliment pochádzal z Veľkej Moravy. Kliment totiž vo svojich dielach viac ráz hovorí, že sv. Konštantín a Metod účinkujú „v mojom národe“, stotožňoval sa teda s ľudom žijúcim na Veľkej Morave.
V mladosti sa Kliment pridal k sv. Metodovi. Svoje mníšske meno Kliment dostal pravdepodobne podľa sv. Klimenta Rímskeho, ktorého ostatky našiel sv. Cyril na Kryme. Z toho možno dedukovať, že mníšske postrihnutie prijal až po misii k Chazarom (a teda relatívne krátko pred odchodom na Veľkú Moravu), lebo predtým by nebol dôvod dať mu meno podľa tohto svätca. Na Olympe sa tiež spoznal so svätým Cyrilom a azda aj s ďalšími členmi neskoršej misie na Veľkú Moravu.
Pôsobenie na Veľkej Morave
V roku 863 odchádza spolu so sv. Cyrilom, Metodom, Naumom a ďalšími na naše územie, kde sa začínajú písať slávne riadky prvopočiatkov slovanského písomníctva. Misia mala hlavne učiteľský rozmer - mala vychovať domáce duchovenstvo a položiť právne základy autonómnej veľkomoravskej cirkvi (dnešnou terminológiou - cirkvi sui iuris).
V roku 867 sa spolu s ostatnými členmi misie vydáva na cestu z Veľkej Moravy - po zastávke v Panónii u kniežaťa Koceľa došli do Benátok. Zrejme až tu sa dozvedeli o štátnom prevrate v Konštantínopole (cisár Michal III. bol zavraždený, patriarcha Fótios bol nútený odísť do vyhnanstva), ktorý im zásadne skrížil plány. Pôvodným cieľom ich cesty bol pravdepodobne Konštantínopol, a nie Rím, keďže však tí, od ktorých mali na misiu mandát, už boli zosadení, pozvanie do Ríma od pápeža Mikuláša I. im prišlo vhod. Tu bol Kliment pravdepodobne vysvätený na kňaza v r.
Nepoznáme Klimentov osud počas Metodovho väznenia nemeckými biskupmi v rokoch 869-871; Klimentovo meno nie je zapísané v knihe bratstva benediktínskeho kláštora v Reichenau, kde sú uvedené mená Metodových spoločníkov počas väznenia. Po Metodovom oslobodení mohla byzantsko-slovanská misia opätovne naplno rozvinúť svoje pôsobenie na Veľkej Morave a v Panónii. Nemáme žiadne konkrétne zmienky o Klimentových úlohách a pôsobení v rámci misie, z jeho života však vieme, že bol spolu s Gorazdom, Naumom, Sávom a Angelárom najbližším spolupracovníkom arcibiskupa Metoda. Z toho môžeme dedukovať, že sa podieľal nielen na výučbe žiakov vo veľkomoravskom učilišti, ale aj na riadení misie a špeciálnych úlohách z poverenia kráľa Svätopluka.
Po smrti svojho učiteľa (6. apríla 885) zaujal Kliment v pôsobení misie druhé miesto (za sv. Gorazdom). V Teofylaktovom životopise je označený ako „kňaz Kliment, muž veľmi učený“.
Pôsobenie v Bulharsku
Po vyhnaní z nášho územia na konci zimy alebo začiatkom jari roku 886 sa po strastiplnej ceste dostal cez dnešný Belehrad do Bulharska do vtedajšieho hlavného mesta Pliska. Spoločníkmi na ceste mu boli Naum a Angelár. Bulharské knieža Boris ich prijal s veľkou cťou a utvoril im podmienky, aby mohli pokračovať v diele začatom na Veľkej Morave.
Počas pobytu v Pliske sa spolu s Naumom a Angelárom i ďalšími vyhnanými učeníkmi, ktorí sa dostali do Bulharska inými cestami, venovali prepisom alebo rekonštrukcii prekladov (po pamäti), ktoré vznikli na Veľkej Morave. Asi rok po príchode do Bulharska bol Kliment kniežaťom Borisom poslaný ako učiteľ do juhozápadnej časti vtedajšieho Bulharska do oblasti označovanej ako Kutmičevica (s centrami Devol, Ochrid a Glavinica - dnešné juhovýchodné Macedónsko). Oblasť, do ktorej bol Kliment vyslaný, bola osídlená prevažne slovanským obyvateľstvom, ktoré už bolo v prevažnej miere kresťanské.
Založil tam niekoľko škôl a aj monastier sv. Pantelejmona. Školy, ktoré Kliment založil, poskytovali pravdepodobne vzdelanie na úrovni prvých dvoch stupňov vtedajšieho byzantského školského systému: „Deti vyučoval a pritom rozlične: jedným ukazoval, ako sa píšu písmená, druhým vysvetľoval zmysel napísaného, iným prispôsoboval ruky pre písmo,…Duchovenstvo učil cirkevnému poriadku a tomu, čo sa týka spievania žalmov a modlitieb, takže duchovných svojho biskupstva urobil nijako nie nižšími od tých, čo sa tým velebili, ba čo viac ešte viac sa (títo) vyznačovali vo všetkom chválitebnom.“ O jeho učiteľskej činnosti sa zachoval údaj, že mal tritisícpäťsto učeníkov. Číslo je zrejme prehnané a treba ho asi chápať symbolicky, naznačuje však mohutný rozmach slovanského školstva na konci 9. a začiatku 10. storočia.
V r. 893 bol vysvätený „na prvého biskupa bulharského jazyka“. Jeho presný biskupský titul aj sídlo sú podnes predmetom skúmania a mienky bádateľov sa rôznia. Kliment spolu s Naumom utvorili dobre zohratú dvojicu asi ešte pred veľkomoravskou misiou, čomu nasvedčuje označenie „brat“ v Prvom slovanskom Živote Nauma. Neboli však pokrvní bratia, čo možno pochopiť z ďalších prameňov. Po svojej biskupskej vysviacke si Kliment vyžiadal Nauma ako pomocníka. Svätý Naum aj hneď prišiel z Preslavu (vtedajšieho hlavného mesta Bulharska) do ochridskej oblasti a prevzal po Klimentovi učiteľskú pozíciu.
Kliment spolupracoval nielen s Naumom, ale bol v kontakte aj s centrom slovanskej vzdelanosti v Preslave (v ktorom pôsobil aj Konštantín Preslavský) a svoju činnosť koordinoval s hlavným mestom v súlade s úmyslami kniežaťa Borisa a jeho syna Symeona rozvíjať slovanskú kultúru a vzdelanosť.
Svätý Kliment bol najplodnejším spisovateľom zo skupiny sv. sedmopočetníkov, dnes poznáme vyše 50 jeho pôvodných diel, ktorých autorstvo je nespochybniteľné, a ďalších vyše 50, kde sa o jeho autorstve diskutuje. O jeho autorskej plodnosti svedčí aj nasledovný úryvok z jeho dlhého života: „Pretože v bulharskom jazyku nebolo sviatočných Slov − a tak, spoznajúc všetko to, premýšľa o prostriedku aj proti tomuto a svojím podujatím zboril stenu nevedomosti: zostavil na všetky sviatky poučné Slová, prosté a jasné, neobsahujúce nič ani hlbokého, ani priveľa múdreho, ale také, ktoré boli prístupné aj najnerozumnejšiemu Bulharovi. Pomocou nich (t. j. slov) kŕmil duše najprostejších Bulharov, napájajúc mliekom neschopných prijímať tvrdší pokrm a stal sa druhým Pavlom pre druhých Korinťanov − Bulharov (por. 1 Kor 3, 2). Pomocou nich (t. j. slov) sa možno naučiť tajomstvám slávností, konaných za Krista a skrze Krista. A na pamiatku všesvätej Trojice, ktorá, ako viete, býva často v roku, Kliment pomocou (svojich) slov daroval Pochvaly a rozprávanie o jej zázrakoch. Ani Krstiteľa nenájdeš zabudnutého v Pochvalách, ale dozvieš sa aj o čudesnom nájdení jeho hlavy. Stretneš sa aj so životmi a putovaním prorokov a apoštolov. A okrídlený skutkami mučeníkov pozdvihneš sa k tomu, ktorý ich prijal k sebe skrze ich krv. Ľúbiš aj zásady života ctihodných otcov a si podporovateľom života skoro netelesného a bezkrvného? Nájdeš aj toto spracované v bulharskom jazyku premúdrym Klimentom. Hovorí sa, že všetko to uchraňujú usilovní ľudia. Čo ešte? Naplnil cirkev aj cirkevnými spevmi, podobnými žalmom, ktoré sú čiastočne zostavené na česť mnohých svätých, čiastočne na česť Nepoškvrnenej Matky Božej, (a to) prosebné a ďakovné (piesne).
Klimentovo dielo môžeme rozdeliť na preklady a vlastnú tvorbu, hoci v stredoveku niekedy nie je také jednoduché jasne vymedziť tieto dve skutočnosti; mnohokrát sa diela iných autorov len upravovali, skracovali či dopĺňali. Čo sa týka zachovanej Klimentovej vlastnej tvorby, mohli by sme ju rozdeliť nasledovne:
- bohoslužobné texty (oktoich, sviatočná minea, spoločná minea),
- kazateľské diela, ktoré sa ešte delia na poučné slová (katechetického charakteru) a pochvalné slová (oslavnejšieho, poetickejšieho charakteru),
- životy svätých (sem sa zvyknú zaraďovať najmä životy Konštantína-Cyrila a Metoda, otázka ich autorstva však ostáva otvorená).
K dielam s neistým autorstvom by sme mohli zaradiť aj Kánon sv. Demetrovi, ktorý sa tradične pripisoval sv. Metodovi. Podľa výskumov Ľ. Matejku je dosť možné, že jeho autorom je sv. Kliment. G. Popov považuje sv. Klimenta za pravdepodobného autora služby sv. Cyrilovi Filozofovi (na 14. február) i spoločného kánona sv.
Niekedy sa svätému Klimentovi pripisuje aj zostavenie cyriliky, je o však mylný údaj. Cyrilika vznikla v preslavskom duchovnom centre, zatiaľ čo ochridské duchovné centrum, ktoré viedol sv.
Hradisko sv. Klimenta | Osvětimany | Audioreportáž
Úmrtie a úcta
Svätý Kliment zomrel v roku 916 vo vysokom veku (mal isto viac ako 70 rokov) ako posledný zo sedmopočetníkov. Presný deň jeho smrti nepoznáme, ale vieme, že bol pochovaný 27. júla (teda v deň, keď slávime sviatok sv. Pantelejmona) v Ochride v chráme sv. Pantelejmona, ktorý sám dal postaviť. Jeho ostatky boli uložené po pravej strane chrámovej lode: „…pochovali ho v tomto monastieri, v hrobe, ktorý si on sám prihotovil svojimi vlastnými rukami, po pravej strane v prednej časti chrámového pitvora, dvadsiateho siedmeho mesiaca júla, v deň Symeona, cára Bulharska, roku 6424 (= 916 po Kristovi).“ Neskôr bola na tomto mieste postavená mešita a Klimentove ostatky boli medzi 15. a 20. storočím uchovávané v rozličných chrámoch a monastieroch. Pri vykopávkach v druhej polovici 20. storočia boli objavené základy chrámu aj Klimentov pôvodný hrob. Chrám bol obnovený a do pôvodného hrobu opätovne uložili aj ostatky sv. Klimenta (často sa dnes tento chrám nazýva aj Sveti Kliment). Jedna kosť z ruky svätca je dnes uložená v Chráme sv.
Úcta sv. Klimenta u južných Slovanov bola najsilnejšia zo všetkých učeníkov sv. Cyrila a Metoda. Je patrónom mnohých chrámov, škôl, knižníc, sú po ňom pomenované početné námestia i ulice a aj najvýznamnejšia bulharská univerzita. Jeho sviatok sa v Bulharsku slávi 25. novembra (spolu so svätým Klimentom Rímskym) a tiež 27. júla spolu s ostatnými sedmopočetníkmi i sv. Pantelejmonom.
Na Balkáne bol ako svätec uctievaný pomerne skoro po smrti, o čom svedčí služba (súbor menlivých častí na večiereň a utiereň), ktorú zostavili jeho učeníci, a tiež fakt, že jeho meno je uvedené aj v kalendári v závere Assemaniho evanjeliára. Na Slovensku je mu zasvätená pravoslávna kaplnka v Spišskej Novej Vsi; spolu s ostatnými sedmopočetníkmi je patrónom gréckokatolíckeho chrámu v Sobranciach a pravoslávneho chrámu v Sukove. Jeho pamiatku oslavujeme na Slovensku spolu s ostatnými sedmopočetníkmi 27. júla.
Dnešný svätec pochádzal zrejme zo slovanského Macedónska. Bol žiakom svätých Cyrila a Metoda, sprevádzal ich na ceste na Veľkú Moravu. Po Metodovej smrti v roku 885, ho odtiaľ s ďalšími žiakmi vyhnali. Tak sa dostal do Bulharska. Knieža Boris ho poslal do Macedónska. Tam pracoval ako misionár, vzdelával národ. V roku 893 alebo 894 ho cár Simeon vymenoval za prvého slovanského biskupa vo Velitze pri Orchride. V Ochride vybudoval tri chrámy a kláštor ďalšieho dnešného svätca Panteleimona, kde ho pochovali. Je nadôležitejším pokračovateľom diela slovanských vierozvestcov.
Úcta k svätým a blahoslaveným je už odnepamäti dôležitou súčasťou katolíckej viery. Títo výnimoční ľudia sú našimi staršími bratmi a sestrami vo viere, pretože skúšky tohto života zvládli napriek ťažkostiam a problémom na výbornú a dnes sa už tešia z nebeskej odmeny, ktorá im právom patrí. Svätí a blahoslavení ako Páter Pio, Matka Tereza, svätý Jozef, svätá Veronika Giuliani alebo svätý Charbel sú medzi veriacimi nesmierne obľúbení aj dnes, po mnohých rokoch od ich smrti. Niet pochýb, že každý jeden svätý a blahoslavený je príkladom hodným nasledovania.
27. 7. O dnešnom mučeníkovi chýbajú overené bibliografické údaje. Podľa neskorších gréckych legendárnych životopisov z 5. a 6. Stal sa osobným lekárom cisára Maximiána. Včerajší svätec, kňaz Hermolaus ho priviedol ku Kristovi. Panteleimonovi kolegovia ho udali. Podstúpil mnohé utrpenia priviazaný o olivovník. Prosil však Pána o odpustenie pre svojich katov. Kristove slová mu prisľubujú, že skrze neho nájdu mnohí milosrdenstvo. Cisár Justinán I. Na západ a do Afriky sa kult k svätému Panteleimónovi dostal už v polovici 5. storočia. Mimoriadnu obľubu si získal v stredoveku.
Dátum a miesto narodenia : 23. november 1912; Hubová, okr. Dátum a miesto vysvätenia : 26. jún 1936; ? Dátum a miesto úmrtia : 13. Životopis: Pochádzal z liptovskej maloroľníckej rodiny, základnú školu vychodil v rodisku, ktoré sa do r. 1948 volalo Gombáš, gymnázium v Ružomberku, Levoči, Kláštore pod Znievom. Po štúdiu bohoslovia v Spišskej Kapitule v rokoch 1931-1936 bol 26. Prešiel niekoľkými kaplánskymi miestami (Spišské Bystré, Spišská Belá, Valaská Dubová). 1939 Liptovské Kľačany, Na podnet biskupa J. Vojtaššáka študoval ešte v rokoch 1939-1942 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Potom v rokoch 1942-1949 pôsobil ako slovenčinár na Biskupskej učiteľskej akadémii v Spišskej Kapitule. Ako farár účinkoval vyše tridsať rokov v Sliačoch pri Ružomberku, a to v rokoch 1949-1982, kde sa zaslúžil aj o zreštaurovanie a dobudovanie tamojších cirkevných objektov. V povojnovom období ho krátkodobo väznili ako kňaza v Levoči, Košiciach, Trenčíne (1945, 1948, 1950-1951). V časoch prechodného politického uvoľnenia stál na čele Diela koncilovej obnovy (1968-1969) a usiloval sa o oživenie publikačnej činnosti Spolku sv. Vojtecha (spolu s J. Prekladal z francúzštiny (román Fl. O’Nollovej Skala mníchov, 1932; hru H. Ghéona Rozprávka o tom, ako sa zjavil sv. Mikuláš, 1936; biografiu L. Bertranda Krv mučeníkov, 1939) a z poľštiny (štúdia K. Michalskeho Eros a logos v poňatí sv. Tomáša a najmä Danteho, 1936; A. Mickiewicz Knihy národa poľského a pútnictva poľského, 1947; Z. Ako literárny kritik, ovplyvnený F. X. Šaldom, v časopisoch i novinách (1933-1948, napríklad Prameň, Kultúra, Svoradov, Slovák, Slovenský rozhlas, Obroda, Verbum) hodnotil diela domácich básnikov ( Dilong, Hlbina, Beniak, Silan, Novomeský), prozaikov (Urban, Cíger-Hronský, Rysuľa, Tatarka, Červeň), odborné diela (Štúr, Mráz, Lepáček), ako i preklady európskych autorov (Flaubert, Ramuz, Hamsun, Rolland). Knižne vydal esej o prozaikovi M. Urbanovi Život v slove (1939), ktorou vyzdvihol význam tzv. vatristickej generácie, a štúdiu Valentín Beniak, básnik nadosobný (1942, jeho tvorbu sledoval v recenziách i ďalej, hodnotil ho najvyššie, nachádzal v ňom vyvrcholenie nacionálnosti a modernosti). Spolu s L. Jeho literárnu i redaktorskú činnosť usmerňovali ideály kresťanstva a národného tradicionalizmu, ale i potreba modernizácie a europeizácie domáceho kultúrneho života. Ako pedagóg na učiteľskom ústave vykonával aktívnu školskú i mimoškolskú činnosť prednáškovú (propagovanie domácich klasických autorov), osvetovú (formovanie národného povedomia) a divadelnú (nacvičovanie a režírovanie hier, napríklad Moli?ra, Zawieyského, usporadúval odborné školenia hercov a recitátorov za účasti profesionálov, napríklad J. a O. V zborníkoch uverejňoval obsiahle materiálové štúdie literárnohistorického a kultúrnohistorického rázu (napríklad Zástoj katolíckej hierarchie v slovenskom národnom a kultúrnom živote, 1947; Ružomberská kalvária, 1948). Od r 1952 sa mohol zúčastňovať so skupinou kňazských, literárnych, jazykových odborníkov (napríklad J. Silan, J. Švec-Slavkovian, J.Búda, J.Šátek, J. Kováč, V. Malý, J. Štolc), na nových prekladoch liturgických textov (Latinsko-slovenský misál, Rímsky kánon, Rímsky misál); v tejto súvislosti vznikli jeho štúdie o sakrálnom štýle (napr. K otázke národného liturgického jazyka, 1966). Ako kultúrny historik najvýdatnejšie prispel k výskumu pokresťančovania stredovekého Slovenska. Napísal o tom množstvo väčších i menších prác, niektoré z nich mohol publikovať: K predkartuziánskym dejinám Červeného kláštora pri Dunajci (1966), Dve tradície z včasnostredovekých dejín Spiša (1967), O pôvode pätikostolského Maura (1968), O pôvode pustovníka Svorada. K počiatkom kultúrnych dejín Liptova (1969), K historickosti erbu Liptovskej Sielnice (1970); ostatné zostali v rukopisoch: Misie benediktínov-eremitov z opátstva sv. Hipolyta na Zobore pri Nitre Orava a Nitra - Benediktínski eremiti na Orave (K počiatkom kultúrnych dejín na Orave); Benediktínsko-eremitské tradície v Popradskej a Hornádskej kotline (K počiatkom kultúrnych dejín Spiša, 1970); Začiatky kresťanstva a jeho šírenie v Šariši; Benediktíni na Slovensku v 9. - 11. storočí (v anglickom preklade v zahraničí, 1988); O Mojžišovi Uhrínovi (1978). Viaceré štúdie sa týkali Poľska: Začiatky christianizácie kniežatstva na Vislách (vyšlo v poľštine, 1966); K otázke pôvodu rodných bratov Izáka a Matúša, umučených v Poľsku r.1003 (1977); Benátske vydanie životopisu Stanislava, krakovského biskupa-mučeníka z r.1512 (1979); Dejiny kultu sv. K historickému i umelecko-historickému výskumu svojho dlhoročného farského pôsobiska, jedného z najstarších sídlisk Liptova prispel rukopisnými monografiami: Najstaršie dejiny Sliačov na pozadí dejín Liptova a Včasnogotický kostol sv. Niektoré jeho štúdie vyšli v exile, napríklad v časopise Most o Jánovi Hollom (1981), v zborníku Slovak Studies o benediktínoch (1988). Pretože za socialistického režimu smel publikovať len v rokoch 1966-1970, nemohla vyjsť ani jeho odborná teologicko-historická monografia Loretánske litánie - ich rozbor a výklad (1974-1976), najfundovanejšie dielo slovenskej mariológie (knižne až v r.1998, predtým v neúplnom poľskom preklade, 1983). Podobne nemohla vyjsť jeho rukopisná monografia Prvý učiteľ slovienskeho národa. Život Konštantína Filozofa, rehoľným menom Cyrila (1968-1969, knižne až r. Ladislav Hanus, jeho dlhoročný priateľ a spolupracovník ešte zo spišskokapitulských čias, napísal o ňom obsiahlu biografiu Jozef Kútnik-Šmálov (1986), kde všestranne zachytil jeho životné osudy, mnohostrannú literárnu, odbornú, cirkevnú aktivitu a zhodnotil jeho význam v slovenskom národnom i kultúrnom živote. Pramene:Schématizmus slovenských katolíckych diecéz. Trnava-Bratislava 1971, s. 239; Hanus, L.: Jozef Kútnik-Šmálov; život, činnosť, tvorba. Poprad 1992, s pripojenou bibliografiou, s. 429-448; Pašteka J.: Mnohostranná osobnosť Jozefa Kútnika Šmálova. Doslov v Kútnik, J.: Litánie loretánske. Bratislava 1998, s. 435-460. prof.na Bisk. uč. akad. Por. 943715Kútnik Šmálov, JozefMisie benediktínov-eremitov z opátstva sv. Por. 49026Kultúra19331Jožo K. 43332Kráľovná mája193812J. K. 49314Kultúra194112J. K. Dr. 49462Kultúra19423JOŽO K. 49489Kultúra19426-7J. K. 49583Kultúra19428-9J. K. Dr. Z mladej ženskej poézie. 49585Kultúra19428-9J. K.
P:3, 11. 03. 2023 09:00, DOMBratislava 11. „Dňa 10. marca 2023 si vo večerných hodinách povolal Pán nášho p. farára Jána Klimenta (43). Modlime sa za jeho nesmrteľnú dušu, nech spočinie pri Pánovi, ktorého miloval až do poslednej chvíle,“ uviedla farnosť v smútočnom ozname. V stredu 15. marca o 18.00 bude v Rohožníku bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský sláviť zádušnú svätú omšu za zosnulého kňaza ako prejav vďaky za jeho službu pre arcidiecézu. Svätá omša s pohrebnými obradmi bude vo štvrtok 16. On-line prenos svätej omše s pohrebnými obradmi (16. Ján Kliment pochádzal zo Žemberoviec. Pred tým, než sa stal kňazom, vyštudoval meteorológiu a klimatológiu na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave. Od roku 2014 bol farárom vo farnosti Brezová pod Bradlom a o dva roky neskôr i školským dekanom v dekanáte Senica. Následne pôsobil ako predseda Komisie pre mládež Bratislavskej arcidiecézy, pričom súčasne vykonával duchovnú službu ako rektor kostola i výpomocný duchovný vo farnostiach Bratislavy. Aktualizované (v utorok 14.
Zoznam farárov a administrátorov
| Meno | Rok |
|---|---|
| Ján NOVÁKI | 1660 |
| Jakub JAKUS | 1668 |
| Juraj FUGATIUS | 1671 |
| Ján SILESITA | 1679 |
| Martin LABENSKÝ | 1680 |
| Ján HUBATIUS | 1681 |
| Izrael Ján SKAČÁNYI | 1682 |
| Juraj JANOVIČ | 1694 |
| Ján IVANOVIC | 1695 |
| Ján Valentín KRAJČIROVIČ | 1705 |
| Juraj Ján Atanáz DUBAY | 1737 |
| p.Valerius SCHLEIPPEN OFM, admin. | 1755 |
| Ján RABČÁNSKY |