Slovenské národné divadlo (SND) uviedlo hru nórskeho prozaika, humanistu, kritika spoločnosti a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Bjørnstjernea Bjørnsona s názvom Nad našu silu. Režijne ju zastrešil Ján Luterán, ktorý patrí k mladej generácii tvorcov.
Inscenácia je polemickým pohľadom na otázky morálky, etiky, zodpovednosti i populizmu. Jedným z dôvodov, prečo sa tvorcovia rozhodli slovenskému divákovi opäť ukázať majstrovstvo nórskeho dramatika a publicistu, bolo aj to, že tento rok si pripomíname 100 rokov od vzniku Československej republiky.
Bjørnson má totiž k našej histórii pomerne blízko. Ako ochranca malých národov vyvinul intenzívnu publicistickú aktivitu v prospech Slovákov a ich zlého postavenia v Uhorsku. Bjørnsonove diela sa dotýkajú tém, ktoré sú aktuálne aj dnes. Inscenácia Nad našu silu, ktorá mala premiéru v posledný májový deň, vznikla aj v spolupráci s národným divadlom v Oslo.
„Je to prvýkrát, keď režírujem text takéhoto staršieho dáta. Nad našu silu je hra, ktorá síce neprináša exaktné odpovede na otázky, ktoré otvára, no tým, že načrtáva problém z každej strany, dáva divákovi priestor na vlastný záver a na slobodné rozhodnutie, aký odkaz si vezme do svojho života.
„Bjørnson sa snaží upriamovať pozornosť na veci, ktoré sú nemenné v ľudskom charaktere a v spoločenskom usporiadaní. Necháva právo na jednej aj na druhej strane a neponúka prienik,“ vysvetľuje herec Tomáš Maštalír, ktorý v inscenácii stvárnil boháča Holgera, jednu z hlavných postáv.
Zaujímavou postavou je aj Bratt - hrá ho Alexander Bárta. Bratt je človek, zástanca vrstvy chudobných, ktorý stratil vieru a zlyhá. Lebo, ako počujeme z úst Eliáša (Ľuboš Kostelný), ďalšej z kľúčových postáv, „doba je veľká a síl je málo“.
V hre budete darmo hľadať výrazné herecké role, celá inscenácia je skôr postavená na kolektíve. Tvorcovia sa snažili zachovať básnickú podobu Bjørnsonových textov - vytvoriť scénickú báseň o slobode, o neschopnosti odpúšťať a počúvať na pozadí prvotného hlavného konfliktu dvoch rozdielnych svetov.
„Bjørnstjerne Bjørnson ponúka v závere svojej hry návrh riešenia kolízie dvoch rozdielnych svetov, snaží sa harmonizovať konflikt, nájsť riešenie z bludného kruhu nenávisti, pomsty a opakovaného vraždenia,“ vysvetľuje režisér v rozhovore v bulletine.
„Pri každom titule človek hľadá aktuálnosť diela. Veľa sme sa o tom rozprávali a premýšľala som nad tým aj z pohľadu mojej postavy,“ priznáva Monika Hilmerová, ktorá stvárnila Ráchel, sestru Eliáša, postavu, ktorá napriek tomu, že jej brat sa postavil na stranu chudobných, ona kolaboruje s bohatými a vplyvnými ľuďmi.
Bjørnsonov jazyk je obraznejší s ťažšími vetnými konštrukciami. Vidieť to aj v preklade Anny Fosseovej, z ktorého vznikal scenár aj pre aktuálnu inscenáciu SND. V hre nájdete i mnohé biblické odkazy.
Podľa scénografa Juraja Poliaka bolo najťažšie vymyslieť technické prevedenie scény. V inscenácii na jej začiatku vidíme akoby zastavený výbuch, ktorý sa neskôr zmení na interiér a napokon javisko opäť „vybuchne“.
„Snažil som sa hľadať spôsob ako dosiahnuť lyriku a napätie hudbou,“ povedal Daniel Fischer, ktorý s režisérom Jánom Luteránom a výtvarníkom Jurajom Poliakom tvoria dlhší čas už zohranú trojicu.
„Počúvali sme severskú muziku kvôli inšpirácii. Prednosťou inscenácie je však Luteránova práca s atmosférou. Tú dosahuje najmä vďaka organickej kooperácii s autorom hudby Danielom Fischerom, ktorý ju reprodukuje priamo na javisku. Fischer súčasne stvárňuje jednu z najmenej jednoznačných postáv hry - Muža v hnedých šatách (no viac o výklade postavy vypovie bulletin ako samotná inscenácia).
Vo väčšine času herec sedí na ľavej strane scény a vďaka bohatej kolekcii hudobných nástrojov či loopera vytvára múzicky bohaté asociácie severských melódií (aj cielenú a významotvornú zvukovú disharmóniu), ktoré podfarbujú najdôležitejšie myšlienkové momenty, gradujú ťažiskové výstupy a pointujú dejové zvraty.
Autorov text o konzekventnom konflikte štrajkujúcich robotníkov a do seba a svojho komfortu zahľadených továrnikov je totiž viac dramatickou schémou, než hrou schopnou univerzálne komunikovať aj so súčasnosťou. Rozsiahla dráma disponuje mysliteľskou polemikou s presahom k sociálnym, náboženským aj etickým problémom svojej doby, ale s dneškom už nekorešponduje najmä vďaka nadmernému pátosu, epicky rozvláčnemu deju, myšlienkovým floskulám i nadmernému moralizovaniu (čo bratislavská inscenácia rozsvecovaním hľadiska a deklamačným vyslovením vybraných replík do hľadiska ešte len potvrdzuje). Preto stál tvorivý tím pred ťažkou skúškou.
Tvorcovia sa zároveň snažili nájsť paralelu s dneškom, no s témou agilného boja obyčajných ľudí s oligarchami rešpektujúcimi len moc peňazí sa k nám prihovárali priveľmi polopatisticky (no účinne vyznieva, že postavy „mocipánov“ stvárňujú tí istí herci, ktorí na začiatku hrali pobúrených robotníkov).
Istým spôsobom vyčnievajú (stále však pôsobia prirodzene) „predscény“ postáv Učiteľa (Michal Jánoš) a Chalana (Tomáš Mosný), ktoré sú jednak nesmierne vtipné, ale aj veľmi informatívne a pútavé. I keď neskôr môžu v divákovi vyvolávať pocit, že dynamiku deja trochu retardujú (čo nie je výčitka smerom k hercom).
Dôležitá je však skutočnosť, že sa tvorcom (v zriaďovanom divadle!) podarilo kolektívne vyrozprávať príbeh o korupcii v takej špecifickej sfére, akou je futbal, a pritom udržať silu výpovede individuálnych ľudských tragédií.
Na tomto mieste však treba podotknúť, že Luterán sa vo svojej „osobnej dramaturgii“ pomerne často venuje témam, ktoré majú presah až do sociálnej či politickej angažovanosti. O tom dostatočne svedčia aj réžie jeho ďalších inscenácií ( Túžba po nepriateľovi, Nad našu silu, Špina - SND, Náš človek - Divadlo Astorka Korzo 90‘, Europeana - SKD Martin, Veľký zošit, Hlava XXII - Divadlo Andreja Bagara v Nitre, Búvaj, Causa Bonasus - Divadlo na peróne).
Máloktoré slovenské divadlo sa pri tvorbe dramaturgického plánu rozhodne venovať domácim a stále živým politickým a spoločenským jazvám, korupčným kauzám či podobným témam. Politikum sa zo slovenského divadelného kontextu po Nežnej revolúcii viac-menej vytratilo - pokiaľ hovoríme o našich zriaďovaných scénach.
Nevedno, či je to tým, že mnohí a mnohé nadobudli dojem, že už nie je proti komu bojovať, absenciou chute priamo poukazovať tvorbou na realitu, ktorú žijeme tu a teraz alebo (zdanlivo?) slabým diváckym dopytom po týchto témach.
Najhojnejšie a najcieľavedomšie sa o angažovanosť v tomto zmysle zaslúžilo Divadlo Aréna, kde v roku 2008 začal vznikať (priebežne sa dopĺňa) tzv. Občiansky cyklus, ktorý začal „totalitnou trilógiou“ Komunizmus, Tiso, Dr. Gustáv Husák a pokračoval inscenáciami Kukura (alebo Kapitalizmus) a Holokaust.
A možno doň zaradiť i inscenácie Kapitál či #DUBČEK. Najnovšie do cyklu pribudli inscenácie Biblia a Jánošík (príbeh vraha?). Netreba sa preto diviť, že i renomovaná slovenská teatrologička Soňa Šimková v jednej zo svojich reflexií o inscenáciách divadla napísala, že „Divadlo Aréna ako jediné nepretržite sleduje líniu politického divadla“.
V ostatných rokoch sa však na poli spoločenských a politických tém vyskytlo aj „zopár statočných“: inscenácie Karpatský thriller, Rodáci, Dnes večer nehráme či 24 v Činohre Slovenského národného divadla; Jama deravá a Náš človek v divadle Astorka Korzo 90‘; alebo D1 (Pracovný názov) Slovenského komorného divadla v Martine.
V kontexte nezriaďovaného divadla môžeme spomenúť Divadlo Petra Mankoveckého, ktoré spoločnosť a politiku reflektuje vcelku pravidelne (napr. September 2015, 1993, Proces), dalo by sa povedať, že až programovo.
Treba tiež spomenúť zoskupenie Uhol_92 s inscenáciou Ponížení a krvilační, ktorá predstavuje veľmi konkrétne spoločensko-politické gesto (zoskupenie ponúka aj ďalšie angažované inscenácie: Zastavení, Romulus V. či Apokabaret).
Keď sa menujú nórski dramatici prelomu 19. a 20. storočia, takmer vždy sa spomenú dvaja - Henrik Ibsen a Bjørnstjerne Bjørnson. Dlh voči minimu uvedení hier druhého spomenutého sa Slovenské národné divadlo rozhodlo splatiť najnovšou premiérou.
Bjørnson bol vo svete známy najmä vďaka politickej angažovanosti, kde neostal zahľadený len do problémov svojej domoviny, ale otvorene sa vyjadroval aj k udalostiam v Európe. Bol to práve on, kto sa agilne zastával zaznávaných malých národov, Slovákov nevynímajúc. Počas života sa preslávil aj ako dramatik - rovnocenný konkurent Henrika Ibsena. No kým po drámach jeho rodáka a vrstovníka dodnes siahajú divadelníci po celom svete, na tie Bjørnsonove sa zabúda. O renesanciu jeho tvorby sa najnovšie pokúsilo SND naštudovaním jeho najznámejšej hry Nad našu silu.
Vidieť to aj v preklade Anny Fosseovej, z ktorého vznikal scenár aj pre aktuálnu inscenáciu SND.
Rimavská Sobota 11. Hovorí vám niečo tento dátum? V tento deň sa pravdepodobne odohralo mnoho bezvýznamných vecí. Stala sa však aj udalosť, ktorá sa zapísala nielen do histórie republiky, ale najmä do dejín nášho futbalu. Príde mi komické, že to píšem ja, keďže stelesňujem absolútne opozitum fanúšika futbalu a športu ako takého. Pravdou však je, že keď som inscenáciu videl, pochopil som, že 11.
„V zásade sa nám podarilo spraviť to, že sa na javisku nebavíme o tom, kde tá lopta beží, kde tá lopta lieta a aká je, aké sú bránky, ale v konečnom dôsledku sa bavíme o ľudskom príbehu, o nejakej emócii chlapov, ktorí mali na dosah niečo veľké, mali na dosah titul, ale o ten titul za nejakých rôznych okolností, ktoré popisujeme, prišli, a to, akým spôsobom ich to zasiahlo, čo to spravilo s ich životmi, so životmi futbalových fanúšikov(…),“ povedal režisér Ján Luterán v dokumente o inscenácii, ktorý pripravilo samotné divadlo. Po pozretí inscenácie môžem len skonštatovať, že sa im to naozaj podarilo.
Herec Michal Jánoš, ktorý je už viac než desať rokov súčasťou ansámblu DJP sa vydal do terénu, aby pripravil rozhovory s pamätníkmi udalosti. Zhováral sa s vtedajším trénerom Karolom Peczem a následne aj hráčmi, majiteľom klubu a fanúšikmi. Zozbierané materiály potom do formy dramatického textu pretavil dramaturg a autor Daniel Majling, ktorý je, okrem iného, známy aj veľkým nadšením pre futbal.
Vzápätí nastúpil herecký ansámbel a s režisérom Luteránom a dramaturgičkou Luciou Mihálovou vykreovali vcelku dynamickú, sto minút dlhú šou, ktorá diváka privedie od ilúzie k dezilúzii. Rovnako dobre, zaujímavo a významotvorne (avšak nenásilne) sú spracované i kostýmy Alžbety Kutliakovej.
Scéna Juraja Kucháreka je efektná a veľavravná, z istého pohľadu sa dá primárne chápať ako metafora pekla. Vo vzťahu k jednotlivým situáciám si ju divák môže interpretovať ako niekoľko rozličných priestorov - kanceláriu, strip-klub, futbalové ihrisko. Ponúka sa mi v tomto bode úvaha, či by inscenácia rovnako efektívne nemohla fungovať aj v „prázdnom priestore“, alebo čomsi menej kolosálnom a podstatne variabilnejšom.
Herecky ide o viac-menej vyrovnané výkony, čomu napomáha fakt, že jednotlivé postavy majú približne rovnakú plochu. Dalo by sa povedať, že tu ide, a z princípu celého konceptu i musí ísť, o kolektívne herectvo, ktoré funguje veľmi dobre.
Doposiaľ sa so stopercentnou istotu nezistilo, ako je možné, že Spartak tento legendárny zápas prehral. Špekuluje sa, či boli rozhodcovia podplatení, alebo hráči Rimavskej Soboty finančne dobre motivovaní. Existujú aj dohady, že do celej veci sa význačne angažoval Daniel Bartko. Nemalé podozrenie vzbudilo aj meno Alexander Rezeš. Bol jednou z popredných osobnostní mečiarovskej privatizácie slovenského deväťdesiatkového „pekla na zemi“. Už zosnulý podnikateľ bol ministrom dopravy spojov a verejných prác a majiteľom klubov FC Košice a Sparta Praha (ktorý kúpil údajne za bezmála miliardu slovenských korún). Ako to s futbalovým zápasom medzi Trnavou a Rimavskou Sobotou bolo naozaj, sa už s veľkou pravdepodobnosťou nikdy nedozvieme.
„Myslím, že táto inscenácia stojí pred dvoma zásadnými výzvami, a keďže sa domnievam, že diváci, ktorí obľubujú futbal a diváci, ktorí obľubujú divadlo, sú častokrát dva rozdielne typy ľudí, bude veľmi dôležité, aby dokázala osloviť oba tieto typy. Aby uspokojila aj divákov, ktorí sú, povedzme, futbalovými fanúšikmi, ale zároveň, aby priniesla aj uspokojenie ľuďom, ktorí futbal možno berú iba ako futbalovú tému alebo ako tému, ktorou sa možno v živote nikdy extra nezapodievali. A ak sa nám to podarí, myslím si, že inscenáciu budeme môcť hodnotiť ako úspešnú. Ale to ukáže až čas.“ Domnievam sa, hoci nie je na mieste generalizovať, že snaha, ktorú pomenoval herec Daniel Ratimorský (aj vo vyššie spomínanom dokumente o inscenácii), bola úspešná. Svedčí o tom nielen môj katarzný zážitok (ako „nefanúšika“ futbalu), ale aj jedna z repríz, ktorá bola preplnená pôvodnými fanúšikmi FK Spartak.
Vráťme sa však do Trnavy, keďže k týmto prúdom sa, hoci doposiaľ viac príležitostne než programovo, opätovne navrátilo i spomínané Divadlo Jána Palárika, keď štvrtého decembra 2020 uviedlo inscenáciu Futbal alebo Bílý andel v pekle.
Dalo by sa, samozrejme, polemizovať, prečo som sa jej v tomto texte rozhodol venovať po viac než roku a pol od uvedenia. Tematická voľba sa každopádne dá hodnotiť ako dobrý dramaturgický ťah (na bránku) z dvoch dôvodov - v prvom rade ide o silnú lokálnu tému (a celoslovenskú „legendu“) a v druhom rade tu tvorcovia rozohrávajú princípy angažovanosti už v samotnom základe, teda v dramatickom texte.
Ide o dokumentárnu drámu vychádzajúcu z nie tak dávnych skutočností; inscenácia je zároveň reminiscenciou dôkazu existencie časti národnej histórie našej republiky jasne odzrkadľujúcej dôsledky, ktoré žneme i v súčasnosti -, že za peniaze sa dá kúpiť všetko. I majstrovský (a ako ukazujú viacerí predstavitelia súčasnej vlády) a vysokoškolský titul.
V skratke ide o rafinovane prezlečenú spoločensko-politickú tragi-grotesku o futbale.