Ján Majerník je kňaz a sprievodca po Svätej zemi. Martin Mojžiš sa stal kňazom ešte počas totality. Vždy však túžil po biblických štúdiách.
Keď padol komunistický režim, mal už 39 rokov. V štyridsiatke svojmu biskupovi Rudolfovi Balážovi povedal o túžbe ísť na biblické štúdia. Potom odišiel na jedenásť rokov študovať do Ríma a o dva roky neskôr sa dostal do Svätej zeme.
„Musel som sa nejako živiť, keďže som potreboval financie, otec už nežil, mama sa ešte prebíjala s bratom, západné štipendiá už vysychali a bolo si treba zarobiť. Už vtedy do Svätej zeme chodilo veľa talianskych pútnikov, ktorých som začal sprevádzať v roku 1989.
V tom čase sa vďaka dvom ženám, ktoré tiež boli na zájazde, dozvedel o slovenskom kňazovi Jánovi Majerníkovi, ktorý študoval v Jeruzaleme biblické vedy. Počas zájazdu ho kontaktoval a stretli sa.
Ján Majerník rozpráva, ako po Novembri začali v roku 1990 chodiť do Izraela aj prvé zájazdy zo Slovenska. „Slovákov som tam nevidel niekoľko rokov,“ spomína si. Neskôr sa dohodol na spolupráci so slovenskou cestovnou kanceláriou a od roku 1992 sprevádzal prvé veľké skupiny Slovákov, popritom aj Talianov.
Na otázku, ako sa najlepšie pripraviť na púť do biblickej krajiny, Ján Majerník odpovedá, že dôležité je čítať Božie slovo.
„Keď sa po dvoch či troch dňoch dozvedel, že som kňaz, vždy, keď sme prišli na kresťanské miesta, volal ma, aby som o tom niečo prišiel povedať. Ja som však bol vo Svätej zemi prvýkrát. Múr nárekov v Jeruzaleme.
„Ja som si na prvý zájazd do Izraela požičal a ešte som ho nesplatil, no požičal som si aj na druhý. Biskup Baláž nebol podľa neho veľmi nadšený, že chodí do Izraela, hoci sprevádzal v rámci dovolenky a vždy si našiel vo farnosti zastupovanie. Neskôr, keď bol s Mojžišom na púti aj biskup Baláž, povedal mu pri návrate v lietadle, že on by toto nerobil za žiadne peniaze.
„Ani ja to nerobím za peniaze, hovorím mu. Začiatky sprevádzania vo Svätej zemi neboli podľa Mojžiša ľahké. „Sprevádzať 110 ľudí je náročné, keď bolo viac turnusov po sebe, trpeli aj hlasivky.
Spočiatku mohol pútnikov vo Svätej zemi sprevádzať aj laik. Vatikán a Izrael majú dnes dohodu, podľa ktorej môžu pútnikov sprevádzať kňazi alebo diakoni, ktorých odobria biskupi. Kňaz musí mať od biskupa dokument, že nie je suspendovaný a že biskup súhlasí s tým, aby sprevádzal. Na základe toho dostane sprievodcovskú kartu. Ďalšou podmienkou je, že kňaz za to nesmie brať peniaze. Stáva sa však, že sa stále nájdu samozvaní sprievodcovia. Tí však majú problém, ak ich prichytia pracovníci ministerstva turizmu, ktorí bežne sprievodcom kontrolujú sprievodcovské karty.
Mojžiš rozpráva, ako pred niekoľkými rokmi jeden bývalý študent teológie a rehoľník sprevádzal pútnikov bez povolenia. S prvým turnusom sa bez problémom vrátil. Keď šiel s druhou skupinou, tak ho zastavili a žiadali si od neho kartu.
Slovenský kňaz zažil vo Svätej zemi aj nepríjemné udalosti. Keď sa stane nejaký úraz, musí ísť s pútnikom zväčša do nemocnice. „Mladšia generácia už hovorí po anglicky, ale starší by boli bez tlmočenia úplne stratení,“ hovorí kňaz. Keď sú dvaja sprievodcovia, tak sa navzájom v takomto prípade zastúpia.
„Spomínam si na prípad, keď jedna pútnička vracala a mala strašné kŕče, tak sme volali lekára, ale bol ramadán, nedal sa nikto zohnať. Napokon prišiel starší pán doktor, ktorý pútničku vyšetril a ihneď ju poslal do nemocnice v Jeruzaleme.
Skúsený sprievodca zažil aj úraz pútnika na hore Tábor, keď ho zrazilo rogalo. Pán krvácal z hlavy, mal škaredo narazenú chrbticu a zlomenú ruku.
Hora Tábor
Martin Mojžiš za dvadsať rokov nezažil situáciu, keď by ochorel alebo bolo mu tak zle, že by pútnikov nemohol dosprevádzať.
Martin Mojžiš zažil aj situáciu, keď ho počas intifády skoro zastrelili a uviazol na Západnom brehu Jordánu na palestínskom území. Na Zelený štvrtok sa s pútnikmi vybrali z Betlehema, ktorý leží na Západnom brehu Jordánu, teda v palestínskej oblasti, do Jeruzalema.
„Keď sme prišli pred checkpoint, asi päťdesiat metrov pred izraelskými vojakmi boli zátarasy. Nikde ani živej duše, len náš autobus. Od šoféra autobusu sa dozvedel, že deň predtým sa v reštaurácii odpálilo palestínske dievča a zabilo 20 Židov a 120 ťažko zranilo. Izrael preto uzavrel Západný breh Jordánu.
„Vyšiel som von s pasom a kričal, že sme cudzinci, že toto je môj autobus, aby nás pustili. Spravil som asi dva kroky a vojak skríkol, aby som sa okamžite vrátil, a hneď zaujal palebnú pozíciu. Keby som nerozumel, neviem, čo by sa stalo. Ešte som sa pokúsil mu vysvetliť, že sa chcem s ním porozprávať. Napokon sa museli vrátiť a sprievodca obtelefonoval všetky izraelské ministerstvá, aby ich pustili, no nepodarilo sa mu to. Napokon im z uzatvorenej oblasti pomohol jeden známy s diplomatickým pasom.
„Sväté písmo sa vyčerpať nedá. Cítiť, že to je Božie slovo, ktoré je nevyčerpateľné. To je podstata, prečo ma to baví. Druhá vec, čo ma motivuje, že ma ľudia radi počúvajú, to je satisfakcia, že to nerobím zbytočne.
Ján Majerník ako novokňaz s Jánom Pavlom II., ktorý ho vysvätil. Na rozdiel od Martina Mojžiša, Ján Majerník vníma, že slovenskí pútnici sa zmenili. „Vnímam krízu viery či rodiny. Ľudia sú náročnejší na služby. V deväťdesiatych rokoch boli ubytovaní v pútnických domoch, kde boli podmienky niekedy trošku sparťanské. Dnes sú ľudia poznačení sekularizmom a materializmom. Spomienky na pútnikov zo začiatku 90. rokov považuje za cenné. „Boli to jednoduchí ľudia, ktorí prišli 40 rokov po období komunizmu, keď nechodili nikam.
Duchovný vysvetľuje, že pútnik je ten, kto sa konfrontuje so svojím životom na milostivých miestach a hľadá milosť obrátenia. Prehnané nakupovanie suvenírov a len hľadanie kulinárskych zážitkov a najlepších služieb môže byť na škodu.
Ján Majerník priznáva, že za viac ako 30 rokov prekonal už nie jednu krízu a dokonca aj vyhorenie. „Každý kňaz má nejaké povolanie a musí sa motivovať aj záujmom ľudských duší a byť pripravený ísť tam, kam ho Pán posiela. Aj teraz cez pandémiu som mal čas sa zamýšľať, či som tam, kde má Pán chce, a či som otvorený aj pre inú alternatívu.
Aj keď Majerník emigroval do USA a študoval v Ríme, bol vysvätený pre Košickú arcidiecézu. Sprevádzanie má však aj svoje úskalia, ktoré pútnici často nevidia. „Človek sa veľa pohybuje a nie je pánom svojho času. Sme stále k dispozícii ľuďom. Začíname o šiestej alebo pol siedmej ráno a končíme o ôsmej večer. Zo začiatku spovedával niekedy aj do jednej v noci, vtedy už nevládal a nočné spovedanie musel vypustiť.
„Tú hodinu modlitby, byť s Pánom, to si musí sprievodca - kňaz - vydobyť sám, musím na sebe urobiť násilie, platí, že násilníci sa zmocňujú Božieho kráľovstva. Kňaz bez Božieho slova je v živote stratený.
Ján Majerník považuje za dôležité, aby veriaci človek, pokiaľ na to má možnosti, navštívil Svätú zem. „Ešte sme nezlomili bariéru, aby všetci kňazi boli ochotní prísť do Svätej zeme.
„V prvých rokoch mi niektoré rehoľné spoločenstvá dali jasne najavo, že sestry nemajú čo chodiť do Svätej zeme, že to ide proti ideálom chudoby.
Na miestnych ľudí, najmä na kresťanov, vplýva pandémia horšie ako akákoľvek doterajšia vojna, hovorí Majerník. „Málo o tom hovoríme. Situácia miestnych kresťanov je tvrdá. Sú to hotelieri, vodiči autobusov, výrobcovia a predajcovia suvenírov. Ľudia priamo alebo menej priamo spojení s cestovným ruchom. Na druhej strane je to politická konštelácia, ktorá podľa Majerníka kresťanom nezabezpečuje najlepšie podmienky, aby vo Svätej zemi ostali. Ako vraví, väčšina Židov nemá záujem, aby arabská menšina ostávala na území dnešného Izraela, a kresťanov nevidí ako spojencov.
Obaja sprievodcovia, Ján Majerník a Martin Mojžiš, sa zhodli na tom, že ich najobľúbenejšie miesto vo Svätej zemi je Hora blahoslavenstiev. Je to miesto, kam sa Ježiš chodil modliť. Keď sa v Biblii píše, že sa šiel na vrch modliť do samoty, chodil práve tam.
Hora blahoslavenstiev
Sprievodcovia tiež veria, že púte do Svätej zeme sa opäť čím skôr obnovia. Ján Majerník poukazuje na to, že robiť sprievodcu je misionárska služba. Kňazi totiž slúžia omše, spovedajú - mnohí sa chcú po rokoch vyspovedať -, celé dni počúvajú ľudí a popritom organizujú logistiku.
Sprievodca Martin Mojžiš kľačí v bazilike v Betleheme pri mieste, kde sa narodil Ježiš. Väčšina kňazov, ktorí dnes robia sprievodcov, má svoje farnosti a do Svätej zeme ide dvakrát či trikrát do roka. Majerník hovorí, že je dôležité, aby biskupi boli ochotní týchto kňazov uvoľniť. Nie každý kňaz musí hneď chodiť s veriacimi do Izraela, Ríma, Lúrd či Fatimy.
Martin Mojžiš sa narodil v obci Kráľová, v malej osade Častobrezie 23. Uprostred hôr v nadmorskej výške 900 metrov tam v čase jeho príchodu na svet žilo len sedem rodín. Život krásny, no zároveň náročný. Počas leta sa rodičia venovali poľnohospodárskym prácam.
Martin navštevoval základnú školu v Zaježovej a v Pliešovciach. „Na záľuby nebolo času, musel som pásť kravy a neskôr pracovať s rodičmi na poli, keďže som nemal súrodencov. Na snívanie o cudzích končinách som nemal žiadnu príležitosť. Až keď som bol šiestak, učiteľka zemepisu nám čítala o ďalekých krajinách a to ma zaujalo.
S mamou som ako chlapec chodieval na púte na Staré Hory a do Banskej Štiavnice. „Dodnes celkom nechápem jeden moment z môjho detstva. Do školy som peši absolvoval dvojkilometrovú cestu cez horu na autobusovú zastávku. Bol som druháčik a od pondelka do soboty som túto rannú túru využíval na modlitbu ruženca. Doteraz tomu nerozumiem, ale po každom desiatku som si spontánne vzdychol: Bože, daj, aby som sa stal kňazom.
Mladého Martina prijali do kňazského seminára v roku 1968, nastal čas štúdia na Teologickej fakulte v Bratislave. Napriek tomu si Martin Mojžiš rád spomína na toto obdobie: „Nádherné dva roky 1968 a 1969 som prežil na fakulte, ale ďalšie tri už boli v znamení strachu, či štúdium dokončím. Kedykoľvek z ministerstva poslali zoznam tých, ktorých musela fakulta vylúčiť. Ľahko som sa mohol ocitnúť medzi nimi aj ja. O pobyte v zahraničí sa nedalo ani snívať.
Novokňaz Martin nastúpil do pastorácie. „Keď sa stal v roku 1990 diecéznym biskupom Rudolf Baláž, požiadal som ho o možnosť ísť na štúdiá biblických vied do Ríma alebo Jeruzalema. Keďže som ale v tom čase mal už štyridsiatku, otec biskup mojej žiadosti nevyhovel s tým, že radšej pošle mladších.
Martin Mojžiš si však veľmi prial navštíviť Svätú zem. „Po čase som v Katolíckych novinách zaregistroval kresťanskú cestovnú kanceláriu a jej inzerát s ponukou duchovných cvičení pre kňazov vo Svätej zemi, práve pod vedením Jána Majerníka. Neváhal som. Keď som ho počúval, žasol som, čo by som mal v súvislosti so Svätou zemou a Bibliou ako kňaz - katechéta vedieť.
„Požičal mi mnoho študijnej literatúry, takže som postupne začal vnikať do tajov Svätej zeme. I vďaka tomu som sa neskôr stal aj samostatným odborným sprievodcom.
Samostatným sprievodcom sa teda stal v roku 1995. Sprevádzal pútnikov do Ríma, Lúrd, Fatimy alebo po stopách sv. Pavla v Grécku, Turecku, na Sicílii či Malte. Neskôr pribudlo Mexiko, Brazília, Argentína. Úlohy oficiálneho sprievodcu vo Svätej zemi sú presne určené. „Na prvom mieste musí dobre poznať Sväté písmo, lebo Svätá zem je, ako hovorievam, piate evanjelium. Musí sa aj orientovať v spoločenských a politických pomeroch a vo vzťahoch obyvateľov Izraela a tiež vedieť okamžite zareagovať v aktuálnej situácii.
Začiatky 90. rokov minulého storočia boli pre slovenských pútnikov ťažké, ceny zájazdov sa šplhali vysoko. „Len zriedka sme mávali manželské páry a strednú generáciu, mladých ľudí takmer vôbec. Väčšinou to boli len skôr narodení. Po čase sa to vďaka Pánu Bohu zlepšilo a pribudli pútnici rôzneho veku. Až sme museli požiadať otcov biskupov o pomoc kňazov, ktorí mali záujem, ale aj schopnosť stať sa občasnými sprievodcami.
V súčasnosti sú pútnici náročnejší ako v minulosti, majú otvorený svet, veľa cestujú a chcú aj veľa vedieť a poznať. „Pre nás sprievodcov je to náročnejšie, ale vynakladáme úsilie, aby boli pútnici po všetkých stránkach spokojní. „Veď každé miesto je tu spojené s pôsobením Pána Ježiša a to je úžasné. Keď sa ma pútnici pýtajú, či mi za roky sprevádzania tie miesta nezovšedneli, hovorievam, že vôbec nie, lebo Božie slovo sa vyčerpať a zovšednieť nemôže.
„Hádam ich niekedy spočítam. Za takmer 27 rokov tejto služby sú ich tisíce. Počas roka je to rôzne. V niektorých sezónach bolo okolo 20 turnusov len vo Svätej zemi, nehovoriac o iných miestach. Počas pandémie som však za dva roky sprevádzal len štyri zájazdy.
V kariére duchovného sprievodcu boli aj chvíle, keď intenzívnejšie vnímal Božiu pomoc a ochranu. „Najmä v pohnutých rokoch od septembra 2000 do Veľkej noci 2002, keď boli nepokoje medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi.
„Mojou povinnosťou je z pútnického zájazdu urobiť - ak už nie duchovné cvičenia v pravom zmysle slova, keď je nutné mlčanie -, tak určite aspoň duchovnú obnovu. Viacerí kňazi, ktorí sa zúčastnili len ako pútnici, mi povzbudení duchovnými podnetmi povedali, že s pokojným svedomím si zájazd ohlásia ako exercície. Nehovoriac o tých, ktorí sa práve na zájazde obrátili a po rokoch pristúpili k sviatosti zmierenia.
„O tomto by som tiež mohol veľa hovoriť. Roky sú nemilosrdné, sily ubúdajú a ja už pomaly odovzdávam štafetu mladším spolubratom. Hovorí sa, že je čas začať a čas aj skončiť.
Prešovský samosprávny kraj (PSK) už po dvadsiatykrát ocenil významné osobnosti a kolektívy, ktoré prispeli k rozvoju regiónu doma i za jeho hranicami. Medzi ocenenými je kňaz a sprievodca vo Svätej zemi Ján Majerník. Cenu PSK si prevzal za dlhoročnú duchovnú starostlivosť a obetavú službu pútnikom do Svätej zeme. V jeho zastúpení prevzal cenu Miroslav Pohár.