OMSA Devínska Nová Ves: História a súčasnosť

Devínska Nová Ves, mestská časť Bratislavy, má bohatú a pestrú históriu, ktorá siaha až do obdobia Keltov. V priebehu storočí sa tu vystriedali rôzne kultúry a národy, ktoré zanechali svoje stopy v podobe pamiatok, tradícií a zvykov. Táto oblasť bola svedkom mnohých významných udalostí a zohrávala dôležitú úlohu v dejinách Slovenska.

Panoráma Devínskej Novej Vsi

Najstaršie obdobie a stredoveký vývoj

Najstaršie sídlisko mestského typu na území Bratislavy vzniklo v 2. storočí pred Kristom, keď na území terajšieho Slovenska sídlili Kelti. Okolo roku 58 pred Kristom sem prišli germánski Dákovia. Pod velením kráľa Burebistu porazili Keltov a obsadili ich územie. Dunaj sa stal hranicou medzi územím ríše rímskej a malými germánskymi kráľovstvami, ktoré ležali severne od neho. Vyvýšeniny, na ktorých neskôr v stredoveku postavili hrady (bratislavský, devínsky či hainburský) boli dôležitými bodmi na ochranu hranice.

Na rímskom území bolo súčasťou rímskej hranice voči Germánom mesto Gerulata. Na jeho mieste sa neskôr vyvinula obec, teraz mestská časť, Rusovce. V čase sťahovania národov Germánov sa tu vystriedali Avari a Slovania. Slovania znovu využili rozpadnuté pozostatky keltských, rímskych či germánskych opevnení a objektov. Územie terajšieho západného Slovenska bolo v 9. storočí organickou súčasťou Moravského kniežatstva. V roku 869 sa franský panovník rozhodol zničiť centrum Moravy. Jeho vojsko sa dostalo až k miestu “nevýslovnej Rastislavovej pevnosti” (munitio inefabile Rastizi). Tam ho Slovania zastavili. Možno sa domnievať, že spomínaná “nevýslovná pevnosť” bol práve terajší Bratislavský hrad.

Na prelome 9. a 10. storočia prišli do strednej Európy z východu prví Maďari. V roku 907 údajne porazili neďaleko hradu, ktorý sa v písomnom prameni spomína ako Pressalauspurc, bavorské vojská, ktoré im mali zabrániť v postupe ďalej na západ. V priebehu 11. storočia sa sformovalo uhorské kráľovstvo a územie neskoršej Bratislavy sa stalo jeho súčasťou. Na začiatku 11. storočia razili v areáli kráľovského hradu strieborné mince uhorského kráľa Štefana s nápisom Preslava. Panovníci zo západu susediacich krajín - moravské a rakúske kniežatá - sa snažili toto územie získať. Uhorskí králi preto museli svoje pohraničné hrady veľmi dobre udržiavať.

Nemecký kronikár Herriman už v roku 1042 spomína “ľudnaté mesto” pod hradom Brecisburg. Arabský obchodník Al- Idrisi zo Sicílie precestoval medzi rokmi 1140 a 1150 viaceré krajiny strednej Európy. Z jeho zápiskov sa zdá, že vtedy bolo územie terajšej Bratislavy pričlenené k českému kráľovstvu. Situovanie kostola Najsvätejšieho Spasiteľa v areáli Hradu spôsobovalo veliteľovi Hradu a jeho posádke problémy. Do kostola na omše prichádzal ľud zo širokého okolia. V prípade obliehania hradu alebo vojnového konfliktu sa mohol s veriacimi dostať do areálu aj nepriateľ. Uhorský kráľ Imrich II. preto požiadal v roku 1204 pápeža o povolenie premiestniť kostol do podhradia. Do podhradia sa v roku 1221 z Hradu presťahovala aj kapitula s prepoštom na čele, ktorá pôsobila aj ako hodnoverné miesto. Tam sa prepisovali, potvrdzovali, a ukladali - archivovali - dôležité listinné dokumenty.

Keď sa mesto v roku 1291 znovu ocitlo na území uhorského kráľovstva, kráľ Ondrej III. potvrdil mešťanom privilégiá, ktoré už predtým údajne mali, ale listiny sa im počas rakúskeho panstva stratili. V roku 1312 mesto, hrad a okolie definitívne získal uhorský kráľ Karol Robert z Anjou. V 14. storočí sa mesto maximálne rozrástlo a až do konca 15. storočia pokračovala výstavba farského a kapitulného (prepoštského) kostola Najsvätejšieho Spasiteľa a svätého Martina.

Novoveké udalosti a súčasnosť

V roku 1526 Turci porazili kresťanské vojská v bitke pri Moháči. Po bitke zahynul aj uhorský kráľ Vladislav Jagelo. Nasledovala turecká invázia do Uhorska. Vďaka tureckému zásahu sa stal Prešporok rozhodnutím snemu hlavným mestom uhorského kráľovstva. Po obsadení Székesfehérváru a Ostrihomu sa mesto stalo uhorským korunovačným mestom a na niekoľko storočí aj dočasným exilovým sídlom ostrihomského arcibiskupa. V chráme Spasiteľa a svätého Martina v roku 1563 ako prvého za kráľa Maximiliána a jeho manželku Máriu, v roku 1572 ich syna Rudolfa.

Na začiatku 17. storočia sa celé obyvateľstvo mesta hlásilo k protestantizmu. Pápežovi ostali verní len arcibiskup a jeho dvor, a kapitula s prepoštom na čele. Protestantské hnutie bolo veľmi vítané v prostredí výhradne nemecky hovoriaceho domáceho obyvateľstva a nepriamo podporené tureckou inváziou ako aj odporom uhorskej šľachty voči vládnúcej dynastii Habsburgovcov. Arcibiskup Peter Pázmány pozval do mesta jezuitov a založil školu, v ktorej pôsobili. Napriek tomu sa ešte v meste dlho udržali protestanti. V roku 1638 dokončili stavbu prvého evanjelického kostola podľa projektu Hannsa Stossa z Augsburgu, ktorý postavili v tesnom susedstve radnice. V druhej polovici 17. storočia sa Turci znovu pokúsili zmocniť sa Uhorska. V roku 1663 postúpili až k Nitre. Vzápätí cisár odňal evanjelikom ich kostoly v centre mesta (1672) a daroval ich jezuitom a uršulínkam. Na pamiatku víťazstva nad protestantmi postavili pred jezuitský kostol vysoký stĺp so sochou Panny Márie. V roku 1712, po náhlej smrti cisára a kráľa Jozefa I., korunovali v Prešporku za kráľa posledného mužského potomka dynastie Habsburgovcov, Karola.

Prvá písomná zmienka o Devínskej Novej Vsi pochádza z roku 1435. V listine bratislavskej kapituly sa spomína Ján z Novej Vsi. Patria medzi poddanské osady devínskeho panstva. V tejto súvislosti sa obec v 16. storočí spomína ako Chorvátska Nová Ves. S Devínskou Novou Vsou sa spájajú počiatky robotníckeho hnutia nielen na Slovensku, ale v celej Rakúsko-uhorskej monarchii. Obec sa postupne rozvíjala ako malé mestečko, ktoré v roku 1972 pripojili k Bratislave. V osemdesiatych rokoch tu vybudovali veľký obytný komplex, čím sa výrazne zvýšil počet obyvateľov. Najviac ale históriu názvov ulíc ovplyvnilo práve pripojenie k Bratislave 1.1.1972. Dovtedy bola Devínska Nová Ves samostatná obec a mala svoje názvy ulíc (nezávisle od Bratislavy). Mnoho ulíc (resp. skoro všetky) malo po pripojení svojho "dvojníka". Ako mestská časť sme sa museli prispôsobiť a tak ulice v priebehu rokov 1972-1976 premenovať.

Kostol Ducha Svätého v Devínskej Novej Vsi

V Devínskej Novej Vsi je rímskokatolícky kostol Svätého Ducha z roku 1713 a kaplnky sv. Marka, sv. Floriána, sv. Vendelína, sv. Júda Tadeáša, Nenarodeným deťom, Pieta, sv. Kostol je dodnes živou pamiatkou prvej generácie chorvátskych kolonistov. Roku 1968 bol uznaný za kultúrnu pamiatku spolu s renesančnou krstiteľnicou. Bol postavený v roku 1580 v renesančnom slohu. V okolí kostola sa nachádza cintorín. Podľa vizitácie z roku 1756 bol v roku 1752 zrekonštruovaný. V roku 1874 bola postavená nová kazateľnica a vymurovaný chór, ktorý nahradil pôvodný drevený. Zmenilo sa aj zasvätenie jedného bočného oltára. Miesto sv. Lucie je na ňom Panna Mária. Druhý bočný oltár sa stal oltárom Božského srdca až v roku 1912. V tom istom roku dostal kostol aj hlavný oltár, nový kamenný stôl s relikviou sv. Barbory, ktorá bola patrónkou fary od roku 1713.

Rímskokatolícky kostol Svätého Ducha v Devínskej Novej Vsi

Roku 1947 došlo k významnej úprave. Uskutočnila sa prístavba chóru a bola rozšírená pôvodná organová empora. Chystalo sa obnovenie organu z roku 1752. Použil sa starý píšťalový materiál z pôvodného organu. Kožu na nové mechy zabezpečili miestni žijúci v Amerike. Kostol v Devínskej Novej Vsi je možné charakterizovať ako renesančný jednoloďový sakrálny objekt s polygonálnym uzáverom presbytéria s predstavanou masívnou vežou. V interiéry sú valené lunetové klenby s hrebienkom. Na západnej strane je vstavaný chór z konca 19. storočia, zaklenutý pruskými klenbami. Kostol je vybudovaný z kameňa a má škridlou pokrytú strechu.

V kostole sa v oltári nachádza relikvia sv. Barbory. Podľa jednej tradície sa Barborine ostatky okolo roku 1000 dostali do Benátok, kde boli uložené v Bazilike svätého Marka; neskôr boli prenesené do kláštora svätého Jána Evanjelistu na ostrov Torcello v Benátskej lagúne. Podľa inej tradície sa jej ostatky dostali najprv do Konštantínopola a odtiaľ sa neskôr dostali do Kyjeva, kam ich so sebou doviezla Barbora, dcéra byzantského cisára Alexia Komnena, ktorá sa vydala za kyjevské veľkoknieža Michala Svjatopolka. Tam boli uložené najprv v chráme sv. Michala, dnes sa nachádzajú vo Vladimírskom katedrálnom chráme (sobore). Svätá Barbora patrí do skupiny štrnástich pomocníkov v núdzi a spolu so svätou Katarínou Alexandrijskou, svätou Dorotou a svätou Margitou tvorí skupinu štyroch veľkých panien.

Kostol bol posvätený 26. Pri hlavnom vchode do kostola je základný kameň s textom: + / ZÁKLADNÝ KAMEŇ KOSTOLA DUCHA SVÄTÉHO / BRATISLAVA-DÚBRAVKA / POSVÄTIL SV. OTEC JÁN PAVOL II. / 1. JÚLA 1995 V ŠAŠTÍNE. Vedľa je veľká pamätná tabuľa s textom: CHRÁM DUCHA SVÄTÉHO V BRATISLAVE-DÚBRAVKE / Posvätili ho dňa 26. októbra 2002: / J. E. Mons. Ján Sokol arcibiskup metropolita / Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy / J. E. Mons. Henrych Józef Nowacki, arcibiskup, / apoštolský nuncius na Slovensku / Projektovali ho: / Ing. arch. Marián Lupták a Ing. arch. Ľudovít Režucha / Kostol sa začal stavať v Jubilejnom roku 2000 a dokončený bol v roku 2002. / Zodpovednosť za prípravu a uskutočnenie stavby mal miestny farár Stanislav Vojtko. / Modlitbami a finančnými darmi stavbu kostola podporili / bratia a sestry z farského spoločenstva v Dúbravke, mnohí dobrodinci a sponzori, / ako aj Arcibiskupský úrad v Trnave. / Zo srdca ďakujeme Vám všetkým, / ktorí ste sa akýmkoľvek spôsobom podielali na výstavbe tohto chrámu.

Kostol Ducha Svätého je rímskoaktolícky kostol. Základný kameň kostola posvätil v roku 1995 pápež Ján Pavol II. pri svojej návšteve Slovenska v Šaštíne. Vysvätil ho 26. októbra 2002 arcibiskup Ján Sokol spolu s apoštolským nunciom Henrykom Józefom Nowackim. Ide o atypický objekt s kruhovým pôdorysom s netradične riešenou strechou s výškou 30 metrov. Obsahuje chrámovú a pastoračnú časť. Kostol je dielom architektov Ing. arch. Ľudovíta Režuchu a Ing. arch. Mariána Luptáka.

V roku 1540 až 1541 sa okolie Bratislavy stalo novým domovom chorvátskych prisťahovalcov. Chorváti v Devínskej postavili v r. 1580 dnešný farský kostol Ducha Svätého. V dôsledku toho sa raz za mesiac - poslednú nedeľu - slúži sv. omša v chorvátskom jazyku. V Devínskej Novej Vsi žije najväčšia chorvátska menšina na území Slovenska a každoročne sa tu koná Festival chorvátskej kultúry.

Významné udalosti a osobnosti

V roku 2017 bola v Devínskej Novej Vsi slávnostná primičná svätá omša Tomáša Jendrucha, čo bola výnimočná udalosť po viac ako 67 rokoch. Táto udalosť spojila veriacich aj neveriacich obyvateľov a prispela k vzájomnému porozumeniu a radosti. Na štvrtkovom zasadnutí Mestského zastupiteľstva v Starej tržnici sa rozhodlo, že na území mestskej časti Devínska Nová Ves pribudne sedem nových ulíc, pomenovaných po významných osobnostiach.

Medzi ne patria:

• Anton Moyš (1869-1957) - rímskokatolícky kňaz farnosti Devínska Nová Ves a Dúbravka, farár a organizátor kultúrneho a náboženského života v obci.
• Tomislav P. Kolakovič (1906-1990) - chorvátsky kňaz, člen jezuitského rádu, ktorý sa angažoval v evanjelizačnej činnosti.
• Zdenka Schelingová (1916-1955) - rehoľníčka, ktorá sa podieľala na príprave úteku väznených katolíckych kňazov a bola za to väznená a mučená. Dňa 14. septembra 2003 bola Zdenka Schelingová Sv. Otcom Jánom Pavlom II. blahorečená.

V nedeľu 10. júna sa vo dvore F-centra na Istrijskej 4 konal prvý Farský deň, ktorý zorganizovala Rímskokatolícka farnosť v Devínskej Novej Vsi. Bol to deň plný zábavy, hier, súťaží, hudby, tanca, spoločných rozhovorov a dobrého jedla a pitia určený pre všetkých obyvateľov. Účastníkov Farského dňa oficiálne privítala zástupkyňa riaditeľa ZUŠ a organistka v Kostole Ducha Svätého Mgr. Júlia Pokludová, PhD. a Tomáš Lencz za Občianske združenie GAUDETE Devínska Nová Ves. Toto občianske združenie vzniklo iba minulý rok, ale už má za sebou úspešnú organizáciu detských táborov devínskonovoveskej farnosti. O dobrú náladu sa počas celého popoludnia staral Festivalový orchester Bratislava, skrátene FOR Bratislava.

Medzi kňazov, ktorí pôsobili alebo pôsobia vo farnosti Devínska Nová Ves, patria:

• Anton Moyš (1869-1957) - farár a organizátor kultúrneho a náboženského života v obci.
• Juraj Lupták - Pôsobil ako farský administrátor vo farnosti Bratislava-Devínska Nová Ves (1982).
• Karol Moravčík - farár, ktorý s láskou a srdečne prijal ZZM (Združenie Zázračnej medaily) vo farnosti.
• Andrej Kalamen (od r. 2016) - súčasný farár.

Prehľad kňazov pôsobiacich vo farnosti:

Vianočné tradície

Tak ako inde na Slovensku, aj v Devínskej Novej Vsi sa zachovávali tradície spojené s významnými sviatkami. Dnes, na Štedrý deň, sa väčšina z nás stretne so svojimi blízkymi pri štedrovečernom stole. Slávnostná večera sa spája s rôznymi zvykmi a tradíciami. Prečítajte si, aké štedrovečerné tradície sa zachovávali v minulosti v Devínskej Novej Vsi.

So sviatkom svätej Lucie je na Slovensku aj v Devínskej Novej Vsi spojených množstvo zvyklostí a obradov.

Kňaz Marián Gavenda z Farnosti sv. Kríža v bratislavskom Devíne prežíva štedrú večeru so svojou rodinou v Opatovej pri Trenčíne. Následne sa presunie naspäť do Bratislavy, kde zvykne komentovať polnočnú svätú omšu alebo ju slúži vo svojej farnosti.

Prírodné zaujímavosti

Nachádza sa tu chránená krajinná oblasť Devínska Kobyla, ktorej súčasťou je aj prírodný útvar zvaný Sandberg kde sa nachádzajú fosílie živočíchov a rastlín z treťohôr.

Sandberg v Devínskej Novej Vsi

Unikátnou a z hľadiska flóry a fauny veľmi zaujímavou lokalitou je štátna prírodná rezervácia Devínska Kobyla. Na južných a juhozápadných svahoch Devínskej Kobyly rastú viaceré sucho- a teplomilné spoločenstvá so vzácnymi a chránenými druhmi rastlín a živočíchov. Lesy na juhozápadných svahoch sú zvyškom pôvodných teplomilných dúbrav s dubom plstnatým, dubom letným a dubom cerovým. Cez štátnu prírodnú rezerváciu vedie 4 km dlhý náučný chodník. Najzaujímavejšou lokalitou štátnej prírodnej rezervácie Devínska Kobyla je pieskový odkryv na vrchu Sandberg. Nachádzajú sa tu horninové zvyšky z treťohorného mora s vodorovne uloženými vrstvami, ktorých vek sa odhaduje na 14 až 16 miliónov rokov. V sedimentoch tvorených pieskami, pieskovcami, piesčitými vápencami a ílovcami objavili vyše 250 druhov neogénnych skamenelín.

tags: #omsa #v #devinskej #novej #vsi