Svätá spoveď, alebo sviatosť zmierenia či sviatosť pokánia je chvíľa, ktorú bežne predchádza skľúčenosť z uvedomenia si skutkov vlastnej slabosti a z ich vypovedania kňazovi, ktorú ale okamžite nahrádza pocit nevyjadriteľného šťastia a vnútornej slobody, ktoré prenikajú celého človeka, lebo získal novú šancu na radostný a pokojný život. V Katechizme Katolíckej cirkvi je sviatosť pokánia (alebo zmierenia) podrobne upravená v článku 4 v rámci kapitoly o sviatostiach uzdravenia. Tieto pasáže sa zaoberajú významom, účinkami a podmienkami tejto sviatosti.
Je to chvíľa, kedy kresťan takpovediac žaluje na seba, čiže hovorí svoje ľahké a ťažké hriechy a kňaz ho pozorne a s láskou počúva pri tzv. ušnej spovedi. Je to prostriedok k tomu, aby človek dostal zo seba tieto hriechy a cez kňaza ich odovzdal Ježišovi Kristovi, ktorý toto zlo anuluje a odpustí. Kňaz v tej chvíli koná nielen v mene Krista, ale dokonca v osobe Krista, nakoľko len Kristus má moc odpúšťať a zničiť zlo. Kresťan sa tak môže vydať na cestu vnútorného uzdravenia.
Cirkev, ktorú založil ako putujúce radostné spoločenstvo učeníkov milujúcich sa jeho vzájomnou láskou („putujúci Boží ľud“), obohatil darmi, t. z. nástrojmi, ktoré má Cirkev ako Matka používať na sprevádzanie, uzdravenie a obnovenie tých, ktorí v konkrétnej každodennej realizácii tohto životného projektu „minuli cieľ“, teda zhrešili. Hriech totiž zraňuje hriešnika, ľudí okolo neho, celú Cirkev a uráža Boha.
Sviatosť pokánia je božskou inštitúciou, ktorou Ježiš Kristus odovzdal svoju moc odpúšťať hriechy Cirkvi. Katechizmus (článok 1422) vyjadruje, že sviatosť pokánia je potrebná pre odpustenie hriechov, ktoré sa dopustili krstení veriaci, ktorí po krste znovu spáchali hriechy.
Hriech v jazyku Biblie znamená „minúť cieľ“. Týmto cieľom je zrealizovať nádherný projekt, pre ktorý nás Boh stvoril ako jednotlivcov i ako spoločenstvo. Z tohto dôvodu nám Ježiš Kristus zanechal svoje slová a skutky, ktoré nás majú viesť, aby sme „neminuli náš cieľ“.
Podmienky platnej spovede
Podľa Ježiša sa rozlišuje medzi hriechom, ktorý spôsobuje duchovnú smrť (tzv. smrteľný: pretrhnutie vzťahu s Bohom), a hriechom, ktorý nespôsobuje duchovnú smrť (tzv. všedný: oslabenie, resp. nalomenie vzťahu s Bohom). Sú aj iné dôležité rozdelenia hriechov.
Smrteľný hriech je, ak sú splnené tri podmienky: musí byť vykonaný dobrovoľne, vedome a vo vážnej veci. Ak jedna z týchto podmienok chýba, hovorí sa o hriechu, ale jeho pripočítateľnosť býva obmedzená, čiže chápe sa ako všedný. Po spáchaní hocijakého hriechu je treba ihneď oľutovať a urobiť akýkoľvek skutok nezištného dobra.
Príklad okamžitej ľútosti: Pane, odpusť mne hriešnemu. Alebo príklad dokonalej ľútosti: Pane Ježišu, ďakujem ti za všetko, čo som v živote dosiahol. Boli situácie, keď som na teba zabudol a nemiloval som ťa nadovšetko. Prosím ťa, odpusť mi a pomôž mi napraviť škody, čo som spôsobil. Zverujem do tvojho milosrdenstva seba i všetkých ľudí.
Pokánie sa zakladá na ľútosti za hriechy a úprimnom rozhodnutí nezopakovať ich. Pokánie je tiež cestou k zadosťučineniu za spáchané hriechy prostredníctvom dobrých skutkov.
Na základe individuálneho vyznania hriechov, ich úprimnej ľútosti a ochoty sa zlepšiť kňaz veriaceho poučí a uloží mu skutok kajúcnosti, tzv. pokutu, ktorú má vykonať. Môže to byť napr. duchovné čítanie, modlitba, milodar, služba blížnemu, skutok milosrdenstva alebo iné. Súčasťou spovede je náprava spôsobenej škody (ak je to možné), napr. vrátiť ukradnutú vec, ospravedlniť sa za urážky a podobne. Následne veriaci dostáva kňazské rozhrešenie na znak odpustenia hriechov. Rozhrešenie veriaci dostane spravidla okamžite, okrem niektorých špecifických prípadov.
Priebeh svätej spovede
- Pozdrav, prežehnanie sa a predstavenie seba (bez mena): V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.
- Na poslednej spovedi som bol … (kedy).
- Som slobodný/á, ženatý/vydatá, mám x rokov, pracujem ako …
- Vyznanie hriechov.
- Kňazské poučenie.
- Ľútosť: Bože môj, celým srdcom ťa milujem a preto veľmi ľutujem, že som ťa hriechmi urazil. Chcem sa naozaj polepšiť a hriechu sa chrániť.
Spoveď sa môže konať na hocijakom mieste, kde je zabezpečená ochrana súkromia a dobrého mena kňaza i veriaceho. Cieľom spovede je nielen anulovanie skutku, viny a večného trestu za hriech, ale predovšetkým duchovné vyslobodenie spod vplyvu zla, posilnenie a uzdravenie celého človeka, resp. znovu prijatie Božej milosti potrebnej na pokojný rast v ľudskosti a kresťanskej viere, nádeji a láske.
I keď je stanovené, že kresťan je povinný aspoň raz v roku sa vyspovedať, odporúča sa požiadať o spoveď častejšie, a to v bežnom režime raz za 1-2 mesiace. Ak spolupracuje s Božou milosťou, také obdobie dokáže vydržať bez ťažkého hriechu. V mimoriadnych krátkodobých situáciách osobných či vzťahových ťažkostí sa odporúča spovedať sa častejšie, nakoľko častá Božia milosť človeka posilní v prežívaných ťažkostiach. Potom sa vrátiť do bežného režimu.
Svätá spoveď má dôležité miesto v našom živote. „Pokánie je rebrík, po ktorom vystupujeme tam, odkiaľ sme padli“ (svätý Efrém). Pomáha nám zbavovať sa hriechov a napredovať v čnostiach. Jej pomoc závisí aj od toho, ako sa na ňu pripravujeme a s akou vierou a kajúcnosťou k nej pristupujeme. Od toho sa uchránime, ak budeme pokánie prijímať pravidelne a vždy sa naň dôkladne pripravíme. Dobrá príprava zahrňuje v sebe dôkladné spytovanie svedomia, aby sme spoznali svoje hriechy a mohli ich úprimne vyznať.
Prijatím rozhrešenia (odpustenia) sa naše pokánie nekončí, ale naopak začína. Sviatosť zmierenia vysluhujeme spravidla pol hodiny pred svätou omšou v pracovné dni. Pomôckou k dobrej spovedi je kvalitné spytovanie svedomia.
Význam a účinky sviatosti zmierenia
Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium nám hovorí: „Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážky spôsobenej Bohu a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechom ranili a ktorá sa láskou, príkladom a modlitbami pričiňuje o ich obrátenie.“ My ľudovo túto sviatosť voláme svätá spoveď.
Vo sviatosti zmierenia dostávame teda od Pána Boha odpustenie našich hriechov a zmierujeme sa s Cirkvou. Áno, jedine Boh odpúšťa hriechy. Ježiš - Boží Syn, túto božskú moc na zemi aj vykonáva, ba viac, na základe svojej božskej autority udeľuje túto moc aj ľuďom. Túto moc dáva apoštolom a zároveň im udeľuje aj moc zmierovať hriešnikov s Cirkvou. Slová „zväzovať“ a „rozväzovať“ znamenajú: koho vylúčite zo svojho spoločenstva, bude vylúčený aj zo spoločenstva s Bohom; koho znovu prijmete do svojho spoločenstva, aj Boh ho prijme do spoločenstva so sebou. Zmierenie s Cirkvou je neoddeliteľné od zmierenia s Bohom.
Sviatosť zmierenia obsahuje na jednej strane úkony človeka, ktorý sa obracia pod vplyvom Ducha Svätého: ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie; na druhej strane pôsobenie Boha službou Cirkvi, ktorá prostredníctvom biskupa a jeho kňazov udeľuje v mene Ježiša Krista odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia, modlí sa tiež za hriešnika a koná s ním pokánie.
Úkony kajúcnika
Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“. Dogmaticky rozoznávame ľútosť dokonalú (pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko) a ľútosť nedokonalú (rodí sa z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi).
Vyznanie hriechov kňazovi tvorí podstatnú časť sviatostného pokánia. Vyznanie hriechov nás aj z čisto ľudského hľadiska oslobodzuje a uľahčuje nám zmieriť sa s inými. Vyznaním sa človek postaví zoči-voči hriechom, ktorými sa previnil; berie za ne zodpovednosť a tým sa otvára Bohu a spoločenstvu Cirkvi, aby si tak umožnil novú budúcnosť.
Kódex kánonického práva v kán. 988 hovorí: „§ 1. Veriaci je povinný vyspovedať sa podľa druhu a počtu zo všetkých ťažkých hriechov spáchaných po krste a mocou Cirkvi ešte priamo neodpustených a ani v individuálnej spovedi ešte nevyznaných, ktorých si je vedomý po starostlivom spytovaní svedomia. § 2. Veriacim sa odporúča, aby sa spovedali aj zo všedných hriechov.“
Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila. Vyžaduje to už sama spravodlivosť. Hriech však okrem toho zraňuje a oslabuje samého hriešnika, ako aj jeho vzťahy s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie. Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“ za svoje hriechy alebo ich „odpykať“. Toto zadosťučinenie sa volá aj „pokánie“ (KKC 1459).
Pokánie, ktoré spovedník uloží, má brať do úvahy osobnú situáciu kajúcnika a má mať na zreteli jeho duchovné dobro. Teda „ľudovo“ povedané: Ak chceme od Pána Boha obsiahnuť odpustenie našich hriechov, tak musíme ich ľutovať (trápi nás to, že sme urazili Pána Boha; a keď nás to trápi, tak to chceme aj zmeniť - byť lepší, chrániť sa týchto hriechov a napraviť čo sa dá) a vyznať sa z našich hriechov (nutne zo všetkých ťažkých hriechov). Bez ľútosti a vyznania hriechov nie je ani Božie odpustenie!
V spovednej praxi sa stretávame s ľuďmi - „kajúcnikmi“, ktorí prichádzajú k sviatosti zmierenia len s tým, že je to zvyk prísť pred sviatkami alebo ich vyhnala mama (manželka, starká,...) alebo musia ísť pred birmovkou (sobášom, krstom dieťaťa,...), ale pritom je u nich jasne vidno, že síce nejaký hriech povedia, ale nechcú to v živote meniť (je to pre nich príjemné žiť v hriechu, sú ľahostajní k týmto otázkam,...). Takáto svätá spoveď by nebola dobrá a môže byť i svätokrádežná. Nikdy nikoho nenúťme k prijatiu sviatosti zmierenia - môžeme ho povzbudzovať a modliť sa za neho, ale rozhodnutie musí byť jeho - slobodné!
Tiež v otázke vyznania hriechov. Kajúcnik už dlhšie nebol na svätej spovedi a „nemá žiaden hriech“ alebo si spomenie len na to, že možno sa ráno nepomodlil, či vyslovil Božie meno nadarmo,... Na prijatie tejto sviatosti sa treba pripraviť dobrým spytovaním svedomia (zoberme si modlitebnú knižku a tam si nájdime spovedné zrkadlo a prejdime si dobre otázku po otázke - a to sa týka nielen tých, čo dlhšie už neboli na svätej spovedi, ale i tých, ktorí možno chodia každý mesiac).
Aspoň niekoľko otázok pre spytovanie svedomia, ktoré sú aktuálne v súčasnej dobe i pre našu farnosť (ako doplnenie duchovného zrkadla):
- Vzdelával som sa vo viere čítaním Svätého písma a náboženskej literatúry?
- Okrem prosebnej modlitby má u mňa miesto aj modlitba ďakovná a oslavná?
- Nenahradili moju dôveru v Boha povery, veštenie, rozličné formy mágie, čarovanie, špiritistické sedenia a pod.?
- Volám Boha za svedka pre každú maličkosť?
- Nechodím v nedeľu na sv.omšu len zo zvyku?
- Neprekazil som účasť na nedeľnej sv.omši iným, deťom, podriadeným?
- Nenechávam si nákup v obchode na nedeľu?
- Zavolal som rodičom kňaza v ťažkej chorobe?
- Pokladám dieťa za Boží dar a prijímam svoje rodičovstvo vážne?
- Je naša rodina skutočným domovom pre deti?
- Žijem vo sviatostnom manželstve?
- Nenahrádza náš rodinný život televízor, počítač,...?
- Dal som primerané podmienky i mzdu svojim podriadeným?
- Poctivo som si plnil svoje pracovné povinnosti?
- Aký je môj vzťah k svetským a cirkevným predstaveným?
- Chránim si svoje zdravie (fajčenie, alkohol, drogy, lieky, životospráva, obliekanie,...)?
- Vyhľadával som skazené spoločnosti?
- Aký je môj postoj k interrupcii a eutanázii?
- Odmietam všetko, čo ohrozuje moju mravnú čistotu?
- Nevyhľadávam v televízii, na internete erotické a pornografické filmy?
- Neobliekam sa vyzývavo?
- Robil som nečisté skutky sám so sebou?
- Hľadal som pohlavnú rozkoš hriešne mimo manželstva?
- Pokladám vernosť v manželstve za samozrejmosť?
- Prijímam pomýlené morálne názory okolitého sveta?
- Ukrátil som niekoho v dedičnom podiele?
- Ako je to v mojich vzťahoch k susedom?
- Prispieval som svojou službou k dobru celej spoločnosti?
- Nedopustil som sa úmyselného podvodu (dane, úplatky,...)?
- Je kresťanstvo skutočne mojim svetonázorom?
- Vydávam o ňom svedectvo?
- Neohováram a neosočujem druhých ľudí?....
Snažme sa pravidelne a často prijímať sviatosť zmierenia. Práve tu sa stretáme s Pánom Bohom v tej pre nás ľudí najkrajšej Božej vlastnosti - v milosrdenstve - v odpúšťajúcej Božej láske. My, kňazi vo farnosti, sme vám k dispozícii v spovedelnici každý deň ½ hodinu pred sv.omšou a v prvopiatkovom týždni i viac.
Sviatosť pokánia, nazývaná aj svätá spoveď alebo sviatosť zmierenia, odpustenia, obrátenia, je prostriedkom k tomu, aby človeku boli odpustené hriechy. Človek sa ňou obracia k Bohu, vyznáva svoje hriechy a ľutuje ich. Sviatosť pokánia patrí medzi uzdravujúce sviatosti (spolu so sviatosťou pomazania chorých).
Človek hriechy vyzná pred kňazom pri individuálnej (ušnej) spovedi, úprimne ich oľutuje a vykoná zadosťučinenie (modlitba, milodar, služba blížnemu, skutok milosrdenstva, odriekanie, trpezlivé prijímanie kríža). Zadosťučinenie je potrebné učiniť, lebo svojim hriechom môže človek ublížiť, preto je potrebné škodu napraviť, napríklad vrátiť ukradnutú vec, ospravedlniť sa za urážky a podobne. Človek má napraviť spáchané zlo, ak je to možné.
Zadosťučinenie je dôležité, pretože následkom hriechu je trest a vina. Pri svätej spovedi sa odpúšťa celá vina, večný trest a časť časného hriechu. Kňaz udelí veriacemu pri svätej spovedi rozhrešenie, ktoré ho oslobodí od hriechu. Ježiš udelil apoštolom moc odpúšťať hriechy: Biblia Jn 23 „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú mu zadržané.“.
Vyznanie hriechov - Veriaci má povinnosť vyznať svoje hriechy pred kňazom.
Pred sv. spoveďou prebieha príprava na samotnú sv. Kňaz: „Naveky. Kajúcnik: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Kňaz: „Pán nech je v Tvojom srdci, aby si skrúšene vyznal svoje hriechy“. - pri 1. sv. „Bože môj, celým srdcom Ťa milujem, a preto veľmi ľutujem, že som Ťa hriechmi urazil. Chcem sa naozaj polepšiť a hriechu sa chrániť. Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Kňaz: „Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj. Kňaz: „Pán Ježiš ti odpustil hriechy.
„Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. sv. sv. Tieto odpustky možno získať od poludnia predchádzajúceho dňa až do polnoci určeného dňa (teda od 12. hodiny 1. novembra do 24. hodiny 2. môže získať odpustky, ktoré sa možno privlastniť iba dušiam v očistci, raz denne od 1. novembra do 8. Treba splniť aj ďalšie podmienky. Jedna sv. (Porov. Enchiridion indulgentiarum, LEV 2004, s.
Mnohí pristupujeme k sviatosti zmierenia. Niektorí častejšie, iní menej často. Sviatosť zmierenia je miestom, kde reálne zakúšame Otcovu milosrdnú lásku, odpustenie. Je to ako podobenstvo o márnotratnom synovi - Otec nás vyzerá a teší sa, keď nás môže v spovedi objať.
Vinny Flynn v knihe 7 tajomstiev svätej spovede (túto knihu skutočne odporúčam, prináša naozaj fascinujúci pohľad na dar tejto sviatosti!) píše: „Ak ideme do spovednice len na to, aby sme vyznali hriechy a prijali odpustenie, obmedzujeme skúsenosť, ktorú nám Boh chce dať. Ale ak ideme vyznať všetko - áno, svoje hriechy, ale aj svoj biedny stav: svoju chorobu, zlomenosť, zraniteľnosť -, potom nedostaneme len odpustenie, ale iniciujeme proces hlbokého uzdravenia, ktorý nás obnoví ako Otcove deti. Nie, nie je to „len“ o odpustení. „Na spoveď prichádzame, aby sme sa uzdravili,“ čítame v Denníčku sestry Faustíny.
Flynn tiež hovorí, že slovo, ktoré najlepšie vystihuje zmysel sviatosti zmierenia, je uzdravenie: „Ideme do spovednice, lebo chceme, aby sa nám odpustili hriechy. No neuvedomujeme si, že on chce pre nás urobiť oveľa viac! „Z úprimného vyznania pochádzajú dva účinky: prirodzený (psychologické hľadisko - uľahčenie človeku); nadprirodzený (odpustenie hriechov zo strany Boha),“ píše otec biskup Marián Chovanec vo svojej Sakramentológii.
Sviatosť pokánia prináša úplné odpustenie hriechov a obnovu priateľstva s Bohom. Avšak, podľa Katechizmu, aj keď sú hriechy odpustené, môžu zostať následky, ktoré si vyžadujú zadosťučinenie (napr. Cirkvi, prostredníctvom kňaza, bola zverená moc odpúšťať hriechy v mene Krista.
Sviatosť zmierenia zmieruje človeka s Bohom a zároveň s Cirkvou, ponúka vnútorné uzdravenie. Učenie Cirkvi nám hovorí: „Hlavným účinkom sviatosti pokánia je zmierenie hriešnika s Bohom.“ To znamená, že táto sviatosť odpúšťa hriechy; človek nadobúda stav milosti, ak ho stratil; odpúšťa večný trest, ktorý si zaslúžil za smrteľné hriechy; prináša odpustenie - aspoň čiastočné - časných trestov, teda následkov hriechov; darúva človeku duchovnú útechu, pokoj a posvätenie.
Druhým účinkom je zmierenie človeka so spoločenstvom veriacich. Cirkev nás učí: „Sviatosť pokánia začleňuje kajúcnika do spoločenstva Božieho ľudu.“ Otec biskup Chovanec píše, že toto zmierenie je najkrajšie vyjadrené v Eucharistii. Ako ďalej hovorí Katechizmus (čl. 1484), v spovedi sa Ježiš obracia na každého kajúcnika so slovami: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“ (Mk 2, 5) Ďalej sa v ňom píše: „Ježiš je lekárom skláňajúcim sa ku každému chorému, ktorý ho potrebuje, aby ho uzdravil; zdvíha ho a znovu uvádza do bratského spoločenstva.
Ako sme už na začiatku spomínali, nie je to „len“ o odpustení. „Sviatosť pokánia je vynikajúcou sakramentálnou cestou vnútorného uzdravenia (pretože premáha hriech - koreň zla), ale nie je všeliekom. Katechizmus (čl. 1999) hovorí o tom, že Božia milosť je „nezaslúžený dar, ktorým nám Boh dáva svoj život, vliaty Duchom Svätým do našej duše, aby ju uzdravil z hriechu a posvätil“. Túto Božiu milosť prijímame aj vo sviatostiach.
Vinny Flynn zdôrazňuje, že Ježišov dotyk vždy prináša uzdravenie - a to obzvlášť skrze sviatosti, prostredníctvom ktorých nás uzdravuje. Ale pre to, aby sme boli uzdravení, je potrebné odkryť Ježišovi vo sviatosti svoje rany, zranenia. „Tí však, čo robia ináč a vedome niektoré zamlčujú, nepredkladajú Božej dobrote nič na odpustenie prostredníctvom kňaza. ,Lebo ak sa chorý hanbí odkryť lekárovi ranu, medicína nelieči, čo nepozná,‘“ hovorí Katechizmus (čl. 1456). Ak sa správame ako farizeji, ktorí neuznávajú svoju hriešnosť a zranenosť, nemôžeme prijať uzdravenie, lebo ani nevieme, že sme chorí. Aj Benedikt XVI. pri jednom svojom príhovore povedal, že takáto morálna slepota môže blokovať uzdravenie, ktoré nám chce Ježiš sprostredkovať skrze sviatosť zmierenia.
„Ježiš nás chce obnoviť na Otcovu podobu. Ako? Skrze sviatosť zmierenia,“ píše Flynn. Spomína slová, ktoré Ježiš povedal sestre Faustíne o tom, že v spovednici sa dejú tie najväčšie zázraky: „Aj keby duša bola ako rozkladajúca sa mŕtvola, a aj keby z ľudského pohľadu už nebolo pre ňu vzkriesenia a všetko bolo už stratené, nie je tak u Boha. Túžite ešte aj po obnovení? Sviatosť zmierenia je tým dobrým miestom naň! Ježišovi nejde apriori o náš hriech (hoci ho nebagatelizuje a netvári sa, že neexistuje), ale o náš vzťah s ním. „Vykúpená, uzdravená, obnovená, odpustená. Toto sa vám i mne má stať v spovednici,“ vraví Flynn. Zmierení, uzdravení, obnovení.
Odpustenie hriechov spáchaných po krste môžu veriaci získať vo sviatosti pokánia alebo svätej spovedi. Túto sviatosť ustanovil sám Pán Ježiš, keď svojim apoštolom udelil právomoc odpúšťať hriechy: „Prijmite Ducha Svätého. „Sviatosť pokánia sa skladá z troch úkonov kajúcnika, ktoré tvoria jeden celok, a z kňazovho rozhrešenia.
Vo sviatosti pokánia alebo svätej spovedi môžu veriaci získať odpustenie hriechov spáchaných po krste. Aj keď veriaci v krste dostáva nový život a odpúšťajú sa mu všetky hriechy, ale krst neodstráni krehkosť ľudskej prirodzenosti ani náklonnosť na hriech. Pretože je človek slabý, znova a znova upadne do hriechu, niet takého, kto by nezhrešil, ako aj Svätý Ján apoštol píše: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda“ (1Jn 1,8).
Pán Ježiš už od samého začiatku svojho verejného účinkovania vyzýval na pokánie, keď povedal: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15). Svoju božskú moc vykonával aj tým, že odpúšťal hriechy (Lk 5, 20-26), potom po zmŕtvychvstaní dáva svojím apoštolom právomoc odpúšťať hriechy: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané (Jn 20, 22-23). Kristova výzva na obrátenie neprestáva zaznievať v živote Cirkvi. Hoci hriech odlučuje človeka od Boha, milosrdný Boh hľadá hriešnika a volá ho, aby sa skrze pokánie navrátil k nemu.
Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) píše o hriechu, ako o previnení proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Hriech je urážka Boha, neposlušnosť a vzbura proti nemu (1849-1850). Na hriech navádza predovšetkým zlý duch, ale aj ľudská náklonnosť na hriech, naše zlé návyky a slabosti.