Je to zázrak, viem si Boh a máš právo: Význam viery, zázrakov a poslušnosti v duchovnom živote

Svojím Zjavením sa neviditeľný Boh vo svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom a stýka sa s nimi, aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou. Správna odpoveď na toto pozvanie je viera.

Poslušnosť viery

Vierou človek úplne podriaďuje Bohu svoj rozum a svoju vôľu. Celou svojou bytosťou dáva súhlas Bohu, ktorý zjavuje. Túto odpoveď človeka Bohu, ktorý zjavuje, nazýva Sväté písmo „poslušnosťou viery“.

Poslúchať vo viere znamená slobodne sa podriadiť počutému slovu, lebo jeho pravdivosť zaručuje Boh, ktorý je Pravda sama. Sväté písmo nám dáva za príklad takejto poslušnosti Abraháma.

List Hebrejom vo veľkej chváloreči na vieru predkov osobitne zdôrazňuje Abrahámovu vieru: „S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide“ (Hebr 11,8). S vierou žil ako cudzinec a pútnik v Zasľúbenej zemi.

List Hebrejom chváli príkladnú vieru, ktorou „si predkovia získali dobré svedectvo“.

Mária a poslušnosť viery

Panna Mária uskutočňuje poslušnosť viery najdokonalejším spôsobom. Vo viere prijíma zvesť a prisľúbenie, ktoré jej priniesol anjel Gabriel, lebo verí, že „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,37), a dáva svoj súhlas: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38).

Alžbeta ju pozdravila slovami: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1,45). Cez celý jej život až po poslednú skúšku, keď jej syn Ježiš zomrel na kríži, jej viera nezakolísala. Mária neprestala veriť, že Božie slovo „sa splní“.

Osobný vzťah k Bohu a viera v Ježiša Krista

Viera je predovšetkým osobným primknutím sa človeka k Bohu; súčasne a neoddeliteľne je slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil. Keďže kresťanská viera je osobným primknutím sa k Bohu a súhlasom s pravdou, ktorú zjavil, líši sa od viery v človeka. Je dobré a správne úplne dôverovať Bohu a bezvýhradne veriť tomu, čo povedal.

Pre kresťana je viera v Boha neoddeliteľne spojená s vierou v toho, ktorého on poslal: v jeho milovaného Syna, v ktorom má zaľúbenie. Boh nám povedal, aby sme ho počúvali. Kristus sám povedal svojim učeníkom: „Veríte v Boha, verte aj vo mňa“ (Jn 14,1). V Ježiša Krista môžeme veriť preto, že on je Boh, Slovo, ktoré sa stalo telom.

Nik nemôže veriť v Ježiša Krista, ak nemá účasť na jeho Duchu. Veď Duch Svätý zjavuje ľuďom, kto je Ježiš. Lebo „nik nemôže povedať: ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3). „Duch skúma všetko, aj Božie hĺbky… Ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“ (1Kor 2,10-11). Jedine Boh pozná Boha úplne. Veríme „v“ Ducha Svätého preto, že je Boh.

Viera ako dar a ľudský úkon

Keď svätý Peter vyznáva, že Ježiš je Kristus, Syn živého Boha, Ježiš mu hovorí, že toto zjavenie mu neprišlo z tela a krvi, ale od jeho Otca, „ktorý je na nebesiach“ (Mt 16,17). Viera je Boží dar, nadprirodzená čnosť, ktorú vlieva Boh.

Veriť možno iba vďaka milosti a vnútornej pomoci Ducha Svätého. Je však takisto pravda, že veriť je pravý ľudský úkon. Dôverovať Bohu a súhlasiť s pravdami, ktoré zjavil, neodporuje ani slobode, ani rozumu človeka.

Dôvodom viery nie je to, že sa zjavené pravdy javia ako pravdivé a pochopiteľné svetlu nášho prirodzeného rozumu. Veríme „pre autoritu samého Boha, ktorý zjavuje a ktorý sa nemôže mýliť ani nemôže klamať“.

K viere patrí, že veriaci túži lepšie poznať toho, komu uveril, a lepšie pochopiť to, čo zjavil. Hlbšie poznanie zasa vzbudí väčšiu vieru, čoraz väčšmi zapálenú láskou. Milosť viery otvára „oči srdca“ (Ef 1,18), aby sme živo chápali obsah Zjavenia, čiže celok Božieho plánu a tajomstiev viery, ich spojitosť medzi sebou a s Kristom, ktorý je stredobodom zjaveného tajomstva.

Aby bola odpoveď viery ľudská, „človek má dobrovoľne odpovedať Bohu vierou; preto nikto nemá byť nútený prijať vieru proti svojej vôli. Úkon viery je totiž samou svojou povahou dobrovoľný.“ Veriť v Ježiša Krista a v toho, ktorý ho poslal na našu spásu, je nevyhnutne potrebné na dosiahnutie spásy.

Viera a spoločenstvo

Viera je osobný úkon: je to slobodná odpoveď človeka na iniciatívu Boha, ktorý sa zjavuje. Ale viera nie je úkon osamotený. Nik nemôže veriť sám, tak ako nik nemôže sám žiť. Nik si nedal vieru sám, tak ako si nik sám nedal život. Veriaci prijal vieru od iných a má ju zasa odovzdať iným. Naša láska k Ježišovi a k ľuďom nás pobáda hovoriť o našej viere iným.

„Verím“: to je viera Cirkvi, ktorú každý veriaci osobne vyznáva, najmä pri krste. „Veríme“: to je viera Cirkvi, ktorú vyznávajú biskupi zhromaždení na koncile, alebo všeobecnejšie, liturgické zhromaždenie veriacich. Predovšetkým verí Cirkev a tak vedie, živí a udržiava moju vieru. Prostredníctvom Cirkvi dostávame v krste vieru a nový život v Kristovi.

Cirkev ako matka viery

Spása prichádza jedine od Boha. Ale pretože život viery dostávame prostredníctvom Cirkvi, ona je našou matkou: „Veríme v Cirkev akoby v matku znovuzrodenia, a nie v Cirkev, akoby bola pôvodkyňou spásy.“ A keďže je našou matkou, je aj vychovávateľkou našej viery.

Neveríme vo formuly, ale v skutočnosti, ktoré tieto formuly vyjadrujú a ktorých sa nám viera umožňuje „dotýkať“. „Úkon [viery] veriaceho sa nekončí pri tom, čo je vyslovené, ale pri [vyslovenej] skutočnosti.“ K týmto skutočnostiam sa však približujeme pomocou formulácií viery.

Cirkev, ktorá je „stĺp a opora pravdy“ (1Tim 3,15), verne opatruje „vieru, raz navždy odovzdanú svätým“ (Júd 3). Uchováva v pamäti Kristove slová a z pokolenia na pokolenie odovzdáva vyznanie viery apoštolov. Od stáročí Cirkev neprestáva v mnohých jazykoch, kultúrach a národoch vyznávať svoju jedinú vieru, prijatú od jedného Pána, odovzdávanú ďalej jedným krstom a zakorenenú v presvedčení, že všetci ľudia majú iba jedného Boha a Otca.

Zázraky

Zázrak je pre človeka niečo, čo nechápe a nevie si vysvetliť. Veriť v Boha znamená veriť v zázraky. Zázraky malé i veľké. Možno aj tento článok niekomu môže pomôcť prežiť zázrak.

Zázrak - tak bežne používané slovo v prípade katastrofy, ak ju niekto prežije. Zázrak ako slovo, ktoré ostalo nepochopené. Zázrak žijeme denne, stále nás sprevádza. Prestali sme tento svet vnímať ako zázrak. Prestali sme chápať, že zázrak je všetko okolo nás - slnko, voda, vzduch, príroda, detský smiech. Aj to, že zo semienka vyrastie strom.

Možné vysvetlenia Ježišových zázrakov

Nedajú sa Ježišove zázraky vysvetliť prirodzeným spôsobom? Istotne sa to u niektorých dá. Platí to však pre všetky? Mohli by sme tvrdiť, že opisy v evanjeliách boli jednoducho pozmenené tak, aby sa zdalo, že Ježiš robil zázraky, ktoré sa v skutočnosti nikdy neudiali. Je to možné, ale nepravdepodobné.

Nezabúdajte, že nezomreli len za nejaké princípy alebo filozofiu, akou je napríklad budhizmus. Zomreli kvôli viere vo vzkrieseného Pána Ježiša, ktorý tvrdil, že je Boh a robil zázraky rovno pred ich očami. To sa veľmi odlišuje od viery v niečo nehmatateľné.

Zázrak nad zázrakmi

Každý deň v slávnostnom sprievode pri zhasnutom svetle budeme kráčať spolu smerom k oltáru. Ešte jedna vec na zapamätanie. Rorátne sväté omše sa konajú v pracovných dňoch, od pondelka do soboty. Kňaz je oblečený do bieleho ornátu. Inak je to počas adventných nedieľ. Počas rorátnej svätej omše má kňaz bielomodrý ornát, pretože Roráty sú takzvanou votívnou svätou omšou na počesť Presvätej Bohorodičky.

Táto pieseň, ktorú si Poliaci spievajú, je veľmi stará a známa eucharistická pieseň, obsahuje takmer všetko, o čom si počas tohtoročných rorátnych stretnutí povieme. Je to najväčší zázrak, ktorý sa deje každý deň v každom kostole na svete. Povieme si o tom, čo je pre kresťanov najdôležitejšie. O tom, čo sa deje počas každej svätej omše.

tags: #je #to #zazrak #viem #si #boh