Evanjelium je radostná zvesť o tom, čo Boh urobil pre nás, aby sme mohli byť zachránení od večného zatratenia, ktoré si zaslúžime za to, že sme zhrešili. Biblia nás varuje pred ľuďmi, ktorí zvestujú iného Krista a iné evanjelium. Dnes existuje veľa iných evanjelií, ale všetky majú jednu vec spoločnú - buď k evanjeliu Pána Ježiša Krista pridávajú navyše potrebu nejakých skutkov, alebo vôbec neobsahujú zvesť o tom, čo Pán Ježiš Kristus urobil pre našu záchranu.
Takéto evanjeliá sú nebezpečné v tom, že nemajú moc spasiť človeka a ak im človek verí, bude zatratený pre svoje hriechy, lebo neuveril Kristovmu evanjeliu, ktoré jediné má moc spasiť hriešneho človeka.
Gal 1:6-8: "Čudujem sa, že od Toho, ktorý vás povolal v milosti Kristovej, sa tak rýchlo odvraciate k inému evanjeliu, ktoré ani nie je iné evanjelium. Sú však niektorí, čo robia zmätok medzi vami a chcú prekrútiť evanjelium Kristovo. Ale keby sme aj my, alebo keby vám anjel z neba zvestoval iné evanjelium miesto toho, ktoré sme vám my zvestovali, - nech je prekliaty!"
1Kor 15:1-4: "Pripomínam vám, bratia, evanjelium, ktoré som vám zvestoval, ktoré ste aj prijali, aj zotrvávate v ňom, a skrze ktoré aj ste spasení, ak ho zachovávate tak, ako som vám ho zvestoval, inak by ste boli nadarmo uverili. Odovzdal som vám totiž predovšetkým, čo som aj sám prijal, že Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem a bol pochovaný a v tretí deň bol vzkriesený podľa Písem"
Ján 3:16: "Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho."
Apoštol Pavol nám ukázal dôležitosť pochopenia a stráženia svojho presvedčenia, keď povedal Timoteovi: „Daj pozor na seba a na učenie. Pavol rovnako horlivo vyzýva svojich spoluveriacich, aby sa držali ďaleko od falošných alebo predstieraných evanjelií.
Kristov život je zjavením Otca
Celý Kristov život je zjavením Otca: jeho slová a skutky, jeho mlčanie a utrpenie, jeho spôsob bytia a hovorenia. Ježiš môže povedať: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9) a Otec zasa: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho“ (Lk 9,35) . Keďže sa náš Pán stal človekom, aby plnil Otcovu vôľu, aj najmenšie črty jeho tajomstiev nám zjavujú Božiu lásku k nám.
Celý Kristov život je tajomstvom vykúpenia. Celý Kristov život je tajomstvom rekapitulácie (obnovenia a zjednotenia). Celé Kristovo bohatstvo „je určené každému človekovi a pre každého je dobrom“. Kristus nežil svoj život pre seba, ale pre nás, a to od svojho vtelenia „pre nás ľudí a pre našu spásu“ až po svoju smrť „za naše hriechy“ (1Kor 15,3) a po svoje zmŕtvychvstanie „pre naše ospravodlivenie“ (Rim 4,25) .
Ježiš sa v celom svojom živote prejavuje ako náš vzor. Kristus spôsobuje, aby sme všetko, čo žil on, mohli žiť v ňom a on to mohol žiť v nás. „Boží Syn sa svojím vtelením určitým spôsobom zjednotil s každým človekom.“ Sme povolaní, aby sme boli jedno s ním; ako údom svojho tela nám dáva účasť na tom, čo prežil vo svojom tele pre nás a ako náš vzor.
Príprava na príchod
Príchod Božieho Syna na svet je taká nesmierna udalosť, že ju Boh pripravoval počas stáročí. Obrady a obety, obrazy a symboly „Prvej zmluvy“ , to všetko Boh zameriava na Krista; ohlasuje ho ústami prorokov, ktorí postupne vystupujú v Izraeli. Svätý Ján Krstiteľ je bezprostredným Pánovým predchodcom, ktorý bol poslaný, aby mu pripravil cestu Ako „prorok Najvyššieho“ prevyšuje všetkých prorokov, je z nich posledný, ním sa začína evanjelium; už v lone svojej matky pozdravuje Kristov príchod.
Každoročným slávením liturgie Adventu Cirkev aktualizuje toto očakávanie Mesiáša: keď sa veriaci zapájajú do dlhej prípravy na prvý príchod Spasiteľa, obnovujú v sebe vrúcnu túžbu po jeho druhom príchode.
Ježišovo narodenie a detstvo
Ježiš sa narodil v biednej maštali v chudobnej rodine. Prvými svedkami tejto udalosti sú jednoduchí pastieri. V tejto chudobe sa prejavuje nebeská sláva. „Stať sa dieťaťom“ vo vzťahu k Bohu je podmienkou na vstup do Kráľovstva. Preto sa treba ponížiť, stať sa maličkým, ba viac: treba sa „znova narodiť“ , narodiť sa z Boha, aby sme sa stali „Božími deťmi“ . Tajomstvo Vianoc sa v nás uskutočňuje, keď sa v nás utvára Kristus.
Ježišova obriezka na ôsmy deň po jeho narodení je znakom jeho začlenenia do Abrahámovho potomstva, do ľudu zmluvy, jeho podriadenosti zákonu a jeho oprávnenia na kult Izraela, na ktorom sa bude zúčastňovať po celý život. Tento znak je predobrazom „Kristovej obriezky“, ktorou je krst. Zjavenie Pána (Epifánia) je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta.
Obetovanie Ježiša v chráme ho predstavuje ako prvorodeného, ktorý patrí Pánovi. So Simeonom a Annou celé očakávanie Izraela prichádza na stretnutie so svojím Spasiteľom. Ježiš je uznaný za toľko očakávaného Mesiáša, za „svetlo pohanov“ a „slávu Izraela“, ale aj za „znamenie, ktorému budú odporovať“.
Počas veľkej časti svojho života Ježiš mal účasť na údele obrovskej väčšiny ľudí: každodenný život bez väčšej nápadnosti, život manuálnej práce, židovský náboženský život podriadený Božiemu zákonu, život v spoločenstve.
Skrytý život v Nazarete
Ježiš svojou poslušnosťou matke a zákonitému otcovi dokonale zachováva štvrté prikázanie. Táto poslušnosť je pozemským obrazom jeho synovskej poslušnosti nebeskému Otcovi. Ježišova každodenná poslušnosť Jozefovi a Márii ohlasovala a anticipovala poslušnosť vyjadrenú v modlitbe v Getsemanskej záhrade: „Nie moja, ale tvoja vôľa…“.
Skrytý život v Nazarete umožňuje každému človekovi, aby sa spojil s Ježišom na najvšednejších cestách života: „Nazaretský dom je škola, v ktorej začíname poznávať Kristov život: je to škola evanjelia… Učí nás predovšetkým mlčaniu. Kiež by v nás ožila hlboká úcta k mlčaniu, k tomuto obdivuhodnému a nevyhnutne potrebnému postoju ducha… Okrem toho tu vidíme pravý spôsob rodinného života. Nech nám Nazaret pripomína, čo je rodina, jej spoločenstvo lásky, jej vážna a žiarivá krása, jej posvätná a nedotknuteľná osobitosť… A napokon tu poznávame školu práce. Ó nazaretský domov, dom ,tesárovho Syna‘!
Nájdenie Ježiša v chráme je jediná udalosť, ktorá prerušuje mlčanie evanjelií o rokoch Ježišovho skrytého života. Ježiš tu dáva tušiť tajomstvo svojho úplného zasvätenia poslaniu, ktoré vyplývalo z jeho Božieho synovstva: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“.
Prečo bol Ježiš pokrstený? - Nedeľná kázeň biskupa Barrona
Verejný život Ježiša Krista
Začiatkom Ježišovho verejného života je jeho krst, ktorý prijal od Jána v Jordáne. Ján „hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“ . Prichádzali zástupy hriešnikov, mýtnikov a vojakov, farizejov a saducejov i prostitútok, aby sa mu dali pokrstiť. „Vtedy prišiel Ježiš.“ Krstiteľ váha, Ježiš nalieha - a prijíma krst. Vtedy zostupuje na Ježiša Duch Svätý v podobe holubice a z neba zaznieva hlas: „Toto je môj milovaný Syn“.
Pre Ježiša je jeho krst prijatím a začiatkom jeho poslania ako trpiaceho Služobníka. Dáva sa započítať medzi hriešnikov. Už je „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ . Už anticipuje „krst“ svojej krvavej smrti. Už prichádza splniť „všetko, čo je spravodlivé“ , čiže úplne sa podriaďuje vôli svojho Otca: z lásky súhlasí s týmto krstom smrti na odpustenie našich hriechov. Na tento súhlas odpovedá hlas Otca, ktorý vkladá do svojho Syna všetko svoje zaľúbenie. Zostupuje Duch Svätý, ktorého má Ježiš v plnosti už od svojho počatia, a „spočinie“ na ňom. Ježiš bude prameňom Ducha pre celé ľudstvo. Pri jeho krste „sa… otvorilo nebo“ , ktoré zatvoril Adamov hriech.
Evanjeliá hovoria o čase Ježišovej samoty na púšti hneď po tom, ako prijal krst od Jána. Ježiš „pobádaný Duchom“ na púšť zostáva tam štyridsať dní bez jedla; žije medzi divou zverou a anjeli mu posluhujú. Keď sa tento čas končí, satan ho trikrát pokúša tým, že podrobuje skúške jeho synovský vzťah k Bohu. Evanjelisti poukazujú na spasiteľný význam tejto tajomnej udalosti. Ježiš je nový Adam, ktorý zostáva verný tam, kde prvý Adam podľahol pokušeniu. Ježiš dokonale plní povolanie Izraela.
Pokúšanie Ježiša ukazuje, akým spôsobom má Boží Syn plniť poslanie Mesiáša v protiklade k spôsobu, aký mu navrhuje satan a aký mu chcú prisúdiť ľudia. preto Kristus zvíťazil nad Pokušiteľom pre nás: „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“.
Hlásanie Božieho kráľovstva
„Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: ,Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu‘“ . „Preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, založil na zemi nebeské kráľovstvo.“ A Otcova vôľa je „povzniesť ľudí k účasti na Božom živote“. Robí to tak, že zhromažďuje ľudí okolo svojho Syna Ježiša Krista. Týmto zhromaždením je Cirkev, ktorá je na zemi „zárodkom a počiatkom“ Božieho kráľovstva.
Všetci ľudia sú povolaní vojsť do Kráľovstva. Toto mesiášske kráľovstvo, ohlasované najprv synom Izraela, má prijať ľudí zo všetkých národov. Kto chce doň vojsť, musí prijať Ježišovo slovo: „Pánovo slovo sa totiž prirovnáva semenu, ktoré sa seje na pole: tí, čo ho počúvajú s vierou a sú pričlenení ku Kristovmu maličkému stádu, prijali samo Kráľovstvo.
Ježiš pozýva hriešnikov k stolu Kráľovstva: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ . Vyzýva ich, aby sa obrátili, lebo bez toho nie je možné vojsť do Kráľovstva; slovom i skutkom im však ukazuje bezhraničné milosrdenstvo svojho Otca voči nim a nesmiernu radosť v nebi… nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie“ .
Ježiš sprevádza svoje slová mnohými „mocnými činmi, divmi a znameniami“ , ktoré ukazujú, že Kráľovstvo je prítomné v ňom. Dosvedčujú, že Ježiš je predpovedaný Mesiáš. Znamenia, ktoré robí Ježiš, svedčia o tom, že ho poslal Otec. Vyzývajú veriť v neho. Tým, čo sa na neho obracajú s vierou, udeľuje, o čo prosia. A tak zázraky posilňujú vieru v toho, ktorý koná skutky svojho Otca: dosvedčujú, že je Boží Syn. Keď Ježiš oslobodil niektorých ľudí od pozemského zla, akým je hlad, nespravodlivosť, choroba a smrť, vykonal mesiášske znamenia.
Príchod Božieho kráľovstva je porážkou satanovho kráľovstva: „Ale ak ja Božím Duchom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo“ . Ježišove exorcizmy vyslobodzujú ľudí z moci zlých duchov. Anticipujú Ježišovo veľké víťazstvo nad „kniežaťom tohto sveta“ .
Ježiš si hneď na začiatku svojho verejného života zvolil dvanásť mužov, aby boli s ním a mali účasť na jeho poslaní. Dal im účasť na svojej moci a poslal ich „hlásať Božie kráľovstvo a uzdravovať chorých“ . V zbore Dvanástich má Šimon Peter prvé miesto. Ježiš mu zveril výnimočné poslanie.
Falošné evanjeliá
Existuje niekoľko falošných evanjelií, ktoré sa líšia od pravého evanjelia Ježiša Krista. Medzi ne patria:
- "Spasení sme skrze vieru, dobrý život a sviatosti": Toto učenie má korene v katolíckej cirkvi a rozšírilo sa do niektorých protestantských cirkví, ktoré z nej vznikli.
- "Spasení sme z viery samotnej, ktorá nezostáva samotná": Toto učenie zdôrazňuje nutnosť skutkov u hriešnika na spasenie, ale nehovorí o nutnosti skutkov priamo.
- "Musíte mať osobný vzťah s Bohom": Toto učenie kladie dôraz na vlastné zásluhy a skutky, pričom nezohľadňuje, čo Kristus urobil pre nás.
- "Evanjelium prosperity a úspechu": Toto učenie sa netýka večného života, ale pozemského, a učí, že Boh má všetkých rád a každému chce pomôcť k "lepšiemu životu", ktorý je definovaný zdravím, peniazmi, materiálnymi vecami a dobrými vzťahmi s ľuďmi.
Tieto falošné evanjeliá nemajú moc človeka spasiť a môžu viesť k zatrateniu.
Ako zistíme že je to iba Ježiš, ktorý je jediným Spasiteľom a Vykupiteľom?
Musí naplniť vyše 300 proroctiev v Strom Zákone, ktoré odkazujú na Mesiáša. Požiadavky, ktoré sú napísané v Biblii všetky splnil Ježiš Kristus. NIKTO, ani Mária, ani anjeli, ani svätí, ani Mohamed, ani Krišna, ani Budha, ani iné stvorenie toto neurobilo.
Čo je evanjelium?
Evanjelium nie je o tom, čo si urobil ty alebo ja, aby sme potešili Boha alebo aby sme sa k nemu dostali. Evanjelium je skôr o tom, ako Boh zmieril seba s nami prostredníctvom Ježiša Krista. Ježiš sám povedal: „Ja som cesta i pravda i život. Ak by sme my, ako kresťania, povedali, že k Bohu sa môžeme dostať iným spôsobom, boli by sme obvinení z klamného podávania evanjelia!
Pretože na tom kríži, pred približne 2000 rokmi, bol všetok hriech sveta vyliaty na Ježiša Krista. Stal sa kvôli nám obeťou za hriech. Pavol to zosobnil slovami: „… žijem vo viere v Syna Božieho, ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa". Vieme, že Boh je dokonalý. Rovnako vieme, že človek je hriešny a nedokonalý. Prečo Ježiš?
Svetlo viery
Je naliehavé znovu doceniť charakter svetla, ktorý je vlastný viere, lebo ak zhasne jeho žiara, aj všetky ostatné svetlá napokon strácajú svoju silu. Svetlo viery má totiž osobitný charakter, pretože je schopné osvietiť celú existenciu človeka. Aby malo svetlo takúto silu, nemôže pochádzať z nás samých, musí vychádzať z pôvodnejšieho zdroja, v konečnom dôsledku musí vychádzať z Boha.
Viera sa rodí zo stretnutia so živým Bohom, ktorý nás volá a odhaľuje nám svoju lásku - lásku, ktorá nás predchádza a o ktorú sa môžeme oprieť, aby sme boli pevní a mohli budovať náš život. Pretvorení touto láskou dostávame nový zrak a zakúšame, že je v nej veľký prísľub plnosti a pred nami sa otvára pohľad do budúcnosti. Viera, ktorú dostávame od Boha ako nadprirodzený dar, sa javí ako svetlo na cestu, svetlo, ktoré usmerňuje naše putovanie v čase.
Druhý vatikánsky koncil dal zažiariť viere vnútri ľudskej skúsenosti, prechádzajúc tak cestami súčasného človeka. Vo viere, Božom dare a nadprirodzenej čnosti, ktorú on vlieva, spoznávame, že nám bola ponúknutá veľká Láska, že sa na nás obrátilo dobré Slovo a že ak prijmeme toto Slovo, ktorým je Ježiš Kristus, vtelené Slovo, Duch Svätý nás pretvorí, osvieti našu cestu do budúcnosti a dá v nás rásť krídlam nádeje, aby sme po nej kráčali s radosťou. Viera, nádej a láska tvoria v obdivuhodnom prieniku dynamizmus kresťanskej existencie, vedúci do plného spoločenstva s Bohom.
Ak chceme pochopiť, čo je viera, musíme vyrozprávať jej priebeh, cestu veriacich ľudí, dosvedčovanú predovšetkým v Starom zákone. Osobitné miesto tu patrí Abrahámovi, nášmu otcovi vo viere. V jeho živote sa stala prevratná udalosť: Boh sa na neho obrátil slovom, zjavuje sa ako Boh, ktorý hovorí a ktorý ho volá po mene. Viera sa viaže na počúvanie. Abrahám nevidí Boha, no počuje jeho hlas. Takto viera nadobúda osobný charakter. Boh sa tu javí nie ako Boh nejakého miesta ani Boh viazaný na osobitný posvätný čas, ale ako osobný Boh, doslova Boh Abraháma, Izáka, Jakuba, schopný vstúpiť do vzťahu s človekom a uzavrieť s ním zmluvu.
Modloslužba
Opak viery tu vystupuje ako modloslužba. Kým sa Mojžiš na Sinaji rozpráva s Bohom, ľud nedokáže zniesť tajomstvo skrytej Božej tváre, neznesie čas očakávania. Viera si zo svojej povahy vyžaduje zrieknutie sa bezprostredného vlastnenia, ktoré zdanlivo ponúka videnie. Je pozvaním otvoriť sa zdroju svetla a pritom rešpektovať tajomstvo vlastné Tvári, ktorá má úmysel zjaviť sa osobne a vo vhodnom čase. Namiesto viery v Boha sa tu uprednostňuje uctievanie modly, ktorej tvár môžeme utvoriť a ktorej pôvod poznáme, lebo sme ju sami zhotovili. Pred modlou nehrozí možnosť povolania, ktoré by vyzývalo zanechať vlastné istoty, pretože modly „majú ústa, ale nehovoria“.
Kto sa nechce zveriť Bohu, musí počúvať hlas mnohých modiel, ktoré kričia: „Dôveruj mne!“ Viera, viazaná na konverziu, je opakom modloslužby, znamená zanechanie modiel a návrat k živému Bohu cez osobné stretnutie. Veriť znamená odovzdať sa milosrdnej láske, ktorá vždy prijíma a odpúšťa, podporuje život a dáva mu orientáciu, ktorá ukazuje svoju moc v schopnosti vyrovnať naše pokrivené dejiny. Viera spočíva v ochote nechať sa vždy znova pretvárať Božím povolaním.
Cesta spásy
Cesta k Bohu tu na zemi, cesta do večného života v nebi, ktorá je zjavená v Biblii je veľmi jednoduchá. Boh túži po tom, aby sa každý človek dostal do neba. Preto vymyslel najjednoduchšiu cestu pre človeka, aby mohol k nemu prísť cez túto cestu (VIERU). Boh vymyslel jedinú cestu, ako prísť ku nemu, nie náboženstvo, cirkev. Jediné, čo som si zasluhoval ja za svoj život, za svoje hriechy je podľa Božieho zákona smrť. No Ježiš Kristus za mňa zobral tento trest a zomrel za mňa na kríži.
Spása je Boží dar. A ten dar si nemožno nijako odpracovať. My sme zvyknutí, že ak dostaneme nejaký dar, snažíme sa ho vrátiť tomu čo nás obdarovali v podobnej hodnote, ako nám on daroval. Spása je dar Boha hriešnemu človekovi. Zadarmo, bez nároku na splatenie ho, či jeho odpracovanie. Každý pokus ponúknuť Bohu za dar spásy skutky (dobré skutky, prijímania, omše… ) znamená tento dar odmietnuť, opovrhnúť týmto darom.
V Biblii nie je nikde napísané, že pre to, aby si dosiahol spásu treba skutky. Nie sme spasení zo skutkov, aby sa nik nemohol vystatovať. Všade tam, kde sa v Biblii spomínajú skutky, vždy sa spomína spolu s nimi odmena v nebeskom kráľovstve. Nie spása. Môj celý život až do obrátenia v roku 2012 bol len naháňaním skutkov. Omše prijímania, spovede, púte, sebazapierania… Všetko toto pred Bohom boli iba mŕtve skutky. Nie sú ničím pred Bohom. Ba vykonanie týchto skutkov, aby som si zaslúžil spásu je pred Bohom hriech. Hriech nevery.
Uverenie v Krista
Veriť v Ježiša Krista znamená uveriť všetkému o Kristovi, čo nám Biblia o ňom hovorí. Jedine vtedy je možné povedať, že veríte v Ježiša Krista, lebo viete, kvôli čomu prišiel, čo vykonal, čo zasľúbil. Mnohí veria v Ježiša Krista, ale tiež ako ja kedysi - toho eucharistického. Toto je Ježiš Kristus. Toto všetko vykonal a tomuto všetkému musíš pre svoju spásu uveriť. Ak čo i len jednému bodu neuveríš a konáš inak, nepoznáš ešte Ježiša Krista, neuveril si v Ježiša Krista, ale veríš v iného Ježiša Krista, iné evanjelium, ktorého ti vymysleli ľudia.
Evanjelium je radostná zvesť o spáse. Boh je aj spravodlivý - každý jeden hriech aj najmenší, je najväčšou urážkou všemohúceho Boha a zasluhujeme si zaň smrť. Keďže je Boh spravodlivý, musí nás potrestať aj za ten najmenší hriech. Tým trestom je vždy peklo. Vo všetkom nám bol podobný, okrem hriechu. Sám dobrovoľne za nás šiel na kríž a tam bol za každého človeka Bohom strestaný za jeho hriechy. On nevinný vzal hriechy celého sveta na seba.
Ježiš prišiel aby všetci, ktorí prijmú tento jeho dar, ktorí prijmú dielo, ktoré vykonal Ježiš Kristus zaňho, mali život. Tak sa veriacim v Biblického Krista postupne navracia stav byť v Božej sláve ako to bolo pred hriechom Adama a Evy. Každému, ktorý uveril v Ježiša Krista sa vracia naspäť stav Božej slávy.
Spása je Boží dar. A ten dar si nemožno nijako odpracovať. Každá obeta, ktorú denne konajú katolícki kňazi je odmietnutie jedinej a dokonanej obety Ježiša Krista.
Pre spásu je potreba pokánie. Kajať sa znamená úplne sa odvrátiť od svojich hriechov. Je to zmena srdca, rozhodnutie poslúchať a podriadiť sa Božej vôli. Preto je dôležité uveriť v Krista a činiť pokánie z hriechov.
Boh je ten, ktorý nás uschopňuje činiť pokánie. A robí to skrze kázané a hlásané evanjelium. Boh je ten, ktorý obdarúva schopnosťou činiť pokánie, ale zodpovednosť za to, či budeme činiť pokánie, je na nás. Boh nemôže namiesto nás činiť pokánie rovnako, ako nemôže ani za nás uveriť. On nás zmocňuje k tomu, aby sme činili pokánie a uverili evanjeliu.
tags: #jedine #evanjelium #svet #uverit #zivot