Posledná večera je jednou z najznámejších a najvýznamnejších udalostí v kresťanskej tradícii. Bola to posledná večera Ježiša Krista s jeho dvanástimi apoštolmi pred jeho ukrižovaním. Táto udalosť je pripomínaná v mnohých cirkvách prostredníctvom obradu nazývaného "Večera Pánova" alebo "Eucharistia".
Poďme sa ponoriť do historického kontextu, umeleckých zobrazení a teologických pohľadov na túto kľúčovú udalosť.
Historické pozadie Poslednej večere
Ježiš išiel so svojimi priateľmi do Jeruzalema na každoročnú oslavu Paschy. Pascha (Pesach) bola každoročná spomienka na jedlo, ktoré Mojžiš a Boží národ jedli poslednú noc predtým, ako ich Boh vyslobodil z otroctva v Egypte. Počas tejto večere sa podával pečený baránok, nekvasený chlieb a horké byliny. Ježiš sa zišiel s priateľmi, aby jedli pesachovú (veľkonočnú) večeru.
Keď prišla hodina, zaujal s učeníkmi miesto pri stole. Tu im Ježiš povedal: "Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť, lebo hovorím vám: Už ho viac nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve."
Potom vzal chlieb, dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac: "Toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás. Toto robte na moju pamiatku."
Ježiš použil jeden z pohárov vína, aby svojim priateľom povedal, že zomrie, a že to bude preto, aby ľuďom mohol Boh odpustiť. Keď to vtedy hovoril, v skutočnosti mu veľmi nerozumeli.
Ježiš vedel, že jeden z jeho priateľov ho zradí. Judáš Iškariotský nebol spokojný s niektorými vecami, ktoré Ježiš vravel a robil. Šiel za kňazmi a súhlasil, že im Ježiša predá. Zaplatili mu tridsať strieborných.
Všetci štyria evanjelisti sa zhodujú v tom, že Ježiš zomrel v piatok a večer pred svojou smrťou mal so svojimi apoštolmi rozlúčkovú večeru. Podľa synoptikov (Evanjelium podľa Marka, Matúša a Lukáša) Ježiš ju slávil podľa predpisov židovskej veľkonočnej večere.
Počas Poslednej večere Ježiša Krista, ktorú si kresťania pripomínajú na Zelený štvrtok, sa na stole určite objavil chlieb a víno.
Posledná večera od Leonarda da Vinciho
Umelecké zobrazenia Poslednej večere
Obrazy „Poslednej večere“ boli v 15. storočí často zobrazované stále v nových variantách a stali sa ústrednou témou kresťanskej ikonografie.
Leonardo da Vinci a jeho Posledná večera
Vrcholné dielo jedného z najvýznamnejších umelcov Leonarda da Vinciho je považované za najdokonalejšie zobrazenie daného námetu. Objednávateľom sa stal v roku 1494 Lodovico Sforza. Dielo je vynikajúcou ukážkou maliarovho novátorstva a tvorivosti, ale i výpoveďou o jeho zákazníkovi. Na uskutočnenie zvolil nezvyčajnú techniku, ktorá nikdy nestratila zo svojej pôsobivosti.
Posledná večera (tal., Il Cenacolo alebo L'Ultima Cena) je obraz, ktorý namaľoval Leonardo daVinci na stenu kostola Santa Maria delle Grazie v Miláne. Namaľovaný je na biblický motív (Ján 13:21); Ježiš oznamuje, že ho jeden z 12 apoštolov zradí.
Santa Maria delle Grazie je slávny kostol a konvent rádu dominikánov v Miláne, je to lokalita svetového dedičstvo UNESCO. FrancescoSforza nariadil postaviť konvent dominikánov v 15. storočí. Hlavným architektom bol Guiniforte Solari, konvent bol dokončený v 1469. Za autora absidy kostola je považovaný známy taliansky renesančný architekt DonatoBramante.
Dielo znázorňujúce „Poslednú večeru“ je freskou v milánskom kostole. Umelec začal s realizáciou tejto veľkorozmernej nástennej maľby v roku 1495 a trvalo mu dva roky, kým ju dokončil (rozmery sú štyri metre na výšku a osem metrov na šírku).
Dnes je toto významné dielo vážne poškodené. Čiastočne to je zapríčinené Leonardovým experimentovaním s maliarskymi technikami. Namaľované bolo nie príliš trvanlivou, vlastnoručne vyrobenou temperovou farbou na stenu, ktorá bola pokrytá zložitým podkladom v dvoch vrstvách.
Prvé známky rozkladu sa začali prejavovať ešte za života Leonarda, v 16. storočí sa obrysy strácali a maľbu zakrývali škvrny. Prvý raz od stredoveku v histórii zobrazovania „Poslednej večere“ nesedí Judáš pred stolom, ale za ním.
Zachytáva chvíľu, ako Ježiš hovorí apoštolom, že ho jeden z nich zradí a jeho slová ich zasiahli ako blesk. Maliar dokázal jemným spôsobom vyjadriť nielen vonkajšie prejavy, ale i vnútorné reakcie každého z apoštolov, ktoré sú štúdiou ich charakterov. Všeobecné rozrušenie je stvárnené veľmi premysleným spôsobom.
Vrchol florentskej perspektívy predstavuje začlenenie výjavu do reálneho priestoru. Maľba zaberá celú stenu refektára. Leonardo vytvoril pomocou perspektívy hlbokú miestnosť, ale zároveň poprel dojem priestoru. Dlhý stôl umiestnil krížom cez miestnosť a ani na jednom konci už nezostalo miesto pre stoličky. Učeníci sa tiesnia pri jeho vzdialenejšej strane.
Leonardo zobrazil „Poslednú večeru“ ako scénu usporiadanú podľa pravidiel centrálnej perspektívy. Línie perspektívy sa stretávajú v Kristovom pravom oku, čo samo o sebe zdôrazňuje jeho ústrednú polohu.
Maliar znázorňuje najdramatickejší okamih večere, kedy sa Ježíš Kristus obracia k apoštolom. Majstrovskou kompozíciou je dielo zrozumiteľné i pre ďalšie generácie. V spodnej časti obrazu čelom k pozorovateľovi sa rozprestiera veľký stôl, takže divák stojí priamo oproti Kristovi a apoštolom. Jeho postava je umiestnená v centre kompozície a vyznačuje sa dôstojnou statickosťou a vyrovnanosťou. Toto umiestnenie pomáha zdôrazniť jeho dôležitosť. Úbežník ležiaci na jeho čele stelesňuje nekonečno.
Apoštoli sediaci z jednej strany stola sú sústredení do skupiniek po troch a symetricky rozmiestnení po oboch bokoch Ježiša Krista. Rozdelením do skupín tak zvýšil umelec napätie v už dosť vypätej atmosfére scény. Kládol dôraz na priestorovú hĺbku a tým vyzdvihol postavu Ježiša, ktorého centrálnu pozíciu umocňujú živo gestikulujúci apoštolovia, zoskupení v skupinkách.
Leonardo da Vinci poznal dokonale každú podrobnosť ľudského tela. Mal snahu o zachytenie aj celkom zvláštnych gest a výrazov tváre. Podľa jeho prípravných prác, skíc, kresieb i komentárov jeho súčasníkov vieme, že prehľadával celé Miláno a okolie, aby našiel mimoriadne výrazné typy tvárí, ktoré by mohol použiť pri zobrazovaní učeníkov.
Pri maľovaní sa Leonardo sústredil na okamih, kedy Ježiš usadá so svojimi učeníkmi ku stolu. Takmer všetci prejavujú reakciu na oznámenie blížiacej sa zrady širokou škálou gest, prekvapením a hrôzou.
Uprostred kompozície sedí takmer sám a bez pohybu Ježiš. Jeho symbolické orámovanie tvorí okno vzadu. Kristova ruka je roztvorená do dlane akoby kládla otázku. Všetci apoštolovia sú evidentne pobúrení, okrem Judáša, ktorý sedí nehybný, osamelý, akoby duchom neprítomný. U ostatných panuje zdesenie pohybom, v posunkoch, u iných na perách či v očiach. Z tvárí môžeme ľahko prečítať prekvapenie, hnev, rezignáciu, nedôveru či smútok.
Od Ježiša tretí vľavo (z pohľadu diváka) je Judáš, čo bolo na svoju dobu pomerne odvážne rozhodnutie. Judáš bol totiž tradične zobrazovaný na konci stola ďaleko od Ježiša a ostatných učeníkov. Sedí v tieni a je jediným z apoštolov, ktorý nedáva najavo emocionálnu reakciu. Všetci ostatní apoštolovia sú evidentne pobúrení.
Na ľavom konci stola vstáva zo stoličky rozčúlene Bartolomej. Apoštol Ondrej so zodvihnutými zdvihnutými rukami a dlaňami otočenými smerom k pozorovateľovi vyzerá, akoby zaháňal niečo nepríjemné. Tak ako Filip si priťahuje ruky k prsiam. Peter vstáva a nahnevane pozerá do stredu obrazu. Pred Petrom je zradca Judáš, ktorý sa zdesene zakláňa, ale pravou rukou nahmatáva mešec s peniazmi, odmenu za zradu Krista. Umiestnený je bezprostredne vedľa Jána, ktorý pozerá pred seba a má zložené ruky.
Do lunet nad „Poslednou večerou“ umiestnil Leonardo erby Sforzovej rodiny (skupiny učeníkov odrážajú svojim rozdelením rytmus tvorený tromi lunetami). V strede, pod najväčšou lunetou, je namaľovaná postava Ježiša.
Reštaurovanie a ochrana diela
Dielo bolo veľakrát opravované, reštaurované a premaľovávané. Prvý raz bolo reštaurované v roku 1726 Michelangelom Belottim, ktorý sa ale mylne domnieval, že Leonardo použil iné farby. Jeho zásahom došlo k poškodeniu. V roku 1770 sa do rozsiahleho premaľovania pustil Giuseppe Mozza, ktorý sa nedržal dôsledne Leonardovej koncepcie. V roku 1821 sa pokúsil Stefano Barezzi maľbu sňať, čo je u fresky možné. Leonardo však použil iný postup maľby, ako Barezzi predpokladal. Na odstránenie nedostatkov predošlých zásahov a obnovenie pôvodnej podoby sa zamerali reštaurátori v 90. rokoch 20. storočia.
Dielo nachádzajúce sa v milánskom kostole Santa Maria delle Grazie zreštaurovali s vynaložením obrovského úsilia, pričom práce sa skončili v roku 1999. Ich cieľom bolo odstrániť škody na slávnom diele napáchané za pol tisícročia.
Aj keď ľudia pricestujú do Milána, majú veľké problémy dostať sa k Poslednej večeri. Návštevníkom sťažujú situáciu sprísnené opatrenia na ochranu maľby. Každých 15 minút pustia k dielu iba 25 záujemcov, takže ročne si ho obzrie približne 320.000 divákov.
Dnes je Leonardov obraz nepretržite monitorovaný. V miestnosti je konštantná teplota a vzduch je filtrovaný od mikročastíc prachu a nečistôt. Počet návštevníkov je obmedzený. Dielo si môže pozrieť maximálne 1300 ľudí denne.
Ako navštíviť Poslednú večeru
K milánskemu Cenacolu sa dostanete červenou linkou metra M1, stanica Conciliazione (Cenacolo Vinciano), alebo električkou č.18, zastávka Santa Maria delle Grazie. Cenacolo je otvorené denne okrem pondelka od 8.15 do 19.00 (posledný vstup je o 18.45) Prehliadka trvá 15 min. Cena vstupenky je 15 euro. Rezerváciu môžete spraviť aj telefonicky na čísle +39 02 92800360. Vstupenky sa predávajú na dva mesiace dopredu a rýchlo sa rozchytajú, takže sa môže zdať, že návšteva Cenacola je prakticky nemožná. Keď sa vám nepodarí rezervovať vstupenku cez internet ani telefonicky, môžete sa, najlepšie ráno, dostaviť do predajne lístkov pri Cenacole a informovať sa na voľné miesta. Je veľmi pravdepodobné, že pár vstupeniek bude k dispozícii.
Symbolika Poslednej večere
O Leonardovi sa vedelo, že je znalcom kabaly a astrológie, preto sa i znalci domnievajú, že v obraze je oveľa viac symboliky, než sa na prvý pohľad zdá. Dvanásť apoštolov predstavuje vraj aj dvanásť znamení.
Podľa Dana Browna Peter ukazuje svoj postoj k prítomnosti Márie Magdalény rukou, akoby chcel naznačiť, že je ochotný podrezať jej hrdlo. Na freske je totiž zobrazená ruka, ktorá ako keby nikomu nepatrila. Predpokladá sa, že je Petrova. Tá je pritom zvláštne zvrtnutá. Druhú ruku kladie Peter na plece Jánovi (Márii Magdaléne). Je tiež možné, že Peter a Ján majú priateľský vzťah a v tomto momente hľadajú oporu jeden v druhom - Ján nakláňa hlavu k Petrovi.
Leonardo Da Vinci bol skutočne záhadný umelec, hovorí sa, že bol členom slobodomurárskej lože, alebo že ovládal temné sily.
V pravo na obraze (hebrejské písmo sa číta z prava ) je Šimon (Baran). Jeho osobnosť vyjadruje ohnivý temperament podčiarknutý červeným oblečením. Druhý v poradí je Tadeáš (Býk). Ruka smeruje k srdcu a tak ako aj znamenie Býka, Tadeáš tu reprezentuje pevnosť, stabilitu a istotu. Vzdušné znamenie Blížencov je nepokojné, reprezentuje mladosť a sviežosť a Matúš(Blíženci) iste nie náhodou oblečený do modrého odevu, lebo práve modrá reprezentuje vzduch je tak isto mladý a rozpriahnutými, nepokojnými rukami akoby vyzýval ku komunikácii, čo tak isto k tomuto znameniu prináleží. Filip (Rak) s okrúhlou tvárou celým svojim gestom pripomína ochrancu a Raci sú presne takí. Jakub starší(Lev) ide priamo po ceste, z tváre sa dá vyčítať otvorenosť, ale aj istá suverénnosť. Leonardo ho namaľoval s bohatou hrivou vlasou, s peknou tvárou a iskrivými očami. Tomáš (Panna) na to aby uveril sa musí presvedčiť, podrobiť všetko analýze. Neptún symbolizujúci vieru je v tomto znamení zle aspektovaný, azda preto sa Tomáš musí zmŕtvychvstalého Krista dotknúť prstom. Ján (Váhy) je Kristovým najobľúbenejším žiakom. Má jasnovidecké schopnosti. Váhy vždy musia voliť medzi prísnou spravodlivosťou (Saturn) a milosrdenstvom (Venuša). Peter(Strelec) uchopil nôž. Je impulzívny, ale šľachetný. Často hovorí skôr, než si všetko premyslí. Dokáže byť zbabelý, Krista trikrát zradí. Strelec totiž v sebe skrýva buriča i konformistu. Ondrej (Kozorožec). Na freske, tak ako v poradí zverokruhu je desiaty. Zomrel na kríži v tvare X. Jakub mladší(Vodnár) fyzicky i duchovne pripomína Krista. Je askétom, nepije, neje mäso;, gesto naznačuje ľudskú solidaritu a priateľstvo tak typickú pre pravých Vodnárov. Dvanástym apoštolom na Leonardovom obraze je Bartolomej(Ryby). Táto postava akoby pohľadom i postojom skĺbovala všetkých. Vývoj človeka a teda zverokruhu je ukončený práve Rybami. Ryby predstavujú v rámci životného cyklu agóniu a smrť. Judáš (Škorpión) je znamením biblického hada. Ovláda podvedomie, smrť. Judáš je ambiciózny a chtivý.
Detail Poslednej večere s apoštolmi
Jeruzalem a miesto Poslednej večere
Večera sa konala v čase židovského sviatku Paschy, sviatku záchrany Židov z egyptského otroctva.
Jeruzalem je mesto s bohatou históriou a duchovným významom, ktoré je posvätné pre tri hlavné náboženstvá: judaizmus, kresťanstvo a islam. Mesto je postavené na kopcoch, pričom jeden z najvýznamnejších je vrch Sion. Slovo „Sion“ sa vo Svätom písme spomína vyše 150-krát.
Vrch Sion a miestnosť Poslednej večere
Vrch Sion sa nachádza mimo hradieb Starého Jeruzalema, blízko brány Sion. Práve na tomto vrchu sa nachádza miestnosť, ktorá je tradične považovaná za miesto, kde sa konala Posledná večera Ježiša s apoštolmi. Tu Ježiš symbolicky premenil chlieb na svoje telo a víno na svoju krv, čo sa dodnes rituálne opakuje počas omší. Taktiež tu predpovedal, že ho niekto zradí a Petrovi, že ho trikrát zaprie. Zaujímavý je aj moment, keď Ježiš umýva svojim apoštolom nohy.
Mnohí pochybujú o tom, že sa Posledná večera odohrala práve v tejto konkrétnej miestnosti. Dôvodom je, že sa nachádza na druhom poschodí, čo bolo v tej dobe pre bežných ľudí nezvyčajné. Je však možné, že sa udalosť odohrala niekde v okolí.
Islamské prvky v miestnosti
Zaujímavosťou je, že v miestnosti sa nachádzajú islamské prvky, ako napríklad arabská kaligrafia a mihráb, výklenok ukazujúci smer na Mekku.
Hrob kráľa Dávida
Hneď pod miestnosťou Poslednej večere sa nachádza hrob kráľa Dávida, významnej postavy judaizmu, kresťanstva a islamu. Dávid bol kráľ Izraela a predok Ježiša Krista.
Bazilika Uspania Panny Márie
Na vrchu Sion sa nachádza aj bazilika Uspania Panny Márie, novšia bazilika spravovaná nemeckými kresťanmi. Bazilika je chrám, kde sa udiala významná udalosť alebo kde sa nachádza vzácna relikvia. V tomto prípade ide o miesto, kde Panna Mária zomrela (zaspala).
Getsemanské záhrady a Olivová hora
Po Poslednej večeri išiel Ježiš s apoštolmi do Getsemanských záhrad, ktoré sa nachádzajú za hradbami Starého Jeruzalema, pod Zlatou bránou a Olivovou horou. V Getsemanských záhradách sa nachádza bazilika Agónie (bazilika Národov) a záhrada so starými olivovníkmi. V rohu záhrady sa nachádza kameň, na ktorom sa Ježiš modlil a potil krv.
Príbeh s apoštolom Petrom
Keď si prišli pre Ježiša vojaci, apoštol Peter odťal mečom ucho jednému z veľkňazových sluhov. Ježiš mu prikázal, aby meč schoval a uzdravil sluhovo ucho.
Chrám Hrobu Panny Márie
Pri východe z Getsemanských záhrad sa nachádza chrám Hrobu Panny Márie, kde je pochovaná Panna Mária, jej rodičia a manžel sv. Jozef.
Krížová cesta
Ježiša následne brali do Starého Jeruzalema Leviou (Štefanovou) bránou. Za touto bránou sa nachádza miesto, kde Ježiša súdili a bičovali, a odkiaľ berie kríž na svoje plecia. Krížová cesta pokračuje naprieč Starým Jeruzalemom, pričom každá zastávka je označená rímskym číslom a kaplnkou alebo kostolíkom. Cesta vedie cez miesta, kde Ježiš pod krížom spadol, kde stretol svoju matku a plačúce ženy, kde mu Veronika podala ručník a odkiaľ mu Šimon Cyrenejský pomáhal niesť kríž. Od piateho zastavenia cesta stúpa na Golgotu.
Golgota a Bazilika Božieho hrobu
Golgota je miesto, kde Ježiš zomrel a bol pochovaný, a kde o tri dni vstal zmŕtvych. V 4. storočí tu vznikol chrám, ktorý sa postupne menil a zväčšoval až do súčasnej podoby Baziliky Božieho hrobu.
Bazilika Božieho hrobu - posvätné miesto kresťanov
Hneď pri vstupe do baziliky si možno všimnúť ľudí, ktorí kľačia pri kamennej tabuli a pokladajú na ňu náboženské predmety, aby si ich posvätili. Ide o tabuľu, na ktorej olejovali a pripravovali telo Ježiša Krista na pohreb.
Najdôležitejšou časťou chrámu je Boží hrob, ktorý sa nachádza naľavo od vstupu. Vyzerá ako kaplnka (edikula) uprostred chrámu, okolo ktorej čaká množstvo ľudí, aby sa dostali dovnútra. Vo vnútri sa nachádza Anjelská kaplnka s časťou kameňa, ktorým bol zakrytý Kristov hrob. Podľa svätého písma na tomto kameni sedel anjel a zvestoval vzkriesenie Ježiša Krista.
Jeruzalem
Kontroverzie okolo Da Vinciho Poslednej večere
Ústredným bodom Da Vinciho kódu je domnienka, že v Leonardovej maľbe je na mieste, ktoré zvyčajne zaujíma apoštol Ján, v skutočnosti zobrazená Mária Magdaléna. Odborníci na da Vinciho fresky však hovoria, že postava skutočne pripomína ženu.
Bargil Pixner, benediktínsky mních a znalec Biblie, vo svojej knihe tvrdí, že Posledná večera sa konala v utorok večer a usporiadala ju sekta esejcov. Podľa neho súd s Ježišom trval od stredy do piatka. Ďalší znalci Biblie však Pixnerovým teóriám oponujú.
Tajomstvá „Poslednej večere“ – Čo da Vinci skutočne skrýval vo svojom majstrovskom diele.
Pánova večera a Jehovovi svedkovia
V porovnaní s ostatnými kresťanskými denomináciami Jehovovi svedkovia slávia Pánovu večeru (grécky kyriakon deipnon), Pamätnú slávnosť či eucharistiu odlišne. Svedkovia na stránke jw.org v článku Prečo Jehovovi svedkovia slávia Pánovu večeru inak ako ostatné náboženstvá? zhŕňajú svoje stanovisko na túto udalosť.
Keďže sa Pánova večera odohrala počas židovského sviatku Pesach a ten židia oslavoval raz ročne, tak aj kresťania majú sláviť Pánovu večeru raz ročne (14. Symboly (nekvasený chlieb a víno) konzumujú len účastníci novej zmluvy, a to 144 000 pomazaných kresťanov, ktorí podľa svedkov budú vládnuť ako králi v nebi (porov.
Na stránke jw.org v článku Prečo Jehovovi svedkovia slávia Pánovu večeru inak ako ostatné náboženstvá? sa autori pri svojom tvrdení, že raní kresťania oslavovali Pánovu večeru raz ročne odvolávajú na encyklopédiu The New Schaff-Herzog Encyclopedia of Religious Knowledge a McClintockovu a Strongovu Cyclopediu, konkrétne na VIII. zväzok, strana 836. Prvé menované dielo bolo napísané v rokoch 1908 - 1914 a tvorí ho 13 zväzkov, pričom vychádzalo z tretej edície nemeckej encyklopédie Realencyklopädie für protestantische Theologie und Kirche (1896 - 1909). Druhá menovaná encyklopédia bola publikovaná v roku 1867 a VIII. Zväzok, na ktorý svedkovia odkazujú, vyšiel v roku 1879.
Svedkovia sa teda odvolávajú na dva zdroje, z ktorých prvý bol napísaný pred vyše 100 rokmi a ďalší v druhej polovici 19. storočia. Tieto údaje však neuvádzajú na svojom webe, takže to čitateľovi neudrie do očí. Takýto spôsob argumentácie a dokazovania nespĺňa základné kritériá poctivého, nestranného a kritického bádania, ktorého súčasťou má byť snaha o predloženie čo najaktuálnejších informácii v danej problematike.
Nemožno argumentovať vyše 100 rokov zastaranými a neaktuálnymi informáciami a tváriť sa, že fakty podporujú naše závery. Nechceme tu tvrdiť, že staršie diela vrátane encyklopedických titulov sú dopredu zastarané a musia sa mýliť vo všetkom. Na druhú stranu biblické vedy a výskum sa za vyše 100 rokov posunul rýchlo dopredu a neuviesť novšie poznatky je prejavom intelektuálne nepoctivosti a nedôslednosti.