V duchovnom očakávaní chceme aj dnes položiť v srdci otázku: „Kto si, Pane ? Vieme, že nás neodmietne, lebo v evanjeliu svätého Jána apoštola nám zanechal vyjadrenia, v ktorých sa osobitne predstavuje. Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život.
Vypočujme si teraz slová posvätného textu z 8. kapitoly evanjelia svätého Jána:
- 12 A Ježiš im zasa povedal: “Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života.”
- 14 Ježiš im odpovedal: “Hoci vydávam svedectvo o sebe iba ja sám, moje svedectvo je pravdivé, lebo viem, odkiaľ som prišiel a kam idem. Vy neviete, odkiaľ prichádzam a kam idem.”
- 19 Povedali mu teda: “Kde je tvoj Otec?” Ježiš odpovedal: „Nepoznáte ani mňa ani môjho Otca. Keby ste poznali mňa, poznali by ste aj môjho Otca.“
- 20 Tieto slová povedal v pokladničnej sieni, keď učil v chráme. A nikto ho nechytil, lebo ešte neprišla jeho hodina.
Tieto verše tvoria základ pre pochopenie Ježišovho posolstva a jeho vzťahu k svetu a ľuďom. Rozoberme si ich:
- Prvú časť tvorí základné vyjadrenie Pána Ježiša, keď sa predstavuje ako Svetlo sveta a života (v. 12).
- Druhá časť sa dotýka skutočnosti Ježišovho svedectva o sebe samom. Potvrdzuje zmysel svojho svedectva a doplňuje, že aj Otec svedčí v jeho prospech (v. 14, 17-18).
- Za tretiu časť môžeme pokladať vyjadrenie Pána Ježiša o súde nad inými (v. 15-16).
Vyjadrenia o svedectve Pána Ježiša o sebe samom a o súde nad inými vyplývajú z negatívnej reakcie farizejov na jeho predstavenie sa, že je Svetlom sveta.
Kontext Ježišových slov
Podľa svedectiev všetkých evanjelistov sa Pán Ježiš pravidelne a často zdržiaval v Nádvorí žien. Nádvorie žien bola tá časť chrámu, ktorá bola prístupná pre všetkých Židov bez rozdielu. Viaceré časti chrámu boli rezervované len pre mužov alebo len pre levitov.
Sviatky stánkov a svetlo
Rabín Andrew Goldstein: Keby som Jeruzalem zabudol na teba: Jeruzalem v židovskej tradícii.
Pri obradoch Sviatku stánkov, tak ako sa slávili v časoch Pána Ježiša, prvá noc (a asi aj všetky ostatné noci), konal sa obrad zapálenia štyroch zlatých svietnikov v Nádvorí žien. Každý z týchto svietnikov mal na vrchu štyri zlaté nádoby, ku ktorým bolo možné dostať sa iba po rebríku. V týchto nádobách plávali viaceré knôty, ktoré boli vyrobené z kňazských šiat a keď ich zapálili, hovorí sa, že celý Jeruzalem bol ožiarený svetlom, ktoré sa odrážalo od vodnej hladiny vodnej nádrže, ktorá sa nachádzala v Nádvorí žien, kadiaľ prechádzala aj procesia s vodou.
Ježiš ako Svetlo sveta a jeho dôsledky
Na jednej strane Pán Ježiš privádza k dokonalosti obrady Sviatku stánkov (v. 12a), na druhej strane jeho zjavenie seba samého prináša súd (v. 12b). Zo samotnej skutočnosti, keď sa Ježiš predstavuje, zjavuje Otca, nevyhnutne vytvára situáciu, ktorá vyžaduje rozhodnutie.
Farizeji napadajú hodnotu Ježišovho svedectva, on však prehlasuje, že je jedinečným zjavením Boha vo svete (v. 12). Hneď nasleduje otázka ohľadom Zákona (v. 13). Podľa požiadaviek Mojžišovho zákona nie je svedectvo o sebe samom právoplatné (pozri: Nm 35,30 a Dt 17,6). Čím bol kedysi Zákon pre Izrael, tým je teraz Ježiš pre svet.
Vzhľadom na Ježišov pôvod a poslanie (v. 14) nie je možné Ježišovo svedectvo merať tradičnými normami. Pán Ježiš sa vyjadruje sám o sebe, ale jeho svedectvo je pravdivé. Farizeji však opakovane (porov. 7,32-36) jeho tvrdenie neprijali.
Opäť tu vzniká konflikt medzi Ježišovým vyjadrením o jeho pôvode od Otca a svetskými, ľudskými pokusmi farizejov ovládať a odsúdiť Ježiša na základe Mojžišovho zákona. Nie sú schopní prekročiť to, čo môžu merať, vidieť, čoho sa môžu dotknúť a čo môžu ovládať, súdia „podľa tela“ (v. 15a). Tu sa opakuje predchádzajúce obvinenie zo strany Pána Ježiša určené „židom“, ktorým vyčítal, že súdia podľa toho, čo vidia, „podľa zdania“ (7,24). Viacerí zo židovského národa a predovšetkým mnohí z farizejov nedokážu vidieť za to, čo je vonkajšie, lebo zostávajú pri telesnom Ježišovi, pri tom, čo môžu vidieť očami.
Na rozdiel od farizejov Pán Ježiš nesúdi z vlastnej moci nikoho (v. 15-16). Nesúdi nikoho a ak aj súdi, ten súd vyplýva z jednoty, ktorá ho spája s tým, kto ho poslal, teda z jednoty s Otcom (v. 16; porov. 5,22-23a). V tomto rozpornom vyjadrení sa skrýva logika svätého evanjelistu Jána, ktorý chce zdôrazniť, že Ježiš, poslaný od Otca, vo svojej osobe zjavuje a zvestuje Otca, Boha (v. 16b; porov. v. 12a) a z jeho prítomnosti medzi ľuďmi vyplýva vierohodný súd, lebo ten súd nie je natoľko Ježišovým súdnym výrokom, ako dôsledkom rozhodnutia ľudí, ktorí Ježiša ako Boha prijímajú alebo odmietajú (v. 15b-16; porov. v. 12b).
Súd, vyplývajúci z prijatia alebo odmietnutia zjavenia, ktoré sa uskutočňuje v Ježišovi, svetle sveta (v. 12a), je úplne pravdivý. Je to ten súd, ako má v skutočnosti byť - spoľahlivý, vierohodný a rýdzi.
Ježiš prijíma požiadavky „židovského“ Zákona, že na pravé svedectvo sú potrební dvaja svedkovia (v. 17; porov. Dt 17,6; 19,15), tie sa však nevzťahujú na tento prípad. Ježiš môže vydávať svedectvo o sebe, lebo ho poslal Otec, ktorý o ňom svedčí (v. 18). Zastaviť sa pri historickom Ježišovi a uplatňovať na neho predpisy Zákona je nepochopením podstaty veci. Zákon bol privedený k dokonalosti zjavením Boha v osobe a v posolstve toho, kto bol poslaný od Otca.
Zákon bol privedený k dokonalosti zjavením Boha v osobe a v posolstve toho, kto bol poslaný od Otca. Poznanie Boha prišlo cez Zákon, Ježiša však nemožno poznať a tým menej súdiť na základe poznania Zákona. „Akékoľvek domnelé „poznanie“ o Bohu a o spáse sa mení na otrasnú nevedomosť tam, kde chýba viera v toho, ktorý má pravé poznanie Boha a ukazuje cestu k spáse.“ (Schnackenburg, Gospel 2, str. 195) Ježišovo rozhodné vyjadrenie o jeho pôvode dáva jeho svedectvu platnosť, ktorá nemôže byť spochybnená Zákonom.
Všadeprítomná otázka o Ježišovom pôvode vracia farizejov do diskusie, keď sa s neistotou pýtajú: „Kde je tvoj Otec?“ (v. 19a). Pretože nie sú schopní opustiť svoj spôsob myslenia, automaticky predpokladajú, že Ježiš chce hovoriť a hovorí o dvoch svedkoch: o sebe a o svojom otcovi. Preto akoby s potešením mu kladú otázky, s pomocou ktorých by sa malo dať zistiť, kde sa Ježišov otec nachádza. Ježiš odsudzuje ich neznalosť. Vo v. 19bc je sloveso „poznať“ použité štyri raz, dvakrát v zápornom tvare a dvakrát v kladnom, s cieľom zdôrazniť dôležitosť pravého poznania Ježiša. To, že farizeji nevedia, kto je Ježiš a kto je jeho Otec, je spôsobené ich uzavretou mysľou. Poznať jedného znamená poznať druhého (v. „Nepoznáte ani mňa ani môjho Otca. Keby ste poznali mňa, poznali by ste aj môjho Otca.“
| Téma | Verš | Význam |
|---|---|---|
| Ježiš ako Svetlo sveta | Ján 8,12 | Ježiš sa predstavuje ako zdroj svetla a života, ktorý vedie ľudí z tmy. |
| Ježišovo svedectvo | Ján 8,14 | Ježiš potvrdzuje pravdivosť svojho svedectva, ktoré je podporené aj svedectvom Otca. |
| Neznalosť farizejov | Ján 8,19 | Farizeji nepoznajú ani Ježiša, ani jeho Otca, čo im bráni v pochopení jeho posolstva. |
Vyjadrenie tohto druhu sa už v minulosti stretlo s násilnou reakciou. Pri jednej príležitosti Ježiš vyhlásil: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ a „židia“ sa v reakcii na toto vyjadrenie rozhodli, že Ježiš musí zomrieť (5,18). Násilie je tiež skryté v odpovedi na jeho výčitku vo v. 19, ktorá je odvodená z rovnakej blízkosti medzi Ježišom a Otcom. Nikto ho nechytil, lebo „ešte neprišla jeho hodina“ (v. 20b). Vyjadrenie „ešte nie“ udržuje v rozprávaní napätie. Hodina ešte neprišla, ale raz v Ježišových dejinách príde. Nateraz zostáva Ježiš v chráme, pokračujú sviatky stánkov a on učí pri chrámových pokladniciach.
Svetlo v biblickom zjavení
Téma svetla je prítomná v celom biblickom zjavení. Oddelenie svetla od tmy bolo prvým činom Stvoriteľa (Gn 1, 3n). V závere dejín spásy nové stvorenie (Zjv 21,5), teda oslávení v nebi, budú mať za svetlo samého Boha (21,23). Takto prejdeme od fyzického svetla, ktoré sa tu na zemi strieda s tieňom noci, k nehasnúcemu svetlu, ktorým je sám Boh (1Jn 1,5). Aj dejiny, ktoré sa odvíjajú v čase medzi stvorením sveta a záverom dejín spásy, berú na seba podobu konfliktu, v ktorom sa stavajú proti sebe svetlo a tma; táto zrážka je totožná so zrážkou života a smrti (porov.
Pán Ježiš sa zjavuje ako Svetlo sveta najmä svojimi činmi a svojimi slovami. Zjavuje Otca, lebo hovorí a koná, čo mu prikazuje Otec. Hovoril o sebe: »Kto mňa nasleduje, nebude kráčať vo tme, ale bude mať svetlo života« (8, 12); »prišiel som na svet ako Svetlo, aby nikto neostal vo tme, kto verí vo mňa« (12, 46). Jeho osvetľujúca činnosť vyplýva z toho, čo je on sám v sebe: samo Slovo Božie, život a svetlo ľudí, opravdivé Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúce na tento svet (1,4.9). Kým Ježiš žil na zemi, Božie Svetlo, ktoré mal v sebe, ostalo zahalené poníženosťou telesnosti. Pri jednej okolnosti ho však mohli privilegovaní svedkovia zachytiť vo výnimočnom videní: pri Premenení. Svetlo, ktoré žiari na Kristovej tvári, je svetlo slávy samého Boha (porov.
Zjavenie Ježiša ako Svetla sveta vyzdvihuje určitý protiklad tmy a svetla, na morálnej rovine: svetlo označuje oblasť Božiu a Kristovu ako oblasť dobra a spravodlivosti, tma označuje oblasť Satana ako oblasť zla a bezbožnosti (porov. 2Kor 6,14n), hoci sa Satan, aby zviedol človeka, niekedy preoblieka za anjela svetla (11,14). Človek sa nachádza medzi nimi, a musí si vybrať, či sa stane »synom tmy« alebo »synom svetla«. To už Ježiš odporúčal (porov. Jn 1,35n): je dôležité, aby si človek nedal zatemniť svoje vnútorné svetlo: »ovocím svetla« je všetko, čo je dobré, spravodlivé a pravdivé: »prázdne skutky tmy« zahrňujú v sebe hriechy každého druhu (Ef 5,9-14). Ani Ján nehovorí ináč. Treba »chodiť vo svetle«, aby sme boli v spoločenstve s Bohom, ktorý je Svetlo (1Jn 1,5nn). Kritériom je láska k bratom: podľa toho spoznať, či sme vo tme alebo vo svetle (2,8-11). Kto takto žije ako pravý syn svetla, vyžaruje medzi ľuďmi Božie svetlo, ktoré je v ňom uschované.