Ježiš Kráľ Kráľov: Význam a posolstvo sviatku

Dnešný sviatok je jeden z najmladších, ktorý zaviedol pápež Pius XI. v roku 1929. Bolo to zaiste dielom Božej prozreteľnosti, lebo naša doba je veľmi poznačená búraním hodnôt, ktoré boli istotou ľudí minulých storočí. Dnešný sviatok nám dáva orientáciu i istotu pre život v súčasnej chaotickej dobe. Istota je v pravde a tá nám bola zvestovaná v Božom zjavení.

Ježiš sám hovorí: „Ja som sa preto narodil a preto som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde." Kristovo kráľovstvo nie je z tohto sveta a ani nemieni meniť vonkajšie okolnosti nášho života, ale rieši základný problém sveta a to je hriešnosť človeka. Oslobodzuje nás od egoizmu, skrze prijatie Ježiša na trón nášho srdca. Boh nás aj v tomto svete chce vychovať, pre kráľovstvo svojho milovaného Syna.

Božie Kráľovstvo sa objavuje tam, kde sa človek začína riadiť slovom Božím. Ak je Božie Slovo riadiacim princípom nášho života, už teraz žijeme Božie Kráľovstvo a aj keď žijeme ešte na tomto svete, nežijeme pre tento svet, ktorý sa pomíňa, ale začali sme svoju večnú existenciu. Sme vykúpení a sú nám odpustené hriechy. Sme oslobodení, ale zo svojho väzenia musíme vystúpiť sami a v tomto tkvie problém našej pozemskej existencie.

Sv. Pavol, ktorý vďaka Kristovej milosti videl lepšie a ďalej ako my, nadšene oslavuje Boha: „Bratia, s radosťou ďakujeme Bohu Otcovi, že nás urobil schopnými mať účasť na podiele svätých vo svetle. On nás vytrhol z moci temnôt a preniesol do Kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie a odpustenie hriechov.“

„Ježiš je obraz neviditeľného Boha, v ňom bolo všetko stvorené, na nebi i na zemi, svet viditeľný i neviditeľný. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho, všetko má trvanie v ňom. On je hlava. A keď budeme vytrvalo pokračovať, Božie kráľovstvo, ktoré je v nás, dosiahne svoj vrchol, keď sa splní to, čo hovorí Apoštol, že si Kristus podrobí všetkých nepriateľov a odovzdá „kráľovstvo Bohu a Otcovi, aby bol Boh všetko vo všetkom“.

Historický kontext a význam sviatku

Liturgickou reformou po Druhom vatikánskom koncile bol tento sviatok povýšený na slávnosť - najvyšší stupeň slávenia a bol preložený na poslednú, tridsiatu štvrtú tzv. „cezročnú“ nedeľu v roku. Liturgický rok sa začína adventom - prípravou na slávnosť Narodenia Pána - a končí sa oslavou Krista Kráľa, na ktorého sa Otec rozhodol všetko zamerať a v ňom zjednotiť.

Biblický základ slávnosti Krista Kráľa je v Modlitbe Pána - „príď kráľovstvo Tvoje…“ Navyše, hlavným dôvodom Ježišovho ukrižovania bol titul „židovský kráľ“. V štvrtom evanjeliu Ježiš priznáva, že je kráľ, ale jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, a že sa na to narodil a na to prišiel na svet, aby vydal svedectvo pravdy.

Na tému slávnosti Krista Kráľa pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa v jednej zo svojich kázní povedal: „Slávnosť Krista Kráľa zaviedol pápež Pius XI. ako reakciu na ateistické a totalitné politické režimy, ktoré popierali práva Boha a Cirkvi. Atmosférou, v ktorej sa táto slávnosť zrodila, bola napríklad situácia Mexickej revolúcie, keď mnohí kresťania išli na smrť a posledným dychom zakričali: “Nech žije Kristus Kráľ!”

Ale hoci je táto slávnosť mladá, jej obsah a jej ústredná idea takými nie sú. Sú veľmi staré a môžeme povedať, že sa zrodili s kresťanstvom. Výraz “Kristus kraľuje” má svoj ekvivalent vo vyznaní viery „Ježiš je Pán“, ktoré zaberá ústredné miesto v kázaní apoštolov.

Pasáž nedeľného evanjelia nám rozpráva o smrti Krista, pretože práve v tom momente začína Kristus svoje kraľovanie nad svetom. Kríž je Kristov trón. Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ“. To, čo jeho nepriatelia zamýšľali ako oprávnenie jeho odsúdenia, bolo v očiach nebeského Otca vyhlásením jeho univerzálneho kraľovania.

Samotná liturgia, v reforme, ktorá nasledovala za Druhým vatikánskym koncilom, cítila potrebu zdôrazniť ľudský a duchovný aspekt tejto slávnosti oproti, tak povediac, jej politickému aspektu. Modlitba slávnosti už neprosí, ako to bolo kedysi, „aby všetky rodiny národov, teraz oddelené ranou hriechu, boli privedené pod sladké jarmo (Kristovej) vlády“ ale aby „každá bytosť, oslobodená od otroctva hriechu, slúžila (Kristovi) a chválila ho naveky.“

Pouvažujme opäť nad nápisom umiestneným nad Kristom na kríži: „Toto je židovský kráľ.“ Diváci ho vyzývali, aby otvorene predviedol svoju kráľovskú moc a mnohí, dokonca aj medzi jeho priateľmi, očakávali spektakulárnu demonštráciu jeho kráľovskej moci.

V roku 2012 pápež Benedikt XVI. ukončil Rok viery práve na slávnosť Krista Kráľa modlitbou zasvätenia ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Vychádzal z toho, čo zažívame a pomenúvame na Vianoce aj na Veľkú noc: narodil sa nám Kráľ, ktorý vyznal svoju hodnosť a postavenie pred Pilátom. Kráľ, ktorý bol ukrižovaný - teda jeho trónom je kríž a jeho koruna je z tŕnia. Kráľ lásky, ktorý rozširuje svoje kráľovstvo v každom srdci, v ktorom prebýva jeho láska a milosť, odkiaľ sa má šíriť ďalej.

Kristus Kráľ v umení a symbolike

V kresťanskej ikonografii je Kristus Kráľ zväčša vyobrazovaný so žezlom v ruke, zväčša v podobe kríža. Nielen kríž, ale už samotné slovo žezlo, vyjadruje službu. Grécky výraz skeptron pochádza totiž zo slovesa skeptesthai, čiže podopierať, pomáhať. Kristus Kráľ nevlastní žezlo pyšnej moci, ktorou druhých zráža a ponižuje, ale žezlo služby, ktorým druhých podopiera a dvíha.

Druhý význam termínu skeptron je palica pútnika alebo pastiera. Kristus Kráľ nesedí pohodlne na tróne, ale ako obetavý pastier predpovedaný prorokom Ezechielom hľadá svoje stratené ovce, zranené obväzuje, slabé posilňuje. Ježiš ako pútnik neustále kráča k tým, čo ho potrebujú.

Ak by sme mali vyzdvihnúť posolstvo dnešného sviatku, nachádzame ho v samotných evanjeliách, v ktorých je Kristus vykreslený, ako nádherný príklad Kráľa, ktorý nemyslí na seba. V kresťanskej ikonografii je Kristus Kráľ zväčša vyobrazovaný so žezlom v ruke. Jeho žezlo je ako palica pastiera. Kristus Kráľ nesedí pohodlne na tróne, ale ako obetavý pastier - predpovedaný prorokom Ezechielom - hľadá svoje stratené ovce, zranené obväzuje, slabé posilňuje.

Sám Ježiš hovorí: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom. Vezmite moje jarmo. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké. (Mt 11,29) Pozýva nás nasledovať ho. Apoštol Peter nás preto povzbudzuje kráčať v jeho šľapajach.

„…väčšina ľudí vytlačila Ježiša Krista a jeho svätý zákon zo svojho života; už nemá miesto ani v súkromných záležitostiach, ani v politike; … Ľudia musia hľadať Kristov pokoj v Kristovom kráľovstve.“ (pápež Pius XI.)

Ježiš je Kráľ sveta a vesmíru, Kráľ neba a zeme. Jeho kráľovstvo je tiché, tajné a rastie dennodenne milosťou, ktorá vyslobodzuje ľudí z otroctva hriechu a pripája ich ku Kristovi. Dôvod Kristovho kráľovstva nie je vo svetskej moci, ale v obete kríža.

Svoj kráľovský titul raz a navždy potvrdil pred Pilátom pre všetky časy a nikdy ho neodvolal. Jeho kráľovstvo nie je stadiaľto, nie je to mocnosť, ktorá má geografické a politické hranice. Ježiš sám sa tomuto vyhýbal, lebo „poznal zmýšľanie ich sŕdc“ a vedel, že jeho zámerom nie je vybudovať politickú mocnosť ani sedieť na dôležitom poste Izraela. Teda nie je možné, potrebné a správne ustanovovať ho za Kráľa politickými ťahmi, čo ako naivne dobre myslenými, kdesi v obmedzenom územnom celku.

Ak povedal, že jeho kráľovstvo je v nás, teda v srdci človeka, kde má on prebývať, ako ho tam kto chce dostať verejnými vyhláseniami, bez súhlasu, slobody, stotožnenia sa? Ježiš totiž veľmi rešpektuje vlastné rozhodnutie človeka, nech je akékoľvek. Bude dlho chodiť klopať, až kým mu je otvorené zvnútra. Nevylamuje dvere sŕdc ľudí tlakom - ani tým verejne vyhláseným. Čaká. Dáva stále šancu.

Cesta tohto Kráľa, ktorého máme nasledovať, je cesta pokory, ticha, poslušnosti, získavania si sŕdc od dverí k dverám, od jedného osobného stretnutia k druhému, premenou každého srdca pomaly, v slobode, nežne. Tento spôsob budovania kráľovstva funguje, čoho svedectvom je Cirkev, ktorá trvá stáročia. Kristus nechcel žiadne verejné proklamovanie jeho titulu a kráľovstva. Prečo by sme to mali robiť my? Tento Kráľ tých, ktorí sa mu zverili, nerozdeľoval, ale spájal. Nerozbíjal tých, ktorí boli s ním, ale budoval spoločenstvo. Prijímal tých, ktorých nik nechcel, ktorých vylúčili aj v mene viery.

Hoci Králi v dnešnej dobe existujú v rozprávkových knižkách a zapĺňajú stránky učebníc histórie a encyklopédii, slávnosť Krista Kráľa je stále aktuálnym pozvaním - korunovať Ho v našich srdciach, dovoliť mu zasadnúť na trón a odovzdať mu vládu nad našimi životmi… Zároveň tento akt uvedomenia si Božieho prebývania v človeku, ktoré napĺňa naše duše svojou milosťou, nás pozýva naučiť sa žiť v jeho prítomnosti a vo všetkom plniť jeho vôľu.

Ak má byť teda Kristus Kráľ mojím kráľom, potrebujem sa naučiť nedržať svoj život úzkostlivo v rukách podľa svojich obmedzených znalostí, možností a síl. Znamená to však žiť ako on: v pokore, nepotreboval sa zbytočne zviditeľňovať. V poslušnosti, ktorou bol poddaný v láske a v dôvere svojmu Otcovi. V obete až do krajnosti, až do bláznovstva kríža. Kristus zomrel za nás všetkých raz a navždy ako opľutý, no milujúci Kráľ. Tam bol vyzdvihnutý od zeme a všetkých pritiahol svojou smrťou k sebe.

Slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa neba i zeme je relatívne nová. Bola zavedená v 20. storočí. Zaviedol ju pápež Pius XI. v roku 1925 encyklikou Quas primas. Pôvodne sa slávila v poslednú októbrovú nedeľu pred sviatkom Všetkých svätých. Po Druhom vatikánskom koncile v roku 1969 bola slávnosť premiestnená na poslednú nedeľu liturgického roka, čo malo naznačovať, že Kristovo kráľovstvo je zavŕšením dejín.

Pius XI. zaviedol slávnosť Krista Kráľa ako odpoveď Cirkvi na rastúci sekularizmus, totalitarizmus a odmietanie Kristovej autority vo verejnom živote. V čase po 1. svetovej vojne sa rozpadali tradičné kresťanské monarchie. Vzmáhal sa nacionalizmus, komunizmus a fašizmus.

Kristus Kráľ však dominoval v liturgii od najstarších čias. Samo Sväté písmo vyzdvihuje Kristovo kráľovstvo. Veľmi výrazne sa oslavoval Kristus Kráľ v liturgii Kvetnej nedele, kde sa slávi osobitný hymnus Vexilla Regis prodeunt, ako aj hymnus ku Kristovi Kráľovi Gloria, laus et honot... Nová obnova liturgického kalendára v roku 1969 preložila sviatok na poslednú nedeľu v Cezročnom období, čím sa objasňuje aj jeho eschatologický charakter.

Význam slova "Kristus"

Toto slovo je jedným z najdôležitejších, základných slov v slovníku kresťana. Po prvé, slovo „Kristus“ pochádza z gréckeho slova christos, čo znamená „pomazaný“. Je to ekvivalent slova mashiach alebo Mesiáš v hebrejčine. Byť pomazaný doslova znamená nechať si vyliať na hlavu posvätný olej, pretože Boh si túto osobu vyvolil na špeciálnu úlohu. Pomazaní boli kňazi a králi a občas aj proroci. Aj keď proroci a kňazi boli pomazaní, výraz „pomazaný“ alebo „Pánov pomazaný“ sa najčastejšie používal na označenie kráľa. Biblický obraz slova „Mesiáš“ alebo „Kristus“ je obrazom kráľa vyvoleného Bohom. V Starom zákone Boh často hovoril prorokovi, aby niekoho pomazal a vyhlásil za kráľa.

V celom Starom zákone vidíme drobné náznaky, že Boh pošle Izraelu veľkého kráľa, ktorý jedného dňa ovládne svet. Najjasnejšie proroctvo o budúcom mesiášskom kráľovi pochádza z čias kráľa Dávida. Dávid si vrúcne želal postaviť chrám, „dom“ pre Boha, ale Boh mu odpovedal, že chrám mu postaví jeho syn Šalamún. Potom však Boh pokračoval prísľubom, že Dávidovi postaví „dom“, čo znamená, že Boh po ňom založí jeho rodovú líniu. „Keď sa naplnia tvoje dni, aby si odišiel k otcom, postavím po tebe potomka spomedzi tvojich synov a upevním jeho kráľovstvo. On mi postaví dom, ja upevním jeho trón naveky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom. Toto proroctvo sa chápe ako dvojnásobné naplnenie. Najprv sa naplnilo na Šalamúnovi, ktorý postavil chrám, ale robil to, čo Boh zakázal - nahromadil veľké bohatstvo a oženil sa s cudzinkami. Jeho kráľovstvo sa rozpadlo niekoľko rokov po jeho smrti. Toto proroctvo však očakáva príchod „Dávidovho syna“, ktorý bude mať kráľovstvo bez konca.

Evanjeliá často používajú kultúrne obrazy kráľovskej moci, aby Ježiša ohlásili ako Krista, pomazaného Božieho kráľa, ktorý prišiel. Keď povstal kráľ s veľkou mocou, ostatné kráľovstvá posielali vyslancov s bohatými darmi, aby s budúcim vodcom nadviazali priateľský vzťah. Tým sa naplnili proroctvá zo Štvrtej knihy Mojžišovej 24:17, Izaiáša 60 a Žalmu 72. Ďalší obraz Ježiša ako kráľa vidíme, keď vchádza na oslovi do Jeruzalema. To bolo často súčasťou ohlásenia nového kráľa, ako to bolo v prípade Šalamúna v 1. knihe kráľov 1:38-39.

Keď premýšľate o Ježišovom pôsobení na zemi, možno vám ako posledná napadne predstava vládnuceho kráľa. Ježiš však vysvetlil, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta (J 18:37). Ježiš hovoril skôr o Božom kráľovstve, ktoré bolo hlavným predmetom jeho kázania. Ako kráľ, ktorého poslal Boh, a samozrejme preto, že je Boh, je Božie kráľovstvo Ježišovým kráľovstvom. Hovorí o tom, ako sa rozrastá ako kvasnice alebo horčičné zrnko, keď sa šíri správa, že prišiel, a ľudia ho prijímajú ako Kráľa.

Skutočnosť, že Ježišovi učeníci a ostatní, ktorí v neho verili, ho oslovovali „Pane,“ naznačuje, že mu vzdávali veľkú úctu s vedomím, že je mesiášskym kráľom. Nazvať Ježiša „Pánom“ znamenalo použiť výraz na oslovenie kráľovskej rodiny, podobne ako keď sa hovorí „Vaše veličenstvo“ alebo „Vaša výsosť“. Používanie slova „Pán“ vyjadruje postoj poslušného podriadenia sa vyššej moci. Zdá sa, že Ježiš dokonca očakáva, že tí, ktorí ho nazývajú Pánom, ho budú poslúchať. Svojich poslucháčov sa pýtal: „Čo ma oslovujete: Pane, Pane!

Jemu budú slúžiť všetky národy, kmene a jazyky. Jeho vláda je večná, nikdy nezanikne a jeho kráľovstvo nebude nikdy zničené. (1. čít.

Konkrétnym príkladom obetavej lásky je príbeh poručíka Sayeda Basama Pacha, ktorý v novembri 2017 v afganskom meste Kábul obetoval svoj život, aby zachránil desiatky ľudí pred samovražedným atentátnikom. Tento čin je zrkadlom Kristovej obety na kríži.

Odpoveď na Kristovo kráľovstvo

Ako odpovieme na tento jeho láskyplný vzťah k nám? Mohli by sme aj neodpovedať, ignorovať ho, ale na svoju vlastnú veľkú škodu. Môžeme však zodpovedne a vďačne odpovedať svojou vlastnou láskou, akej sme schopní v prítomnej chvíli života. V každom blížnom človeku máme príležitosť prejaviť konkrétnu lásku Kristovi. Je to vstupenka do kráľovstva lásky, pokoja a spravodlivosti toho, ktorý povedal: Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,” vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 7, 21). A vôľa nebeského Otca je, aby sme žili vo vzájomnej láske ako bratia a sestry. Majme teda denne otvorené oči ducha, aby sme neprehliadali vo svojich blížnych Krista, Kráľa a darcu večného života.

Život kresťana nie je nejaké predstavenie s maskou, aká sa najviac hodí. Lebo keď Ježiš vládne v srdci, oslobodzuje ho od pokrytectva, úskokov, dvojtvárnosti. Keďže sme hriešnici, treba vždy rátať s obmedzeniami a nedokonalosťami. Ježiš kraľuje z kríža a zostáva až naveky korunovaný tŕním a pribitý na kríž, hoci teraz prebýva u Otca, kam sa vrátil po svojom zmŕtvychvstaní. Potom nás sám Duch Svätý pripodobní pokornému Kráľovi slávy. V centre stále zostáva tajomstvo Ježiša Krista, Vykupiteľa človeka, ako zdôrazňoval iniciátor a patrón Svetových dní mládeže sv. Ján Pavol II.

Poďme spoločne po tejto ceste, lebo „keď niekto osobne zakúsil Božiu zachraňujúcu lásku, nepotrebuje veľa času na prípravu, aby mohol ísť a hlásať; nemôže predsa čakať na prednášky a dlhé vysvetľovania. Pán, Cirkev i pápež vám dôverujú a ustanovujú vás svedkami pred mnohými ďalšími mladými ľuďmi, ktorých stretnete.

Ty, vladár vekov, Kriste náš, si kráľom všetkých národov, si Pán a láska našich sŕdc, to vyznávame s dôverou. Zástupy neba sklonené tebe spievajú pieseň chvál, my hlásame zas nadšene, že si náš zvrchovaný Kráľ. Kriste, ty knieža pokoja, podmaň si mysle odbojné, s láskou v ovčinci zhromaždi blúdiace ovce, nevoľné. Preto si trpel na kríži a vystrel v mukách ramená; a z boku prebodnutého vyšľahla láska plamenná. Preto si s nami v sviatosti pod chleba, vína závojom; vylievaš spásu na svoj ľud tajomným srdca otvorom. Buď sláva tebe, Ježišu, že láskavo všetko zmieruješ, i Otcu, Duchu Svätému, s ktorými večne kraľuješ.

Bože, večná pravda, veríme v teba. Bože, naša sila a spása, dúfame v teba. Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom. Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno. Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom. Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi. Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi. Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia. Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery. Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi. Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci. Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí.

Tabuľka: Porovnanie pozemského a Božieho kráľovstva

Vyobrazenie Krista Kráľa

tags: #jezis #kralov #kral #svoju #savu #zjav