Ježiš na kríži s Jánom: Význam krstu a obety

Existujú určité dni, kedy máme možnosť sa stíšiť a uvažovať nad dôležitými vecami. Dnešná slávnosť Pánovho krstu je aj našou slávnosťou, pretože keď máme pred očami Jeho krst, nemôžeme nemyslieť na ten náš. Aj Ježiš bol pokrstený a boli sme pokrstení aj my, ale medzi týmito dvoma krstami je rozdiel.

Krst znamená očistenie, obmytie duše od morálnej špiny, od hriechu. My, na rozdiel od Ježiša, potrebovali sme nutne prijať sviatosť krstu, lebo sme k nemu pristupovali ako hriešnici. Na každom z nás bola škvrna dedičného hriechu, hriechu nášho praotca Adama, ktorý mohla zmyť iba krstná voda v sile krvi nášho Spasiteľa. Tí, ktorí prijali krst v dospelom veku, dosiahli odpustenie nielen dedičného hriechu, ale aj všetkých osobných hriechov a trestov, ktorými si poškvrnili svedomie. Teda už z tohto pohľadu vidno, aký veľký rozdiel je medzi Ježišovým a naším krstom. On vyšiel z Jordánu nezmenený, bol tak isto čistý po krste, ako aj pred ním.

Ježišov krst Jánom Krstiteľom

Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ Evanjelista opisuje Ježišovu reakciu: Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé. Potom mu už neodporoval.

Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho.Pri Ježišovom krste sa otvorilo nebo, Duch Svätý zostúpil na neho a bolo počuť Otcov hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie. Pri našom krste sa neudialo nič podobné, čo by mohli vidieť tí, ktorí boli na ňom prítomní. Keby však mohli vidieť, čo sa nedá pozorovať zmyslami, poznali by, že aj pri našom krste bola prítomná Najsvätejšia Trojica a z detí hnevu a hriechu sa stali Božie deti. Nepočuli, ale aj nad nami vyriekol nebeský Otec tie nádherné slová: Toto je môj milovaný Syn, milovaná dcéra, v ktorom mám zaľúbenie. Práve preto má sa naše srdce naplniť vďačnosťou a zároveň odhodlaním žiť tak, aby sme krstné záväzky dokázali v živote plniť. Som vďačný za svoj krst? Žijem ho v každodennom živote?

Ján túto skutočnosť vyznáva, keď sa zdráha Ježiša pokrstiť a vyjadruje to aj slovami: Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne? Ježiš pristupoval ku krstu celkom čistý, preto ho ani nepotreboval.

Rozdiely medzi Jánovým a Kristovým krstom

Ďalší rozdiel spočíva v tom, že Pán prijal Jánov krst a my prijímame Jeho krst. Jánov krst bol krstom pokánia, bol znamením, ktoré nespôsobovalo očistenie samo, ale len vnútornú dispozíciu: kajúceho ducha, ľútosť toho, kto krst prijímal. Bol vlastne zahájením prípravy na príchod Mesiáša. Ježiš prijal tento krst, aby dal ľuďom dobrý príklad. Videl, že farizeji a zákonníci pohŕdajú Jánovým kázaním a jeho krstom, videl, že ich pýcha im nedovoľovala, aby sa pred Jánom sklonili a prijali jeho výzvu na pokánie.

My sme neprijali Jánov krst, ale Kristov. Krstná voda, ktorá nám stekala po hlave symbolizovala Kristovu krv preliatu na kríži. V nej sme boli obmytí a zbavení hriechov. Náš krst pôsobil mocou Ducha Svätého a spôsobil, že sme sa stali Božími deťmi. Toto vnútorné pretvorenie stalo sa posväcujúcou milosťou, ktorú nám zaslúžil Ježiš na kríži. Stali sme sa údmi jeho tajomného tela, dostali sme sa do Božej rodiny, do spoločenstva Najsvätejšej Trojice. Tohto sa väčšine z nás dostalo bez našich zásluh, pretože sme prijali krst pred užívaním rozumu. Aj tu vidíme veľký rozdiel medzi Ježišovým a naším krstom.

Náš rodinný život je plný pokoja a šťastia, lebo naše pokrstené srdcia sú otvorené pre Božiu vôľu tak, ako sa kvety otvárajú na jar smerom k slnku. Od tej chvíle, ako sám hovorí, každý večer sa modlieva so svojou rodinou ruženec a keby túto modlitbu vynechal, nemohol by sa uložiť na spánok. Každé ráno pred nástupom do úradu na ministerstvo sa zúčastní na svätej omši a prijíma Pána Ježiša, aby bol dokonale pripravený na úlohy dňa.

Historický kontext Ježiša z Nazareta

Čo možno vedieť o Ježišovi z Nazareta? Ježiš, galilejský Žid, žil a pôsobil v nábožensky a politicky pohnutej dobe. Ježiš pochádzal z Nazareta, a síce z rodiny remeselníka. Na začiatku Ježišovej verejnej činnosti stojí krst vodou Jánom Krstiteľom. Ježiš mohol zakúsiť túto udalosť ako rozhodujúci povolávajúci zážitok.

Ježiš sa líši od Jána v tom, že v centre jeho ohlasovania nie je nastávajúci Boží súd hnevu, ale priblížené Božie panovanie, ktoré Ježiš vidí začínať svojím pôsobením. Na začiatku svojho ohlasovania Ježiš opustil svoju rodinu v Nazarete a najskôr býval asi v dome rybára Šimona. Okruh Ježišovej pôsobnosti sa obmedzoval spočiatku na jeho vlasť Galileu. Zhromaždil okolo seba kruh učeníkov. Užší kruh učeníkov tvorili Dvanásti. Oni reprezentujú dvanásť kmeňov zahŕňajúcich ľud Izraela, primárneho adresáta Ježišovho poslania. Hovorcom kruhu Dvanástich bol Šimon z Kafarnaumu, ženatý rybár.

Ježišovo verejné pôsobenie podľa synoptikov trvalo jeden rok, podľa Jána dva až tri roky. Mnohé hovorí za to, že Ježiš zomrel v roku 30, a síce 7. apríla, pretože pri tomto termíne pripadol prípravný deň na sviatok Paschy na piatok, v ktorý bol Ježiš podľa Jána ukrižovaný. Ježiš síce iste nešiel do Jeruzalema s úmyslom, aby zomrel, avšak zjavne hľadal nejaké rozhodnutie a bol si pritom celkom vedomý vysokého rizika. Lebo jeho ohlasovanie prichádzajúcej Božej vlády a jeho mesiášske povedomie sa museli zraziť s predstavami a očakávaniami kňazov a saducejov, ktorí s farizejmi reprezentovali ľud.

Príčiny Ježišovej smrti a zodpovednosť

Prečo prišiel Ježiš k smrti, kto sa na nej podieľal a kto je za ňu zodpovedný? Formálny rozsudok smrti zo strany Synedria, z ktorého vychádza Marek 14,64, je s veľkou istotou vylúčený, keďže Synedrium počas rímskej okupácie nebolo k tomu oprávnené. Väčšina exegétov vychádza skôr z toho, že členovia Synedria okolo veľkňaza Kajfáša nechali zatknúť Ježiša komandom z chrámovej polície a kňazskej palácovej stráže, aby ho vypočúvali a vydali Pilátovi. Pravdepodobnejšie je vychádzať spolu so Svätým písmom z náboženského konfliktu Ježiša so Synedriom a tak nielen z poriadkovo-politických, ale aj z teologických motívov. Tzv. vyčistenie chrámu (Mk 11,15-19) mohlo byť bezprostrednou pohnútkou k zatknutiu (Mk 14,58; 11,15-19).

A tak nie je ani vylúčené, že sa Ježiš na konci sám pred Synedriom (Mk 14,6n) a v procese (Mk 15,2) priznal ako Mesiáš Izraela a kráľ Židov. Mesiášsky nárok sa vraj bezprostredne dotýkal politickej vlády, keďže Mesiáš Izraela ako Bohom ustanovený kráľ mal posvätiť a zhromaždiť ľud, ale nárok na kráľovstvo predstavoval podľa rímskeho zákona zločin hodný smrti. Keďže Ježiš sa považoval za poslaného k celému ľudu Izrael, šiel definitívne do Jeruzalema, ktorý už predtým viackrát navštívil pri príležitosti veľkých pútnických sviatkov.

S odkazom na zhodujúce sa svedectvo štyroch evanjelií je exegetický výskum vcelku zajedno v tom, že Ježiš zomrel v piatok. Podľa synoptikov bol tento piatok prvým slávnostným dňom sviatku Paschy, ktorý sa začína sederovým večerom po zotmení. A tak synoptici vychádzajú z toho, že pri poslednej večeri Ježiša s jeho učeníkmi išlo o paschálne stolovanie (Mk 14,12-16; Mt 26,17-19; Lk 22,7-13.15); dňom Ježišovej smrti musel byť potom 15. Nisan.

Podľa astronomických výpočtov pripadá 14. Apríla roku 30 na piatok. Ježišov proces sa stal v modernom výskume na židovskej i kresťanskej strane predmetom dôkladných výskumov. Aj keď sa časti Synedria aktívne podieľali na vydaní Ježiša, jednako neexistoval žiaden židovský rozsudok smrti proti Ježišovi. Proces proti Ježišovi bol rímskym súdnym procesom.

Dochovaný nápis na kríži „Židovský kráľ“ (Mk 15,26) udáva dôvod popravy. Tento „titulus“ je všeobecne považovaný za autentický. A tak Ježiš bol ukrižovaný, pretože sa mu vyčítalo, že si osoboval kráľovstvo. Tým sa myslí obvinenie od členov Synedria, že sa vydával za pretendenta na mesiáša a kráľa. Keďže nárok na kráľovstvo predstavuje podľa rímskeho zákona zločin hodný smrti, totiž crimen laesae maiestatis populi Romani (zločin urážky majestátu), Pilát odsúdil Ježiša na smrť.

Rímskymi vojakmi, ktorí boli poverení jeho popravou, bol Ježiš najskôr zbičovaný a potom ukrižovaný mimo mesta na Golgote, „čo v preklade znamená Lebka“ (Mk 15,20-32). Aké boli Ježišove posledné slová? Marek a Matúš tradujú výkrik opustenosti (Mk 14,34.37; Mt 27,46.50), ktorý však bol súčasťou dôveryplnej modlitby (Ž 22,2). Podľa Lukáša Ježiš hovoril židovskú večernú modlitbu (Ž 31,6) predtým, ako vydýchol svojho ducha (pneuma; Lk 23,46). Jednomyseľná informácia evanjelií je taká, že ešte v deň Ježišovho ukrižovania jeho mŕtve telo pochoval Jozef z Arimatey (Mk 15,42-47).

Zjavenie svätého kríža

Od toho času, čo bol na Kalvárii na dreve kríža ukrižovaný víťaz nad diablom, hriechom , smrťou , svetom a všetkými nepriateľmi Božími Bohočlovek Ježiš Kristus sa na nebi, nie raz zjavil Spasiteľov víťazný sv. Kríž. Prečo? Preto, aby dopomohol na zemi poraziť nepriateľov bojujúcich proti sv. katolíckej Cirkvi. Pripomeňme si niektoré z týchto zjavení Spasiteľovho sv.

1. Zjavenie Ježišovho sv. Kríža cisárovi Konštantínovi

V októbri, roku Pána 312 sa v Rímskej ríši schyľovalo k jednej z najslávnejších bitiek v histórii ľudstva, k bitke medzi cisárom Konštantínom a proticisárom Maxentiom. Tu zrazu, keď prešlo poludnie, nad slnkom sa utvoril zo slnečných lúčov jasný kríž a okolo neho bol grécky nápis: Eν τούτῳ νίκα! (En toutoi nika!) - Týmto zvíťazíš! (lat. IHS - In Hoc Signo vinces! Cisár Konštantín i jeho vojsko hľadeli s veľkým úžasom na zázračné znamenie, kým nepominulo. Večer o ňom premýšľal a keď zaspal, zjavil sa mu Kristus Pán, držiac v ruke víťazné Znamenie a prikázal mu, aby ho vo vojne používal.

Ráno cisár zavolal umelcov a dal zhotoviť bojovú zástavu podľa toho, čo videl. Na silnú pozlátenú kopiju nastokli priečne brvno, takže vytvorili kríž v tvare T. Na priečne brvno v strede ešte pripevnili obraz (asi kruhový medailón) cisára Konštantína a po stranách obrazy jeho synov. Bitka sa odohrala 28. októbra roku Pána 312 pred mestom Rím na rovine oproti mostu „pons Mulvius“, ktorý dal Maxentius pred bitkou postaviť cez rieku Tiber. Konštantínovo vojsko s Kristovou bojovou zástavou víťazilo a tlačilo Maxentiovo vojsko, takže toto bolo prinútené ustupovať po novom moste. Pritom nastala taká tlačenica, že most nevydržal veľké preťaženie a zrútil sa aj s proticisárom Maxentiom, ktorý sa v rieke utopil. Bolo to veľké víťazstvo nielen cisára Konštantína a jeho vojska, ale predovšetkým Krista Pána a Jeho sv. Kríža.

Cisár Konštantín toto vyrozprával a potvrdil prísahou svojmu historikovi biskupovi Eusébiovi (por. Eusebios Pamphili, Vita Constantini - Kniha I., 28. Rímsky senát na pamiatku tohto víťazstva dal postaviť sochu cisára Konštantína na najčestnejšom mieste mesta Ríma. Cisár, keď ju uvidel, prikázal im, aby žezlo z ruky odstránili a dali namiesto neho do ruky kríž. Od tohoto víťazstva si Spasiteľov sv. Kríž aj u pohanov získal úctu a prestal byť potupným znamením. Cisár Konštantín v roku Pána 313 milánskym ediktom zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami a odvtedy ho podporoval zákonmi aj činmi a zakázal trest smrti ukrižovaním.

2. Zjavenie Ježišovho sv. Kríža v Jeruzaleme

Po smrti rímskeho cisára svätého Konštantína Veľkého (liturgická pamiatka 21. mája), ktorý svojím Milánskym ediktom z roku 313 povolil kresťanstvo, nastúpil na trón jeho syn Konštancius. V tom čase, konkrétne 7. mája 351 o deviatej hodine dopoludnia, teda v utorok pred sviatkom Nanebovstúpenia nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, sa kvôli zahanbeniu bludárov a posilneniu pravoverných ukázalo vo svätom meste Jeruzaleme zvláštne znamenie: Na oblohe zažiaril nevýslovným svetlom, ďaleko silnejším ako slnečný jas, úctyhodný Pánov kríž. Rozprestieral sa od Golgoty, na ktorej bol kedysi ukrižovaný Ježiš Kristus, až po Olivový vrch, ktorý je vzdialený takmer tri kilometre; jeho šírka bola rovnaká ako jeho dĺžka.

Prekvapení Jeruzalemčania, nech sa nachádzali kdekoľvek a robili čokoľvek, vychádzali na ulice a pozorovali toto zvláštne znamenie. Potom sa všetci, muži aj ženy, deti aj starci, domáci aj cudzinci, pravoverní aj heretici, ponáhľali do chrámu, kde jednomyseľne s nadšením oslavovali Ježiša Krista ako jednorodeného Božieho Syna, zrodeného z Otca, to jest z podstaty Otca, Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého (nicejské vyznanie viery). O udalostiach spojených so zjavením úctyhodného Pánovho Kríža na oblohe vo svätom meste Jeruzaleme informoval svätý Cyril, jeruzalemský arcibiskup (liturgická pamiatka 18. marca) cisára Konštancia svojím listom, ktorým ho vyzýva obrátiť sa k ortodoxnosti. Ponížene prosme Pána Ježiša, aby nám pri svojom druhom a hroznom príchode dovolil uvidieť znamenie Syna človeka (Mt 24, 30), čiže svätý kríž, a ním aby nám, sťa kľúčom, otvoril dvere nebeského kráľovstva.

3. Zjavenie Ježišovho sv. Kríža pri Belehrade

V máji roku Pána 1453 mohamedánski Turci dobyli Carihrad. Odvtedy sa cieľom ich výbojov stala stredná Európa. Z jeho poverenia stáli na čele tohto neľahkého podujatia pápežský legát kardinál Juan de Carvajal, ďalej uhorský vojvodca Ján Huňady a svätý Ján Kapistránsky. Svätý Ján Kapistránsky (1386 - 1456) nástojil na boji a podarilo sa mu získať na svoju stranu aj ostatných.

K bitke prišlo pri Belehrade v dňoch 14. - 22. júla 1456. Kresťanské vojsko zvíťazilo a zastavilo tak na niekoľko desaťročí ďalší postup mohamedánskych Turkov. ustanovil pápež Kalixt III. sviatok Premenenia Pána na 6. augusta. Pápež Kalixt III. zomrel práve na tento sviatok, 6. augusta. Keď sa dostali k Veľkému Varadinu, svätý muž slúžil svätú omšu, po ktorej spadol dolu šíp, ako z neba vystrelený v prítomnosti a pred očami všetkých krížových vojakov. 16. dňa mesiaca júl roku 1450 (pozn. v skutočnosti 1456) nad mestom a kresťanským vojskom, a to veľmi nízko v povetrí ukázala veľká jasná hviezda a nad ňou jasne žiariaci veľký kríž, ktorá keď sa kresťanské vojská pohli ich nasledovala, ako kedysi ohnivý stĺp izraelský ľud (pozn. Ex 13, 21). Svätý Ján vtedy so svojimi vojakmi vytiahol proti menovanému nepriateľovi do poľa a tá hviezda ho sprevádzala; všetci vojaci jedným hlasom volali a kričali: „Ježiš, Ježiš!“ a 22. júla nepriateľa porazili.

4. Zjavenie Ježišovho sv. Kríža sv. Jánovi Gabrielovi Perboyre

Sv. Ján Gabriel Perboyre sa narodil v južnom Francúzsku, v obci Le Puech 6. januára roku 1802. S dovolením svojich predstavených dňa 21. marca roku Pána 1835 vyplával z francúzskeho prístavu Le Havre a 29. augusta toho istého roku pristál v prístave Macao na čínskej pevnine. 15. septembra na základe udania vysiela vicekráľ oddiel vojakov, aby zatkli misionárov, ktorí sú zhromaždení v ústrednej misijnej budove. Potom, čo ich niekto včas varoval sa rozutekali do okolitých lesov a hôr.

Sv. Ján Gabriel Perboyr bol počas mnohých výsluchoch mučený naozaj mimoriadne krutým spôsobom. Chceli od neho, aby sa zriekol svojej viery. Odmietol. Pri jednom z výsluchov mu pred sudcami istý mandarín ponúkol slobodu, ak pošliape po kríži, ktorý priniesli. Ale páter Ján Gabriel sa hodil na zem a objal ho. Tiež bol mučený typicky čínskym druhom mučenia, ktorý číňania volajú šang-ce. Trest spočíval v tom, že pátra Jána Gabriela priviazali za palce oboch rúk a prameň vlasov na šibenicu.

Význam Ježišovej obety na kríži

Neskorý švajčiarsky teológ Karl Barth raz povedal, že podľa jeho názoru je najdôležitejším slovom v celom gréckom Novom zákone nepatrné slovo „huper“. Splatil náš dlh za našu vinu, urovnal naše nepriateľstvo s Bohom. Zaplatil za nás požadované výkupné za oslobodenie od hriechu. Keď sa pozrieme na biblické vyobrazenie hriechu ako zločinu, tak vidíme, že Ježiš sa správa ako náš Zástupca na súdnej lavici pred Božou spravodlivosťou. Zobral na seba rolu Zástupcu, ktorý zastupuje svoj ľud. Nepoložil svoj život sám za seba, ale položil ho za svoje ovce.

Predstavte si tú scénu pri Jordáne: Ján bol zaneprázdnený krstením ľudí, ktoré znamenalo prípravu pre príchod kráľovstva cez pokánie. Následne sa vystrel a videl prichádzať Ježiša. Následne na to vyslovil slová, ktoré sa neskôr stali súčasťou textu pre veľký hymnus cirkvi, Agnus Dei: „Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.“ (Ján 1:29). Ján následne predkladá alternatívu: Ježiš by mal pokrstiť jeho. Ježiš ignoroval Jánov protest. „Ale Ježiš mu povedal: Nechaj to teraz! Lebo tak sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť.“ (Matúš 3:15). Je to, ako keby Ježiš povedal: „Ján, viem, že nerozumieš tomu, čo sa tu deje, ale môžeš mi dôverovať.

Ježiš napriek tomu vysvetlil Jánovi, prečo Ho má pokrstiť. Povedal: „Lebo tak sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť.“ Inými slovami Ježiš povedal, že je potrebné, aby bol pokrstený. Prečo to bolo potrebné? Týmto prorokom, Jánom Krstiteľom, dal Boh svojmu ľudu nový rozkaz: aby boli pokrstení. Po tom, ako bolo daných 10 prikázaní, k nim Boh vyslovil ešte mnoho ďalších prikázaní. Pred tým, ako mohol ísť Ježiš na kríž, a skôr, ako mohol naplniť úlohu Baránka Božieho, pred tým, než by sa obetoval, aby naplnil požiadavky Božej spravodlivosti, musel sa Pán Ježiš podrobiť každému nariadeniu, ktoré dal Boh svojmu ľudu. Musel do bodky naplniť zákon, aby sme my mohli byť zmierení s Bohom. Ak teda zákon vyžadoval, aby boli všetci pokrstení, aj Ježiš musel byť pokrstený. Toto bol hlavný dôvod, prečo prišiel Ježiš k Jánovi Krstiteľovi: pretože Ježišovým poslaním bolo, aby sa stal naším Zástupcom pred Bohom. Aby dokonale naplnil zákon, pretože žiadny človek by to nikdy nedokázal.

tags: #jezis #na #krizi #s #janom