Ježiš, nauč nás modliť sa: Význam a princípy

Učeníci už nejaký čas pozorovali Ježiša, keď sa ho spýtali: „Nauč nás modliť sa!“ Evanjelista Lukáš spomína: „Ježiš sa raz na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ´Pane, nauč nás modliť sa, tak ako Ján naučil svojich učeníkov´“ (Lk 11,2). Aby sme sa naučili modliť sa, musíme sa pozerať na Ježiša počas jeho modlitby, tak ako o tom hovoria a píšu evanjelisti. Chcem sa spolu s vami dnes zamyslieť nad témou: „Modliť sa ako Ježiš?!“ Čo z toho vyplýva? Musíme sa modliť ako Ježiš, alebo sa máme modliť ako Ježiš? Použil som zámerne rozkazovací aj opytovací spôsob. K nášmu rastu je potrebné modliť sa ako Ježiš. Najprv však musíme poznať jeho spôsob modlitby.

Väčšina ľudí v skutočnosti nevidí veľa výsledkov, keď sa modlia; sú znechutení a prichádzajú k hrozným záverom o svojom duchovnom živote alebo o Božom srdci voči nim. Niektoré modlitby sa jednoducho stanú; sú to „výkriky srdca“. Pokiaľ ide o tento druh modlitby, nie je potrebný žiadny tréning. Vyslovili sme ju už tisíckrát. Ako keď zazvoní telefón a začnú sa sypať zlé správy a jediné, čo môžete urobiť, je volať: Otče… Otče… Otče, vaše srdce volá k Bohu. Ale väčšina ľudí tam uviazne, čo je niečo ako ukončenie vzdelávania niekde uprostred Základnej školy.

Druhý druh modlitby je oveľa vrúcnejší, keď sa chopíme meča a štítu a prostredníctvom silnej a rozhodnej modlitby začneme pôsobiť. Tento druh nazývame „modlitba nasadenia“. To znamená, že chceme zasiahnuť. Muži a ženy mali spravovať zem, a hoci sme svoj prvý pokus o to neskutočne pokazili, Boh neprešiel na plán B. Zasiahol v Ježišovi z Nazareta a prostredníctvom neho nás obnovil ako synov a dcéry a vrátil nás späť do diania. „Panujte a podmaňte si,“ je stále naším poverením.

Skúste nájsť jednu vec vo svojom živote, ktorú robíte radi a nepotrebovali ste čas naučiť sa ju. Čítanie, lyžovanie, hra na hudobný nástroj, riadenie auta - predtým, ako ste sa z toho mohli tešiť, bolo potrebné naučiť sa to. Áno, modlitba funguje. Najmä vrúcne, dôverné modlitby, ktorými sú naplnené žalmy, evanjeliá a Nový zákon.

Ježišov príklad modlitby

Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) hovorí: „Dráma modlitby sa nám naplno odhaľuje v Slove, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Zamyslime sa nad prvým pohľadom, ktorý nám ponúka KKC: Najprv uvažovať o Ježišovi, ako sa sám modlí. Sledovať Ježišovu modlitbu. Pane, nauč nás modliť sa… Pohliadnime do tajomstva Ježišovej modlitby. Žiadne knihy ani žiadne iné príručky o modlitbe nám neukážu a nepovedia o Ježišovej modlitbe viac ako Evanjeliá. Evanjelisti nám v nich zanechali a opísali situácie, ako sa Ježiš modlí. Ježišova modlitba bola svedectvom. „Ježiš sa nemodlí iba kvôli svedectvu. On žije v modlitbe, a tak vydáva o nej svedectvo.“

Hoci o tom evanjelisti priamo nehovoria, Ježiš sa isto modlil ako každý zbožný Žid pomocou slov a pravidelným opakovaním modlitby svojho ľudu v nazaretskej synagóge a v jeruzalemskom chráme. „On, ktorý sa stal synom Panny, naučil sa modliť podľa svojho ľudského srdca. Dozrievanie v človečenstve spôsobovalo aj to, že jeho modlitba rástla a dozrievala, stávala sa dokonalejšou. Keď mal 12 rokov, po slávnosti Bar Micwa - Syn prikázania, tak ako každý židovský mladík, stal sa podľa Tóry dospelým židom a v synagóge a v jeruzalemskom chráme mohol čítať z Tóry a z kníh prorokov; jeho modlitba však vyvierala z oveľa skrytejšieho prameňa. Svedčia o tom slová, ktoré vyslovil na otázku Matky, ktorá ho po troch dňoch úpenlivého hľadania našla v chráme, kde sa rozprával a kládol otázky starším: „Mám byť tam, kde ide o môjho Otca.“

„Ježišova modlitba sa tu ukazuje ako SYNOVSKÁ MODLITBA, ktorú Otec očakával od svojich detí a ktorú konečne prežíva jeho jediný Syn, sám vo svojom človečenstve spolu so všetkými ľuďmi a za všetkých.“ (KKC 2599) „Veľa času venoval životu s Otcom. Nepoznáme obsah všetkých jeho dialógov a nie je potrebné ich úplne poznať. Ježiš sa modlí pred rozhodujúcimi chvíľami svojho poslania: pred tým, ako o svojom poslaní vydá svedectvo Otec pri jeho krste v Jordáne a pri premenení na hore Tábor: „Toto je môj milovaný syn, počúvajte ho!“ A pred tým, ako svojim umučením uskutoční plán Otcovej lásky: „Otče, ak chceš, odním odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ Ježiš sa modlí pred rozhodujúcimi chvíľami, ktoré sú spojené so životom a úlohou jeho apoštolov: pred vyvolením dvanástich, pred Petrovým vyznaním o jeho mesiášskom poslaní: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha!“ - Modlí sa za Petra, aby neochabla jeho viera a keď sa raz obráti, aby povzbudzoval svojich bratov vo viere… (porov. KKC 2600)

Ježišova modlitba je spojená s jeho apoštolátom. Aby sa mohol stretávať so svojím Otcom, musí mať k tomu primerané podmienky. Ježiš, ako svedčia evanjelisti a priami svedkovia jeho života a modlitby, sa často uťahoval do samoty, do ústrania. Z takýchto miest prichádza naplnený. Je ako Mojžiš, ktorý si po rozhovore s Bohom na úpätí hory Sinaj musel zakrývať tvár šatkou, aby Izraeliti nevideli jeho prežiarenú tvár.

Ježišova modlitba je modlitbou za ľudí. Ježišova modlitba spôsobuje, že má súcit so slabosťami iných, aby ich oslobodil: kriesi Lazára, syna naimskej vdovy, Jairovu dcéru, uzdravuje chromého, lieči malomocných, Malchusovi uzdravil uťaté ucho po zrážke v Getsemani… Celá jeho modlitba a z nej vychádzajúci apoštolát je ovocím „v skrytosti.“ (porov.

Evanjelisti zachytili dve Ježišove modlitby z čias jeho verejného účinkovania. Každá z nich sa začína vzdávaním vďaky. V prvej modlitbe Ježiš vyznáva Otca, zvelebuje ho, pretože skryl tajomstvá Božieho kráľovstva pred múdrymi a zjavil ich maličkým: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko: A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ (Mt 11, 25-27) A druhá Ježišova modlitba je pred vzkriesením Lazára: „Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: ´Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul.

Z uvedených modlitieb vyplýva, že Ježiš prosí, keďže ďakoval za všetko, čo dostal od svojho Otca. Každému daru musí predchádzať prosba a tomu nás chce Ježiš naučiť. Ježiš nám ukazuje, že máme prosiť skôr, ako nám je dar udelený. Ježiš sa odovzdáva tomu, kto dáva a kto dáva seba samého v daroch. Chce nám ukázať, ale zároveň nás aj naučiť, že Darca je vzácnejší ako udelený dar (porov. KKC 2603 - 2604) Svätý Ján z Kríža zvykol často hovoriť: „Netúž po daroch, ale túž po samom Darcovi!“ Vrcholom Ježišovej modlitby sú posledné slová na kríži: Žíznim! - Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia! - Dokonané je… (porov. Modlitba učeníkov musí byť ako modlitba Ježiša.

Prišiel raz jeden mladík k mudrcovi a prosil ho, aby sa s ním rozprával o Bohu. Mudrc ho zaviedol k rieke. Keď vstúpili do rieky, starec položil na mladíka ruky a ponoril ho do vody. Držal ho tak dlho, až mu chýbal vzduch. Keď sa mu podarilo oslobodiť od starca a položivý sa vrátil na breh, opýtal sa starca, prečo to urobil. V minulých zamysleniach sme citovali výrok sv. Augustína: „Boh má smäd po tom, aby sme my mali smäd po ňom.“ Boh túži po tom, aby sme my túžili po ňom, aby sme s ním viedli rozhovor, aby sme sa modlili, aby sme ho poznávali.

Ako nás Ježiš učí modliť sa

Ježiš nás učí modliť sa aj svojím slovom. Potom odporúča: „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé” (Mt 26,41). A naliehavo hovorí: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!

Učeníkov, ktorí túžia po konkrétnom vedení, Ježiš učí vznešenú formulu modlitby Otče náš (Mt 6, 9-13; Lk 11,2-4), ktorá sa stane cez stáročia typickou modlitbou kresťanského spoločenstva. Už Tertulián ju kvalifikuje ako „breviarium totius evangelii”, „kompendium celého evanjelia” (De oratione, 1). Do nej vkladá Ježiš podstatu svojho posolstva. Kto vzýva vedome nášho Otca, „odvoláva sa” na evanjelium.

Lk 11, 1 - 4: "Raz sa na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: "Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov." Povedal im: "Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia."

Ježiš nás učí modliť sa. „Otče, ktorý si na nebesiach“ - a teda kde je nebo? Je medzi nami, v našom srdci, nie v oblakoch. „Posväť sa tvoje meno“ - ono je sväté samo osebe, ale nech je sväté i v našom srdci a mysli. „Príď tvoje kráľovstvo“ - dovolíme Bohu byť naším Kráľom? Pane, čo chceš, aby sme urobili? „Chlieb náš každodenný daj nám každý deň“ - všetko je od Pána, a teda môžeme prosiť i ďakovať denne za pokrm. „A odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi“ - ak prosíme o odpustenie, Pán nás učí odpúšťať iným.

Môžeme ju rozdeliť na dve časti. Ďalšie tri zložky vzorovej modlitby sa týkajú našich potrieb. Ježiš začína vzorovú modlitbu (Mt 6:9-13) slovami: „Otče náš, ktorý si v nebesiach!“ Pre Židov to bola revolučná myšlienka. Židia sa Boha báli a Jeho menu pridávali takú posvätnosť, že ho dokonca nevyslovovali. Keď Ježiš oslovil Boha „Otec“, náboženskí vodcovia tých čias ho obvinili z bohorúhačstva! Pavol napísal: Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče! A ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti.

Je nevyhnutné pamätať si, že úžasný a svätý Boh je aj naším milujúcim Nebeským Otcom, ktorý chce pre nás len to najlepšie! Keď prichádzame k Božiemu trónu, nemali by sme mu hneď hovoriť o našich túžbach či potrebách. Najprv by sme mali uvažovať nad tým, s kým sa rozprávame. Náš prístup by mal vyjadrovať zbožnú úctu k svätému Bohu.

Slovo posvätiť znamená, že Bohu pripisujeme svätosť, ktorá je - a vždy bola - zvrchovane a výhradne Jeho. Posvätiť Božie meno a rozpoznať Ho ako Boha všetkého znamená viac než len odkaz na Jeho svätosť. Posvätiť Božie meno znamená uctievať, rešpektovať, oslavovať a poslúchať Boha ako výhradne dokonalého. Ak posväcuješ Božie meno vo svojom živote, fakticky nikdy nemôžeš povedať: „Najprv ja, Pane“ alebo „Nie, Pane“. Môžeš nad svoje osobné záujmy, ambície a snahy napísať „posväť sa meno tvoje“? Môžeš nad svoj výber profesie, pracovné rozhodnutia a priateľstvá napísať „posväť sa meno tvoje“?

Slovo, ktoré tu Ježiš používa pre kráľovstvo, sa prvoplánovo nevzťahuje na geografický priestor, ale na zvrchovanosť a vládu. Slovo príď naznačuje neočakávaný okamžitý príchod. Je to rovnaké slovo, aké používa Ján, keď sa modlí: „Príď, Pane Ježiši!“ (Zjav 22:20) Hovorí o dni, keď Ježiš prevezme vládu a bude panovať na Zemi ako Kráľ kráľov. Bude to spravodlivá vláda. Žiadam, aby kráľovstvo Božie prišlo do môjho života.

Ježiš povedal Pilátovi: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa za mňa bili, aby som nebol vydaný Židom. Pri inej príležitosti Ježiš povedal: „Lebo, ajhľa, kráľovstvo Božie je medzi vami!“ (L 17:21) Hovoril o vlastnej prítomnosti v ten konkrétny deň. Jednoducho povedané, kráľovstvo Božie hovorí o vláde a panovaní Ježiša Krista v našich životoch. Keď dovolíme Kristovi vládnuť a panovať v našich životoch, vzdáme sa vlastnej kontroly a prenecháme mu vedenie. Nemôžeš sa modliť „Príď kráľovstvo tvoje!“, dokiaľ sa modlíš „moje kráľovstvo pretrvávaj“.

Ak Božie kráľovstvo vládne a panuje v našich životoch, potom sa tiež môžeme podieľať na jeho rozširovaní. Ďalší spôsob, ako na zem prichádza kráľovstvo Božie, je príchod novej duše k Ježišovi. Niet pochýb, že je Božou vôľou, ak ľudia uveria v Ježiša Krista (pozri Iz 53:12; 2. Pt 3:9). Pozoruhodný obraz modlitby za neveriacich predstavuje prípad mučeníka Štefana, ktorý bol ukameňovaný pre svoju odvahu a nekompromisnú vieru v Ježiša. Počas kameňovania sa modlil: „Pane, nepočítaj im tento hriech!“ (Sk 7:60) Vieme, že mladý muž, ktorý sa volá Saul z Tarzu, v ten deň dohliadal na popravu. Mohol sa Štefan vnuknutím Ducha Svätého modliť konkrétne za Saula? Samotný Saul hovoril o bremene, ktoré mu ležalo na srdci za neveriacich Židov: „Bratia, túžbou môjho srdca a prosbou k Bohu za nich je, aby boli spasení“ (R 10:1).

„Predovšetkým teda napomínam, aby sa konali prosby, modlitby, príhovory a ďakovania za všetkých ľudí, za kráľov a za všetkých vysoko postavených, aby sme tichým a pokojným životom žili v úplnej pobožnosti a statočnosti.

Slová, ktoré Pavol používa pre modlitbu, v tomto príklade evanjelizačnú modlitbu, vyjadrujú iba nepatrné rozdiely. Slovo príhovor pochádza z koreňa slova s významom „súhlasiť s niekým“. Hovorí o stotožnení s niekým, vycítení jeho potrieb a prejavovaní pochopenia a súcitu. Prečo je to dôležité? „Ak chceš získavať duše pre Krista, musíš za ne v prvom rade horekovať.“ (C.H.

Tento odsek vyjadruje, že sa máme modliť za všetkých ľudí, kráľov a úradných činiteľov. Pavol hovoril spomínané slová počas vlády cisára Nera. Bol to jeden z najhorších prenasledovateľov kresťanov v histórii. Z čisto humanistického pohľadu by Pavol od nás mohol chcieť, aby sme sa modlili za prepustenie zlých vládcov z úradu. Podobne sa aj my potrebujeme modliť za spásu našich vodcov a ich múdru vládu. Mali by sme sa modliť za to, aby Boh vychoval ľudí podľa svojho srdca, ktorí budú ovplyvňovať predstaviteľov. A ak proti Bohu hrešia, mali by sme sa modliť za to, aby ich Duch Svätý usvedčoval a aby sa kajali.

Charakteristika modlitby

Obrázok: Modlitba

Pravidlá modlitby

• Pokora: Modli sa v pokore, uznávajúc svoju bezmocnosť a závislosť na Bohu.
• Odvaha: Neboj sa byť odvážny a vytrvalý vo svojich prosbách.
• Pravdivosť: Neklam Bohu, buď úprimný vo svojich slovách a postojoch.
• Viera: Verte, že Boh vás počuje a odpovie na vaše modlitby podľa svojej vôle.
• Odpustenie: Odpúšťaj tým, ktorí ti ublížili, tak ako aj ty prosíš o odpustenie.

Chcem vám povedať jednu zásadnú vec, ktorá vyznie trochu zvláštne: Modlitba nemá pravidlá! Modlitba je predovšetkým rozhovor s Bohom, je to komunikácia s Najvyšším. A Najvyšší, keď počúva moju, alebo tvoju modlitbu, nemá v rukách ani stopky, ani pravidlá umeleckého prejavu, ani rečové zásady na posúdenie toho, či je naša slovenčina dobrá, alebo zlá. Modlitba v zásade nemá pravidlá, aké jej my pripisujeme. Pravidlá, o ktorých chcem hovoriť sú vlastne požiadavky na toho, kto sa modlí.

Vedz, že na Boha nemá vplyv to, ako sa modlíš, ale to, čo prežívaš, či máš vo svojom vnútri pravdu. Nesústreďuj sa na pravidlá, či stojíš a či kľačíš, či sedíš, kedy sa modlíš! Pochop, že také pravidlá sú len určitou pomôckou pre teba. Preto ani modlitbu Pánovu, v tej podobe, ako ju On učil, nám nedal na to, aby sme ju bezducho opakovali, ale na to, aby sme ju prežívali.

Dva kontrasty v modlitbe

V Lukášovom evanjeliu v 18. kapitole je podobenstvo o dvoch, ktorí sa išli modliť do chrámu. Jeden bol farizej, druhý colník. Obaja prišli do chrámu modliť sa. Slovo „takto“ nás upozorňuje na dve základné pravidlá. Jedno je modli sa pokore. Druhé pravidlo je, modliť sa odvážne. Pokora neznamená, že neprejavím to, čo Ježiš, náš Majster a Spasiteľ nazval drzosťou a nevychovanosťou.

Týmto nás Pán upozorňuje, že keď sa modlíme a naozaj si uvedomujeme svoju situáciu, tak vlastne nie sme schopní urobiť nič iné, ako byť drzí. K odvahe však patrí ešte jedna vec, prvé a základné pravidlo modlitby - neklam Bohu. Keď začnete brať vážne svoje slová a naozaj nechcete klamať, tak je pravdepodobné, že pri prvom slove, ktoré použijete, zastanete a poviete si: Ja sa neviem modliť!

Celý zápas modlitby je mať správny modlitebný postoj, správnu pokoru, ktorú mi musí dať Boh pomocou Jeho Ducha, ale ja ju môžem pestovať tým, že myslím na správne veci. A ďalej mať odvahu, ktorá tiež vyplýva z toho, že poslúchnem to, čo mi Ježiš povedal a opriem sa o Neho.

Ak sa trápiš, že sa nevieš modliť, tak je to prvý krok k tomu, že sa môžeš modliť. Ak ale máš pocit, že sa vieš modliť, tak ťa varujem. Pravdepodobne sa nevieš modliť. Lebo to, že niečo neviem, znamená: Som závislý! A to je začiatok pokory. Je to vyznanie, že som závislý na Bohu, na diele Ducha Svätého, nie na ľuďoch. Nech nás Pán učí modliť sa.

Praktické kroky k prehĺbeniu modlitby

• Stráv niekoľko minút chválením Boha.
• Pozri sa na svoj deň a požiadaj Pána, aby ti pomohol pripraviť sa naň.
• Popros Boha, aby ti odpustil všetky tvoje hriechy a zlyhania.
• Stráv niekoľko minút odpúšťaním každému, kto ti ublížil alebo o tebe zle hovoril.
• Teš sa na nebo.

Ježiš nás učí, že modlitba je kľúčom k hlbokému vzťahu s Bohom. Učeníci žiadajú svojho Učiteľa: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ (Lk 11, 1) Táto prosba vychádza z ich poznania, z ich dôvery a presvedčenia, že Ježiš je Boží Syn, že žije v Božej blízkosti a pozná, čo je Bohu milé a čo on chce, aby sme ho prosili. Ježiš ich učí novú modlitbu, ktorú dovtedy nepoznali. Je odlišná od modlitieb ostatných učiteľov, od židovských rabínov, od Jána Krstiteľa. Je totiž modlitbou tých, ktorí sa rozhodli nasledovať Ježiša Krista, a každý, kto ju vyslovuje, zapája sa do rozhodnutia byť jeho učeníkom.

Všimnime si najskôr tie témy, ktoré v Otčenáši chýbajú. Nespomína sa Izrael, Mojžišov zákon ani obriezka. Neuvádzajú sa zázraky či uzdravenia. Ježiš nehovorí o kríži a zmŕtvychvstaní. Jednako Otčenáš označujeme výrazom Pánova modlitba. Nie je to len preto, že pochádza od Pána Ježiša, ale na prvom mieste je jeho modlitbou. Vyjadruje totiž celú skúsenosť Ježišovho pozemského života. Uvažujme, ktoré slová do nej Kristus vložil: Otče, kráľovstvo, vôľa, chlieb, odpustenie, vina, pokušenie. Otčenáš je testom kvality a spovedným zrkadlom všetkých našich modlitieb. Môžeme o ňom povedať, že je školou modlitby a školou celého nášho života.

Zachovali sa nám dve verzie Pánovej modlitby. Jedna je v Matúšovom a druhá v Lukášovom evanjeliu. Matúšova verzia je dlhšia. Nedeľný úryvok prináša kratšiu Lukášovu verziu. Pri porovnaní Matúšovho a Lukášovho evanjelia si uvedomujeme, že Otčenáš je vložený do rozdielneho kontextu. Znamená to, že evanjelisti prijali Pánovu modlitbu ako vzácnu perlu, ale každý z nich ju vybral a následne vložil do odlišnej „schránky“, než v ktorej ju pôvodne vyriekol Pán Ježiš.

Evanjelista Lukáš vo svojom spise často zdôrazňuje, že Ježišovo verejné účinkovanie bolo popretkávané modlitbami predovšetkým na osamelých miestach. Učeníci videli Ježiša pri modlitbe a zatúžili sa modliť tak ako on. Spomínajú Jána Krstiteľa, ktorý naučil svojich učeníkov modliť sa. Prosba Ježišových učeníkov je zvláštna, veď židovské náboženstvo poznalo veľké množstvo modlitieb. Môžeme povedať, že židovský národ je národom modlitby. Spomeňme si na starozákonné žalmy, ktorých je 150 a ktoré sú „školou“ modlitby aj pre nás. Ježiš nezopakoval nejakú modlitbu zo Starého zákona, ale odovzdal svojim učeníkom novú modlitbu. Kristova náuka nie je jednoduchým pokračovaním toho, čo tu už bolo, ale prináša aj radikálne niečo nové. Jeho nasledovníci tvoria nové spoločenstvo s jedinečným prístupom k Bohu Otcovi. Tento prístup však nie je nezávislý, ako to každý cíti alebo ako sa každému zachce. Pochopiť hĺbku Pánovej modlitby je možné len hlbokým nasledovaním samotného Krista. Jedno od druhého nie je možné oddeliť.

Otázka učeníkov obsahuje dve pohnútky, ktoré ich pobádajú žiadať: „Nauč nás modliť sa!“ Prvou je samotný Ježišov príklad a druhou postoj učeníctva, ktorý sa vyznačuje snahou napodobniť svojho majstra vo všetkom, teda aj v spôsobe modlitby. Čisto prosebná modlitba Otčenáš mohla vyvolávať výhrady, či sa smie človek priam až trúfalo a neodbytne obracať na Boha iba so samotnými žiadosťami. Preto aj Lukáš vytvoril isté predĺženie Otčenáša, za ktorý vložil podobenstvo o neodbytnom človeku, ktorý uprostred noci prosí priateľa o pomoc (Lk 11,5-8). Podobenstvo je uistením pre poslucháčov, aby sa nebáli prosiť, hľadať a klopať na dvere Božieho milosrdenstva, lebo taká je vôľa nebeského Otca.

tags: #jezis #nauc #nas #modlit #sa