Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte v evanjelium!“ (Mk 1,15)
Toto Ježišovo programové vyhlásenie je postačujúce na zasadenie jeho kázania do eschatologického a apokalyptického kontextu, ktorý je veľmi prítomný v týchto desaťročiach.
Evanjelium: Dobrá správa o spáse
Boh nám dal jednoduché, a predsa hlboké posolstvo, aby sme ho ďalej odovzdali: evanjelium. Technická definícia slova evanjelium je „dobrá správa“. Tou zlou správou je, že pred svätým Bohom sme všetci hriešnikmi.
Pavol podáva akési zhrnutie posolstva evanjelia vo svojom 1. liste Korinťanom 15,1-5: „Bratia, pripomínam vám evanjelium, ktoré som vám hlásal a vy ste ho prijali, zotrvávate v ňom a prostredníctvom neho dosahujete spásu, ak sa ho držíte tak, ako som vám ho hlásal, ibaže by ste boli nadarmo uverili. Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim“.
Toto posolstvo sa týka priamo Ježišovej smrti a vzkriesenia, ktoré podstúpil kvôli našej spáse, a jeho obsahom je aj to, že Ježiš je Mesiáš (Kristus) poslaný Bohom, ako bolo sľúbené Izraelu. Ježišovo posolstvo preto zahŕňa aj vieru v jediného Boha, stvoriteľa sveta a človeka, hlavného protagonistu dejín spásy.
Kresťanské posolstvo oznamuje, že Ježišom Kristom sa plne uskutočnilo zjavenie Boha človeku: „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4,4-5).
Zjavenie Boha ako Otca
Ježiš zjavuje, kto je Boh, spôsobom novým a hlbším, než mal ľud Izraela; zjavuje Boha ako svojho Otca až tak, že hovorí: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10,30). Cirkev sa opiera o učenie apoštolov a hlása Ježiša Krista ako Božieho Syna a skutočného Boha rovnakej podstaty s Otcom.
Počas svojho života na zemi konal Ježiš s Božou mocou a Božím Duchom, ktorý bol v ňom (Lk 4,18-21), a navyše prisľúbil, že po svojom zmŕtvychvstaní a oslávení s Otcom zošle Ducha (Jn 14,16; atď.). Keď apoštoli v deň Turíc prijali Ducha Svätého, pochopili, že Ježiš splnil svoj sľub z neba a zažili jeho premieňajúcu silu. Duch Svätý ďalej oživuje cirkev ako svoju dušu. Preto je súčasťou kresťanského posolstva Duch Svätý, pravý Boh a tretia osoba Najsvätejšej Trojice.
Božie kráľovstvo a jeho prítomnosť v dejinách
Kresťanské posolstvo tiež ohlasuje to, čo hlásal Ježiš Kristus: Božie kráľovstvo (Mk 1,15). Ježiš tento symbolický výraz naplnil obsahom, keď ním naznačil prítomnosť Boha v ľudských dejinách a na ich konci a jednotu Boha s človekom. Ježiš hlásal, že Božie kráľovstvo sa už začalo jeho prítomnosťou medzi ľuďmi a jeho skutkami oslobodzovania z moci diabla a zla (Mt 12,28).
Je to práve táto prítomnosť a pôsobenie Ježiša Krista, ktoré v Cirkvi pokračuje silou Ducha Svätého. Cirkev je v ľudských dejinách zárodkom a semenom tohto kráľovstva, ktoré slávne vyvrcholí pri druhom príchode Krista na konci časov. Medzitým človek skrze krst získava nový vzťah s Bohom, vzťah Božieho dieťaťa spojeného s Ježišom Kristom, ktorý vyvrcholí po smrti a pri konečnom vzkriesení.
Kristus je v Cirkvi stále skutočne prítomný v Eucharistii a pôsobí aj v ostatných sviatostiach, ktoré sú účinnými znameniami jeho milosti. Ak kresťania žijú v láske, prejavuje sa skrze ich činy Božia láska ku všetkým ľuďom.
Ježišovo kázanie sa vyznačovalo slobodou voči zákonu, ktorá bola neobvyklá u žida zachovávajúceho zákon: Ježišov postoj slobody voči sobotnému odpočinku, ktorý bol skutočným hlavným bodom tradičného zachovávania zákona, znamenal, že podľa Ježiša bol zákon vytvorený pre človeka a nie človek pre zákon, a preto viac ako dodržanie predpisu sa ráta duch, s ktorým bol predpis dodržaný.
Zvnútornenie zachovávania zákona bolo zhrnuté do tvrdenia, že človeka nepoškvrňuje to, čo do neho vchádza, ale to, čo vychádza z jeho úst, totiž z jeho srdca (Mt 15, 11). Takéto tvrdenie frontálne odporovalo celému systému farizejského zachovávania zákona, ktoré bolo založené na protiklade čistý/nečistý: preto bolo nevyhnutné, že Ježišovo kázanie sa stretlo s nepriateľstvom u farizejov.
Ako každý žid zachovávajúci zákon aj Ježiš považoval Jeruzalemský chrám za privilegované sídlo kultu preukazovaného Bohu. No aj v tomto prípade sa Ježiš považoval za oprávneného konať v mene čistoty kultu proti zvykom, ktoré už boli zakorenené a významné aj z ekonomického hľadiska, ak nie predovšetkým: spomeňme si na príbeh vyčistenia chrámu (Mt 21, 12nn; Jn 2, 13), nech už je akákoľvek jeho presná interpretácia.
A hoci dokumentácia k tejto veci nie je jasná, Ježiš sa zaiste vyjadril o pominuteľnosti chrámu. Je jasné, že týmto postojom si znepriatelil aj saducejov.
Ak Ježišovo kázanie a pôsobenie nevyvolalo odpor v orgánoch rímskej moci, znamená to, že Rimania dobre postrehli programovo pacifistický charakter Ježišovho hnutia, aj keď bolo veľmi protestné v sociálnej oblasti.
Apoštol Pavol bol znamenitým rečníkom a dokázal s druhými vynikajúco komunikovať. Bol dôkladne vyučený v biblickom zákone, ako aj gréckej múdrosti. A predsa sa pri svojom kázaní nikdy nespoliehal na vlastný intelekt.
Ďalšou zaujímavou vecou na Pavlovom kázaní evanjelia bolo, že pri ňom používal osobné svedectvo. Keď Pavol šíril posolstvo evanjelia s mocnými predstaviteľmi vlády, často začínal svojím osobným svedectvom. Mali by sme si vziať z tohto modelu príklad. Všetci máme svedectvo o tom, ako Kristus zmenil náš život. Keď ho však druhým rozprávame, mali by sme sa zdržať od toho, aby sme našu minulosť zveličovali alebo glorifikovali. Vaše svedectvo je jedným zo spôsobov, ako postaviť komunikačný most s neveriacim človekom. A je vynikajúcim spôsobom, ako sa vrátiť k zdroju našej nádeje a moci: Kristovi a krížu.